Vypracované Otázky Pedagogika PDF

1. Pedagogika ako veda, jej vznik a predmet. Systém pedagogickej vedy. Predškolská pedagogika v systéme pedagogickej vedy. Charakteristické znaky modernej pedagogiky. Pedagogika sa považuje za samostatnú spoločenskú (sociálna - humanitná) antropologickú (patri do sustavy vied o človeku)...

1. Pedagogika ako veda, jej vznik a predmet. Systém pedagogickej vedy. Predškolská pedagogika v systéme pedagogickej vedy. Charakteristické znaky modernej pedagogiky. Pedagogika sa považuje za samostatnú spoločenskú (sociálna - humanitná) antropologickú (patri do sustavy vied o človeku) vedu. Pedagogika- grécke slovo paidagogos (pais – dieťa, chlapec; agein – viesť) označovany otrok, ktory sa staral o dieťa svojho pana; neskôr paidagogus ktory označoval vzdelaneho otroka, učiteľa, vychovavateľa posobiacich v roznych vychovno-vzdelavacich ustanovizniach.; grécke slovo paidea (výchova, vzdelanie, prebúdzanie úžasu, úcty); Pedagogika ako veda Veda je vedou, ak má svoju: vedeckú teóriu – subor poznatkov vymedzujuci predmet vedy ,overený, ucelený a koherentný systém poznatkov – vedné disciplíny; operuje špecifickými pojmami; metodológiu a výskum– orientovany na poznavanie a popisovanie predmetu vedy, rozvoj objektívneho poznávania a praktického pretvárania javov objektívnej reality; aspekty výskumu, teoretického štúdia a inovačného cyklu v empirickom skúmaní; infraštruktúru – systém podpory vedy: informačné zdroje, asociácie, knižnice a databázy, výskumné a edukačné pracoviská. Pedagogika ako samostatná veda: Pred vznikom pedagogiky ako vedy bola pedagogika chápaná ako umenie vychovávať, bola považovaná za niečo jedinečné, neopakovateľné a sprevádzala človeka od jeho existencie. Človek sa rodil a rodí ako jeden z najmenej prispôsobivých tvorov, ktorý nedokáže dospieť bez pomoci iných ľudí, a preto si vyžaduje dlhé obdobie starostlivosti a výchovy. Ľudské skúsenosti a múdrosť sa postupne transformovali spolu s inštitucionalizáciou (vznikom škôl a výchovných zariadení) do exaktnejších názorov na výchovu obsiahnutých vo filozofických, politologických, náboženských a iných spisoch významných predstaviteľov jednotlivých období rozvoja ľudskej spoločnosti, ako boli napríklad Platón, Aristoteles, A.Augustín, Akvinský, Luther... J.A.Komenský, J.Lock, I.Kant – pokus zaradiť pg do systému vied; Významným podnetom pre rozvoj pedagogiky bolo pôsobenie J.A. Komenského, biskupa Jednoty bratskej a predstaviteľa tzv. „didaktického hnutia“ v 17. st., kedy začína byť predmetom záujmu otázka ako vychovávať a vzdelávať. Vo svojom, dnes najznámejšom diele „Veľká didaktika“ navrhol systém pedagogiky, ktorý však mal bližšie k didaktickému poňatiu spolu so systémom univerzálnej celoživotnej výchovy a vzdelávania. Prelom nastal 19. storočí, kedy sa pedagogika vyprofilovala na samostatnú vedu o výchove a koncom storočia sa stala súčasťou sústavy vied. Prispel k tomu najmä J.F.HERBART (1776-1841) – 19.st. - vymedzil predmet, systém a metodológiu pg v dielach „Všeobecná pedagogika odvodená z cieľov výchovy“ a „Náčrt pedagogických prednášok“; Od začiatku 20. storočia sa v pedagogike stretávajú dva hlavné prúdy: - exploratívna teória – kvantitatívno-prírodovedné základy; - explanačná teória – kvalitatívny, filozofujúci trend; Tradičná pedagogika – „ideálne“ názory a teórie, kt. sa neopierali o výskumné poznatky o populácii žiakov, učiteľov a pod., alebo nemali oporu v bežnej realite (napr. nemali legislatívne podmienky pre realizáciu). Moderná pedagogika (užitočná pre súčasný rozvoj vedy) – nie rozvoj ideálnych koncepcií, ale objasňovanie exaktných výskumných procedúr reálne javy edukácie; Zásadné je pre ňu poznávanie – explorácia a vysvetľovanie – explanácia edukačnej reality, nie jej pretváranie. Predmet pedagogiky - predmetom pedagogiky je výchova, ako špecificky druh ľudskej činnosti, ktora zahŕňa nie len socializačné procesy v rodine a v širokom sociálnom spoločenstve, ale aj inštitucionalizovanú, špeciálnu činnosť učiteľov a vychovávateľov. Ide pritom o pojem široký, pretože integruje tak výchovu v užšom slova zmysle, ako aj vzdelávanie. Pedagogické javy, kt. sú predmetom skúmania pedagogiky: to, čo vytvára a determinuje edukačné procesy v danom prostredí, napr. - ciele výchovy a vzdelávania - obsah výchovy a vzdelávania, jeho vymedzenie - osobnosť človeka (vychovávaného aj vychovávateľa) - schopnosť jedincov podieľajúcich sa na výchove a ich genetické pozadie, - prírodné, sociálne prostredie so svojimi politickými, ekonomickými, sociálnymi a demograficko-geografickými podmienkami a ich dopadom na výchovu, - klíma a charakteristiky soc. skupiny, kt. sú jednotlivci členmi, - typ a špecifiká inštitúcie, v kt. sa výchova a vzdelávania uskutočňuje. edukačné procesy (výchovné a vzdelávacie), kt. sa v edukačnom prostredí uskutočňujú a ich činitele: - princípy výchovy a vzdelávania, - metódy výchovy a vzdelávania, - formy výchovy a vzdelávania, - prostriedky výchovy a vzdelávania, - edukačný proces je založený na intencionalite (zámernosti), priamom, sprostredkovanom riadení alebo náhodnosti, čo predpokladá veľkú rozmanitosť jeho realizácie, priebehu a výsledkov. Činnosť vychovávateľa a činnosť vychovávaného sa rozvíja vo vzájomných vzťahoch a dôležitou súčasťou tohto vzťahu (edukačného procesu) je vnútorná aktivita vychovávaného a jeho poznanie. výsledky a efekty edukačných procesov: - zmeny v osobnosti (progresívne – v zmysle napredovania, transgresívne – v zmysle výrazného, neočakávaného napredovania, digresívne – v zmysle minimálnej zmeny, takmer stagnácie, ale i regresívne – smerom späť), ktoré by sme mohli označiť pojmami vzdelanosť a vychovanosť. - zmeny v spoločnosti: ekonomické efekty edukácie, vzdelanostná štruktúra a vzdelanostný potenciál spoločnosti. Pedagogika v systéme vied o človeku Vedy s ktorymi pedagogika uzko spolupracuje členime do 6 zakladnych skupin. Z danych skupin vyberame iba tie, ktore su z interdisciplinarneho hľadiska (vzťah pedagogiky k inym vedam a zaroveň jej postavenie v štrukture vied)vzťahu pre pedagogiku najvyznamnejšie: SPOLOČENSKE VEDY- samotna pedagogika resp. pedagogicke vedy su zaradene do tejto skupiny Psychologické vedy – vyznam psychologickych vied pre pedagogicke vedy spočiva v poznavani psychickych determinantov a špecifik osobnosti, na ktoru sa vychovne posobeni zameriava. Pre pedagogiku najvyznamnejšie su: - všeobecna psychologia, vyvinova psychologia, socialna psychologia,psychologia osobnosti Sociálne vedy – ide o skumanie spoločnosti ako vyznamneho determinantu vychovneho posobenia a jeho efektov. Z hľadiska pedagogiky su najvyznamnejšie socialne vedy: - sociologia (pomaha analyzovať prostredie, v ktorom sa vychovny proces odohrava), kulturologia, socialna antropologia (odpovede na otazky vzniku a vyvoja ľudskej kultury a pod.) Ekonomické vedy – vo vzťahu k pedagogike ide o orientacie na otazky: ake vzdelavacie programy a aky počet absolventov je potrebny pre sučasny pracovny trh, ake vzdelavacie programy su najekonomickejšie a čo musi absolvent ovladať, ake kompetencie musi nadobudnuť z hľadiska uplatnenia v praxi a pod. - manažment – pomaha pedagogike pri skumani procesov vedenia a smerovania celej alebo časti vychovnej inštitucie. Právne vedy – spolupraca s pedagogikou je v oblasti občianskeho prava a ochrany osob Politické vedy – ide hlavne o spolupracu s prognostikou ( predvidanie, systematicke skumanie buducnosti v oblasti edukacie a pod.) Sociálna a ekonomická geografia – najvyraznejši vplyv je z oblasti humannej geografie (pričiny a nasledky rozmiestnenia ľudskej populacie na zemskom povrchu) Masmediálna komunikácia – jej vyznam je nezastupiteľny pri vzdelavani človeka. HUMANITNE VEDY- za najpodstatnejšie sa považuju filozoficke vedy Filozofické vedy – zahŕňaju filozofiu, etiku, logiku a metodologiu vedy. - filozofia – blizky vzťah s pedagogikou ma preto, že filozofia dlhe staročia integrovalai poznatky o vychove. Pedagogika čerpa z filozofie pri vymedzovani cieľov vychovy (teleologia), pri riešeni otazok poznania a poznateľnosti (gnozeologia), pri riešeni otazok bytia (ontologia), pri objasňovani zakonov a zakonitosti myslenia (logika) a pri koncipovani vlastnej pedagogickej metodologie (všeobecna metodologia). - etika – predstavuje cieľovo – obsahovu bazu pre zložku vychovy – mravnu vchovu. Vedy o kultúre a umení – - estetika – je zakladnym vychodiskom pri koncipovani cieľov a obsahu estetickej vychovy - etnologia – vysvetľuje ako vynikla kultura, študuje prejavy človeka, sposob akym si vysvetľuje svet, ako žije a komunikuje ako člen určitej spoločnosti. Historické vedy a archeológia – napomocne pri objasňovani historickych suvislosti vychovy. PRIRODNE VEDY Matematické vedy – využiva sa hlavne štatistika a jej postupy pri skumani štatistickych suborov. Biologické vedy – čerpa pedagogika poznatky o fyzickej antropologii (anatomia a fyziologia ľudskeho tela a pod.), využiva tiež poznatky neurovied (stavba a funkcia nervoveho systemu). TECHNICKE VEDY Ide o oblasť informačných a komunikačných technológií (učiť ovladať informačne prostredie), kybernetika (poznatky o optimalnom riadeni na zaklade principu spatnej vazby v uzavretom, dynamicky riadenom systeme edukačneho procesu). LEKARSKE VEDY Najma v oblasti špeciálnej pedagogiky. PODOHOSPODARSKE VEDY Obsahuje poznatky o možnostiach rozvoja vlastneho životneho prostredia a podpory zdravia. Špecifickosť pedagogiky spočiva v tom, že na zaklade komplexnej analyzy vychovneho procesu a prihliadnutim na podnety inych vied rieši pedagogika problematiku cieľov, obsahu, foriem, metod a prostriedkov vychovy v najširšom slova zmysle. Štruktúra pedagogických disciplín Kačani vymedzuje pedagogicke vedy na: 1. základné 2. hraničné 3. aplikované 1) Základné pedagogické vedy (všeobecné) – tvoria discipliny zaoberajuce sa vychovou v najširšom slova zmysle Všeobecná pedagogika usiluje sa o systematizaciu a interpretaciu zakladnych pedagogickych javov a zakonitosti a vyvodenie všeobecne platnych pedagogickych noreim. Prinaša zavery pre všetky ostatne pedagogicke discipliny. Pedagogická metodológia je veda o principoch, strategiach, procedurach, nastrojoch a normach fungovania a rozvoja objektivneho poznavania a praktickeho pretvarania v oblasti vychovy – školstva. Teória výchovy sa zaobera vychovnym procesom jeho podstatou a pojednava o jeho zakonitostiach. Charakterizuje jednotlive zložky vychovy, ich ciele, obsah, metody, ulohy, organizačne formy, prostriedky a zaroveň ich objasňuje. Teória vyučovania (didaktika) všeobecna teoria skuma podstatu, zakonitosti a priebeh vyučovania, jeho cieľov, obsahu, metod, foriem, principov a postavenie a vyznam učenia. Dejiny pedagogiky skumaju vznik a vyvoj vychovno-vzdelavacich a najma školskych inštitucii a nazorov na vychovu a vzdelavanie, objasňuju zakonitosti vyvoja vychovy ako doležiteho javu života spoločnosti, a to v rozličnych historickych etapach vyvoja spoločnosti. Komparatívna pedagogika je novšia pedagogicka disciplina, ktora skuma vychovno-vzdelavacie sustavy ako konkretne modely vychovy a vzdelavania v určitej spoločnosti a vzajomne ich porovnava v celku ako aj v jednotlivych čiastkovych ukazovateľoch._ Špeciálna pedagogika je vedna oblasť, ktora sa zaobera teoriou a praxou edukacie deti, mladeže a dospelych vyžadujucich špecialnu starostlivosť z dovodu mentalneho, senzorickeho, somatickeho postihnutia alebo narušenych komunikačnych schopnosti, alebo psychosocialne narušenie, poruchy učenia a jedinci vynimočne nadani a talentovani. Teória riadenia a organizácie školstva zaobera sa otazkami planovania, organizacie a kontroly činnosti inštitucii tvoriacich vzdelavaci system. 2) Aplikované pedagogické vedy (špeciálne) – tvoria discipliny, ktore skumaju aplikaciuteoretickych poznatkov zakl. pedagogickych disciplin v konkrétnych výchovných inštitúciách, alebo v jednotlivých odvetviach ľudskej činnosti. Pedagogika rodinného života zaobera sa otazkami vychovneho posobenia v rodine a vychovnymi vplyvmi rodinneho prostredia. Zameriava sa na zakladne otazky cieľa, uloh obsahu, metod, foriem vychovy v rodine. Predškolská pedagogika je veda o vychove deti v obdobi pre začiatkom školskej dochadzky Školská pedagogika , ktora zahŕňa: elementarnu pedagogiku (1.stupeň ZŠ), pedagogiku 2. stupňa ZŠ, stredoškolsku pedagogiku, vysokoškolsku pedagogiku. Pedagogika voľného času je aplikovana pedagogicka disciplina, ktora sa zaobera teoretickymi, metodologickymi a praktickymi otazkami organizovaneho a neorganizovaneho voľneho času. Objasňuje zakladne otazky a zakonitosti vychovneho posobenia vo voľnom čase deti a mladeže. 3) Hraničné vedy pedagogiky - analyzuju pedagogicke javy a otazky, pri ktorych sa neda presne vymedziť kde začina a konči oblasť skumania tej ktorej vedy. Vznikli v dosledku integracie vednych odborov. Pedagogická psychológia je veda o psychologickych zakonitostiach vychovnovzdelavacieho procesu v školskych a inych vychovnych zariadeniach. Skuma psychologicke otazky vychovneho posobenia, vyučovania, psychicke mechanizmy utvarania a pretvarania ľudskeho spravania. Sociálna pedagogika ide o rozvoj a kultivaciu osobnosti dieťaťa a mladistveho, harmonizacia jeho vzťahov, eliminacia socialnych rozporov medzi jednotlivcom a spoločnosťou a ine. Filozofia výchovy sa zaobera vychovou vo vzťahu k podstate človeka a spoločnosti, k gnozeologii. Pedagogická antropológia ku ktorej patri: edukacia imigrantov, multikulturna vychova, rozdiely vo vzdelavacich priležitostiach z hľadiska pohlavia a pod. Školská hygiena poskytuje informacie o životnom a pracovnom prostredi žiaka so zreteľom ne zdravotne vyhovujuce podmienky potrebne pre tvorivu činnosť a zdravie. Ekonomika vzdelávania je novšou hraničnou disciplinou pedagogiky, ktora skuma: problematiku financovania školstva a efektivnosti prostriedkov vynakladanych na vzdelavanie v ramci vzdelavacich systemov a škol, vzťahy medzi vzdelanim ľudi a ich uplatnenim na trhu prace. Mediálna pedagogika skuma vplyv medii na vychovu a zmeny v osobnosti človeka. Ako samostatna veda je v sučasnosti chapana andragogika – ide o vedecke poznavanie reality vychovy a vzdelavania dospelych. Postavenie predškolskej pedagogiky v systéme pedagogických vied Pp patri medzi aplikovane vedy, prinaša vyznamny vklad do pedagogickeho myslenia a badania. Tymto plni doležitu spoločensku ulohu. Je to veda o vychove deti v predškolskom obdobi. Pedagogika predškolskeho veku vznikla a rozvijala sa postupne, jej členenie ako samostatnej pedagogickej discipliny bolo podmienene vnutornou diferenciaciou pedagogiky a rozvojom inštitucii, ktore zabezpečovali vychovu mladej generacie v roznom vekovom obdobi. Jej vznik bol podmieneny aj rozvojom ontogenetickej psychologie v 20. storoči. Pri rozpracovavani svojej problematiky vychadza Pp z poznatkov, tez a zaverov všeobecnej pedagogiky, z teorie jednotlivych zložiek obsahu vychovy (napr. teorie telesnej, rozumovej a mravnej vychovy a ďalšich), z poznatkov dejin pedagogiky a porovnavacej pedagogiky. Pp využiva poznatky z mnohych inych vied, ma však svoj špecificky predmet skumania. V sustave pedagogickych vied je zaradena ako špecialny vedny odbor, ktory vznika členenim pedagogiky z hľadiska charakteru vychovneho zariadenia a vekoveho obdobia vychovavanych. Oblasť vedeckovyskumnej činnosti Pp je veľmi široka. Terminologia si vyžaduje presnejšie vymedzenie. Ďalši rozvoj Pp je podmieneny inštitucionalnym zabezpečenim, ako aj prehlbovanim medzinarodnej spoluprace. Pp sa zaobera zakonitosťami cieľavedomeho a zamerneho formovania osobnosti dieťaťa v predškolskych zariadeniach a v rodine (rozpracuva ciele, obsahy, formy, metody, prostriedky, zasady, otazky osobnosti pedagoga). V sučasnosti su ciele predškolskej výchovy zamerane na: komplexny rozvoj osobnosti, podporu a doplnenie vychovy v rodine, pripravu dieťaťa na bezproblemovy vstup do zakladnej školy Predmetom skumania a teoretickeho zovšeobecňovania Pp su zakonitosti cieľavedomeho a zamerneho utvarania osobnosti dieťaťa v rodine a predškolskych zariadeniach v danej spoločnosti. Študuje podstatu a osobitosti predškolskej vychovy v materskej škole, ako aj predškolskej vychovy v rodine v sulade s potrebami a zaujmami spoločnosti. Predškolska vychova ma mať charakter slobody, neformalnosti, individualizovanej štruktury vychovnych a vzdelavacich cieľov. Pp skuma osobitosti obsahu vychovnej prace v materskych školach, organizaciu a organizačne formy vychovy deti v jednotlivych skupinach predškolskeho veku. Zaobera sa sustavou všeobecne platnych zasad vychovnej prace v predškolskychzariadeniach. Rozpracuva obsah a metody vychovy a vzdelavania v oblasti telesnej, rozumovej spatosti. Ďalej študuje ulohu hry, prace, učenia deti v predškolskom obdobi so zreteľom na vekove osobitosti a podmienky ich učinnosti, skuma vplyv vznikajuceho detskeho kolektivu a veducu ulohu učiteľky vo vychovno-vzdelavacom procese. Predškolske obdobie poskytuje veľke možnosti cieľavedomej vychove a vzdelavaniu deti. Organizovana a kvalifikovana vychovna praca v materskych školach vychadza z vedeckeho poznania zakonitosti telesneho a duševneho vyvoja deti. Moderná pedagogika: vedou univerzálneho charakteru a musí vnímať celý kontext v ktorom prebieha. Prucha určil znaky MP: je to veda: exploratívna- skúmajúca výchovu človeka a všetky okolnosti, ktoré vstupujú do výchovy, explonatívna-výskumná, normatívna- stanovuje normy, predpisuje, na základe poznaného prináša nové do vyučovania. Zaoberá sa výskumnými javmi a musí predpokladať ako sa spoločnosť ďalej rozvíja a podľa toho stanovuje normy. Prucha hovorí, že MP je veda o celej edukačnej realite, ktorá pomocou svojej teórie a výskumu identifikuje, popisuje, analyzuje a objasňuje. Zaoberá sa edukačnými procesmi, ktoré prebiehajú v rôznych edukačných prostrediach (škola, rodina, mimoškol. zariad.,cirkev.organ...) 2.Významní predstavitelia rozvoja pedagogického myslenia v minulosti a v súčasnosti. Súčasní predstavitelia predškolskej a elementárnej pedagogiky na Slovensku (str.29-38 skriptum Kratochvílova ) Je tam iba v minulosti v súčastnosti neviem nič nájsť 3. Systém pedagogickej vedy. Predškolská pedagogika v systéme pedagogickej vedy. (Otázkač.1) Teoretický a praktický význam pedagogiky. Teoretický význam pedagogiky spočívá v odhalování zákonitostí výchovy a důležité úlohy v rozvoji jedince i v životě společnosti pedagogiky odhaľuje zákonitosti, výchovy, vyvodzované a všeobecne platné pedagogické normy zaoberá sa výchovou v jednotlivých vekových obdobiach a rôznych výchovných zariadeniach uskutočňuje porovnávaciu analýzu jednotlivých systémov,ich cieľov,foriem,metód,prostriedkov,pedagogiky umožňuje hladat optimálne výchovno-vzdelávacie koncepcie pre danú spoločnosť,závery sú využívané ako východiska výchovnej a školskej politiky štátu Praktický význam spočívav tom, že teoretické zámery ku ktorým pedagogika dospela sú aplikované v praktických činnostiach v oblasti školstva pedagogika poskytuje množstvo podnetov pro všetkých výchovných a školských pracovníkov, pre rodičov a odbornú verejnosť Kurzy pedagogiky sú součástí prípravy nielen učiteľov a vychovateľov, ale aj inžinierov, lekárov, manažérov, pracovníkov v oblasti kultúry a športu Praktická pedagogická činnost vyžaduje aktivní a kladný vzťah k společnosti, k ľuďom, k deťom a kladný vzťah k pedagogickej práci. pedagogický pracovník si musí osvojit mnoho dôležitých pedagogických vedomostí a návykov umožňujúcích aplikáciu teoretických poznatkov pedagogických vied v každodennej výchovnej a vzdelávacej praxi dôležité je sklbenie teorie s praxou rozlišujeme šest sfér aplikacií pedagogických poznatkov: o v oblasti školstva (všech typů škol) o v oblasti mimoškolného vzdelávánia (organizacie a institucie, výchova v rodine) o v oblasti ekonomického rozhodovánia (pomer počtu učiteľov a žiakov) o v oblasti sociálnej politiky (ktorí absolventi budu mať lepšie uplatnenie na trhu práce) o v oblasti pomáhajúcích profesií (nemocnice, domovy mládeže, dôchodcov)  o v oblasti samotnej vedy (vedecké bádánie interdisciplinárne previazáne) 4.Pedagogika v systéme vied a jej vzťah k iným vedám..(otázka č.1) Antropologické a kulturologické argumenty pre existenciu pedagogiky.(pár viet je v zošite iné neviem) 5.Výchova ako základný pojem pedagogiky. Znaky výchovy. Ďalšie pojmy pedagogiky a vzťahy medzi nimi. Vychova je zakladnym pojmom v pedagogickej teorii aj v praxi. Sučasne patri k najzložitejšim procesom v ľudskej spoločnosti. Vznik a podstata výchovy má spoločensko–historický charakter, vyvinula sa so vznikom, človeka a menila sa podľa podmienok ekonomickych, kulturnych, socialnych. Človek mysli a kona v intenciach spoločnosti, v ktorej žije. Vychova taktiež zabezpečuje kontinuitu medzi pokoleniami, všeobecny rozvoj spoločnosti. V obdobi praveku sa deti učili napodobňovanim dospelych. V staroveku boli vychova a vzdelanie v Grecku určene pre slobodnych občanov. V obdobi stredoveku mala vychova stavovsky raz a bola určena len prislušnikom určiteho stavu. K vyznamnym osobnostiam, ktore sa pričinili o zmenu charakteru vychovy boli napriklad John Locke, Jean Jacques Rousseau, Pestalozzi. John Locke bol predstaviteľom individualnej vychovy, nasledkom ktorej ma byť čestny, dokonaly gentleman uhladenych mravov. J. J. Rousseau je zakladateľom prirodzenej, slobodnej vychovy. J. H. Pestalozzi sa venoval vychove sirot. V 19. storoči sa rozvija veda, technika a prichadza k priemyselnej revolucii, školstvo zaznamenava pokrok v zavedeni povinnych školskych dochadzok. V 20. storoči sa s rozvojom vedy zvyšuje aj počet študujucej mladeže. Vychova ma niekoľko typickych znakov ide o typicky ľudsku činnosť, ktora neexistuje v riši zvierat. Taktiež je to zamernosť vychovneho posobenia, ktore sa prejavuje v cieľavedomom rozvoji osobnosti, utvarani jeho vzťahu k vonkajšiemu svetu a rozvoji jeho vnutornych stranok. Ďalšim znakom je aktivny vzťah človeka ku spoločnosti, prirode a k sebe samemu. Podstatné znaky výchovy su: Výchova- má niekoľko typických znakov jedná sa o typicky ľudskú činnosť, neexistuje v ríši zvierat, je to zámernosť výchovného pôsobenia. Táto sa prejavuje v cieľavedomom rozvoji osobnosti, utváraní jeho vzťahu k vonkajšiemu svetu a rozvoji jeho vnútorných stránok. Ďalším znakom je aktívny vzťah človeka ku spoločnosti, prírode a k sebe samému. Prostredníctvom výchovy sa človek učí využívať prostredie v prospech seba i spoločnosti v ktorej sa nachádza. V procese tohto aktívneho vzťahu človeka ku svetu dochádza k humanizácii jedinca a celej spoločnosti. Čím vyspelejšia a demokratickejšia je spoločnosť, tým je aj výchova náročnejšia a zložitejšia. Nestačia výchovné metódy, ale sa vytvárajú výchovné inštitúcie, ktoré na profesionálnej úrovni zabezpečujú prípravu dospievajúceho jedinca pre život. - proces dialekticky – vyskytuju sa protirečenia medzi jednotlivcom a spoločnosťou - proces intencionalny (zamerny), cieľavedomy, organizovany a planovity - univerzalnosť vychovneho posobenia – do procesu vychovy vstupuju faktory ako rodina, škola, media, vrstovnici,... - dvojstranny a aktivny proces – medzi aktermi vychovy (rodič – dieťa, učiteľ - žiak) prebieha vzajomna komunikacia - permanentny charakter vychovy – prebieha počas celeho života - dynamicky proces – charakter vychovy sa može meniť v zavislosti od potrieb jedinca, jeho osobitosti - kontinualny proces – posobenie vychovavateľa na dieťa v rodine, v škole i mimo školy - komplexny charakter vychovy – jednota cieľov, uloh, obsahu, foriem a metod vychovy Z časoveho hľadiska možeme v živote človeka rozlišiť 3 modality výchovy: modus habitualny, t.j. dosiahnutu uroveň vychovanosti modus aktualny t.j. prebiehajuci proces vychovy modus potencionalny t. j. vychovateľnosť resp. vychovno-vzdelavacie možnosti Tieto tri podoby vychovy prebiehaju v živote človeka, v jeho vychovnych obdobiach. V procese vychovy sa stretavame s 2 druhmi vychovneho posobenia na človeka: funkcionalne – nezamerne, vonkajšie vplyvy životneho prostredia, vnutorne neuvedomele sebautvaranie životnymi skusenosťami, vrodenymi vlastnosťami intencionalne - zamerne, vonkajšie vychovne posobenie, vnutorna sebavychova, uvedomele sebautvaranie. Na definíciu pojmu výchova existuje viac hľadísk napr.: zastancovia psychologickych a biologickych hľadisk zdorazňuju prioritu vnutornych, biologickych sil dieťaťa na jeho telesny a duševny vyvin. sociologicke smery - zdorazňuju rozhodujuci vyznam vonkajšieho prostredia na vychovu často bez ohľadu na duševne podmienky a psychiku dieťaťa.  konvergente smery sa priklaňaju k obom hľadiskam a usiluju sa o spojenie vnutornych i vonkajšich podmienok vychovy. Vychova ma 3 zakladne stranky: Normativnu - vymedzuje ciele, obsah vychovy, zasady, metody, formy a prostriedky vychovy Exogennu - predstavuje celu organizaciu vychovneho prostredia Endogennu - vyjadruje zmeny vnutorneho vyvinu jedinca Vychova: Definicia (Kačani): Vychova je špecialne organizovany a usmerňovany proces cieľavedomeho posobenia a vnutorneho vyvinu subjektu, ktory sa realizuje v intenciach spoločenskych zaujmov a potrieb. Definicia (Bližkovsky): Vychova je optimalizaciou človeka a jeho sveta, uceleneho, uvedomeleho, aktivneho a tvoriveho vzťahu človeka ku svetu, k prirode, spoločnosti a k sebe samemu. Komenský zdôrazňoval, že vo výchove pôsobí: rozum-poznatky, ruka- vôľové a praktické zručnosti, srdce- názory, postoje Výchova v širšom slova zmysle- všetko výchovné pôsobenie. Obsahuje 2 subsysémy: Výchova v užšom slova zmysle proces vychovávania vzniká vychovanie Proces vzdelávania – vzdelávanie výsledkom procesu vzdelávania je vzdelanie, (môže mať rôzne stupne) podľa charakteru Potrebujeme vychovávať – sprostredkovať hodnoty, ktoré sa osvedčili ako hodnoty, ktoré prispievajú k tomu, že človek je dobrý, správne chápe veci... rozvíja sa morálna stránka a osvojuje si hodnoty. Výsledkom procesu je vychovanie. Vzdelanie a vychovanie sú prepojené procesy. Vychovanie- teória výchovy- náročný dlhodobý proces. Vzdelávanie- teória vyučovania. Základné pojmy pedagogiky Výchova v širšom zmysle slova – zámerné, cieľavedomé vytváranie podmienok, umožňujúcich optimálny rozvoj každého jednotlivca v súlade s individuálnymi dispozíciami a stimulujúcich ich vlastnú snahu stať sa autentickou, vnútorne integrovanou a socializovanou osobnosťou. Výchova v užšom zmysle – rozvíjanie kognitívnych stránok osobností, zahŕňa rozvíjanie citov. motivácie (potrieb, záujmov, pozornosti, sústredenia, zvedavosti a i.), aktivity, socializácie, komunikácie, hodnotiaceho a kritického myslenia, zdokonaľovanie autoregulácie a integrovaného JA, kt. vrcholovou časťou je autokreativita. Špeciálne znaky výchovy: mnohofaktorovosť, bipolárnosť, humánnosť a perspektívnosť. Vzdelávanie – patrí k základ. ped. kategóriam a spolu s výchovou sa podieľa na celkovom formovaní človeka. – rozvíjanie kognitívnych (rozumových) oblastí osobnosti, - myslenie, získavanie informácií, poznatkov,cieľ rozvoj osobnosti človeka - E. Petlák – proces, v kt. si žiak osvojuje poznatky a činnosti, vytvára vedomosti a zručnosti, rozvíja telesné a duševné schopnosti a záujmy. Výsledkom vzdelávania je vzdelanie. Vzdelanie – systém vedomostí, zručností, návykov, postojov, názorov a presvedčenia človeka a určitú úroveň rozvoja jehoshopností, potrieb, motívov a záujmov, kt. nadobúda jednotlivec na základe školského vzdelávania, učenia sa, rozumovej výchovy, životných a pracovných skúseností a zámerného vlastného sebavzdelávania. Podľa obsahu – všeobecné a odborné, rozsahu- ZŠ, SŠ VŠ Mgr.,Bc...... Vyučovanie –zámerné cieľvedomé a sysematické pôsobenie učieľa na žiaka s cieľom vštepiť mu isté vedomosti, zručnosti, návyky, spôsoby srávania a osobitných vlastností v súlade s požiadavkami spoločnosti Vyučovací proces – plánovité, cieľavedomé a zámerné pôsobenie učiteľa na žiaka, aby bol systematicky vzdelávaný a vychovávaný. Žiak si vo svojom vyučovacom procese osvojuje nové vedomosti, spôsobilosti, vytvára zručnosti a návyky, rozvíja poznávacie procesy, formuje svoju osobnosť a súčasne spätne vplýva na činnosť učiteľa. Učenie – relatívne trvalé osvojenie si novej schopnosti, zručnosti alebo postoja K základným druhom ľudského učenia patrí: verbálne – zapamätávanie si slovného obsahu, pojmové – prenikanie k podstate javu za pomoci pojmov, motorické – získanie zručností, sociálne – umožňuje zvládnuť spoločensky požadované formy správania, učenie sa riešením problémov – odhaľovanie vzťahov medzi predmetmi a javmi. Pojmy súvisiace so základnými ped. pojmami: Vedomosti – vedomosť – osvojené t.j. zapamätané a pochopené fakty a vzťahy medzi nimi ( v podobe ojmov,pravidiel, poučiek,vzorcov...)v ktorých sa odráža poznanie objektívnej skutočnosti vo vedomí žiakov Zručnosť a spôsobilosť – je nadobudnutá pohotovosť správne čo najrýchlejšie a s čo najmenšou námahou vykonávať istú činnosť na základa osvojených vedomostí a predchdzájucej praktickej činnosti Návyk – zautomatizované vykonávanie niektorých zložiek činnosti alebo celej činnosti, kt. sa dosiahlo viacnásobným opakovaním. (umývanie rúk, zubov) Nadanie – relatívne stabilná zložka osobnosti, ktorá reguluje vykonanú činnosť, nerovnaké nadanie ľudí spôsobuje rozdielnu výkonnosť pri tých istých podmienkach Talent – Inteligencia – chápavosť, rozumovosť, súbor špecifickch predpokladov jedinca umožňujú mu úspešne riešiť situácie, v ktorej nemôže použiť návykové správanie, druhy intel.-abstraktná, sociálna, mechanická 6.Moderná pedagogická terminológia. Medzinárodné termíny (otázka č. 5 ) Tak ako každá iná veda aj pedagogika má svoj terminologický aparát, teda súhrn pojmov, ktoré tvoria vedecký jazyk. Pedagogika však doposiaľ nedospela k jednotnému chápaniu základných pojmov, ktoré tvoria jej terminologický aparát. Istá nejasnosť v terminológii je umocnená prenikaním anglických slov do jej jazyka.Súčasná moderná pedagogická terminológia čerpá poznatky a metódy z iných vedeckých oblastí, buduje i nový aparát základných pojmov. Pre modernú pedagogickú terminológiu je základným pojmom edukačná realita, čo je akýkoľvek úsek objektívnej skutočnosti, v ktorej prebiehajú edukačné procesy.Edukačné procesy (edukácia) -je činnosť ľudí, pri ktorej sa nejaký subjekt učí a iný subjekt (alebo tech. zariadenie) mu toto učenie sprostredkuje. Vo filozofie výchovy znamená edukácia proces celkovej výchovy vzťahujúci sa len na človeka. Termín je odvodzovaný z latinského educatio (vychovávanie). Vo všeobecnej ped.a didaktike sa výraz edukácia požíva ako synonimum termínu vzdelávanie resp. výchovno-vzdelávací proces. Edukačné procesy prebiehajú v edukačnom prostredí. Edukačné prostredie je dané fyzikálnymi podmienkami (detské ihrisko, vojenské kasárne...) a zúčastnenými subjektami a ich psychosociálnymi vzťahmi (v rodine, v triede vytvárajú subjekty trvalú klímu). Najjasnejšie sa dajú edukačné procesy rozpoznať v školskom edukačnom prostredí. Školská edukácia je edukačný proces v školskom edukačnom prostredí, tento výraz súhrnne obsahuje termíny výchovu aj vzdelávanie. Edukant- akýkoľvek subjekt učenia ( žiak, študent...)Edukátor- akýkoľvek aktér vyučovania, Edukačné prostredie →vonkajšie- okolie školy,rodina, pracovisko →vnútorné-fyzikálne -psychosociálne(atmosféra v triede) delíme na premenlivé (krátkodobé vlyvy pôsobiace prostredí na obsah a charakter komunikácie) a statické(trvalé socialne vzťahy medzi účastníkmi, je dané atmosfér. Edukometria-je to oblasť ped.teórie a výskumu, zaoberá sa meraním ped.javov, najväčší význam sa sústredí na meranie výsledkov výuk, štruktúra a aplikácia testov. Edutaiment- je to anglický výraz, ktorý vznikol spojením 2 slov education (vzdelávanie) a entertainment(zábava), oblasť nových eduk.médií a technológii, pri kt.sa má učenie uľahčovaťa uplatňovať princípom hry, Edukačné konštrukty- sú to všetky teórie, modely, plány, scenáre, prognózy, zákony, predpisy a iné teoretické výtvory 7. Pedagogická teleológia. Ciele a obsah výchovy, rôzne prístupy k vymedzeniu. (otázka č.5) Pedagogická dokumentácia a ciele výchovy. ISCED 0 a ISCED 1 – východiskové dokumenty. TELEOLÓGIA:veda, ktorá sa osobitne zaoberá otázkou výchovných cieľov. Tak ako sa menila spoločnosť, menil sa aj cieľ výchovy. Viaceré výchovné ciele boli stanovené aj na základe rôznych myšlienkových prúdov, spoločenskej a ekonomickej podmienenosti výchovy. Aby cieľ výchovy bol reálny, musí rešpektovať zákonitosti biologického a psychického vývoja indivídua, požiadavky spoločnosti a prostriedky, ktoré spoločnosť poskytuje. Výchovné ciele sú konkretizované v konkrétnych zložkách výchovy – výchovy rozumovej, pracovnej, mravnej, etickej, telesnej, technickej, environmentálnej a pod. Pedagogické ciele určujú celkovú zameranosť výchovy a umožňujú konkretizáciu jej obsahu a voľbu výchovných prostriedkov. Pojem cieľ - výsledok pedagogického snaženia, ku ktorému smerujeme výchovnými postupmi v snahe rozvinúť osobnosť vychovávaného.“(Kročková, Š., 2004) Cieľ výchovy : predstavuje určitú ideu, zámer a praktický cieľ. Cieľ výchovy je bezprostredne viazaný na proces výchovy, spoznávaním podmienok výchovy, možnosti osobnosti a vplyvu vychovávateľa. Ciele výchovy môžeme odvodiť zo súčasných i budúcich potrieb spoločnosti, potrieb jedinca alebo spojením obidvoch hľadísk. Sú vždy vyjadrením určitého ideálu, ktorý obsahuje požiadavky a predstavy o tom, čím by sa mal človek, člen určitej spoločnosti vyznačovať. Hlavnými cieľmi výchovy sú rozvoj schopností, osvojenie vedomostí a návykov, získanie skúseností a sformovanie charakteru človeka v súhlase s požiadavkami kladenými spoločnosťou v jednotlivých etapách jej historického vývoja. Historické etapy: Ciele výchovy nie je možné posudzovať ako nemennú kategóriu, ale naopak, ako kategóriu, ktorá sa neustále vyvíja, ktorá podlieha zmenám a vývinovým tendenciám spoločnosti. 1. 18. a zač. 19.st. - Rouseau, Pestalozzi, Fröbel (už boli spomenutí v otázke č.2, nebudem to zbytočne opakovať) 2. koncom 19.st. nastáva zmena- vytváranie nových vzdelávacích systémov- diferenciácia na základnú a strednú líniu => osobitý rozvoj vývoja inštitúcií. Dieťa sa stáva centrom pozornosti. V tomto období sa prichádza Herbart: a. a. riadenie- nadradenosť vychovávateľa b. vyučovanie- získavanie poznatkov c. vedenie- partnerský vzťah medzi vychovávaným a vychovávateľom 3. prelom 19. a 20.st.- E.Key a tzv. storočie dieťaťa. Podľa tejto autorky skutočnú výchovu dokáže zabezpečiť iba matka. Reformovala sa klasická škola so zámerom odbúrať antihumánnosť, do popredia sa dostáva: a. pozitivizmus- H.Spencer- pripraviť jedinca podľa zákonov vývoja na čo najdokonalejšie prispôsobenie sa prostrediu, na dokonalý život. b. pragmatizmus- J.Dewey- cieľ výchovy udáva samotný život a na dosiahnutie toho cieľa nám život poskytuje prostriedky. V Československu bol prívržencom tohto hnutia V.Příhoda (pedagogika hry) 4. druhá polovica 20.st.- prívrženci antipedagogického hnutia (Braunmuhl, Miller) tvrdia, že výchovné pôsobenie je orientované len využitím dieťaťa, výchova prináša viac škôd ako pozitívneho, výchova sa zakladá na minulosti, aj dieťa má svoje práva.  Najprogresívnejší smer 20.st. bol smer humanistickej pedagogiky, ktorá vyplýva z humanistickej psychológii- C.Rogers. Jej prioritou je sebarozvoj a sebavýchova. Konkretizácia cieľov výchovy: Cieľ je determinovaný spoločnosťou – školská politika, ekonomické hľadisko, filozofické hľadisko, pedagogicko – psychologické hľadisko a je len relatívne dosiahnuteľný. Konkretizácia ideálu sa deje pomocou:  všeobecných cieľov (hodnoty, ktoré ideál uznáva)  špecifických (etapových, čiastkových) cieľov - s ohľadom na vek dieťaťa si konkretizujem všeobecný cieľ do podoby normy  konkrétnych cieľov – viazané na konkrétnu skupinu, osobnosť vychovávaného – v podobe úloh Požiadavky, ktoré musia byť splnené pri stanovovaní cieľa: 1. biologické- fyziologické predpoklady, dedičné vlastnosti, biologické prostredie... 2. psychické- intelektuálne schopnosti, temperament, vôľa, charakter... 3. sociálne- spoločenský, politický, ekonomický stav, rodinné prostredie, širšie spoločenské prostredie Funkcie cieľov (podľa Bližkovského):  orientačná a anticipačná funkcia cieľov – ak sú ciele správne vymedzené poskytujú vychovávateľom správnu orientáciu a vymedzujú stav osobnosti vychovávaného, ktorý má dosiahnuť.  motivačná a stimulačná funkcia cieľov – ciele usmerňujú, motivujú činnosť aktérov. Pomáhajú a energizujú žiakov k učeniu, sebavzdelávaniu a sebarealizácii.  realizačná funkcia cieľov – premena predstavy na realitu. Usmerňovanie rozhodovania a konania učiteľov pri riadení výchovno - vzdelávacieho procesu a pri výbere metód a prostriedkov.  regulačná funkcia – jasné a jednoznačné ciele sú predpokladom účinnej kontroly a objektívnej diagnostiky Delenie cieľov: A/ vonkajšie výchovné ciele – všetky ciele, ktoré predkladá vychovávanému iná osoba (rodič, učiteľ,...) B/ vnútorné výchovné ciele - do 10.roku - zvnútornené vonkajšie ciele výchovy - od 10. roku – vlastné vnútorné ciele ! nie všetky vonkajšie ciele sa stávajú vnútorné Chyby pri stanovovaní cieľov:  formalizmus – rozpor medzi deklarovanými výsledkami a realitou (keď podľahneme kampaniam – napr. október mesiac úcty k starším),  subjektivizmus – učiteľ sa nevie odpútať od svojej hodnotovej orientácie a zabúdajú na ostatné oblasti („skazená mládež“),  zamieňanie cieľa s úlohou – mojím cieľom sa stane, aby deti mali napísané úlohy,  keď sú ciele formulované v podobe všeobecných cieľov (musíš byť poslušný). Kritériá cieľov výchovy 1. nesmú byť vzdialené, resp. neuskutočniteľné 2. nemôžu byť postavené na konečnom princípe (čo by znamenalo koniec vývoja jedinca) 3. musia byť postavené tak, aby postihovali všetko ľudské, aby vyhovovali každému jednotlivcovi, s možnosťou rozpracovania výchovných krokov 4. ciele by nemali stavať do protikladu individuálne záujmy človeka a potreby spoločnosti Klasifikácia cieľov výchovy- členia sa podľa rôznych kritérií: 1. subjektovo-objektové hľadisko: vonkajšie ciele, vnútorné ciele 2. obsahové hľadisko: ciele celkové, ciele čiastkové 3. hľadisko rozsahu:ciele všeobecné, konkrétne ciele,jedinečné 4. hľadisko významové: strategické ciele,taktické ciele, operatívne ciele 5. hľadisko náročnosti: maximálne, optimálne, minimálne 6. hľadisko záväznosti: všeobecne záväzné, orientačné, výberovo záväzné - nezáväzné 7. hľadisko časovej náročnosti: blízke, stredné, vzdialené Obsah výchovy Prístupy k vymedzeniu obsahu výchovy V obsahu výchovy sa odráža konkretizácia cieľov výchovy. Taktiež obsah výchovy má svoju historickú podmienenosť. Každá etapa vývoja spoločnosti mala iné požiadavky na obsah výchovy a vzdelania. V prvotnopospolnej spoločnosti dominuje výchova pracovná (zabezpečenie obživy a existencia života), neskôr spoločenská (kulty, obrady) a vojenská. Obdobie staroveku, ktoré výstižne charakterizuje grécky ideál kalokagatie, zahrňoval výchovu telesnú, rozumovú, mravnú a estetickú. V stredoveku sa do popredia dostáva mravná výchova s prevahou náboženstva, ďalej rozumová a čiastočne aj telesná výchova (u svetskej šľachty – výchova rytierov). Renesancia inšpirovaná antikou kladie dôraz aj na telesnú a estetickú výchovu. Okrem nich sa naďalej rozvíja mravná – náboženská výchova a rozumová výchova. Novovek znamená zmeny v ekonomických a spoločenských vzťahoch. Okrem rozumovej, mravnej, telesnej a estetickej výchovy sa včleňuje do zložiek výchovy aj pracovná výchova (R. Owen) a neskôr polytechnická výchova (K. Marx). Problematiku pracovnej výchovy rozoberá aj J. Dewey v zmysle hesla, že činnosť je stredobodom všetkej školskej práce. Tak sa zafixovali v dejinách pedagogiky tieto zložky výchovy, rozumová, pracovná a polytechnická, mravná, telesná a estetická. V súčasnej pedagogickej literatúre existuje viac prístupov, podľa ktorých sa člení obsah výchovy. Najčastejšie sa stretávame s týmito prístupmi: filozofické, psychologické, knihovnícko-informatíyne a sociálne. V našej pedagogickej literatúre sa najčastejšie využíval filozofický prístup na členenie obsahu výchovy. Š. Švec na základe zovšeobecnenia rôznych prístupov ku členeniu obsahu výchovy uvádza sociologický prístup: - výchova k povolaniu – príprava každého vzdelateľného člena spoločnosti na život profesionálneho pracovníka, na voľbu a výkon profesie a zamestnania, - výchova k občianstvu – príprava na život občana ako tvorcu a obrancu vlasti, ochrancu mieru, spoločenského vlastníctva a verejného poriadku, tvorcu životného prostredia, - výchova k štúdiu a samoučeniu – príprava na učebný alebo študijný život v škole i mimo školy, na rolu samouka, - výchova k manželstvu a rodičovstvu – príprava pre manželský život a výchovu v rodine, - výchova k aktívnej účasti na kultúrnom a politickom živote spoločnosti – príprava na racionálne a formatívne využitie voľného času, na rozvoj záujmových aktivít a pod., - výchova k ochrane a utužovaniu zdravia – príprava na telesne a duševne zdravý život, - výchova k vedeniu domácnosti – príprava na rolu spotrebiteľa, na život domáceho hospodára, - výchova k sociálnemu styku – príprava na život účastníka komunikácie a pod. Je to však len jeden z možných prístupov k členeniu obsahu výchovy a vzdelania. Súčasné zmeny v spoločnosti si vyžadujú doplňovať obsah výchovy o ďalšie jeho súčasti, ako je napr. výchova ekologická, právna výchova, výchova k využívaniu voľného času, dopravná výchova a pod. Obsah výchovy sa pre potreby praxe konkretizuje do výchovných a vzdelávacích programov. Rozlišujeme 3 oblasti premietnutia obsahu v praxi: a) na úrovni celospoločenskej – sú to všeobecne platné ideály, ktoré presahujú rámec jednej krajiny, majú všeľudskú hodnotu (napr. deklarácia ľudských práv), b) na úrovni výchovnovzdelávacích inštitúcií – z hľadiska konkretizácie obsahu sa jedná o vypracovanie profilov absolventov a plánov činnosti, c) na úrovni vychovávateľov – prejavuje sa v každodennej výchovnovzdelávacej práci, tvorivom prístupe k riešeniu výchovných úloh. 3. Konkretizácia obsahu výchovy Obsah výchovy tvoria normy a požiadavky, ktoré sú vypracované na základe spoločenských potrieb a sú primerané vekovým osobitostiam detí a mládeže. V pedagogickej literatúre sa obsah výchovy najčastejšie konkretizuje do obsahových zložiek, resp. súčastí výchovy. V praxi sa najčastejšie vyskytuje členenie obsahu do týchto oblastí: rozumová výchova, mravná výchova, estetická výchova, pracovná a technická výchova, telesná výchova. V procese výchovy sa jednotlivé zložky prelínajú a dopĺňajú. Preto ich samostatné rozčlenenie slúži len pre hlbšie teoretické poznanie. a) Rozumová výchova Môžeme ju charakterizovať ako utváranie a rozvíjanie primeraných poznávacích procesov a osvojovanie základov vied. Obsahuje tieto hlavné úlohy: 1. rozvoj zmyslového poznania (dôležitá je aktivita subjektu) 2. rozvoj myslenia a reči. Myslenie môže byť: reproduktívne – vyžadujúce nižší stupeň aktivity; samostatné – prostredníctvom riešenia problémových situácií; tvorivé – najvyšší stupeň aktivity, prináša nové vedomosti a objavy 3. rozvoj praktickej činnosti žiakov a rozvoj poznania. Pracovná a praktická činnosť žiakov vplýva na rozvoj poznania v 3 smeroch: I. obohacuje a konkretizuje vedomosti zo základov vied a výroby II. rozvíja a obohacuje poznávacie procesy III. stimuluje ich aktivitu a zvyšuje záujem o teoretické vedomosti. Významnou súčasťou pracovnej činnosti je utváranie pracovných zručností a návykov. Tieto sú prepojené na osvojené teoretické vedomosti. Základným prostriedkom rozumovej výchovy je vyučovanie, ako cieľavedomý proces odovzdávania vedeckých faktov a informácií prostredníctvom činnosti vyučujúceho a učenie, ako proces osvojovania týchto vedomostí žiakom. Okrem vyučovania sa na rozumovej výchove podieľa aj výchova mimo vyučovania, najmä prostredníctvom činnosti žiakov v záujmových útvaroch, v detských a mládežníckych dobrovoľných združeniach a pod. Značný význam majú aj kulturno-osvetové zariadenia (múzeá, kiná, divadlá, galérie a pod.) a tiež masovokomunikačné prostriedky. b) Mravná výchova Jej podstatu vyjadril už J. A. Komenský v téze: „Kto má prospech vo vedomostiach a stráca na mravoch, viac stráca ako získava“. V mravnej výchove si jedinec utvára vzťahy k sebe samému, ku spoločnosti a prírode. Mravná výchova je z jednotlivých zložiek výchovy najviac závislá od politických a kultúrnych podmienok spoločnosti. Preto aj vo vývoji spoločnosti zaznamenávame rôzne obsahové prístupy k mravnej výchove, ktoré sú ovplyvnené dobovými požiadavkami a rôznymi filozofickými koncepciami. Najintenzívnejšie sa v dejinách pedagogiky prejavil smer náboženský a laický. Veda, ktorá sa zaoberá morálkou, a teda aj mravnými kategóriami, sa nazýva etika. Obsahom mravnej výchovy ako súčasti pedagogickej vedy sú mravné ideály, mravné zásady, normy a prostriedky výchovy. Obsah mravnej výchovy tvoria tieto čiastkové ciele a úlohy: - výchova k humanizmu – prejavujúca sa v širších sociálnych vzťahoch človeka a spoločnosti - výchova k demokracii a tolerancii – predpokladá slobodu človeka, jeho názorov, ale aj rešpektovanie názorov iných ľudí, vzájomné pochopenie - výchova vzťahu k vlasti a ostatným národom a krajinám sveta – predpokladá utváranie postojov človeka k ľudu svojej vlasti, prírode a materiálnym hodnotám krajiny z hľadiska historického a súčasného. Zároveň požaduje úctu k ostatným národom, národnostiam a krajinám sveta z hľadiska vecného i ľudského - výchova kladných spoločensko-povahových, citových a vôľových vlastností osobnosti. Jedná sa hlavne o tie vlastnosti, ktoré tvoria štruktúru osobnosti a prejavujú sa aj vo vzťahu k okoliu, v ktorom sa nachádza - výchova k rodičovstvu a sexuálna výchova – predpokladá prípravu jedinca pre manželský a rodičovský život. V procese mravnej výchovy je dôležité komplexne vplývať na rozvoj osobnosti po stránke rozumovej, citovej i vôľovej. Jedine takáto harmónia pôsobenia umožní vytvárať mravné presvedčenie prejavujúce sa v jednote poznania a konania človeka. c) Estetická výchova Estetická výchova má veľký význam pre utváranie vzťahu človeka k sebe samému, k prírode a k iným ľuďom. Efektívnosť estetickej výchovy je priamo závislá od intenzity a vyváženosti výchovných vplyvov na rozumovú, citovú a vôľovú stránku človeka. Výsledkom výchovných vplyvov je estetický zážitok, prejavujúci sa v silnom emocionálnom prežívaní človeka. Medzi estetickým poznávaním okolitej skutočnosti a vedeckým poznávaním nemusí byť vzájomná súvislosť. Estetický zážitok akcentuje viac emocionálne prežívanie človeka, vedecké poznávanie zase racionálnu stránku poznania. Úlohy estetickej výchovy môžeme rozčleniť do týchto oblastí: - estetické vnímanie a poznávanie krás v prírode, spoločnosti a vo veciach dennej potreby - umelecká výchova – vyžaduje schopnosť vnímať krásu umenia (výtvarného, hudobného, literárno-dramatického) a intelektuálne ju hodnotiť - výchova vkusu – úprava prostredia a seba samého (čistota, úhľadnosť, poriadok vo veciach a okolí, v ktorom sa jedinec nachádza) - osvojenie základných estetických zručností a návykov – vo vyučovacích predmetoch, záujmovej činnosti, v styku s inými osobami a prostredím. Estetická výchova môže mať 2 roviny vzťahu: aktívnu a pasívnu (receptívnu). V aktívnej sa jedná o tvorbu určitých estetických hodnôt na základe tvorivej činnosti človeka. V pasívnej si jedinec osvojuje, je konzumentom estetických hodnôt, ktoré mu poskytuje prostredie, v ktorom sa nachádza. d) Pracovná a technická výchova V rámci pracovnej a technickej výchovy si má každý jedinec osvojiť základné vedomosti a zručnosti, ktoré mu umožňujú vytvárať osobné a spoločenské hodnoty práce. Súčasťou tejto výchovy je aj utváranie vzťahu k práci a jej výsledkom na základe osobného profesijného hľadiska i širších všeľudských aspektov (úcta k práci a výsledkom práce ostatných ľudí). Základné úlohy pracovnej a technickej výchovy môžeme zhrnúť do týchto oblastí: - - výchova kladného vzťahu k práci každého druhu – duševnej a fyzickej a súčasnej k výsledkom tejto práce - výchova vzťahu k svojmu povolaniu a zamestnaniu – záujem o prácu, ktorú jedinec vykonáva - získavanie pracovných predpokladov a pracovnej kvalifikácie. Pod pracovnou kvalifikáciou rozumieme súhrn istých vedomostí, zručností, návykov a záujmov, ktoré podmieňujú úspešné vykonávanie určitej práce, povolania - rozvoj schopností teoreticky a prakticky zaobchádzať so strojmi, prístrojmi a nástrojmi - rozvoj technického myslenia a tvorivých technických zručností – rozvíja sa v styku s predmetmi, nástrojmi, strojmi pri praktickej práci. Na pracovnej a technickej výchove sa popri škole a predmetoch pracovného a technického vyučovania významnou mierou podieľa aj rodina a výchova mimo vyučovania. V súčasnosti sme svedkami explózie technického rozvoja spoločnosti. Technika zasahuje do nášho každodenného života. Preto je vo výchove dôležité, aby nedošlo k jej preceňovaniu, čo by malo za následok technokratický rozvoj osobnosti a stratu humánnych aspektov vo výchove. Pracovná a technická výchova musí preto učiť človeka využívať techniku v prospech jeho osobnostného rozvoja a tiež v prospech humanizácie celej spoločnosti. e) Telesná výchova Telesná výchova plní dôležitú úlohu v harmonickom rozvoji človeka. Jej význam bol zdôraznený už v aténskom ideáli výchovy – kalokagatie, ktorý obsahoval jednotu telesnej a duševnej výchovy človeka. Telesná výchova aj v súčasnosti prispieva k plneniu zdravotných a výchovnovzdelávacích úloh. Tvorí organickú súčasť nášhho výchovnovzdelávacieho systému, a to v oblasti školského vyučovania, ale aj v rôznych formách činnosti v čase mimo vyučovania a tiež v rámci rekreačno-oddychových činností v rodine. Telesná výchova plní tieto úlohy: - zdravotnú – ktorá zabezpečuje telesný vývin a udržiava fyzickú a duševnú rovnováhu a aktivitu - vzdelávaciu – pomáha utvárať rôzne pohybové návyky a zručnosti potrebné pre život. Zároveň učí realizovať jednotlivé druhy športových a turistických činností - výchovnú – prispieva k utváraniu mravných, spoločensko-povahových a charakterovo vôľových vlastností - kompenzačnú – umožňuje vyvažovať negatívne dôsledky jednostrannej psychickej alebo fyzickej činnosti človeka. Telesná výchova sa môže realizovať veľmi rozmanitými formami. Vo vyučovacom procese je to hlavne prostredníctvom vyučovacieho predmetu telesná výchova a nepovinného vyučovacieho predmetu športové hry. Vo výchove mimo vyučovania sa uskutočňuje v záujmových útvaroch telovýchovného, športového a turistického zamerania. Pritom sa musí rešpektovať zásada dobrovoľnosti pri výbere Športovo- turistických činností, aby nedošlo k preťažovaniu organizmu. Okrem hromadných foriem telesnej výchovy sa pre nadanú a talentovanú mládež musia uplatňovať individuálne formy práce. Pri správnom organizovaní telesnej výchovy dochádza k vytváraniu prirodzenej radosti z pohybu a pocitu vnútorného uspokojenia. Ako chápe výchovu J. A. Komenský -videl vo výchove všeobecné umenie, ako ľudí vzdelávať vo vedách, formovať ich v mravoch. Spencer - definoval výchovu ako prípravu na plné žitie. J. J. Rousseau - výchova má napomáhať prirodzenému vývinu jednotlivca, treba rozvíjať biologické sily, schopnosti a vlastnosti. Výchova- je základným pedagogickým termínom. Je to proces zámerného pôsobenia na osobnosť, aby sa dosiahla pozitívna zmena v jeho vývine. Výchovu chápeme v užšom a širšom slova zmysle. Výchova – predstavuje systém, ktorý obsahuje a zahrňuje také prvky ako sú činitele výchovy, subjekt a objekt výchovy, obsah výchovy, ciele výchovy, výchovné prostriedky. Zaoberá sa aj princípmi, metódami, formami, a prostriedkami výchovy. Znaky výchovy : Cieľavedomosť, Zámernosť, Formatívnosť Ďalším znakom výchovy je, že ju chápeme ako spoločenskú činnosť, pretože je vlastná len ľudom. Formovanie sa realizuje v škole, ale aj mimo nej, v rodine, v rôznych spoločenských, výchovných a kultúrnych inštitúciách. Metodika výchovy – je veda o metódach, postupoch, ktoré učiteľ, vychovávateľ používa pri využití podmienok, foriem Obsah výchovy a vzdelávania deti predškolskeho veku je na Slovensku spracovany v Štatnom vzdelavacom programe (ISCED 0) a je rozdeleny do štyroch oblasti: Ja som, Ľudia, Priroda, Kultura. Z obsahoveho hľadiska su tematicke okruhy zamerane: Ja som – rozvijanie osobnostnych kompetencii, zmyslov, vzťahu dieťaťa k rodine a k okoliu, na sebapoznanie, sebaprezentaciu, na socialne, emocionalne, motoricke a kognitivne vnimanie života dieťaťa (telesny, duševny, duchovny, socialny a emocionalny život) Ľudia – rozvijanie socialnych skusenosti a vzťahu ku spoločenstvu ľudi, kontakty s ďalšimi skupinami ľudi, na oboznamovanie sa s pracovnymi a inymi aktivitami ľudi, na rozvijanie predstav o miestach, kde ľudia žiju a tvoria, o prostrediach, v ktorych sa nachadzaju, o multikulture, etnikach a rasach (ďalši ľudia, ľudstvo) Priroda – na rozvijanie poznania elementarnych zakonitosti života na zemi, prirodnych javov, živych a neživych predmetov, na formovanie začiatkov ekologickej kultury, na vytvaranie pohľadu na svet prirody a vzťahu k prirode, na vytvaranie zakladov svetonazoru a ziskavanie zakladnych vedomosti o zemi a vesmire (zem, vesmir) Kultura – na rozvijanie kontaktov dieťaťa so svetom duševnych činnosti ľudi, rozvoja vnimania a uplatňovania hudobnej, literarnej a vytvarnej kultury (predmetny svet, svet hry a svet umenia) Tematicke okruhy sa vzajomne prelinaju a dopĺňaju. Každy okruh sa teoreticky rozdeľuje na perceptualno-motoricku, kognitivnu a socialno- emocionalnu oblasť. V praxi su oblasti integrovane, prepojene a uzko suvisiace. Ciele výchovy ISCED 1 Ciele primárneho vzdelávania Primárne vzdelávanie poskytuje východiskovú bázu pre postupné rozvíjanie kľúčových spôsobilostí (kompetencií) žiakov ako základu všeobecného vzdelania prostredníctvom na sledujúcich cieľov školy:-poskytnúť žiakom bohaté možnosti vedeného skúmania ich najbližšieho kultúrneho a prírodného prostredia tak, aby sa rozvíjala ich predstavivosť, tvorivosť a záujem skúmať svoje okolie, - umožniť žiakom spoznávať svoje vlastné schopnosti a rozvojové možnosti a osvojiť si základy spôsobilosti učiť sa učiť sa a poznávať seba samého,-podporovať kognitívne procesy a spôsobilosti žiakov kriticky a tvorivo myslieť prostredníctvom získavania vlastnej poznávacej skúsenosti a aktívnym riešením problémov Vyvážene rozvíjať u žiakov spôsobilosti dorozumievať sa a porozumieť si, hodnotiť (vyberať a rozhodovať) a iniciatívne konať aj na základe sebariadenia asebareflexie, -podporovať rozvoj intrapersonálnych a interpersonálnych spôsobilostí, najmä otvorene vstupovať do sociálnych vzťahov, účinne spolupracovať, rozvíjať si sociálnu vnímavosť a citlivosť k spolužiakom, učiteľom, rodičom, ďalším ľuďom obce a k svojmu širšiemu kultúrnemu a prírodnému okoliu, - viesť žiakov ktolerancii a k akceptovaniu iných ľudí, ich duchovno kultúrnych hodnôt, - naučiť žiakov uplatňovať svoje práva a súčasne plniť svoje povinnosti, niesť zodpovednosť za svoje zdravie a aktívne ho chrániť a upevňovať. Hlavnými programovými cieľmi primárneho vzdelávania sú rozvité kľúčové spôsobilosti (ako kombinácie vedomostí, spôsobilostí, skúseností a postojov) žiakov na úrovni, ktorá je pre nich osobne dosiahnuteľná. V etape primárneho vzdelávania sú za kľúčové považované: komunikačné spôsobilosti, matematická gramotnosť a gramotnosť v oblasti prírodných vied a technológií, spôsobilosti v oblasti digitálnej gramotnosti (informačno-komunikačné technológie), spôsobilosti učiť sa učiť sa, riešiť problémy, ďalej sú to osobné, sociálne a občianske spôsobilosti, spôsobilosť chápať kultúru v kontexte a vyjadrovať sa prostriedkami danej kultúry. Osvojovanie kľúčových kompetencií je dlhodobým a zložitým procesom, ktorý začína v pred primárnom vzdelávaní, pokračuje v primárnom a sekundárnom vzdelávaní a postupne sa dotvára v ďalšom priebehu života. Celoživotne sa rozvíjajúce kľúčové spôsobilosti (kompetencie) potrebuje každý jednotlivec na osobné uspokojenie a naplnenie, na rozvoj kompletnej osobnosti, na aktívne občianstvo a na uplatnenie sa vo svete práce.Výber kľúčových kompetencií vychádza z európskeho referenčného rámca kľúčových spôsobilostí, ktoré sú rozpracované s ohľadom na hodnoty a potreby nášho školského systému. Kľúčové kompetencie majú nadpredmetový charakter a vzájomne sa prelínajú. Sú výsledkom celkového procesu celostného vzdelávania. K ich rozvíjaniu prispieva celý vzdelávací obsah, organizačné formy a metódy výučby, podnetné sociálno-emočné prostredie školy, programové aktivity uskutočňované v škole, ale aj v mimovyučovacej a mimoškolskej činnosti. 8.Obsah výchovy a realizačná stránka pedagogického procesu. Princípy edukácie, špecifiká pre primárny a preprimárny stupeň edukácie. (otázka č7 obsah výchovy Realizačná stránka pedagogického procesu V zložitom procese výučby uplatňovať: metódy motivácie učebno-poznávacej činnosti žiakov metódy realizácie učebno-poznávacej činnosti žiakov metódy kontroly výsledkov učebno-poznávacej činnosti žiakov Medzi najčastejšie metódy vyučovania z hľadiska osvojovaných poznatkov sa využívajú: A. Metódy z hľadiska prameňa poznávania a typu poznatkov aspekt – didaktický: Metódy slovné: monologické metódy (rozprávanie, vysvetľovanie, opis, výklad...) dialogické metódy (rozhovor, dialóg, diskusia...) metódy písomných prác (písomné cvičenia, kompozície...) metódy práce s učebnicou, s knihou, s textom. B, Metódy z hľadiska aktivity a samostatnosti žiakov aspekt – psychologický: I, metódy oznamovacie, odovzdávanie poznatkov (transmisívne, sprostredkujúce) II. metódy samostatnej práce žiakov III. metódy problémové, bádateľské, výskumné C, Štruktúra metód z hľadiska myšlienkových operácií aspektov – logický: I. Postup porovnávací II. Postup induktívny III. Postup deduktívny IV. Postup analyticko-syntetický D. Varianty metód z hľadiska fáz výchovno-vzdelávacieho procesu aspekt – procesuálny: I. Metódy motivačné II. Metódy expozičné III. Metódy fixačné IV. Metódy diagnostické V. Metódy aplikačné E. Varianty metód z hľadiska vyučovacích foriem a prostriedkov aspekt – organizačný: I. Kombinácie metód s vyučovacími formami II. Kombinácie metód s vyučovacími pomôckami Samotná realizácia pedagogického ( edukačného ) procesu má 3 časti : - prípravná – plánovanie a príprava výčby, organizačné opatrenia, edukačný obsah, materiálno Technické zabezpečenie - realizačná – komplexný priebeh edukácie v konkrétnych podmienkach - diagnostická – diagnóza a hodnotenie edukantov, ich výkonov, sebakontrola a sebareflexia Prípravná časť – plánovanie – začína stanovením cieľov – kognitívne,psychomotorické a afektívne ciele Plánovanie je komplex : metód - sposob akým třeba postupovať, aby ste dosiahli vytýčené ciele – môžu byť slovné, názorné praktické, motivačné – usmerňujúce záujem o učenie – motivačný rozhovor, motivačná výzva, pochvala expozičné – oboznamovanie, prednáška, rozhovor, diskusia fixačné – upevňovanie a opakovanie diagnostické – hodnotenie, kontrola nových vedomostí zásad – určujú požiadavky na priebeh edukačného procesu, zásada primeranosti, názornosti, systematickosti, aktívnosti a trvácnosti organizačných zásad – individuálne alebo skupinové Realizácia výučbového procesu: - motivácia - expozícia – zoznamovanie s novým učivom - fixácia – upevňovanie osvojených vedomostí a zručností ( prvotné opakovanie ) - diagnóza – všetky druhy diagnostikovania – skúšanie, preverovanie, hodnotenie.Môže byť – priebežné, frontálne, individuálne, skupinové a to písomnou, ústnou, kombinovanou zručnostnou alebo grafickou formou Princípy výučby 1. Výučba musí pomôcť tomu, kto sa učí, naplniť jeho individuálne ciele 2. nevyhnutný je stály styk vyučujúceho s edukantom 3. vyučujúci edukanta posmeľuje a pomáha mu osvojiť si nové schopnosti 4. vyučujúci musí komunikovať jasne a stručne 5. vyučované činnosti musia byť v súlade s výučbovými cieľmi Organizačná forma predprimárneho vzdelávania Predškolská výchova a vzdelávanie sa uskutočňuje počas celého pobytu dieťaťa v materskej škole. Predprimárne vzdelávanie sa realizuje prostredníctvom organizačnej formy –edukačnej aktivity. Názov edukačná aktivita v sebe zahŕňa vyvážené realizovanie predškolskej výchovy i predškolského vzdelávania zároveň. Je to cieľavedomá, systematická, zmysluplná, konkrétna výchovno-vzdelávacia činnosť. Edukačná aktivita je organickou súčasťou denného poriadku. Zastúpené je v nej spontánne– situačné učenie a na základe vhodnej a účinnej motivácie aj cieľavedomé, zámerné intencionálne učenie. V edukačnej aktivite učiteľ v primeranej miere využíva situačné rozhodovanie, ktoré znamená schopnosť pohotovo reagovať na potreby a záujmy detí ako aj na ich rozdielnu rozvojovú úroveň. Učiteľ sa rozhodne reagovať na pedagogické situácie a na základe vlastného improvizačného umenia vyťaží z týchto situácií čo najviac na rozvíjanie osobnosti detí v niektorej oblasti rozvoja alebo vo všetkých súbežne. V edukačnej aktivite sa učiteľ usiluje uplatňovať všetky zásady, najmä zásadu cieľavedomosti, aktivity, názornosti, primeranosti. Učiteľ i dieťa je v role subjektu. Postavenie učiteľa je nedominantné. Učiteľ umožňuje dieťaťu čo najviac slobodného prejavu (najmä pozitívneho), napr. rečového, pohybového, hudobno-pohybového, výtvarného, dramatického, hudobno-dramatického atď. Pri realizácii edukačnej aktivity je dôležité, aby sa dieťa mohlo za každých okolností nenásilne učiť a prežívať zážitky úspechu. Výchovno-vzdelávacie požiadavky majú byť stanovované mierne nad hranicu rozvojových možností detí tak, aby ich deti mohli splniť a zároveň, aby učenie pociťovali ako odmenu za vynaložené úsilie (napr. ako uspokojenú zvedavosť, ktorá je základom akéhokoľvek poznania) a boli motivované k ďalšiemu učeniu. Časové trvanie edukačnej aktivity má rešpektovať potreby dieťaťa a možnú dĺžku udržania pozornosti detí vzhľadom na vývinové osobitosti a zákonitosti psycho-hygieny. Edukačná aktivita nesmie deti preťažovať. Výchovno-vzdelávacia činnosť v materskej škole (zohľadňuje špecifiká učenia v predškolskom období) zahŕňa rozmanité pedagogické situácie: spontánne hrové činnosti detí, pedagógom plánované, priamo riadené aktivity, hry a hrové činnosti, pedagógom plánované, nepriamo riadené aktivity, hry a hrové činnosti. Učiteľ v rámci svojich kompetencií riadi pedagogický proces prostredníctvom súboru dynamických, vzájomne súvisiacich výchovno- vzdelávacích činností, ktoré sa striedajú v kruhu Tvoria ich: pozorovanie (ako metóda pedagogického diagnostikovania), facilitovanie (napomáhanie, uľahčovanie), situačné rozhodovanie (reagovanie na konkrétnu situáciu a meniace sa potreby a záujmy detí a následná zmena výchovno-vzdelávacej činnosti alebo jej ukončenie), riadenie činnosti, vrátane spoluúčasti detí na riadení činnosti. Edukačná aktivita (plánovaný, riadený pedagogický proces) sa môže realizovať: v priebehu hier a hrových činností, ako samostatná organizačná forma počas dňa, v rámci pobytu vonku. Edukačná aktivita sa uskutočňuje prostredníctvom nasledovných foriem práce: v skupine detí (počet detí v skupine určuje učiteľ podľa pravidiel plánovanej edukačnej hry alebo činnosti alebo podľa vlastného uváženia), frontálne, súčasne so všetkými deťmi, individuálne. Plánovanie výchovno-vzdelávacej činnosti je úplne v kompetencii učiteľa. Spôsob, forma, rozsah a časové trvanie plánov výchovno-vzdelávacej činnosti si určí a odsúhlasí každá materská škola na prvej pedagogickej porade. Nie je vylúčené, že v jednej materskej škole bude existovať viacero foriem plánovania súčasne. 9.Antropogénne činitele výchovy: učiteľ a žiak a ich vzťah v pedagogickom procese. Z Helus (1982) poznamenava, že osobnosťou sa dieťa nerodi, ale stava sa ňou. Prispieva k tomu predovšetkym proces vychovy. Pre pedagoga je veľmi doležite pochopiť dieťa ako autonomnu osobnosť, nie ako objekt manipulacie. Pojem osobnosť je odvodeny s pojmu osoba, v latinčine persona, a povodne označoval masku, ktoru nosili anticki herci v dramatickych hrach. Osobnosť predstavuje človeka ako člena skupiny alebo reprezentanta určitych kulturnych schem. Existuje veľke množstvo definicii pojmu osobnosť. Smekal V. (2004) vymedzuje osobnosť ako jednotu psychických procesov, stavov a vlastností, súhrn vnútorných determinantov prežívania a správania. Vnútorné a vonkajšie činitele (faktory) formovania osobnosti - predstavuju zakladne biologické, psychologické a sociálne determinanty psychiky. Princíp determinizmu znamena to, že cely obsah psychiky, všetko čo v nej jestvuje, je podmienene- determinovane činiteľmi, ktore sa daju presne zistiť a vymedziť. Jednotlive skupiny determinantov su prepojene a navzajom na seba posobia. 1. VNÚTORNÉ – BIOLOGICKÉ ČINITELE FORMOVANIA OSOBNOSTI Medzi biologicke determinanty patri:Stavba, činnosť a vlastnosti nervovej sustavy, Činnosť žliaz s vnutornym vylučovanim, Rast a zrenie organizmu, Biologicke potreby a pudy, Telesny stav organizmu, Dedičnosť, vrodenosť Stavba, činnosť a vlastnosti nervovej sústavy Ulohou nervovej sustavy je regulovať spravanie, prisposobovať organizmus podmienkam života. Nervova sustava ma tri druhy: 1. centrálna (mozgovo – miechová) nervová sústava – riadi styk organizmu s prostredim. Psychicke procesy a stavy osobnosti su funkciami mozgu. Pri roznych formach vnimania a pri riešeni uloh sa zvyšuje predovšetkym aktivita mozgovej kory, ktora riadi vnimanie, zamerne pohyby, reč, myslenie, rozhodovanie, obsahuje centra pre ukladanie novych skusenosti do dlhodobej pamati a vybavovani z nej. 2. vegetatívna (autonómna) nervová sústava – pracuje nezavisle od vole osobnosti. Ma doležitu ulohu pri citovych stavoch a emociach, pri regulacii žliaz s vnutornou sekreciou, pri udržiavani homeostazy. 3. periférna nervová sústava – tvoria ju receptory dostrediveho a odstrediveho nervstva, ktore spaja ustredie so zmyslovymi organmi a vykonovymi organmi. Kvalita psychickych činnosti zavisi od kvality mozgovej hmoty a uroveň psychickeho vyvinu zavisi od vyvinu nervovej sustavy, predovšetkym mozgu. Činnosť žliaz s vnútorným vylučovaním Zvyšena, alebo znižena činnosť žliaz ich predčasna, alebo oneskorena funkcia sa prejavi nielen v telesnej oblasti, ale aj v psychickej oblasti, a to najma duševnymi poruchami, poruchami intelektu, zmenami v oblasti citov. Jednotlive hormony ovplyvňuju všetky psychicke procesy a stavy napr. zvyšena produkcia rastoveho hormonu (detska žľaza) sposobuje gigantizmus....a pod. Znižena činnosť štitnej žľazy sposobuje kretenizmus, nezvratne zniženie intelektovych schopnosti. Rast a zrenie organizmu Zrenim sa rozumie proces postupnej realizacie, geneticky naprogramovanych procesov v organizme. Termin zrenie sa vzťahuje na vnutorne procesy rastu, ktore navodzuju zmeny v spravani. Stupeň dosiahnuteho zrenia organizmu sa stava predpokladom adekvatneho psychickeho rozvoja. Kym vekom nedozreju iste funkcie, nemože organizmus vykonavať niektore činnosti, napr. dieťa može len s veľkou namahou pisať, kym neosifikuju zaprstne kostičky. Biologické potreby a pudy Pudy predstavuju vrodenu hnaciu silu, aktivizujucu organizmus do istej činnosti. Biologicke potreby predstavuju potreby spojene so zachovanim života organizmu. Patria k nim: potreba spanku, prijimania potravy, vylučovania, dychania a pod. Telesný stav organizmu Je ovplyvneny veľkym množstvom fyziologickych, ale aj psychickych prvkov. Vplyva na psychiku človeka najma tym, že vyvolava určitu naladu, vplyva na celkovu vykonnosť osobnosti (myslenie, pamať, pozornosť) Dedičnosť, vrodenosť Dedičnosťou ziskane predpoklady psychickeho rozvoja sa nazyvaju vlohy. Vrodenosť zahŕňa všetky znaky a vlastnosti osobnosti ziskane počas vnutromaternicoveho vyvinu a počas porodu, ktore nie su sposobene dedičnosťou. 2. VNÚTORNÉ – PSYCHOLOGICKÉ ČINITELE FORMOVANIA OSOBNOSTI Psychologicke činitele, ktore determinuju utvaranie osobnosti a ovplyvňuju činnosti v živote človeka, predstavuju psychicku vybavenosť jedinca. Zaraďujeme k nim: Štrukturálne prvky osobnosti, Psychické procesy, Psychické stavy Štrukturálne prvky osobnosti Štrukturalne prvky osobnosti tvori motivacia, schopnosti a tvorivosť, črty a temperamentove vlastnosti osobnosti. Psychické procesy Možeme rozdeliť na poznávacie procesy, emočné a vôľové procesy. Poznávacie (kognitívne) procesy sa uplatňuju pri poznavani, riadeni činnosti, v socialnej komunikacii, ale i v uvedomovani si emocii, v riešeni konfliktov, v rozhodovani a v realizacii vytyčenych cieľov. Čap J. (2001) k zakladnym kognitivnym procesom zaraďuje: vnímanie a vnemy, proces učenia a pamäti, imaginatívne procesy, predstavy a fantáziu, myslenie spojené s rečou a myšlienkové riešenie problémov. Emočné a vôľové procesy : Emocie predstavuju psychicky odraz vo forme bezprostredneho citoveho preživania životneho zmyslu javov a situacii. Emocionalita ako vlastnosť človeka charakterizuje obsah, kvalitu a dynamiku jeho emocii a citov. Pojem voľa označuje psychicke procesy a vlastnosti, ktore zabezpečuju riadenie činnosti a dosahovanie cieľov, a to predovšetkym v situaciach, kedy je potrebne sa rozhodovať medzi niekoľkymi možnosťami alebo je potrebne prekonavať prekažky, Psychické stavy - predstavuju stavy vedomia. Celkovy stav organizmu sa označuje pojmom aktivačna uroveň (aktivacia). Aktivacia može prechadzať niekoľkymi stupňami od nizkej aktivacie (spanok) až po vysoku aktivaciu (predraždenosť). S pojmom aktivacia uzko suvisi pojem pozornosť. Predstavuje psychicky stav prejavujuci sa sustredenim na jeden objekt, na jednu činnosť. Ak človek dokaže zamerať pozornosť na dve činnosti sučasne, znamena to, že jedna z nich bola dokonale osvojena v procese učenia. 3. VONKAJŠIE ČINITELE FORMOVANIA OSOBNOSTI Vonkajšie činitele, ktore sa podieľaju na formovani osobnosti zahŕňaju všetky prvky nachadzajuce sa v prostredi obklopujucom individuum. Toto prostredie sa nazyva životne prostredie a jednotlivcovi umožňuje uskutočňovať zakladne prejavy a životne funkcie. Životné prostredie označovane i pojmom enviromentálne prostredie predstavuje: Prírodné prostredie – neživa a živa priroda, fyzikalne fenomeny, ekosystem Spoločenské prostredie – tvoria ho jednotlivci, ktori su vo vzajomnej interakcii Kultúrne prostredie – zahŕňa všetky konštrukty – vytvory materialnej a duchovnej povahy, ktorych je človek povodcom. Prostredie v ktorom človek žije, sa vo významnej miere podieľa na socializácií človeka, teda na jeho zaraďovaní do spoločnosti a rozvíjaní indivídua ako spoločenskej bytosti. Spoločnosť: predstavuje suhrn individualnych spravani sa, s ohľadom na spravanie druhych, a to v určitom historickom, priestorovom, kulturnom a socialnom kontexte, pričom parametre tohto prostredia možu jednotlivci ovplyvňovať svojim spravanim iba čiastočne. Kultúra: ak chce byť jednotlivec členom spoločnosti, musi sa na kulturu v ktorej žije adaptovať. Proces adaptacie na podmienky spoločnosti sa nazyva sociálna adaptácia a jej uspešnosť zavisi od socialno – kognitivnych schopnosti jednotlivca. Socializácia osobnosti: - celoživotny proces socialneho učenia t.j. nadobudanie roznych socialnych noriem, socialnych postojov a všetko čo potrebujeme pre styk s ostatnymi. Pri socializacii sa vo vyraznej miere uplatňuju mechanizmy socialneho učenia. Socializacia prebieha od utleho detstva: 1. socialna skupina – RODINA - je primarna socialna skupina, ktora je pre dieťa veľmi doležita. ! deti veľmi verne kopiruju to, čo vidia v rodine ! 2. socialna skupina – ŠKOLA A ŠKOLSKA TRIEDA - mala socialna skupina, z pohľadu veku homogenna, dieťa sa v tejto skupine uči tolerovať, vzajomne si pomahať, akceptovať,.. uči sa fungovať v širšom socialnom prostredi a v socialnych vzťahoch s rovesnikmi a s autoritou – učiteľom. 3. socialna skupina – PRACOVNA SKUPINA Socializaciou si osvojujeme (hlavne kategorie socializacie): hygienicke a pracovne navyky určite vedomosti a zručnosti vypracovanie a osvojenie si primeranych vzorcov emotivneho spravania vypracovanie a osvojenie si určiteho hierarchickeho systemu hodnot Sociálne učenie Formy: 1. napodobňovanie – (observačne učenie) - mam osobu u ktorej oceňujem nejake formy spravania a osvojujem si ich - typy vzorov: 1. fyzicke osoby : napr. rodič, kamarat, idol, a pod. 2. sprostredkovanie vzorov prostrednictvom medii – fiktivna postava – napr. postavy z legiend, rozpravok, ! doležite klasť doraz na vyber programov ! 3. exemplarne modely – možu byť realne resp. aj legendy, napr. Janošik, v školskej triede spolužiak, ktoreho pani učiteľka vyzdvihla 2. identifikacia - na zaklade určitych vzorov, prebrať najviac zo svojho vzoru napr. obliekať sa, spravať sa,...ako vzor - ! ak sa prebera negativny vzor je to nebezpečne - ! pri prilišnej identifikacii možem stracať svoju identitu 3. posilňovanie spravania - na zaklade učenia, podmieňovania – buď ho posilňujem, alebo zamietam Aktívne sociálne učenie : zamerne učenie prostrednictvom nejakej inštitucie, napr. rozne kurzy. Prebieha formou zažitkoveho učenia v roznych modelovych situaciach. Interakcia s prostredím Prostredie može byť z hľadiska intenzity vplyvu na rozvíjanie osobnosti členene na: 1. Mikroprostredie – patri sem predovšetkym rodina vytvarajuca prostredie osobne, s bezprostrednym vplyvom. 2. Semiprostredie – je to prostredie malej socialnej skupiny. Napr. školska trieda, mala obec, obytny blok, a pod. Doležitym prvkom je vzdialenosť, vybavenosť, medziľudske vzťahy, kulturna priležitosť, tradicie atď. 3. Mezoprostredie – je tvorene krajinou, okresom ,mestom. Vyznamnymi charakteristikami su hustota obyvateľstva, pracovne priležitosti, a pod. 4. Makroprostredie – zahŕňa už vačšie prostredie, až po štat či kontinent. Spravidla neposobi na rozvoj osobnosti priamo, ale sprostredkovane. Patria sem spoločensko – ekonomicke, socialne, politicke podmienky a historia ovplyvňujuca postavenie a spoločenske vedomie osobnosti. 5. Globálne prostredie – sa vymedzuje ako cely kontinent až cely svet, dokonca cely vesmir. Ide napr. o globalne a ekologicke problemy suvisiace napr. s globalnym otepľovanim a pod. Edukačným prostredím myslime predovšetkym prostredie, v ktorom sa realizuje vychovno – vzdelavaci proces, resp. dochadza v ňom k zamernemu rozvijaniu osobnosti učenim. Je tvorene fyzikalnymi, ergonomickymi, spoločenskymi a psychosocialnymi podmienkami. Sociálna komunikácia - je sučasťou mnohodimenzionalneho procesu socialnej interakcie. Ide o vzajomnu vymenu informacii, postojov, spravania, preživania, hodnot medzi ľuďmi. Zložky komunikacie: 1. komunikátor – ten, ktory informacie vysiela, odovzdava ich 2. komuniké – samotna sprava, informacia 3. komunikačný kanál – sposob vysielania, prenos informacie 4. komunikat – prijimateľ informacie Delenie komunikacie: formálna (napr. šef a podriadeny) a neformálna (medzi ľuďmi, ktori maju rovnocennu poziciu) vertikálna (členovia maju rozličnu poziciu) a horizontálna (členovia maju rovnocennu poziciu verbálna a neverbálna Verbálna: - zakladom je slovo, ktore ma pre nas nejaky vyznam - hovorna alebo pisana reč - vyznam slov može byť zmeneny aj na zaklade neverbalnej komunikacie, alebo ako použijem tzv. paralingvisticke prvky, prejavy reči (farba hlasu, rychlosť reči, intonacia atď.) Neverbálna: Druhy:. Paralingvistika, mimika – vyraz tvare, pohyby oči, gestika – aj ako doplnok hovorenej reči, haptika – komunikacia dotykom, posturika – komunikacia na zaklade telesneho postoja, proxemika – komunikacia na zaklade priestorovej vzdialenosti, Zony: Intimna zona (0-15 cm), osobna zona (45-60 cm), spoločenska zona (1,2 – 1,5 m), verejna zona (niekoľko metrov, aj 3, 4 m), kinezika – pohyby tela a jeho časti Komunikačné siete: vytvarame si ich z hľadiska možnosti, priestoru a pozicie pri komunikacii 1. reťaz - medzi ľuďmi ktory su priestorovo pri sebe 2. kruh – len medzi členmi blizko mňa 3. všekanálová komunikácia – každy s každym, pri neformalnych stykoch 4. koleso – komunikacia z hľadiska rozličnosti pozicii, všetko prebieha cez dominantneho člena 5. ypsilon Na priebeh výchovno-vzdelávacieho procesu má vplyv mnoho činiteľov, delíme ich na vonkajšie a vnútorné činitele. A) Vnútorné činitele edukácie: Momentálny psychický a fyzický stav žiaka. Na učebnú činnosť má silný vplyv napr. stupeň únavy. Zdravotný stav žiaka- učebná činnosť a výkonnosť žiaka je ovplyvňovaná takými faktormi, ako sú činnosť a vlastnosti nervovej sústavy a zmyslových orgánov, činnosť žliaz s vnútornou sekréciou, rast organizmu, celkový mentálny rast, biologické potreby, -pudy, dedičnosť, niektoré defekty a choroby. Temperament žiaka - Na priebeh edukácie vplýva stupeň dráždivosti nervovej sústavy žiaka, temperament, teda to, či sa prejavuje ako cholerik, sangvinik, melancholik alebo flegmatik. Štruktúra a úroveň kognitívnych vlastností žiaka. Radíme medzi ne jeho schopnosti, vedomosti, zručnosti a návyky, myslenie a pamäť. Úroveň rozvoja a štruktúra kognitívnych funkcií žiaka priamo ovplyvňuje priebeh vyučovacieho procesu. Pre lepšie pochopenie štruktúry kognitívnych vlastností žiaka sa v pedagogike a psychológii vypracúvajú taxonómie – hierarchizované poradia kognitívnych vlastností, kde nižšie vlastnosti sú automaticky súčasťou a podmienkou vyšších vlastností. Ako príklad uvádzam Bloomovu taxonómiu: Hodnotenie – žiak je schopný posudzovať javy podľa vnútorných a vonkajších kritérií. Syntéza – žiak je schopný odvodiť abstraktné vzťahy, vytvoriť vzorce. Analýza – žiak je schopný nachádzať a rozlišovať vzťahy a prvky (elementy). Aplikácia – žiak je schopný použiť vedomosti v konkrétnych a zvláštnych situáciách. Pochopenie – žiak je schopný vysvetliť javy vlastnými slovami, porovnať ich a interpretovať. Vedomosť – žiak je schopný spomenúť si na informácie a triediť ich. Štruktúra a úroveň inteligencie žiaka - Otázky, súvisiace s ľudskou inteligenciou, t.j. momentálnou kapacitou, nie sú stále úplne zodpovedané. Najznámejšia teória inteligencie hovorí, že štruktúru ľudskej inteligencie tvoria dve zložky: Fluidná inteligencia – ja daná biologickými predpokladmi jedinca a nezávisí na skúsenostiach žiaka, jej vrchol spadá do obdobia 15. roku života, Kryštalizovaná inteligencia – je výsledkom vplyvu vonkajšieho prostredia na jedinca (napr. výchova), môže rásť po celý život. Prevládajúci štýl učenia - Sú žiaci, ktoré uprednostňujú učenie naspamäť, alebo takí, ktorí sa snažia učivo radšej logicky pochopiť. Niektorí žiaci si učivo prepisujú, vytvárajú si vlastné schémy a pomôcky, iní sa snažia nájsť čo najviac zdrojov a z nich sa naučia hotové poznatky a pod. štýl učenia má svoju motivačnú zložku, pretože sa v ňom odzrkadľuje aj postoj žiaka k učeniu, štruktúra jeho motivácie a to, čo žiak považuje za prvoradé. Štruktúra a úroveň afektívnych vlastností žiaka- Štruktúra a úroveň žiakových postojov, záujmov, potrieb, motivácie a hodnôt. Žiak, ktorý si vypestoval pozitívny vzťah k učeniu, predmetu alebo učiteľovi a ktorého učivo skutočne zaujíma, sa s väčšou pravdepodobnosťou dopracuje k lepším výsledkom ako žiak s priemerným alebo žiadnym záujmom o učenie alebo predmet. Podobne aj žiak, ktorý nie je dostatočne motivovaný pre učenie, alebo mu je nesympatický učiteľ, bude pravdepodobne dosahovať horšie výsledky. Dosiahnutý stupeň edukácie a najmä vzdelania - Rasa, etnická príslušnosť a pohlavie žiaka a ich vplyv na edukáciu sú pre súčasnú pedagogiku nerozriešeným problémom. B) Vonkajšie činitele: Rodinné prostredie žiaka - Najväčší vplyv majú: zloženie rodiny (úplná alebo neúplná, počet súrodencov), vek a vzdelanie rodičov, materiálne podmienky rodiny (či majú televízor, knižnicu, počítač), kultúrne podmienky rodiny (či chodia do kina, divadla...), názory rodičov na potrebu vzdelávania, vzťah rodičov ku škole, do ktorej dieťa chodí, štýl výchovy v rodine a denný režim dieťaťa a jeho trávenie voľného času. Výchovné prostredie školy - Zo všetkých charakteristík má priamy vplyv najmä: prevládajúca klíma školy a triedy, materiálna vybavenosť školy, prevládajúce vzťahy medzi učiteľmi a žiakmi (autoritatívne, demokratické, liberálne) a postavenie žiaka v triednom kolektíve. V súčasnom období sa v pedagogike začína presadzovať aj pojem kompetencia žiaka. Ide o spôsobilosť žiaka demonštrovať kvalitu získaného vzdelania v poznávacích a praktických situáciách. Autoedukácia (samoštúdium, sebavzdelávanie, autodidaktika, autoedukácia) - Je špecifickým druhom edukácie, v priebehu ktorej sa v jednej a tej istej osobe spájajú funkcie edukátora a edukanta. Autoedukant je hlavný a jediný objekt autoedukácie. Vzhľadom na to, že prevažná väčšina študentov vysokých škôl veľkú časť svojho času venuje práve samoštúdiu, venujeme sa preto podrobnejšie aj tejto problematike. Podmienky, ktoré ovplyvňujú priebeh a výsledky samoštúdia, delíme na: A) vonkajšie (objektívne) podmienky:Dostupnosť zdrojov a prameňov informácií, Dostatočne veľký pracovný priestor a vhodné osvetlenie (biele rozptýlené svetlo dopadajúce z ľavej strany s intenzitou 100-150 luxov),V priestore, kde sa študuje, je vhodné, ak prevládajú neutrálne alebo studené pastelové farby – nerozptyľujú pozornosť, dobré zvukové podmienky: ideálne je ticho, vonkajšia teplota okolo 20°C (teplota pod 18°C znemožňuje sústredenie, nad 22°C podporuje malátnosť a ospanlivosť), B) vnútorné podmienky samoštúdia: Životný štýl študujúceho a dodržiavanie pravidelného denného režimu (najmä pravidelná doba štúdia. Odporúča sa študovať 40-50 minút (učebný blok) a potom si dopriať 10-15 minútovú prestávku.Ak sa človek učí dlhšie (3 až 4 učebné bloky), je vhodné zmeniť charakter práce. Ideálne je učiť sa v dobe maximálnej duševnej výkonnosti, tá je určená individuálnym biorytmom študujúceho),Zdravotný stav,Temperament,Inteligencia,Motivácia,Dosiahnutý stupeň vzdelania a profesijné činitele,Duševná hygiena. Dôležité je spomenúť aj dennú výkonnostnú krivku, jej maximum je okolo 11, 18 a 23 hod., okrem toho poznáme aj týždennú výkonnostnú krivku (jej maximum je v stredu) a ročnú výkonnostnú krivku (jej maximum je v januári – februári). Metódy, vhodné pre samoštúdium: Učenie sa nahlas vyhovuje najmä učiacim sa s auditívnym typom pamäte. Učivo vnímané zrakom i sluchom sa zapamätá dlhšie. Hlasité učenie sa odporúča najmä v nočných hodinách – pomáha udržať sústredenie a bojovať proti únave. Je vhodné pre ľudí s vyjadrovacími problémami. Medzi nevýhody patrí, že sa vyčerpávajú hlasivky a učenie postupuje pomalšie. Učenie sa potichu je vhodné pre ľudí s iným ako auditívnym typom pamäte. Je rýchlejšie ako hlasné učenie sa, ale výsledky nie sú až také trvácne. Individuálne štúdium – jeho výhodou je, že samoštudujúci môže postupovať vlastným tempom a priebeh samoštúdia prispôsobuje vlastným požiadavkám. Skupinové štúdium má výhodu v možnosti deľby práce (zaobstarávanie literatúry), možnosť navzájom sa porovnávať a dopĺňať si poznatky, vzájomne sa kontrolovať a skúšať. Zapája sa tu súťaživosť pri zvyšovaní motivácie. Nevýhodou je oslabenie individuálnosti štúdia, spojené a nemožnosťou uplatňovania individuálneho tempa a stratégie štúdia. Efektívne čítanie ako metóda znamená efektívne čítať veľmi rýchlo, ale pri úplnom pochopení čítaného textu. Rýchlosť čítania je možné systematickým tréningom zvyšovať. Efektívne čítanie má tri stupne: prezeranie, získavanie základnej orientácie v texte. Časti, ktorým nerozumieme, si označíme a vrátime sa k nim neskôr. Súvislé čítanie je pozorné čítanie bez preskakovania, v tejto fáze je vhodné označovanie textu farebnými fixkami podľa dôležitosti jednotlivých úsekov. Selektívne čítanie je čítanie najzaujímavejších alebo najnáročnejších, doteraz nepochopených častí textu. Spracovávanie textov predpokladá tri základné spôsoby spracovávania textov, a to: bezfarebné podčiarkovanie – odlišovanie významných častí textu od menej dôležitých. Farebné podčiarkovanie - je označovanie jednotlivých častí textu podľa miery dôležitosti. Je vhodné pri štúdiu kníh, ktoré nie sú vhodne graficky členené. Je aj významnou pomôckou pri opakovaní – úspora času. Konspektovanie znamená, že čitateľ musí nad textom rozmýšľať a na základe vyšších myšlienkových operácií (porovnávanie a hodnotenie) vyberať najdôležitejšie a najpodstatnejšie časti. Konspektovanie kultivuje reč, vyžaduje zhustené a zrozumiteľné vyjadrenie podstaty veci. Umožňuje lepšie a trvalejšie zapamätanie si učiva, pretože to, čo si sami zapíšeme, sa rovná päťnásobnému prečítaniu textu. Sebakontrola ako metóda umožňuje učiacemu sa získať spätnú väzbu o úrovni získaných vedomostí ešte pred „oficiálnou“ kontrolou. Najčastejšie metódy sebakontroly sú: a) zavrieť knihu a polohlasne reprodukovať získané vedomosti a po reprodukcii skontrolovať ich úroveň, b) písomne si zaznamenávať naučený text pri zatvorenej knihe, c) ústne preskúšanie pri skupinovom samoštúdiu, d) ak sú k dispozícii, vypĺňanie štandardizovaných textov. UČITEĽ JEHO ROLA A KOMPETENCIE UČITEĽ: je jeden zo základných činiteľov výchovno – vzdelávacieho procesu, je profesionálne kvalifikovaný pedagogický pracovník spoluzodpovedný za prípravu, riadenie, organizáciu a výsledky tohto procesu, má spoluvytvárať edukačné prostredie, organizovať a koordinovať činnosti žiaka, monitorovať proces učenia, je súčasťou širšej profesijnej skupiny nazývanej „pedagogickí pracovníci“. Podľa J. Pruchu je učiteľ osoba, ktorej profesijná aktivita zahrňuje odovzdávanie poznatkov, postojov a zručností špecifikovaných vo formálnych kurikulárnych programoch pre žiakov a študentov zapísaných do vzdelávacích inštitúcií. Týmto zdôrazňuje: charakteristickú aktivitu pre učiteľov, profesionalitu, existenciu vzdelávacieho programu a jeho transformácie do výchovno- vzdelávacej činnosti. Učiteľ dieťaťu pomáha v učení sa, pripravuje a sprostredkúva mu učivo v zodpovedajúcich učebných situáciách a podmienkach vo vzťahu pomáhajúcom, uľahčujúcom učenie sa a nie dominantnom.  Očakáva sa, že učiteľ v škole bude mať: rolu motivátora- stimulátora a poradcu žiakov i rodičov, vychovávateľa, organizátora, informátora, kontrolóra a korektora- reedukátora, diagnostika a hodnotiteľa, komunikanta- konzultanta a kooperátora žiakov, kolegov, ale aj rodičov, herca, pomocníka- facilitátora, bádateľa, administrátora a pod. Od pedagóga sa vyžadujú kľúčové kompetencie (Zelina): 1.kognitívne, 2.organizačno - profesné, 3. komunikačné, 4.subjektívno – hodnotiace, 5.kooperatívne, 6.kompetencie spolupodieľať sa na rozvoji pedagogiky. Pomáhajúci prístup učiteľa v aktívnej výučbe: učiteľ učí dieťa o realite aj v realite, učiteľ nesie zodpovednosť za to, čo dieťa v škole učí, aj ako sa to (na)učí, vyučovanie má umožniť deťom učiť sa cez zážitky a skúsenosti v podnetných podmienkach rozmanitých prostredí a hlavne vlastnou činnosťou, učiteľ pozná a aplikuje spektrum metód a stratégií učenia a rozvíjanie osobnosti detí podľa ich individuálnych, vekových aj sociálnokultúrnych potrieb a podmienok, učiteľ pripravuje učebné prostredie adaptované na ciele a obsah edukačných projektov, učiteľ učí deti s rozvojovým efektom a nie pre efekt, učiteľ deťom pripravuje spektrum hier. Význam sociálnych rolí učiteľa stúpa v interakcií (vzájomné pôsobenie) so žiakmi v tíme, učiteľov v spolupráci s rodičmi a s miestnou komunitou. Učitelia v interakcii so žiakmi sprostredkovávajú cez svoju pedagogickú činnosť: vybrané kruhy poznatkov v jednotlivých sociokultúrnych subsystémov, vlastný hodnotový systém a vzor žiaduceho mravného správania, širší kontext pedagogicko – psychologického a sociálneho poznania, ktorý im umožňuje riešiť samostatne, resp. s inými spolupracujúcimi odborníkmi existujúce výchovné problémy svojich žiakov, podporujú u žiakov vlastnú tvorivú aktivitu, túžbu hľadať, riešiť, experimentovať a skvalitňovať životnú pozíciu. V každodennej praxi učiteľ plní veľa úloh: projektovanie školského vzdelávacieho programu a výučby (plánovanie vyučovacej činnosti, práca s cieľmi, príprava materiálno – technických prostriedkov vyučovania), výučbu (konkrétna realizácia projektu vyučovania, pedagogická interakcia učiteľ – žiaci s rešpektovaním ich individuálnych daností a charakteristík prostredia edukácie), hodnotenie (uplatňovanie rôznych foriem hodnotenia školských výkonov žiakov), vedenie triedy - školský manažment ( spojené s funkciou triedneho učiteľa so špecifickým zameraním na ovplyvňovanie interpersonálnych vzťahov v triede, usmerňovanie mimoškolskej výchovy a spolupráce s rodičmi a ďalšími učiteľmi v škole), konzultačnú a poradenskú činnosť (mimo vyučovania aktivita zameraná na profesijnú výmenu poznatkov a informácií o aktéroch edukačného procesu), koncepčnú a rozvojovú činnosť (zdokonaľovanie edukačnej činnosti prostredníctvom účasti na rôznych rozvojových projektoch v škole i mimo nej), administratívnu a organizačnú činnosť (príprava správ o edukačnej školskej a mimoškolskej činnosti, účasť na poradách), operatívna činnosť (plnenie denných úloh napr. dozor cez prestávky, ale aj príprava školských výletov, súťaží a pod.), styk s verejnosťou (zapojenie učiteľa do aktivít miestnej komunity, najmä spolupráca s rodičmi, učiteľ na rôznych fórach vystupuje ako verejný činiteľ, reprezentuje školu na verejnosti), sebavzdelávanie a sebarozvoj (sebazdokonaľovanie sa, účasť na rôznych formách vzdelávania, získavanie skúseností cestovaním na zahraničných odborných podujatiach). TYPOLÓGIA UČITEĽA V pedagogickej praxi napriek teoretickému poznaniu ideálneho profilu učiteľa výchovno – vzdelávaciu činnosť zabezpečujú učitelia s rôznymi charakteristikami. Prirodzená deferenciácia podľa príslušnosti k pohlaviu (ženy - učiteľky, muži – učitelia.) Iná je typológia podľa toho, čo v práci učiteľa zaujíma prioritu. Ak je to žiak, dieťa vtedy sa učiteľ nazýva paidotropom, ak je to veda, predmet, ktorý vyučuje, vtedy je učiteľ logotropom.  Podľa pedagogického vzťahu učiteľ – žiak, resp. štýl výchovy, ktorý je u učiteľa dominantný, sú učitelia delení na učiteľov: Autoritatívnych- majú tendenciu silnej kontroly a riadenia žiakov, preferovania testov, zákazov, vyhrážok, ale i výsmechu a ironizovania, od žiakov si držia odstup. Demokratických- veľa so žiakmi diskutujú, navrhujú alternatívne prostriedky dosahovania cieľov, veľa chvália podporujú, sú voči žiakom otvorení a snažia sa byť členmi skupiny. Liberálnych- takmer žiadna kontrola a regulovanie žiackych aktivít, voľnosť žiakov pri rozhodovaní. Žiaducim štýlom výchovy je demok