VÝVOJ MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA PDF

VÝCUC MPV VÝVOJ MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA Vývoj medzinárodného práva - vznik medzinárodné právo je úzko späté s rozvojom spoločnosti a jeho vývoj je podmienený vznikom štátov ako politickej organizácie spoločnosti na určitom stupni inštitucionálneho vývoja o počiatkoch MP teda môžeme hovoriť od v...

VÝCUC MPV VÝVOJ MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA Vývoj medzinárodného práva - vznik medzinárodné právo je úzko späté s rozvojom spoločnosti a jeho vývoj je podmienený vznikom štátov ako politickej organizácie spoločnosti na určitom stupni inštitucionálneho vývoja o počiatkoch MP teda môžeme hovoriť od vtedy od kedy nad ideou akejsi sebestačnosti a vnútornej izolácie štátov prevládla ide spoločných potrieb a záujmov a teda aj úpravy týchto oblastí prostredníctvom práv. pravidiel, resp. práv. noriem - o medzinárodnom práve v dnešnom slova zmysle môžeme hovoriť až od skončenia 30 ročnej vojny, resp. až od Vestfálského mieru (r.1648) - pokiaľ ide o jednotlivé etapy vo vývoji MP, tak nazeranie na ne závisí od ponímania samotných dejín a historickým míľnikov pričom v našom prípade ide o vývoj, kt. korešponduje s najvýznamnejšími etapami rozvoja ľudskej spoločnosti v tejto súvislosti sú aj jednotlivé etapy vývoja MP určené podľa obdobia či už v staroveku, stredoveku a pod. A. STAROVEK o pre toto obdobie je charakteristická existencia viacerých mocensko-kultúrnych centier, kt. sú tvorené geograficky blízkymi štátmi (napr. India, Čína, africké štáty atď.) v dôsledku čoho aj prvé medzinárodnoprávne pravidlá vznikajú v obmedzených geografických oblastiach, predovšetkým vo vzťahoch medzi ich členmi ako tzv. regionálne alebo lokálne systémy – vyplýva to aj z toho, že intenzita práv. vzťahov ich členov bola podmienená či už spoločnou históriou, jazykom, náboženstvom alebo zahranično-politickými záujmami ▪ najsilnejší člen tohto zoskupenia sa snažil o upevnenie svojho postavenia aj použitím medzinárodného práva ▪ hoci geografické vzdialenosti medzi takýmito zoskupeniami, ich vzájomná izolácia, ako aj nedostatok komunikácie bránili intenzívnejšiemu rozvoju ich vzájomných vzťahov, napriek tomu môžeme povedať, že toto všetko nebránilo tomu, aby v ich rámci a na určitom stupni vývoja nevznikali určité podobné inštitúty medzinárodného práva možno totižto povedať, že tieto zodpovedali ich rovnakým životným potrebám aj zvyklostiam tej-ktorej príslušnej geografickej oblasti o napr. Mezopotámia – tu vznikali viaceré mestské štáty (Uruk, Ur, Lagas, Kiš,...) – aj v tejto súvislosti sa žiada dodať, že existencia noriem alebo práva bola dlhú dobu v obyčajovej podobe o najznámejšia pamiatka tohto obdobia: zákonník kráľa Chammurapiho (vyrytý klinovým písmom) – skôr ako o kódex ide o zbierku jednotlivých právnych rozhodnutí so snahou utriediť ich do určitých skupín o spory sa v tomto prípade riešili najmä vojenskou ozbrojenou cestou, no už aj z tejto doby nechýbajú aj ako prípady urovnania konfliktov situácie týkajúce sa rozhodcovského konania spravidla s pomocou panovníka, tretieho, nezúčastneného štátu ▪ napr. arbitrážny nález panovníka Mesilima (mestský štát Kiš) v spore o hraničnú čiaru medzi mestskými štátmi Lagaš a Ur v tomto prípade išlo o dlhodobý spor o úrodné pásmo pozdĺž kanála, kt. sa vyznačovalo značným prírodným bohatstvom zmluva medzi panovníkmi mestských štátov Lagaš a Ur, kt. bola dohodnutá okolo roku 3100 p.n.l., a v kt. panovníci potvrdili neporušiteľnosť oboch hraníc je považovaná za 1. známu mierovú zmluvu ľudských dejín o v Mezopotámii a okolitých oblastiach sa rozvíjali aj diplomatické styky, čo je tiež dôkazom toho, že panovníci si uvedomovali výhody rokovaní pred vojenským konfliktom samotným o vznikol Egypt ako jednotný štát (okolo roku 3000 p.n.l.), ktorého história tiež prináša aj poznatky o právnej kultúre tejto doby  ▪ napr. v rokoch 1887-1888 bol objavený archív diplomatickej korešpondencie faraóna 18.dynastie Amenhotepa III. a jeho syna Amenhotepa IV. pričom sa zachovalo asi 360 hlinených tabuliek (resp. listov) faraónom od panovníkov iných štátov a od podaných sýrskych kniežat ▪ v súvislosti s Egyptom možno tiež spomenúť aj jednu z najznámejších zmlúv tohto obdobia, ktorou je Zmluva egyptského faraóna Ramzesa II. s panovníkom Chetitov Chatušilom III. (r. 1278 p.n.l.) touto zmluvou sa skončila zdĺhavá vojna medzi Egyptom a Chetitskou monarchiou a práve prostredníctvom tejto zmluvy sa oba štátne útvary zaviazali zastaviť vojnové akcie a poskytnúť si vzájomnú pomoc v boji v proti vonkajším aj vnútorným nepriateľom a vydávať si navzájom ušlých otrokov v tejto zmluve sa napr. špeciálne predvídalo, že ak Ramzes II. pôjde potlačiť povstanie svojich otrokov, tak zároveň s ním je povinný tak konať aj panovník Chetitov táto zmluva, rovnako ako aj iné staroveké zmluvy bola spojená s prísahou o jej dodržaní a s privolaním prekliatia na hlavy porušiteľov o India: indický historický pamätník – zákony manu – obsahuje podrobné pravidlá o činnosti vyslancov a vedení vojny ▪ diplomatické umenie bolo pripravovať alebo odvrátiť vojny a uzatvoriť mier ▪ pripúšťali sa aj rôzne ľsti a dokonca aj podplácanie ▪ zakazovalo sa zabíjať vojenských zajatcov ranených alebo bezbranných atď. o Čína: štáty v starovekej Číne vyvíjali aktívnu diplomatickú činnosť a styky medzi nimi sa udržiavali tzv. cestujúcimi vyslancami, kt. boli chránení nedotknuteľnosťou ▪ veľký význam v tomto období mali aj zjazdy panovníkov na riešenie politických a vojenských otázok – práve na jednom z takýchto zjazdov (okolo r. 564 p.n.l.) sa uzatvorila 1. zmluva o nenapadnutí týkajúca sa tejto oblasti predvídala tiež mierové urovnávanie medzinárodných sporov a tiež záväzné obrátenie sa sporných strán k prípadnému tretiemu súdu o Grécke mestské štáty (tzv. Polis) – mali vlastnú suverenitu a nezávislosť a ich obyvatelia boli plnoprávnymi občanmi ▪ základným znakom občianstva bola v tom čase priama účasť na vláde ▪ rozvíjajúce sa vzťahy medzi mestskými štátmi zabezpečovali tzv. mimoriadny poslovia, kt. získavali poverenie v podobe dvojitých voskovaných doštičiek, kt. sa nazývali diplomy a odtiaľ potom neskôr vznikol pojem diplomacia ▪ poslovia (neskôr vyslanci) požívali nedotknuteľnosť a boli považovaní za božích chránencov ▪ inštitút proxenie – k ochrane záujmov cudzincov bol určený vážený občan prijímajúceho štátu (ako dnešný honorárny konzul) – toto predstavovalo inštitút proxenie, kt. mal právny základ v dvojstrannom medzinárodnom akte cudzí štát proxena menoval a tuzemský štátu mu priznal špeciálnym dekrétom súhrn určitých práv hl. úlohou proxenov bola ochrana obchodných, politických a náboženských záujmov nielen cudzincov na území gréckeho mestského štátu, ale aj cudzieho štátu, kt. zastupovali - obyvateľ určitého mesta (proxen) poskytoval služby tak súkromným osobám, ako aj poslom z iného mesta, hostil ich a bol napr. tiež povinný chrániť záujmy príslušného mesta a mal morálny záväzok byť sprostredkovateľom medzi ním a úradmi svojho rodného mesta ▪ v tomto období všeobecne mestské štáty dodržiavali v dobe vojny aj mieru určité pravidlá, aj pokiaľ išlo o styky medzi nimi a v podstate už aj v tomto období využívali arbitráž ▪ v mestských sa tiež vytváral systém písomných zmlúv, kt. sa obsahovo zameriavali napr. na vytyčovanie hraníc, na riešenie sporov, tiež na uzatváranie mieru alebo sa mohli týkať napr. obchodu, alebo cudzineckého, či morského práva  konkrétny text zmlúv sa písal na pergamenové alebo kožené materiály, alebo sa vytesal do kamenných, resp. neskôr do medených dosiek, kt. sa umiestňovali na námestiach alebo v chrámoch samotné porušenie zmluvy sa považovalo za urážku bohov a pri tomto porušení sa kamenné dosky rozbíjali alebo vynášali z týchto chrámov o vo všeobecnosti môžeme povedať, že spoločným znakom tohto obdobia rozvoj inštitútu medzinárodných zmlúv a ich povaha a obsah súviseli s intenzitou vzájomných vzťahov medzi jednotlivými zmluvnými stranami, ale aj s tým, či tieto zmluvy uzatvárali štáty rovnako alebo nie rovnako silné ▪ práve v prípade uzavierania zmlúv nie rovnako silných štátov išlo o tzv. nerovnoprávne zmluvy, kt. predovšetkým samozrejme silnejšie štáty užívali na upevnenie svojej hegemónie určitej oblasti a typickým signatárom takýchto zmlúv bol napr. staroveký Rím o Rím: typickým znakom bola vysoká úroveň právneho myslenia Rimanov, kt. sa prejavila aj v medzinárodnoprávnej praxi ▪ napr. sa vykryštalizovali normy vojnového práva a samotný Rím uznával 4 spravodlivé dôvody ospravedlňujúce vojnu: 1. porušenie rímskeho domínia 2. ublíženie veľvyslancom 3. porušenie zmlúv 4. podpora, kt. poskytol štát (doposiaľ spojenec Ríma), jeho nepriateľovi = avšak vo všetkých prípadoch bola vojna ospravedlnená len vtedy, keď štát poskytol primeranú satisfakciu = vedenie vojny však nebolo právne upravené, takže jednotlivé boje a vojny boli vedené neobyčajne kruto = samotná vojna buď skončila uzavretím prímeria (zmluvným diktátom), alebo mierovou zmluvou alebo kapituláciou, kt. uchránila nepriateľov život aj majetok, prípadne mohla skončiť aj dobitím cudzieho územia ▪ medzinárodná prax Ríma vypracovala aj klasifikáciu medzinárodných zmlúv, pričom existovali zmluvy: a) priateľské b) pohostinné c) spojenecké ▪ v celej praxi Ríma sa prejavovalo to, že Rím nad sebou neuznával žiadnu vyššiu moc, ani moc rovnako silnú a kto žil mimo rímskej ríše bol barbar, avšak Rimania museli udržiavať styky aj s barbarmi a postupne vytvárali pravidlá, podľa ktorých sa mohli realizovať vzťahy medzi rímskymi občanmi a cudzincami a aj preto v 1. polovici 3. storočia p.n.l. s počiatkami rozvoja obchodu a tiež v súvislosti s príchodom cudzích obchodníkov vzniklo už spomínané ius gentium, pričom tento výraz bol na začiatku novoveku podkladom práve pre názov medzinárodné právo ius gentium Rimanov neznamenalo medzinárodné právo, ale v tej dobe vyjadrovalo princíp personality práva – nevzťahovalo sa totižto na styky Ríma s inými štátmi, ale na právne pomery medzi občanmi Ríma a neobčanmi (cudzincami) ako súkromnými osobami na území rímskeho impéria ❖ nebolo to kolízne právo ako moderné medzinárodné právo súkromné, išlo skôr o cudzinecké právo ✓ cudzinec bol totižto na rímskom území bez súdnej ochrany ▪ môžeme povedať, že obdobie rímskej nadvlády nevytvorilo ucelený medzinárodný právny poriadok, pretože išlo len o čiastkové právne normy, kt. Rím vo vzťahu s inými národmi dodržiaval, resp. ich porušoval ak boli iné mocensko-politické záujmy silnejšie ▪ dodržiavali aj formality vypovedania vojny o veda medzinárodného práva v staroveku: ▪ Konfucius  presadzoval doktrínu politickej a hospodárskej nezávislosti štátov, čo vyžadovalo medzinárodnú spoluprácu, na kt. je potrebné vytvorenie spoločnosti štátov veľkého zväzku, kt. sa mal stať slobodným zväzom národných štátov ❖ cieľom zväzu malo byť zabezpečenie úcty k právam na základe medzinárodných zmlúv alebo vyplývajúcich z medzinárodného práva ❖ každý štát mal požadovať otvorenie hraníc a v tejto súvislosti umožniť obchodné styky ▪ Lao´c (6. – 5- stor. p.n.l.) uznával len také vojny, kt. neusilujú o dobývanie územia, ale aby tyrani boli potrestaní za neľudské činy v prípadoch ťažkého porušovania ľudskosti a mravnosti ▪ Platón (427-347 p.n.l.) grécky mysliteľ tvrdil, že štát je ľudská a nie božská inštitúcia, ktorej nestačí doterajšie územie, ale ho treba rozšíriť na úkor susedov a tak v zásade vznikajú jednotlivé vojny, čo spôsobuje existenciu nepretržitého boja tvrdil, že keď bojujú medzi sebou Gréci, treba dodržiavať princíp humanity, ale v iných prípadoch nie dokonca rozoznával pojem rozbroj medzi Grékmi a pojem vojna medzi Grékmi a barbarmi, pričom týmito podľa neho boli všetci mimo Grékov ▪ Aristoteles (384-322 p.n.l.) podľa neho možno viesť vojnu za účelom mieru a boj pokiaľ sa vedie proti ľuďom zrodeným v poddanstve je spravodlivý ▪ Marcus Tulius Cicero (106 – 43 p.n.l.) podľa neho možno vojnu viesť len z dôvodu utrpeného alebo hroziaceho bezprávia a bez týchto dôvodov je podľa neho vojna nespravodlivá B. STREDOVEK o obdobie stredoveku sa vyznačovalo na jednej strane tým, že sa po rozpade Rímskej ríše v r. 487 n.l. začali vytvárať a vznikať nové štáty a jednak tým, že sa zároveň udržali aj niektoré pôvodné mocenské, politické a kultúrne centrá (India, Čína, Kyjevská Rus a pod.) – z toho potom vyplýva, že aj pre stredovek bola typická existencie viacerých regionálnych centier medzinárodného práva s vlastnými pravidlami, kt. upravovali vzájomné vzťahy medzi ich členmi, ako aj subjektmi, kt. sa nachádzali mimo nich o západná Európa sa v rannom stredoveku rozdrobila na veľký počet malých štátikov a kniežatstiev, kt. medzi sebou bojovali a za tým účelom vytvárali rôzne dočasné koalície a spojenectvá, pričom na vrchole štruktúry stredovekého spoločenstva bol cisár, ktorého korunoval pápež a od ktorého odvodzovali svoju moc aj iné štátne útvary ▪ dá sa povedať, že v tejto hierarchickej štruktúre, kresťanstvo predstavovalo spoločný duchovný základ a jednotiaci prvok založený na kresťanskom učení a morálke a preto sa vo vede medzinárodného práva označuje ako kresťanské spoločenstvo štátov ▪ všetky európske národy v tom čase spájalo kresťanské učenie a morálka o cirkev hrala totižto v tomto období významnú úlohu a to nielen v oblasti náboženstva, ale aj vzdelávania, morálky a samotného práva o cirkev ako nadštátna inštancia nielenže prehlásila svoje právo formulovať nové medzinárodné pravidlá záväzku medzi štátmi, ale vystupovala tiež v úlohe ručiteľa a strážcu práva vo vnútroštátnych, ale aj medzinárodných vzťahoch o spolu s oslabením cisárskej moci sa od 13. storočia vytvárali v Taliansku a v západnej Európe samostatné kráľovstvá/kniežatstvá a aj mestské štáty, kt. nad sebou neuznávali žiadnu pozemskú moc a práve tento proces vzniku samostatných suverénnych útvarov mal najväčší vplyv na vznik moderného medzinárodného práva, kt. úlohou následne bolo upraviť vzťahy týchto útvarov, resp. nezávislých štátov o ďalšie obdobie od 13. do 18. stor. bolo charakteristické najskôr vytváraním stavovských monarchií a neskôr absolutistických štátov, pričom možno povedať, že došlo ku koncentrácií mocí v rukách absolútnych monarchov a k ustáleniu inštitútu suverenity ▪ od konca 15. stor. dochádzalo v Európe k stále rýchlejšiemu rozpadu feudálnej spoločnosti a zatiaľ čo na jednej strane sa oslavuje moc pápeža a cisára, na druhej strane sa zároveň posilňovalo postavenie suverénnych štátov nezávislých na cirkevnej alebo svetskej autorite = postupne sa takto utváralo medzinárodné právo, kt. sa neskôr vedou označovalo ako klasické, resp. tradičné medzinárodné právo o v tomto období bola venovaná väčšia pozornosť aj niektorým oblastiam medzinárodného práva – napr.: 1. medzinárodné právo v stredoveku priznávalo právo na vojnu, pričom jej pravidlá boli pomerne tvrdé v období od neskorého stredoveku a absolutizmu sa objavujú aj začiatky starostlivosti o chorých a ranených a prísnejšie sa začínajú posudzovať práva a povinnosti neutrálnych štátov týkajúce sa čiastočne aj garancií ich neutrality vojna ako dovolený prostriedok riešenia sporov bola teda v tomto období považovaná za voľnostnú, faktickú formu riešenia konfliktov vedenie vojen bolo pomerne kruté a nerozlišovalo sa medzi vojakmi a civilným obyvateľstvom zajatci sa stali nevoľníkmi, pričom zajatec sa považoval za osobnú korisť toho, kto ho zajal postupne v 11. a 12. stor. cirkev uskutočňovala pokusy o kodifikáciu pravidiel vojnového práva, kt. chránili určité kategórie osôb pred bojujúcimi stranami (napr. roľníci, ženy, deti a pod.) cirkev určila, že nepriateľstvo nemôže začať bez riadneho vyhlásenia vojny 2. prax medzinárodných zmlúv v staršej histórii sa záväznosť medzinárodných zmlúv prisudzovala náboženským pohnútkam a jej rešpektovanie mala vynútiť božská moc a nedodržanie zmluvy privolávalo hnev bohov neskôr v 13. – 17. stor. bol postupne uzatvorený pomerne veľký počet medzinárodných zmlúv medzi panovníkmi, štátmi a aj závislými mestami a okrem obchodných zmlúv sa objavovali aj medzinárodné zmluvy o plavbách na riekach, o konzulárnej aj právnej ochrane a pod. a uzatvárali sa tiež tzv. konkordáty (= dohody medzi pápežom a konkrétnym panovníkom o práv. vzťahoch v katolíckej cirkvi na území daného štátu a o ich vzájomných vzťahoch) s postupnou sekularizáciou medzinárodného práva a dlhodobou zmluvnou praxou sa v 16. storočí ustálil pojem moderné zmluvy, pričom táto medzinárodná zmluva bola postupne dodržiavaný preto, lebo to prikazovalo pravidlo medzinárodného práva tzv. pacta sunt servanda medzinárodné zmluvy mali spravidla písomnú formu, pričom boli spísané v latinskom jazyku, alebo jazyku zmluvných štátov a dodržiavanie týchto zmlúv v súlade so zásadou pacta sunt servanda malo byť zabezpečené prísahou, kt. mala náboženský charakter v tomto období bola väčšina MZ dvojstranná a zvláštnym druhom nerovnoprávnych zmlúv boli tzv. kapitulačné zmluvy, kt. boli známe už od 12. stor. a vnucovali vyvinuté štáty západnej Európy menej rozvinutým nekresťanským štátom Stredomoria a stredného východu a zabezpečovali si nimi pre seba rozsiahle výhody 3. diplomatické právo za kolísku modernej diplomacie sa považujú stredoveké talianske mestské štáty – Florencia, Jano, Miláno, Benátky a pod., pretože na rozvoj a stabilizovanie pravidiel diplomacie mali veľmi dobré podmienky  ❖ tieto mestské štáty predstavovali významné strediská obchodu medzi východom a západom, avšak boli malé a vojenský slabé, preto sa nemohli spoliehať na vojenskú silu a zbrane, ako na rozhodujúce spôsoby presadenia svojich zahraničnopolitických záujmov, takže z týchto dôvodov ich boli nútené zabezpečovať najmä kvalifikovaní a včasným vyjednávaním (príp. inými vyjednávacími prostriedkami) zo svojimi často silnejšími partnermi ❖ už v tomto období bola výrazná snaha byť stále v kontakte s inými štátmi, s inými útvarmi ako aj o priebežnú informovanosť o aktuálnom politickom dianí a práve preto zatiaľ čo v prvom období stredoveku existovalo len dočasné diplomatické zastúpenie (tzv. ad hoc diplomacia), neskôr v 15. stor. sa niektoré dočasné zastúpenia premenili na zastúpenia trvalé (tzn. stále diplomatické zastúpenia štátov) postupne sa v tomto období formovali a vznikali medzinárodné pravidlá o osobnej nedotknuteľnosti a exteritorialite cudzích vyslancov a v ich sídlach bolo zaručené právo azylu ❖ cudzí vyslanci na dvore tak postupne vytvárali diplomatický zbor 4. mierové riešenia medzinárodných sporov v rannom období stredoveku prostriedky mierového riešenia sporov mali len lokálnu použiteľnosť, pretože slúžili len potrebám regionálnych centier medzinárodného práva až v období vzniku všeobecného medzinárodného práva vyvstala potreba vybudovať všeobecne prijateľný systém mierového riešenia sporov, kt. by bol k dispozícii všetkým členom medzinárodného spoločenstva rozšírené bolo rozhodcovské súdnictvo založené na zmluvnej dohode sporových strán prenechať riešenie sporu zvolenému sudcovi ❖ za rozhodcov boli vyberaní vynikajúci právnici alebo právnické fakulty neskôr, v 17. a 18. stor., keď pápež už nevykonával funkciu ochrancu práva a absolutistické štáty sami rozhodovali o tom, čo právo je a ako ho vynútiť, sa riešili medzinárodné spory tromi spôsobmi: a) vyjednávaním b) vojnou c) sprostredkovateľskou činnosťou tretieho subjektu postupne sa rozširovala prax medzinárodných arbitráží (najme od 18. stor. pod vplyvom USA a VB), pričom ich predmetom boli najmä riešenia územných sporov a jednak riešenie majetkových sporov neskôr sa medzinárodné arbitráže postupne začínajú rozširovať do Európy a Južnej Ameriky, avšak ich spoločnou črtou bolo, že išlo iba o jednorazové ad hoc orgány vytvorené na účely riešenia konkrétneho sporu 5. inštitút represálií v 13. stor. vzniká prax donucujúcich opatrení, neskôr známych ako represálie inštitút represálií prvýkrát spomenul Bartolus de Saxoferato vo svojom diele Tractatus represaliarum ❖ on rozlišoval 2 formy svojpomoci: a) rozhodnutie poškodeného štátu o použití represálií voči protiprávnemu činu druhej strany poškodený štát sám zisťoval, či mu bola spôsobená škoda protiprávne - ak zistil, že áno a nebolo poskytnuté zadosťučinenie, použil represálie b) výkon samotných represálií ❖ označoval represálie za druh vojny, pretože tvorili náhradný prostriedok za akúsi chýbajúcu nadštátnu jurisdikciu a donucovaciu moc  ❖ práve jeho teória, kt. postupne rozvíjala doktrína aj prax štátov prispela významne k vývoju tohto inštitútu v medzinárodnom práve 6. internacionalizácia riek v rannom období stredoveku sa neuplatňovala zásada plavby po splavných riekach ❖ bránili tomu rôzne výsady aj fiškálne poplatky ❖ vyskytovali sa však dvojstranné zmluvy o slobode plavby pre zmluvné strany, niekedy aj zmluvy viacstranné až v neskoršom stredoveku sa etablovala sloboda plavby ako princíp medzinárodného práva najmä v súvislosti s rozvojom plavieb a medzinárodného obchodu ❖ ALE sloboda plavby sa týkala len obchodných lodí 7. konzulárne právo význam konzul vzrástol najmä po križiackych výpravách, keď sa západoeurópsky kupci začali usadzovať v obchodných strediskách stredného východu, kt. patrili Osmanskej ríši ❖ ani európski kupci ani islamské štátne orgány totiž nemali záujem, aby spory medzi cudzími kupcami, alebo spory medzi cudzími a domácimi kupcami boli rozhodované podľa miestneho práva, pretože islamské právo je založené na odlišných princípoch a náboženská príslušnosť Islamu vylučovala cudzincov z účasti vo vnútroštátnom právnom systéme neskôr sa namiesto voľby konzulov udomácnilo ich menovanie štátom a konzuli sa tak stali ochrancami záujmov štátov ❖ ich právomoc sa postupne rozširovala tak, že zahŕňala plnú civilnú aj trestnú jurisdikciu nad príslušníkmi vysielajúceho štátu a všestrannú ochranu ich záujmov ❖ patrila im aj policajná moc nad príslušníkmi ich štátu – napr. právo vypovedať ich z konzulárneho obvodu ❖ títo tzv. jurisdikční konzuli požívali výsady a imunity kt. sa zhodovali s diplomatickými výsadami a imunitami a v 15. stor. sa presunul tento inštitút aj do západnej a severnej Európy - pôvodne tam konzuli vykonávali aj civilnú a trestnú jurisdikciu nad príslušníkmi svojej krajiny, avšak táto právomoc však neskôr v Európe zanikla v súvislosti so vznikom a rozvojom stálych diplomatických misií o Buržoázne revolúcie v 17. a 18. stor., kt. vyvrcholením bola Francúzska buržoázna revolúcia spôsobili búrlivý rast medzinárodných vzťahov a ďalší rozvoj medzinárodného práva ▪ postupne už panovník nebol považovaný za majiteľa štátu, ale za jeho orgán ▪ toto obdobie vývoja medzinárodného práva znamenalo intenzívnejšiu medzinárodnú spoluprácu, kt. sa prejavovala okrem iného aj vo forme rôznych kongresov, na kt. sa zúčastňoval väčší počet štátov a kt. upravovali celé komplexy nielen politických otázok, ale aj medzinárodných preto sa tieto konferencie resp. kongresy stávajú postupne medzinárodnými právotvornými inštitúciami (Viedenský kongres v roku 1815, kt. sa vyznačuje aj tvorbou nového medzinárodného práva v podobe zavádzania inštitútu medzinárodných riek, uznáša sa na deklarácii o zákaze obchodov s otrokmi, vyhlasuje sa trvalá neutralita Švajčiarska a pod.) ▪ v tomto období pretrvávalo tzv. tradičné medzinárodné právo, kt. zachytávalo určitý stav a obsah vzťahov medzi štátmi, ale iba dočasne (t. j. dovtedy kým ďalšia mocenská zmena v medzinárodných vzťahoch nevytvorila nejakú novú situáciu, kt. sa stala predmetom novej medzinárodnoprávnej úpravy) tento prístup bol možný preto, lebo tradičné medzinárodné právo malo výlučne dispozitívnu povahu (= štáty si mohli uzavierať medzinárodné zmluvy v zásade akékoľvek, o čomkoľvek a kdekoľvek)  ▪ kongresy sa schádzali v zásade po skončení vojny ▪ je položený aj základ k mierovým konferenciám a pre tradičné medzinárodné právo bolo typické, že sa vzťahovalo na štáty, kt. tvorili vtedajšie medzinárodné spoločenstvo (na ostatné štáty – barbarské, necivilizované, nekresťanské, sa nevzťahovalo a tieto štáty preto neboli pod jeho ochranou) v prípade nových štátov, kt. vznikli v súvislosti s národnooslobodzovacím hnutím alebo inak, takéto štáty boli prijímané za členov medzinárodného spoločenstva, nie okamihom svojho vzniku a ich pretrvávajúcej existencie, ale až aktom ich uznania zo strany jeho členov, kt. malo konštitutívnu povahu ❖ táto konštitutívna povaha uznania spočívala v uznaní ich spôsobilosti prijímať medzinárodnoprávne záväzky a bola tiež vyjadrením dôvery medzinárodného spoločenstva schopnosť toho uznaného štátu riadne ich plniť ❖ práve takýmto používaním inštitútu konštitutívneho uznania štátov, kt. pretrval až do 20. stor. sa členovia medzinárodného spoločenstva snažili a aj regulovali, podľa vlastnej úvahy počet jeho plnohodnotných členov, pričom neuznané štáty nepovažovali za plnoprávne subjekty medzinárodného práva o vzťahy s mimoeurópskymi štátmi pokiaľ boli upravené pravidlami medzinárodného práva mali najčastejšie podobu nerovnoprávnych medzinárodných zmlúv známych ako kapitulačné zmluvy (tento názov je odvodený z členenia ich textu, pretože na rozdiel od zmlúv uzavieraných v staroveku sa ich text členil na krátke články označované ako kapituly) o v 2. polovici 19. stor. začínajú popri štátoch vznikať vo väčšom rozsahu medzinárodné medzivládne organizácie známe aj ako medzinárodné administratívne alebo správne únie, ako nové subjekty medzinárodného práva ▪ týmto im štáty v špecializovaných oblastiach zverujú oprávnenie konať v ich záujme a tiež tvoriť nové pravidlá medzinárodného práva prostredníctvom medzinárodných zmlúv so štátmi ako aj inými medzinárodnými organizáciami o od začiatku 20. stor. sa postupne v medzinárodnom spoločenstve začína diskutovať aj o ďalších subjektoch medzinárodného práva, ktorými by mali byť aj jednotlivci = celkovo je druhá polovica 19. stor. a začiatok 20. stor. v medzinárodnej politike aj naďalej charakterizovaná pretrvávajúcou existenciou aliancií ako aj mocenskými zmenami na politickej mape Európy o mimoriadne významnú úlohu zohráva aj 1. svetová vojna a následný vznik Spoločnosti národov (1919) ▪ práve po skončení 1. sv. vojny už aj celosvetová mienka požadovala, aby boli nachádzané spôsoby a nástroje, ako sa budú budúce konflikty riešiť mierovými prostriedkami, čo viedlo k založeniu Spoločnosti národov išlo o prvú medzinárodnopolitickú organizáciu slúžiacu k zaisteniu medzinárodného mieru, resp. prvú svetovú organizáciu kolektívnej bezpečnosti zakladajúcim dokumentom bol Pakt spoločnosti národov a možno povedať, že z celkového pohľadu mala v rámci medzinárodného spoločenstva mimoriadne významnú úlohu vo viacerých ohľadoch pri napĺňaní svojho hlavného cieľa, ktorým bolo zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti stroskotala, pretože nebola schopná zabrániť 2. svetovej vojne vyvolanej agresívnymi činmi mocností o veda medzinárodného práva v stredoveku: ▪ Sv. Augustín súhlasil s vojnou ako výrazom štátnej vôle, avšak ako prostriedkom k vyššiemu účelu zločinom podľa neho je snaha jedného národa podriadiť si iné štáty vojnou vojna je podľa neho spravodlivá ak nie je k dispozícii nijaká nadštátne inštitúcia, v kt. by si poškodené strany mohli uplatňovať svoje nároky  ❖ podľa toho sa prispôsobovala aj cirkevná doktrína, kt. považovala vojnu za spravodlivú ak vedie k odstráneniu bezprávia (teda voči štátu, kt. prvý porušil právo) ▪ Tomáš Akvinský (1224 – 1278) predstaviteľ teologickej školy medzinárodného práva, kt. ďalej rozpracoval učenie Sv. Augustína bol zástancom hypotézy, že medzinárodné spoločenstvo je tvorené všetkými štátmi vtedajšieho kresťanského sveta a tvorí organickú jednotu pod jedinou vládou Boha na čele s pápežom ▪ Bartolus de Saxoferato – r.1354 za najdôležitejšieho predstaviteľa stredovekej vedy medzinárodného práva sa v literatúre často považuje tento bolonský profesor v roku 1354 napísal dielo Tractatus represaliarum v kt. sa venuje uplatneniu práva pomocou ozbrojenej svojpomoci, kt. predstavujú tzv. represálie (=prostriedky medzinárodnoprávneho donútenia) ▪ Hugo Grotius (1583 – 1645) holandský právnik, kt. je zakladateľom klasickej prirodzenoprávnej školy a kt. je zároveň považovaný za otca moderného medzinárodného práva svojou prirodzenou koncepciou medzinárodné právo definitívne sekularizoval a prispôsobil ho ľudským potrebám, pretože jeho prirodzené zákony a zákonitosti už nie sú božieho pôvodu, ale pramenia z ľudskej prirodzenosti poznateľnej rozumom za základný prameň medzinárodného práva považuje prirodzené právo, kt. je odvodené z ľudskej prirodzenosti a vedľa neho stojí ako druhý rovnocenný prameň vôľa štátov vyjadrená v medzinárodných zmluvách neuznával princíp hierarchickej podriadenosti štátov a sformuloval suverénnu povahu štátnych útvarov čím odlíšil vnútroštátne právo a medzinárodné právo známe sú jeho teórie o tom, že more si podľa neho nemôže nikto privlastniť – založil svoju myšlienku o nemožnosti privlastniť si more na všeobecnej prirodzenoprávnej teórii spoločného vlastníctva vecí a ich spoločného užívania (to sa vyvinulo z povahy vecí, kt. mohli byť resp. nemohli byť vo vlastníctve štátov) – niektoré veci tak podľa neho ostali spoločné (more, vzduch, tečúce vody a pod.) ▪ Thomas Hobess (1599 – 1679) je považovaný za prvého teoretika štátu v neskoršom stredoveku medzinárodné spoločenstvo a vzťahy medzi štátmi prirovnával k prirodzenému stavu, kt. nie je harmonicky usporiadaný, ale naopak, toto spoločenstvo štátov je ovládané pudovými, resp. biologickými silami a vedie k stavu vojny všetkých proti všetkým resp. človeka proti človeku ▪ Jean Jacques Rousseau (1712 – 1778) ▪ Immanuel Kant (1724 – 1804) nemecký filozof, kt. definoval medzinárodné právo ako učenie o vzájomných právach štátu v prirodzenom stave C. MEDZINÁRODNÉ PRÁVO PO ROKU 1945 o v tomto období ani neúspech Spoločnosti národov spočívajúci v tom, že nedokázala zabrániť vzniku 2. svetovej vojny neodradil svetové mocnosti (členov medzinárodného spoločenstva) od myšlienky vytvoriť novú silnejšiu a pružnejšiu medzinárodnú organizáciu, kt. by už následným konfliktom takéhoto rozsahu dokázala zabrániť – Organizácia spojených národov, kt. vzniká po 2. svetovej vojne a to predovšetkým na základe zásady zákazu použitia hrozby a sily dodržanie ktorej má byť vynútené prostredníctvom kvalitnejšieho systému kolektívnej bezpečnosti ▪ samotná OSN zohráva mimoriadne významnú úlohu aj v rámci samotného medzinárodného práva, resp. v rámci jeho formovania a rozvoja  ▪ jej zakladajúcim dokumentom je Charta OSN ▪ snaha tvorcov OSN viedla k zriadeniu jediného orgánu, kt. môže pre všetky čl. štátu záväzne určiť a rozhodnúť, či v konkrétnom prípade ide o ohrozenie mieru, porušenie mieru alebo útočný čin = Bezpečnostná rada OSN hlavná zodpovednosť za udržanie medzinárodného mieru a bezpečnosti prešla tak z jednotlivých štátov na Bezpečnostnú radu OSN s kľúčovým postavením jej 5 stálych členov: Francúzsko, Veľký Británia, Rusko (toto už predpokladám nie je aktuálne, či?), Čína, USA a ich výsadné postavenie je zdôraznené právom veta o veľké zmeny sa uskutočnili v medzinárodnom práve – napr. aj v dôsledku prijatia Pravidiel o sebaurčovacom práve národov ▪ po 2. sv. vojne totižto využili toto právo desiatky národov o v tomto období sa v medzinárodnom práve čoraz častejšie objavujú normy, kt. sú odrazom záujmu celého medzinárodného spoločenstva, pričom tento stav vyústil v 60. rokoch minulého storočia do potvrdenia kategórie kogentných noriem obsahujúcich a chrániacich najdôležitejšie záujmy medzinárodného spoločenstva o prejavuje sa tiež snaha sprehľadniť a dať ucelenú podobu pravidlám medzinárodného práva v oblastiach spoločného záujmu medzinárodného spoločenstva prostredníctvom ich kodifikácie, kt. sa po 2. svetovej vojne stáva trvalou a inštitucionálnou súčasťou medzinárodného právneho poriadku ▪ najme Komisia OSN pre medzinárodné právo o k čiastočnej kodifikácii medzinárodného práva, ozbrojených konfliktov a pokojného riešenie medzinárodných sporov pristupuje povojnová kodifikácia celých odvetví medzinárodného práva, akými sú: ▪ medzinárodné právo námorné ▪ medzinárodné právo diplomatické a konzulárne ▪ medzinárodné zmluvné právo ▪ medzinárodné kozmické a letecké právo ▪ a pod. = nielen uvedené oblasti sú pretkávané čoraz viac aj sieťou medzinárodných, medzivládnych aj mimovládnych organizácií o môžeme povedať, že v súvislosti s týmto obdobím sa aj v dôsledku už uvedených činností medzinárodné právo stáva obsahovo rozvinutejšie a bohatšie, pričom predmetom jeho úpravy sa stávajú nové, predtým neupravované oblasti medzinárodných vzťahov ▪ napriek tomu, že štáty aj naďalej zostávajú základnými subjektami medzinárodného práva, postupne sa zmenšuje a aj relativizuje okruh vecí patriacich do ich výlučnej vnútroštátnej jurisdikcie o na prelome 20. a 21. stor. sa zásadne mení tradičný pojem, resp. obsah pojmu suverenita štátov a teda aj jej vnútorný obsah, pretože potreby spoločného záujmu sa mnohokrát stávajú nad úroveň záujmu jednotlivého štátu POJEM A OSOBITOSTI MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA 1. POJEM o medzinárodné právo/medzinárodné právo verejné – rovnaký pojem vo všetkých svetových jazykoch o samostatný právny systém, kt. existuje mimo rámec vnútroštátneho práva jednotlivých štátov a upravuje vzťahy medzi štátmi o prečo medzinárodné právo a nie medzištátne právo? ▪ pôvod pojmu v latinskom ius gentium (právo národov) – tento v čase Rímskej ríše označoval právo, kt. upravovalo postavenie cudzincov (rímsky sudca sa na začiatku súdneho konania pýtal ÚK, kt. nemali rímske občianstvo ani nežili podľa rímskeho práva (cudzinci) podľa  akého práva žijú, aby mohol v prípade potreby zohľadniť obsah tohto práva v rozhodovacej činnosti) ▪ neskôr sa zaužíval pojem ius inter gentes (právo medzi národmi) – na označenie medzištátnych vzťahov – toto označenie sa zachovalo do súčasnosti ▪ v SJ je pojem „národný“ a „národ“ spájaný skôr s etnickým pôvodom obyvateľstva štátu ▪ v AJ a iných jazykoch sa „národ“ chápe aj v zmysle pojmu „štát“ ▪ výraz „verejné“ odlišuje tento právny systém od systému MPS MPS – upravuje občianskoprávne, rodinnoprávne, pracovnoprávne a im podobné právne vzťahy s cudzím prvkom a s ním spojené riešenie kolízie vnútroštátnych právnych poriadkov, kt. prichádzajú do úvahy na riešenie uvedených právnych pomerov 2. DEFINÍCIA MP o MP upravuje primárne medzištátne vzťahy o súčasné MPV je súhrn právnych noriem, kt. upravujú vzťahy medzi subjektmi medzinárodného práva, predovšetkým medzi suverénnymi štátmi 3. OSOBITOSTI MP o vyplývajú z: predmetu úpravy, času vzniku, povahy, subjektov, prameňov, významu prevencie, zložitosti realizácie zodpovednosti, sankcií a donútenia, zo vzťahu MP a VP, zo vzťahu MP a práva EÚ A) Vznik medzinárodného práva ▪ vnútroštátne právo – vznikalo súčasne so vznikom štátov, pretože hl. poslaním bolo upraviť právne vzťahy smerom dovnútra vznikajúceho štátu a to od okamihu vzniku nového štátu ▪ medzinárodné právo – s jeho vznikom je spojené obdobie, kedy sa štáty (ich orgány a predstavitelia) 1. raz dostali do priameho styku čím vznikol prienik ich obchodných, kultúrnych a mocenských záujmov, kt. často sprevádzali konflikty, kt. sa týkali ochrany štátneho územia, obyvateľstva, spoločenského a politického systému a pod. B) Predmet úpravy ▪ predmet úpravy vnútroštátneho práva – právne vzťahy vznikajúce, meniace sa alebo zanikajúce v rámci individuálneho štátu (OP, TP, RP, PP a SZ, OP a pod.) ▪ predmet úpravy MP – právne vzťahy vznikajúce, meniace sa alebo zanikajúce mimo rámec individuálneho štátu (tzn. v rámci procesu spolupráce, súperenia, či nepriateľstva štátov, resp. subjektov na medzinárodnej scéne) – delenie: a) právne otázky všeobecnej povahy – zásady MP, práva upravujúce medzištátnu spoluprácu, súperenie, nepriateľstvo, otvorené konflikty s použitím sily, subjekty a pramene MP, kodifikácia MP, pravidlá MP, medzinárodná zodpovednosť, použitie sily, sankcie, vzťah MP a VP b) konkrétne právne otázky – tie, kt. súvisia: ❖ s problematikou štátu ako plnoprávneho subjektu MP (vznik a zánik štátu, štátna suverenita, základné P a P štátov) ❖ s problematikou obyvateľstva štátu (vznik, zmena, zánik ŠO, bezdomovci, osoby s dvojakým ŠO, medzinárodná ochrana ĽPaZS) ❖ s problematikou štátneho územia (nadobúdania a strata ŠÚ, štátne hranice, vzdušný priestor, povrch Zeme a priestor pod povrchom Zeme, vodstvo, priestory nepodliehajúce jurisdikcii štátu – kozmický priestor, šíre more) ❖ s problematikou štátnych orgánov pre zahraničné styky (delenie štátnych orgánov pre zahraničné styky, diplomatické a konzulárne orgány, osobitné misie a pod.)  ❖ s problematikou medzinárodných orgánov, medzinárodných konferencií a medzinárodných organizácií ❖ s problematikou mierového riešenia sporov ❖ s problematikou právnej úpravy ozbrojených konfliktov ▪ predmet úpravy MP – najmä otázky bytostne súvisiace s „prežitím štátu“ v medzinárodných vzťahoch C) Povaha MP ▪ vnútroštátne právo vzniklo z nutnosti podriadiť obyvateľstvo na štátnom území vnútroštátnemu právnemu poriadku vzťah VP a subjektov VP – vertikálny (štát, štátna moc, ústava, zákony a iné právne predpisy stoja nad občanmi a inými subjektmi VP + možnosť štátu aj za cenu donútenia zabezpečiť dodržiavanie) ❖ subjekty (PO,FO) bez normotvornej spôsobilosti (= nie sú tvorcami zákonov ale nositelia práv a povinností kt. vyplývajú z noriem VP) ❖ tvorba legislatívy = zákonodarný orgán ❖ všetky právne subjekty sú povinné dodržiavať vnútroštátny právny poriadok bez ohľadu na to, či s obsahom súhlasia alebo nie ▪ medzinárodné právo vzniklo z potreby koordinovať záujmy existujúcich štátov a ich aktivity zamerané na riešenie spoločných otázok a problémov, kt. sa vytvorili v medzinárodných vzťahoch bez vertikálneho princípu subordinácie !! – všetky suverénne štáty sú rovné a rovnoprávne vzťah MP a subjektov MP – horizontálny (nepodriaďuje ich ale koordinuje ich správanie) ❖ výnimka: kogentné normy MP (ius cogens) – stoja nad štátom bez ohľadu na či, či sa štát podieľal na ich tvorbe alebo či s nimi súhlasil ❖ dispozitívne normy – záväzné len pre tie štáty, kt. s nimi vyslovili kvalifikovaný súhlas koordinačný charakter MP – suverénne štáty majú plnú normotvornú spôsobilosť = plnia právne povinnosti a užívajú práva vyplývajúce z MP + spolu s ostatnými štátmi práva a povinnosti v MP vytvárajú MP = právo kompromisu – normatívna kvalita pravidla MP závisí od miery kompromisu, kt. bol potrebný na jej prijatie D) Subjekty ▪ subjekty vnútroštátneho práva: štát, FO, PO – všetci majú spôsobilosť na práva a na právne úkony vzťah nadriadenosti a podriadenosti (subordinácia) ▪ subjekty MP: predovšetkým štát (= pôvodné a plnoprávne subjekty MP majú spôsobilosť na práva, právne úkony a plnú normatívnu spôsobilosť) a štátmi zriadené medzinárodné organizácie vzťah právnej rovnosti a vzájomnej nepodriadenosti E) Pramene a pravidlá MP ▪ pramene vnútroštátneho práva: písomná forma + publikované v oficiálnej zbierke právnych predpisov účinnosť ústavy, ústavných zákonov, zákonov, nariadení vlády, rezortných vyhlášok a por. – podmienené publikovaním v Z. z. normatívna sila - hierarchia: ❖ ústava a ústavné zákony  ❖ zákony ❖ nariadenia vlády ❖ vyhlášky ministerstiev a iných ústredných orgánov = zásada: norma nižšej právnej sily nesmie byť v rozpore s normou vyššej právnej sily všetky normy objektívneho práva sú právne záväzné pre všetky subjekty vnútroštátneho práva, ktorým sú adresované ▪ pramene MP: môžu mať aj nepísanú formu (medzinárodná obyčaj) + neexistuje oficiálna zbierka medzinárodných zmlúv, kde by účinnosť MZ podmieňovala, či MZ bola/nebola oficiálne publikovaná čl.38 Štatútu MSD – definuje pramene MZ: ❖ medzinárodné zmluvy (zaväzujú strany v spore) ❖ medzinárodná obyčaj (= všeobecne uznávané pravidlo správania sa medzištátnou praxou) ❖ všeobecné právne zásady pomocné pramene (tiež čl.38 Štatútu MSD): ❖ súdne precedensy ❖ náuka najviac kvalifikovaných právnikov ❖ prípadne aj zásada dobrého a spravodlivého usporiadania vecí (možné aplikovať v prípade dohody sporových strán) hierarchia prameňov ako foriem vyjadrenia práva neexistuje (vzťah prameňov je rovnocenný) ale uplatňuje sa hierarchia pravidiel z hľadiska ich normatívnej kvality ❖ kogentné normy – čl.53 Viedenského dohovoru – medzinárodným spoločenstvom všeobecne prijaté a uznávané právne pravidlá, od kt. nie je možné sa odchýliť a kt. môžu byť zmenené len neskôr prijatou právnou normou rovnakej právnej sily (napr. zákaz použitia sily v medzinárodných vzťahoch) ✓ norma najvyššej právnej sily väčšina noriem má dispozitívny charakter – tzn. je na vôli jednotlivých štátov či sa budú cítiť viazané určitou normou medzinárodného práva ❖ možnosť štátov slobodne sa rozhodnúť, či majú záujem podieľať sa na tvorbe danej normy MP alebo či vyjadria súhlas s tým, aby boli viazané platnou MZ „hard law“ – právne záväzné pramene MP z hľadiska normatívnej kvality F) Prevencia ▪ prevencia je dôležitá, pretože v MP absentujú prostriedky štátneho donútenia (bežné vo VP) ▪ prevencia zodpovedá koordinačnej povahe MP ▪ prevenčný charakter MP vyjadruje zásada pacta sunt servanda G) Zodpovednosť ▪ štruktúra právnej normy VP: hypotéza, dispozícia, sankcia ▪ štruktúra právnej normy MP: absentuje sankčný element ▪ zodpovednosť štátov ako subjektov MP je upravená najmä normami obyčajového práva výnimka: medzinárodné zmluvy upravujúce zodpovednosť za škodlivé následky rizikovej činnosti nezakázanej medzinárodným právom ▪ 2 prvky medzinárodnoprávnej zodpovednosti štátov za medzinárodné protiprávne správanie: a) objektívny prvok – existencia určitého protiprávneho právania ❖ definuje kategórie protiprávneho správania b) subjektívny prvok – možnosť pripísať toto protiprávne správanie konkrétnemu štátu ❖ definuje situácie, v kt. toto protiprávne správanie možno pripísať štátu + dôvody vylučujúce zodpovednosť štátu  ▪ prostriedky realizácie zodpovednosti v MP: upustenie od porušovania právneho záväzku obnova pôvodného stavu náhrada materiálnej škody morálna satisfakcia poskytnutie záruk neopakovania porušenia právneho záväzku v budúcnosti H) Donútenie (sankcie) ▪ vnútroštátne právo: existujú klasické mocenské prostriedky, pomocou kt. môže štát prinútiť subjekty VP, aby dodržiavali normy vnútroštátneho práva ▪ medzinárodné právo: neexistujú klasické prostriedky donútenia, pretože neexistuje nijaká svetová vláda, svetový zákonodarca, kt. by stál nad zvrchovanými štátmi a silou ich nútil dodržiavať aj tie dispozitívne normy MP, s kt. nesúhlasili alternatíva k vnútroštátnemu donucovaciemu aparátu: zásada pacta sunt servanda ❖ zvrchované štáty záväzky prijali a preto je logické predpokladať, že ich budú aj dodržiavať + v prípade sporu a výklad alebo aplikáciu noriem MP budú dotknuté štáty rokovať dobromyseľne, rozumne a zmysluplne a) dobrovoľnosť rokovania – strany v spore nebudú klásť predbežné podmienky, nebudú trvať na nepodstatných detailoch a uprednostnia dosiahnutie spoločného výsledku b) rozumnosť rokovania – pri rokovaní budú sledovať hl. cieľ a hl. problém c) zmysluplnosť rokovania – strany v spore majú záujem na dosiahnutí skutočného výsledku rokovania VZŤAH MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA A INÝCH ODVETVÍ A) Vzťah MP k vnútroštátnemu právu - medzinárodné právo verejné – súbor právnych noriem, kt. určuje svojim subjektom určité práva a povinnosti pravidlá MP sa vzťahujú len na tie právne vzťahy, kt. subjektmi sú štáty ako nositelia suverénnej moci, a z ich vôle v obmedzenom rozsahu sa vzťahujú aj na právne vzťahy MO a na jednotlivcov, resp. iné subjekty povinnosti vyplývajúce z právnych noriem plnia štáty ako subjekty MP prostr. svojich vnútroštátnych právnych poriadkov - aj napriek tomu, že mnohé záväzky štátov vyplývajúce z MP realizujú v rámci VP jednotlivých subjektov, v MP neexistuje pravidlo, kt. by riešilo jeho vzťah k VP jednotlivých štátov vzťah MP a VP býva riešená v predpisoch jednotlivých štátov (zväčša v ústavách), AVŠAK na úrovni MP takáto právna úprava chýba !!! - 3 základné teórie vzťahu MP a VP: 1. monistická teória s primátom VP o historicky najstaršia o vychádzala z predstavy jednotného systému VP a popierala existenciu MP ako samostatného právneho systému ▪ MP = len vonkajšie právo štát – tzn. súčasť VP daného štátu o záväznosť a spôsob realizácie noriem MP úplne záviseli od prejavu vôle každého štátu o v súčasnosti neudržateľná teória o normy MP sú platné len preto, že na ne vnútroštátny zákonodarca z vlastnej vôle odkázal a sú platné len do takej miery, kým nie sú v rozpore s vôľou zákonodarcu 2. monistická teória s primátom MP  o nadradené postavenie má MP a jednotlivé štáty vykonávajú svoju zákonodarnú právomoc len preto, že ich na to splnomocnil medzinárodný právny poriadok a len do takej miery, pokiaľ ich vnútroštátne právne poriadky neodporujú MP o vychádzala z predstavy jednotného právneho systému zahŕňajúceho tak predpisy MP, ako aj predpisy VP o hodnoty MP nadradené nad hodnoty VP a teda vnútroštátne predpisy musia byť v súlade s predpismi MP o MP z dôvodu nadradeného postavenia kontroluje VP = v monistickej teórii je vo všeobecnosti pomer medzi MP a VP hierarchický a jedna z týchto sfér má nutne nižšie postavenie a je podriadená druhej od kt. odvodzuje svoju platnosť cestou delegácie právotvornej právomoci 3. dualistická koncepcia o vychádza z toho, že tieto 2 systémy sú natoľko odlišné, že tvoria samostatné popri sebe existujúce a fungujúce právne systémy o samostatnosť je odôvodnená rozdielnosťou subjektov a prameňov o normy MP: vznikajú na základe spoločnej vôle viacerých štátov a ukladajú práva a povinnosti výlučne štátom, ako nositeľom suverénnej moci v ich vzťahoch k iným subjektom o normy VP: sú tvorené samostatne vôľou daného štátu o štát ako subjekt MP ≠ štát ako subjekt VP o ak sa má norma MP stať záväznou pre subjekty VP musí byť transponovaná do vnútroštátneho poriadku - dnes MP začína prenikať priamo do vnútroštátnych právnych poriadkov a to aj bez potreby transformovania jeho noriem prostr. vnútroštátnych právnych poriadkov čoraz väčší počet noriem MP začína byť adresovaný priamo jednotlivcom bez nutnosti sprostredkovania práv a záväzkov v nich obsiahnutých prostr. vnútroštátnych právnych poriadkov - súčasná prax štátov je tak rôznorodá, že nemožno povedať, že by niektorý štát dôsledne uplatňoval niektorú z vyššie uvedených metód vzťahu MP a VP - akým spôsobom štáty zabezpečujú plnenie svojich záväzkov vyplývajúcich z MP? MP neobsahuje pravidlo, kt. by im určovalo akým spôsobom majú zabezpečiť plnenie svojich záväzkov z MP takže to, ako sa s tým štát vysporiada je na jeho rozhodnutí existujú 2 základné prístupy k zabezpečeniu plnenia medzinárodných záväzkov vo vnútroštátnych právnych poriadkoch: 1. prvý prístup – spočíva v priamej a bezprostrednej aplikácii pravidiel MP prostredníctvom trvalých alebo ad hoc recipročných noriem ▪ výhoda tohto prístupu: jej prostredníctvom sa zmeny MP automaticky, bezprostredne premietajú do VP a to bez toho, že by bolo potrebné vnútroštátne predpisy dopĺňať alebo meniť ▪ prostredníctvom recepčnej normy (trvalej, univerzálnej alebo ad hoc) sa tak pravidlá medzinárodného práva automaticky stávajú súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku ▪ pokiaľ takýmto inkorporovaným normám medzinárodného práva priznáva vnútroštátna úprava prednostné postavenie, používajú sa tieto normy bez toho, že by museli byť zmenené prípadné odlišné vnútroštátne normy ▪ v rámci tohto prístupu spočíva úloha vnútroštátneho práva pri zabezpečovaní medzinárodných záväzkov v tom, že sú pravidlá medzinárodného práva recepčnou normou vyhlásené za súčasť vnútroštátneho práva a budú aplikované prioritne pred vnútroštátnym právom, pričom v dôsledku toho potom nie je potrebné pri každej zmene medzinárodného práva meniť aj vnútroštátne predpisy štátu, nakoľko sa tieto zmenené pravidlá medzinárodného práva automaticky, bezprostredne stávajú súčasťou vnútroštátneho práva ▪ akýmsi negatívom/problémom v rámci využitia tohto prístupu môže byť aplikačná rozdielnosť týchto pravidiel v rámci vnútroštátnych orgánov jednotlivých štátov pričom táto môže byť spôsobená jednak nedostatočnou znalosťou medzinárodného práva vnútroštátnymi orgánmi,  ako aj tendenciou vykladať a aplikovať pravidlá medzinárodného práva spôsobom, ako sa aplikuje vnútroštátne právo takýmto spôsobom potom môže napr. justičný alebo aj iný orgán v rámci aplikácie vykladať pojmy tak, ako ich zvykne vykladať vnútroštátne právo, avšak môže sa stať, že takýto výklad nemusí byť totožný s medzinárodnoprávnym výkladom určitých pojmov 2. druhý prístup – predpokladá transformačnú ingerenciu VP – tzn. zabezpečenie plnenia medzinárodných záväzkov na základe a prostredníctvom noriem vnútroštátneho právneho poriadku (= obsahová transformácia alebo adaptácia medzinárodných záväzkov) ▪ v rámci tohto prístupu sú medzinárodné záväzky štátu transformované alebo premietnuté do niektorého z vnútroštátnych prameňov práva (napr. do vnútroštátneho zákona), čo by malo v zásade uľahčiť ich aplikáciu vnútroštátnymi orgánmi ▪ takýto prístup však vždy vyžaduje zmenu a zásah do vnútroštátneho práva – tzn. že vyžaduje legislatívny zásah do vnútroštátneho právneho poriadku a práve toto môže trvať určitý čas pri každej zmene medzinárodného práva je totiž potrebné zmeniť aj konkrétne ustanovenia vnútroštátneho právneho poriadku, aby sa záväzky z medzinárodného práva odzrkadlili aj vo vnútroštátnych predpisov v dôsledku tohto sa môže stať, že v rámci takéhoto prístupu štátu budú jeho medzinárodné záväzky premietnuté do vnútroštátneho práva s určitým oneskorením – t. j. v rámci tohto prístupu nereaguje vnútroštátne právo priamo a bezprostredne na zmeny medzinárodného práva ▪ obsahové a vecné prebratie predmetu úpravy medzinárodného práva do vnútroštátneho právneho poriadku sa v rámci tohto prístupu vykonáva buď doslovne (teda v rámci vnútroštátneho práva sa príjme nejaká právna norma výslovne zhodná s normou medzinárodného práva = transformácia medzinárodných záväzkov) alebo sa príjme vnútroštátna norma, kt. síce nie je výslovne zhodná s normou medzinárodného práva, ale má zhodné základné črty (= adaptácia medzinárodných záväzkov) = odhliadnuc od spôsobu, akým sa štát rozhodne zabezpečiť plnenie medzinárodných záväzkov prostredníctvom vnútroštátneho práva vždy musí pritom rešpektovať prioritu medzinárodného práva pred svojim vlastným vnútroštátnym poriadkom – hovoríme o akejsi zásade prednosti medzinárodného práva - zásada prednosti medzinárodného práva všeobecne uznávaná zásada MP, kt. bola potvrdená aj judikatúrou medzinárodných súdnych orgánov vyplýva z čl.27 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve (1969) – „strana sa nemôže dovolávať ustanovení svojho VP ako dôvodu pre neplnenie zmluvy“ = priorita záväzkov štátu podľa MP pred jeho VP, pretože každý štát zodpovedá za ich plnenie, bez ohľadu na znenie svojho vnútroštátneho poriadku podstatou zásady prednosti medzinárodného práva je skutočnosť, že štát nemôže ospravedlňovať a odôvodňovať neplnenie svojich záväzkov vyplývajúcich z medzinárodného práva tým, že mu to neumožňujú alebo že mu to sťažujú jeho vnútroštátne predpisy - v súvislosti so zabezpečením plnenia záväzkov štátov vyplývajúcich z MP majú ustanovenia MP prednosť pred ustanoveniami vnútroštátneho právneho poriadku daného štátu ak štát nie je schopný zabezpečiť prioritu medzinárodných záväzkov môže nastúpiť medzinárodnoprávna zodpovednosť štátu - slovenské vnútroštátne právo vzťah vnútroštátnych predpisov k medzinárodným zmluvám je riešený v Ústave SR aj v iných predpisoch najvýraznejšia zmena úpravy vzťahu SR k medzinárodnoprávnym záväzkom – pri príprave vstupu SR do EÚ a ES nie je obsiahnutá univerzálna recepčná normy, kt. by výslovne zakotvovala prednosť pravidiel MP čl.3 ods.2 Ústavy SR – SR uznáva a dodržiava všeobecné pravidla MP, MZ, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky  o vyjadruje záväzok SR rešpektovať a dodržiavať všeobecné pravidlá MP v dôsledku kt. by SR mala dodržiavať aj zásadu prednosti MP pred VP čl.7 ods.5 Ústavy SR – MZ o ľudských právach a základných slobodách, MZ, na kt. vykonanie nie je potrebný zákon, a MZ, kt. priamo zakladajú práva alebo povinnosti FO alebo PO a kt. boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi o stanovená prednosť takýchto zmlúv pred predpismi VP prechodné ustanovenia Ústavy SR - riešia otázku záväznosti zmlúv uzatvorených pred vznikom SR o čl.153 – na SR prechádzajú práva a povinnosti z MZ, ktorými je ČSFR viazaná, a to v rozsahu ustanovenom ústavným zákonom ČSFR alebo v rozsahu dohodnutom ČR a SR o rieši sa v nich aj vzťah VP k MZ prijatým pred nadobudnutím účinnosti Ústavy, resp. jej novely pred vstupom do EÚ o čl.154c ods.1 a ods.2 B) Vzťah MPV k MPS - MPS – samostatné odvetvie vnútroštátneho právneho poriadku upravuje súkromnoprávne vzťahy s cudzím, medzinárodným prvkom, kt. sa môže v prejavovať: a) v subjekte (napr. jedným z účastníkov obchodnej zmluvy je podnikateľ – FO, kt. je príslušníkom cudzieho štátu alebo PO so sídlom v cudzom štáte) b) v predmete, kt. sa nachádza na území iného štátu (napr. FO – podnikateľ uzatvorí zmluvu o dielo, kt. predmetom je prestavba nehnuteľnosti kt. sa nachádza v cudzine) c) v právnej skutočnosti rozhodujúcej pre vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu, kt. sa uskutočnila v cudzine (napr. slovenská PO spôsobí výkon svojej podnikateľskej činnosti škodu v cudzine) prostr. cudzieho prvku sa konkrétny súkromnoprávny vzťah viaže nielen na domáci právny poriadok, ale dostáva do úzkej súvislosti s právnym priadok, na kt. sa viaže cudzí prvok = vzniká kolízia – 2 základné metódy riešenia: 1. priama metóda úpravy súkromnoprávnych vzťahov s cudzím prvkom neuskutočňuje výber rozhodného práva, ale právny predpis priamo ustanovuje rozsah práva povinností účastníkov určitého súkromnoprávneho pomeru s cudzím prvkom príklad priamej hmotnoprávnej úpravy – Dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru (1980) 2. kolízna metóda úpravy súkromnoprávnych vzťahov s cudzím prvkom pri kt. sa používajú špeciálne právne normy (kolízne) kt. neustanovujú pravidlá správania sa účastníkov súkromnoprávnych vzťahov s cudzím prvkom – neurčujú im konkrétne práva a povinnosti ale určujú ktorý z kolidujúcich právnych poriadkov sa má na riešenie tohto vzťahu použiť kolízne normy – uskutočňujú výber rozhodného práva, určujú právnymi normami ktorého z kolidujúcich právnych poriadkov sa bude riadiť určitý súkromnoprávny vzťah s cudzím prvkom - MPS má k MPV najbližšie spomedzi iných odvetví VP a to najmä preto, že upravuje súkromnoprávne vzťahy s cudzím, medzinárodným prvkom, tzn. upravuje vzťahy, kt. prekračujú rámec 1 štátu (= majú medzinárodný charakter) pojem „medzinárodný“ sa v súkromnoprávnom zmysle chápe ako presahujúci hranice daného štátu a ovplyvňujúci medzinárodný život pojem „medzinárodný“ sa v rámci MPV sa chápe v zmysle úpravy právnych vzťahov medzi štátmi a ostatnými subjektmi MPV - pri vzťahu MPV a MPS v zásade platí to, čo pre vzťah medzinárodného práva a vnútroštátneho práva všeobecne – tzn. v praxi prevažnej väčšiny štátov sa rešpektuje prioritné postavenie noriem MP pred normami VP prameňmi MPS sú aj medzinárodné zmluvy pričom MZ majú prednosť v minulosti boli tendencie že MPS bolo zaraďované buď do MPV alebo pod občianske právo C) Vzťah MPV, vnútroštátneho práva a európskeho práva - európske právo má popri VP a MP osobitné postavenie (u členov EÚ) - na základe judikatúry SDEÚ – európske právo je samostatným právnym systémom nezávislým od MPV a od vnútroštátnych právnych poriadkov jednotlivých ČŠ tzn. v ČŠ popri sebe koexistujú 3 súbory právnych noriem: a) vnútroštátne právo b) medzinárodné právo verejné c) európske právo - európske právo ako autonómny právny systém sa odlišuje od MPV predovšetkým svojim supranacionálnym charakterom z kt. vyplýva jeho priama použiteľnosť na území jednotlivých čl. štátov o táto supranacionalita európskeho práva determinuje jeho vzťah k vnútroštátnemu právu aj jednotlivých štátov o supranacionalitu (= nadnárodný charakter) EÚ možno charakterizovať niekoľkými znakmi: 1. EÚ disponuje právomocami, kt. na ňu preniesli čl. štáty v prípade výlučnej právomoci sa čl. štáty úplne vzdali svojich kompetencií v určitej oblasti 2. EÚ disponuje vlastnými orgánmi, kt. prijímajú svoje rozhodnutia nezávisle od vôle čl. štátov 3. EÚ tvorí prostredníctvom svojich vlastných orgánov vlastné právo, kt. sú čl. štáty povinné rešpektovať 4. EÚ sa vyznačuje finančnou samostatnosťou, kt. jej zaručuje nezávislosť od čl. štátov 5. kontrolu dodržiavania európskeho práva vykonávajú orgány EÚ (najmä Komisia a SD EÚ) európske právo sa na území čl. štátov neaplikuje ako právo národné (t. j. nemá povahu vnútroštátneho práva), ale ako osobitné právo, kt. má prednostné postavenie pred normami vnútroštátneho práva o zjednotenie a zlúčenie európskeho práva s vnútroštátnym právom preto neprichádza do úvahy nakoľko toto právo vychádza z autonómneho prameňa, ktorým je ZEÚ a ZFEÚ o európske právo teda koexistuje s vnútroštátnym právom každého štátu a aplikuje sa popri ňom, pričom nesmie byť narušené akoukoľvek vnútroštátnou normou o aplikácia európskeho práva v čl. štátoch sa vždy musí riadiť jednotlivými zásadami, kt. judikatúrou vytvoril SD EÚ resp. európsky súdny dvoch ▪ popri priamej použiteľnosti európskeho práva ide o priamy a nepriamy účinok európskeho práva a zásadu prednosti európskeho práva, pričom významnú úlohu zohráva aj zodpovednosť čl. štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením európskeho práva, kt. tiež núti čl. štáty dodržiavať svoje záväzky vyplývajúce z predpisov európskeho práva tieto uvedené princípy vzťahu európskeho práva a vnútroštátnych právnych poriadkov jednotlivých čl. štátov vyplývajú jednak z primárneho práva pričom boli zväčša vyabstrahované rozhodovacou činnosťou SD EÚ, resp. ESD, často však bývajú upravené aj v ústavných predpisoch čl. štátov čl. štáty totiž riešia vo svojich ústavách najmä otázku prednosti európskeho práva pred vnútroštátnym právnym poriadkom PRAMENE MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA - čl.38 Štatútu MSD – východiskový bod pre výpočet prameňov MP, pričom tento výpočet nie je vyčerpávajúci - prameň práva je vo svojej podstate forma, kt. zastrešuje príslušnú právnu normu, a v kt. sa táto norma formálne materializuje - delenie prameňov práva: a) formálne pramene – ich prijatie ovplyvňujú materiálne pramene práva – vznikajú pôsobením rozličných historických či spoločenských podmienok života spoločnosti o právnu platnosť práva je možné odvodiť z formálneho prameňa b) materiálne pramene – podmienky života spoločnosti, kt. nachádzajú svoje vyjadrenie vo formálnych prameňoch  o matériu práva je možné odvodiť z materiálneho prameňa = napr. 2. sv. vojna ako historická skutočnosť (materiálny prameň práva) potvrdila nedostatočnú právnu úpravu zachytenú v Pakte Spoločností národov a ovplyvnila obsah Charty OSN (formálny pramene) - pramene MP sú prijímané na základe konsenzu - čl.38 Štatútu MSD – tento sa vo svojej podstate týka funkcie MSD a práva aplikovateľného pri rozhodovaní: tento čl. nedelí pramene na formálne a materiálne a neustanovuje ich hierarchiu – skôr stanovuje postupnosť, kt. MSD využíva pri svojom rozhodovaní - predchodca Štatútu MSD = Štatút niekdajšieho Stáleho dvora medzinárodnej spravodlivosti (1920) - ďalšie delenie prameňov: a) písané – medzinárodná zmluvy b) nepísané – medzinárodná obyčaj - ďalšie delenie prameňov: a) základné – medzinárodná zmluva a medzinárodná obyčaj b) pomocné – súdne rozhodnutia a náuka naviac kvalifikovaných odborníkov = pramene poznania práva, nie formálne pramene ako také A) Medzinárodná zmluva o partikulárny prameň práva o nezaväzujú všetky štáty, ale len tie, kt. ich výslovne uznali o niektoré medzinárodné zmluvy nemožno považovať za MZ, lebo im chýba úmysel medzinárodnoprávnych následkov (=politické záväzky) o ani tzv. gentlemenské dohody nevyvolávajú právne účinky MZ ▪ dohadujú ich štátnici ako osoby, nie ako zástupcovia štátu a tieto dohody nie sú právne vynútiteľné, ale aj napriek tomu sa plnia, lebo ich nesplnenie má negatívny vplyv na politickú a morálnu povesť osoby, kt. ich uzavrela o definícia: dvoj- alebo viacstranný právny úkon, kt. zakladá, mení a spôsobuje zánik vzájomných práv a povinností zmluvných strán, kt. vyplývajú z MP o druhy MZ: 1. podľa formy, v akej je zmluva prijatá: a) ústna b) písomná a) verejné b) tajné a) uzatvorené v zjednodušenej forme b) uzatvorené v úplnej forme = odzrkadľuje spôsob, akým došlo k uzatvoreniu zmluvy a tiež poukazuje na výsledok, konkrétne formu, v kt. sú medzinárodné záväzky zachytené 2. podľa osoby zastupujúcej štát, kt. zmluvu uzavrela  a) prezidentské – pred ratifikáciou prezidentom vyžadujú súhlas NR SR b) vládne – nevyžadujú súhlas NR SR, rozsahom záväzkov presahujú rámec pôsobnosti ústredného orgánu štátnej správy c) rezortné – nevyžadujú súhlas NR SR ani vlády a rozsahom záväzkov nepresahujú rámec pôsobnosti ústredných orgánov štátnej správy 3. podľa počtu zmluvných strán, a) bilaterálne – napr. Dohoda medzi vládou SR a vládou MR o spolupráci a vzájomnej pomoci pri katastrofách b) viacstranné – napr. Dohoda o spolupráci pri predvídaní, prevencii a zmierňovaní prírodných a technologických katastrof medzi vládami RR, CHR. MR, TR, PR, SLR, SR v rámci Stredoeurópskej iniciatívy c) mnohostranné (multilaterálne) – napr. Viedenský dohovor o zmluvnom práve 4. podľa geografickej polohy a) regionálne – napr. Štatút Rady Európy b) univerzálne – napr. Charta OSN 5. podľa obsahu a) politické b) hospodárske a) mierové b) vojnové a) s jednorazovým plnením b) s opakujúcim sa plnením a) právotvorné – multilaterálne dohody, kt. pre zmluvné strany upravujú celkový režim danej právnej oblasti a majú univerzálnu platnosť b) kontraktuálne – častokrát bilaterálne zmluvy, kt. sú zamerané na partikulárne otázky pričom záväzky z nich vyplývajúce zanikajú splnením jej cieľov o tvorba MZ: pred samotným prijatím MZ je pre jej vznik potrebné splniť požiadavky: a) spôsobilosť subjektu na relevantný prejav vôle – relevantný prejav vôle musí vykonať osoba, kt. je zástupcom konkrétneho štátu ▪ každý štát má plnú spôsobilosť uzatvárať zmluvy ▪ štát svojich zástupcov splnomocňuje – osoba, kt. predloží riadne plnomocenstvo je považovaná za zástupcu štátu pre prijatie alebo overenie textu zmluvy alebo pre vyjadrenie súhlasu štátu s tým, že bude viazaný zmluvou čl.7 ods.2 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve – prípady kedy sa od predloženia plnomocenstva automaticky upúšťa b) slobodný prejav vôle – dôsledkom situácie, kedy nie sú dodržané podmienky slobodného prejavu vôle je neplatnosť (relatívna = neplatnosť je podmienená žiadosťou strany a nastáva momentom jej vyhlásenia alebo absolútna = automatická nulitnosť zmluvy od začiatku) ▪ príklad relatívnej neplatnosti – podplatenie zástupcu štátu (čl.50 Viedenského dohovoru) c) spôsobilosť na úpravu v MZ – ide o to, že každá zmluvy, kt. je v čase svojho uzavretia v rozpore s kogentnými normami všeobecného MP je nulitná (napr. uzavretie MZ, kt. by sa štáty chceli dohodnúť na obnovení obchodovania s otrokmi) o zásada pacta sunt servanda – 1 zo základných zásad všeobecného MP ▪ sústreďuje sa na plnenie všetkých medzinárodnoprávnych záväzkov  ▪ čl.26 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve B) Medzinárodná obyčaj o druhý zo základných prameňov MP o má rovnakú normatívnu hodnotu ako MZ – a to aj napriek tomu, že v 20. stor. ustúpila vo vzťahu k MZ do úzadia o nepísaný prameň práva, ktorého existenciu dokazujú 2 konštitutívne prvky naplnené kumulatívne: 1. prvok usus longaevus – ide o konanie, kt. musí byť dostatočne všeobecné, t. j. vykonávané relevantnými subjektmi v dostatočne dlhom časovom horizonte ▪ objektívny (materiálny) prvok ▪ stálosť, jednotnosť a dlhodobé používanie ▪ MSD vo svojej judikatúre postupne špecifikoval požiadavky kladené na všeobecnú prax 1. pri skúmaní dôkazov existencie medzinárodnej obyčaje sa skúma prax štátov nie iného subjektu medzinárodného práva (nie je to výslovne uvedené v čl.38 Štatútu MSD) ✓ aj v prípade aktov medzinárodných organizácií sa skúma aký postoj voči príslušnému konaniu zaujali štáty 2. potreba jednotnosti všeobecnej praxe sa netýka len viacerých subjektov ale aj konania každého subjektu zvlášť 3. nevyhnutné nie je nevyhnutne uniformné správanie, ale správanie kt. smeruje k vzniku obyčajovej normy ✓ nie je nevyhnutné aby malo jednotnú formu pretože môže ísť aj o verbálnu podporu konkrétneho konania, či napr. tichý súhlas ▪ 2. prvok opinio iuris – ide o konanie, kt. je považované za konanie vyžadované právnou povinnosťou ▪ na to aby vznikla MO, všeobecná prax musí byť prijímaná za právo (ak nie, išlo by o zdvorilostné pravidlo) ▪ OPINIO IURIS je subjektívnym, resp. psychologickým prvkom medzinárodnej obyčaje, kt. úzko súvisí s konaním štátov vyplýva to z toho, že štát ako PO nemá vedomie a preto sa presvedčenie štátov o právnej záväznosti nejakého konania musí vydedukovať z prejavov a činnosti jeho reprezentantov ▪ nevyhnutnosť existencie OPINIO IURIS zdôraznil MSD v prípadoch napr. Pevninskej plytčiny Severného mora a zopakoval to napr. v prípade Vojenskej a polovojenskej aktivity v a proti Nikaraguy o vzťah MO a MZ ▪ oba tieto pramene majú rovnakú normatívnu silu ▪ medzi medzinárodnou zmluvou a medzinárodnou obyčajou však existujú iné väzby, kt. ich vzťah systematizujú – ide najmä o to, že sa ako rovnocenné pramene ovplyvňujú do tej miery, že môžu znamenať vznik alebo vývoj toho druhého prameňa ▪ vyskytujú sa síce názory, že medzinárodná zmluva nie je všeobecným prameňom práva, len partikulárnym a preto môže byť len materiálnym prvkom medzinárodnej obyčaje avšak väčšina akademikov poukazuje na to, že nie každý prameň práva musí byť všeobecný tzn. že aj medzinárodná zmluva je formálnym prameňom práva, nie iba prameňom záväzkov, hoci jej prijatie môže mať vplyv na posúdenie otázky praxe štátov ako elementu požadovaného pre vznik medzinárodnej obyčaje, oba pramene sa zároveň môžu aplikovať doplňujúcu ▪ pôvodne bola ako starší prameň práva v popredí medzinárodná obyčaj, jej význam z časti zatienil dynamický kodifikačný proces, kt. vo veľkom rozsahu nastal predovšetkým v 20. storočí  ▪ medzinárodná zmluva ako výsledok kodifikácie často síce neúplnej, ale nenahrádza medzinárodnú obyčaj - tieto 2 pramene existujú veľa seba ako samostatné právne normy to v praxi znamená, že aj keď sa nemôžu na daný vzťah aplikovať zmluvné normy, je možné naňho aplikovať normy obyčajové tie prijatím zmluvy nezanikajú, len sa pozastavuje ich účinnosť, ako to vyplýva napr. z Preambuly Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, kde sa uvádza, že pravidlá medzinárodného práva obyčajového budú aj naďalej upravovať otázky, kt. neupravujú ustanovenia tohto dohodou ▪ vo vzťahu medzi medzinárodnou zmluvou a medzinárodnou obyčajou je tiež pochopiteľné, že v prípade že pre štáty, kt. ešte neprejavili súhlas s medzinárodnou zmluvou stále platí medzinárodná obyčaj C) Desuetudo o akoby protiklad obyčaje, resp. obyčaj obrátený naruby o Desuetudo v praxi znamená, že aj napriek existencii medzinárodnoprávneho pravidla konajú relevantné štáty v jeho rozpore, resp. nekonajú hoci by konať mali pričom sú presvedčené že im to právo umožňuje prípadne prikazuje o na rozdiel od medzinárodnej obyčaje, kt. môže vznikať v oblasti ešte neupravenej právnou normou, Desuetudo sa uskutočňuje pri existencii platnej právnej normy tzn. že je potrebné porušiť nielen zásadu pacta sunt servanda, ale aj konkrétny medzinárodnoprávny záväzok to však neznamená, že automaticky vznikne na miesto tohto starého medzinárodnoprávneho záväzku nejaký nový, v príslušnej oblasti skôr vznikne právne vákuum o Desuetudo a teda akoby obyčaj obrátený na ruby teda znamená, že namiesto toho aby sa niečo stálym a jednotným používaním po istom čase pri presvedčení o právnej záväznosti stalo prameňom práva sa opačným procesom stane právne nezáväzným pravidlom D) Ostatné pramene MP o napriek tomu, že medzinárodná zmluva a medzinárodná obyčaj tvoria základné pramene medzinárodného práva, tak samotný Štatút MSD ako aj jeho prax a tiež právna náuka začlenili do systematicky prameňov medzinárodného práva aj ďalšie pramene, kt. vytvárajú, menia a spôsobujú zánik práv a povinností podľa medzinárodného práva – za pramene MP sú teda považované aj: 1. všeobecné právne zásady dôvodom zahrnutia všeobecných právnych zásad uznaných civilizovanými národmi do čl.38 Štatútu MSD je predchádzanie situácií, kedy by MSD dospel k záveru. že žiadne medzinárodnoprávne pravidlo predloženú situáciu nerieši ide o zásady, kt. sú: a) nepísanými prameňmi práva b) uznané vnútroštátnym právom viacerých štátov c) premietnuté do medzinárodného práva napr. zásada dobrej viery, res iudicata ide o základné formálne pramene práva následná judikatúra MSD však rozanalyzovaniu týchto zásad veľmi nepomohla, súd ich spomenul pod rozličnými termínmi v niekoľkých prípadoch, avšak v žiadnom z nich čl.38 ods.1 písm. c) MSD nespomenul výslovne a všeobecné právne zásady netvorili podstatu rozhodnutia súdu keďže zmluvné a obyčajové pravidlá v týchto prípadoch na rozhodnutie postačovali ❖ práve z toho dôvodu sa niektorí akademici prikláňajú k názoru, že ide skôr o pomocné pramene práva  2. súdne rozhodnutia pramene poznania práva, pretože netvoria právo MSD nie je viazaný svojimi predchádzajúcimi rozhodnutiami tým, že MSD odkazuje na svoje prechádzajúce rozhodnutia prispieva k harmonickému vývoju práva, kt. sa takto stáva konzistentnejšie a predvídateľnejšie 3. náuka najviac kvalifikovaných odborníkov nazývaná aj právna náuka prameň poznania práva konkrétne mená najviac kvalifikovaných odborníkov sa nachádzajú skôr v nesúhlasných alebo odlišných stanoviskách jednotlivých sudcov vzhľadom na tento prameň poznania práva, odkazuje v poslednej dobe MSD skôr na Komisiu OSN pre medzinárodné právo, kt. práce odzrkadľujú objektívnejšiu realitu, pretože sú nielen výsledkom diskusií medzi členmi, ale aj komentárov od samotných štátov 4. ekvita pojem ekvita v zmysle spravodlivosti a slušnosti ekvitu je možné vnímať: a) v kontexte čl.38 ods.1 písm. c) Štatútu MSD b) cez čl.38 ods.2 Štatútu MSD, kt. stanovuje: „Toto ustanovenie nebráni právomoci SD rozhodovať v niektorom spore ex aequo et bono, ak sa strany na tom dohodnú“ c) na prechádzanie existencie lacunae v MP alebo d) cez podstatu každého právneho pravidla samotný MSD však v prípadoch Pevninskej plytčiny Severného mora uviedol, že vidí rozdiel medzi rozhodnutím ex aequo et bono a rozhodnutím, kde hrá úlohu ekvita ❖ vo svojom rozhodnutí v tomto spore súd predstavil svoje vnímanie súdnych rozhodnutí, kt. musia byť zo svojej podstaty spravodlivé a preto v súlade s ekvitou ❖ podľa súdu nachádza súdne rozhodnutie svoje objektívne zdôvodnenie vo zvážení uskutočnenom v rámci právnych pravidiel – je to v zásade samotné právne pravidlo, kt. si vyžaduje aplikáciu spravodlivých princípov ❖ o rozhodnutie ex aequo et bono preto nejde pokiaľ si aplikáciu tohto inštitútu sporové strany výslovne nevyžiadajú ❖ na rozdiel od aplikácie ekvity, kedy MSD aplikuje právne normy, rozhodovanie na základe ex aequo et bono umožňuje, aby súd rozhodol aj podľa iných pravidiel – táto možnosť je však podmienená súhlasom sporových strán, kt. súd interpretuje reštriktívne E) Pramene neobsiahnuté v čl.38 Štatútu MSD 1. Jednostranné akty štátov ▪ nie sú výsledkom konsenzuálneho konania subjektov medzinárodných vzťahov (to priamo vyplýva už z ich pomenovania) ▪ aj napriek tomu, že nie sú uvedené v čl.38 Štatútu MSD, tak práve MSD umožnil ich relevantnú aplikáciu priamo na medzinárodnoprávnej úrovni prípad: Nukleárne testy preto táto otázka nie je rozhodujúca ▪ právnu záväznosť jednostranných právnych aktov súd odvádza z jednej zo základných právnych zásad, ktorými sa riadi vznik a výkon právnych záväzkov bez ohľadu na ich prameň – zásada dobrej viery  MSD zdôrazňuje, že pre medzinárodnú spoluprácu štátov je nesmierne dôležitá dôvera a istota a to najmä v časoch, kedy táto spolupráca je podstatnou pre rozličné oblasti verejného života ako je v oblasti medzinárodného zmluvného práva podstatná/postavená na dobrej viere zásada pacta sunt servanda, tak je v oblasti jednostranných aktov štátu z dobrej viery odvodzovaná ich právna záväznosť ❖ tieto jednostranné akty tak môžu štáty, ktorých sa to týka vziať na vedomie a následne sa na ne vo vzájomných vzťahoch odvolávať 2. Rozhodnutia medzinárodných organizácií ▪ záväznosť rozhodnutí orgánov medzinárodných organizácií vyplýva z dokumentov, kt. prijali štáty za účelom ich vytvorenia ▪ problémom nebývajú rozhodnutia medzinárodnej organizácie smerujúce dovnútra (napr. záväznosť rozpočtu medzinárodnej organizácie), ale otázkou sú skorej rozhodnutia smerujúce k členom organizácie, t. j. navonok takéto rozhodnutia však tiež vyplývajú zo zakladajúceho dokumentu príslušnej medzinárodnej organizácie ▪ osobitné postavenie majú Rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN a to aj napriek tomu, že súhlas štátu, voči kt. je rezolúcia namierená absentuje uvedené sa teória snaží vykompenzovať súhlasom vo vzťahu k zmluve, ktorou bola príslušná organizácia vytvorená MSD uviedol, že povinnosťou čl. štátov je konať v súlade s rozhodnutím Bezpečnostnej rady OSN, ak bolo prijaté na základe čl.25 Charty OSN to isté platí aj pre tie štáty, kt. hlasovali proti tomuto rozhodnutiu a tie štáty, kt. nie sú členmi Bezpečnostnej rady OSN ▪ podľa MSD by iné rozhodnutie pozbavilo tento orgán jeho funkcie a právomocí, kt. mu prislúchajú podľa Charty OSN 3. Vnútroštátne právo ▪ vnútroštátne právne poriadky sú síce zaradené/spomínané v tejto súvislosti medzi ostatnými prameňmi medzinárodného práva, ale vo svojej podstate nie sú formálnymi prameňmi medzinárodného práva, aj keď môžu mať vplyv na rozhodnutia MSD ▪ vo svojom úvode čl.38 Štatút MSD, výslovne stanovuje (a to na rozdiel od Štatútu stáleho dvora medzinárodnej spravodlivosti), že MSD rozhoduje podľa medzinárodného práva ▪ pri rozhodovaní MSD nezáleží na tom, či relevantné konanie štátu bolo v súlade s vnútroštátnym právom, súd sa sústreďuje len na súlad konania štátu s medzinárodným právom často však môže MSD rozhodnúť otázku, či má príslušný vnútroštátny akt medzinárodnoprávny účinok vnútroštátne zákony teda nie sú formálny prameňom medzinárodného práva,