Medzinárodné právo a jeho teórie

Boli to cudzinci menovaní cudzím štátom a priznaní miestnym štátom s právami na ochranu cudzincov a záujmov ich štátu. Mali povinnosť chrániť a zastupovať záujmi svojich občanov v Grécku.

Mestské štáty mali pravidlá pre väzby a styky aj v čase vojny aj mieru, čím sa utvárali základy medzinárodného práva.

Na kamenné dosky vytesané zmluvy umiestňované na verejnom priestranstve preukázali vtedajšie uznanie právnej sily a dôvery v dodržiavanie dohôd.

Porušenie dohody sa považovalo za urážku bohov a vtedajšie spoločenské normy ho uznávali ako vážny prečin.

Vzťah medzi zmluvnými stranami a ich sila ovplyvňovali obsah a povahu dohôd.

Neravnoprávne zmluvy, uzatvárané silnejšími štátmi, slúžili na posilnenie ich vplyvu a dominovania nad slabšími štátmi.

Rímske právo sa vyznačovalo vysokým stupňom myslenia a prejavilo sa aj v medzinárodných vzťahoch.

Rimania uznávajú len 4 spravodlivé dôvody na začatie vojny, ktoré dávali dohôd zmysel a chránili ich pred zneužitím moci.

Teória prirodzeného práva v medzinárodnom práve je založená na filozofickom koncepte, ktorý vníma právo ako odvodené zo základných ľudských vlastností a princípov. Predpokladá existenciu inherentných práv a povinností, nezávisle od konkrétnych právnych systémov štátov.

Teória medzinárodného práva, ktorá zdôrazňuje úlohu dohôd a zmlúv medzi štátmi ako hlavný zdroj práva. Podľa tejto teórie štáty dobrovoľne akceptujú záväzky a pravidlá, ktoré si vzájomne dohodnú.

Hugo Grotius bol holandský právnik a filozof, ktorý je známy ako otec medzinárodného práva. Jeho dielo „O práve vojny a mieru“ položilo základy modernej doktríny medzinárodného práva.

Grotiusova teória o tom, že more nemôže byť privlastnené žiadnym štátom, sa zakladá na princípe prirodzenoprávnej spoločnej vlastníctva vecí, ktoré sa nedajú privlastniť.

Thomas Hobbes, anglický filozof 17. storočia, vnímal medzinárodné vzťahy ako súboj medzi štátmi, kde prevláda egoizmus a snaha o moc. V tomto koncepte je spoločnosť štátov v stave vojny všetkých proti všetkým.

Immanuel Kant, nemecký filozof, definoval medzinárodné právo ako súbor pravidiel pre vzájomné vzťahy medzi štátmi v prirodzenom stave. Podľa neho by malo fungovať na princípoch slobody a mieru.

Organizácia Spojených národov (OSN) bola založená po druhej svetovej vojne s cieľom udržať mier a bezpečnosť na svete. OSN má kľúčovú úlohu v medzinárodnom práve.

Zákaz použitia hrozby a sily sa stal kľúčovým princípom medzinárodného práva po druhej svetovej vojne. OSN bola zriadená s cieľom vytvoriť systém kolektívnej bezpečnosti na preventívne potlačenie konfliktov a zachovanie mieru.

Vzájomné vzťahy medzi štátmi sú charakterizované rovnosťou a rovnoprávnosťou. Žiadny štát nemá nadradené postavenie nad iným štátom.

Medzinárodné právo reguluje vzťahy medzi štátmi a medzinárodnými organizáciami. Jednotlivé subjekty MP sú si rovnocenné a nepodriaďujú sa jedna druhej.

Niektoré pravidlá MP (ius cogens) sú záväzné pre všetky štáty, bez ohľadu na ich súhlas. Platnost týchto pravidiel je nadradená národným právam.

Subjekty vnútorného práva (štát, FO, PO) sú vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti. Naopak, subjekty MP (štát, medzinárodné organizácie) sú si rovnocenné a nepodriaďujú sa jedna druhej.

Medzinárodné právo vzniká z rôznych zdrojov, napr. zmluvy, medzinárodné zvyky, súdne rozhodnutia. Tieto pramene sa nepublikujú v zbierke zákonov ako je tomu u vnútorného práva.

Medzinárodná zmluva je oficiálnym zdrojom medzinárodného práva, nielen záväzkov. Jej prijatie ovplyvňuje vývoj medzinárodnej obyčaje. Obidva pramene môžu spolupracovať a doplňovať sa.

V minulosti bola medzinárodná obyčaj primárnym zdrojom medzinárodného práva. Jej význam však sčasti zatienil proces kodifikácie v 20. storočí.

Medzinárodná zmluva, ktorá predstavuje kodifikáciu (aj keď nekompletnú), nenahrádza medzinárodnú obyčaj. Obe existujú ako samostatne fungujúce právne normy.

Aj keď sa na určitú situáciu neaplikujú pravidlá zmluvy, možno stále použiť pravidlá medzinárodnej obyčaje. Prijatím zmluvy nezomierajú, len sa pozastavuje ich účinnosť.

Uplatňuje sa medzinárodná obyčaj, keď štát s danou medzinárodnou zmluvou nesúhlasil.

Desuetudo je protikladom medzinárodnej obyčaje, je to jej obrátená verzia.

Desuetudo nastáva, keď štáty v praxi nerobia to, čo im právna norma prikazuje, alebo robia to, čo norma zakazuje, pričom veria, že im to právo umožňuje.

Desuetudo sa týka existujúcej právnej normy, zatiaľ čo medzinárodná obyčaj vzniká v oblastiach neupravených právnymi normami.

Zásada medzinárodného práva, ktorá znamená, že zmluvy (medzinárodné dohody) sú záväzné pre strany, ktoré ich podpísali a ratifikovali. Je to základný princíp medzinárodnej spolupráce a stability.

Výklad a aplikácia noriem medzinárodného práva sa v prípade sporu riešia dobrovoľným, rozumným a zmysluplným rokovaním medzi dotknutými štátmi. To znamená, že štáty by sa mali snažiť dosiahnuť dohodu, ktorá je pre všetkých prijateľná.

Pri rokovaní o medzinárodnom spore by mali štáty uprednostňovať dosiahnutie spoločného výsledku a nemali by klásť predbežné podmienky, trvať na nepodstatných detailoch, alebo blokovať dohodu.

Pri rokovaní o medzinárodnom spore by mali štáty sledovať hlavný cieľ a hlavný problém. Mali by sa sústrediť na to, čo je pre oboch strán najdôležitejšie a snažiť sa nájsť riešenie, ktoré je pre obe strany prijateľné.

Pri rokovaní o medzinárodnom spore musia štáty prejavovať vážny záujem o dosiahnutí skutočného výsledku, nie iba formálne ho konštatovať.

Medzinárodné právo verejné je systém právnych noriem, ktoré určujú práva a povinnosti štátom ako nositeľom suverénnej moci. Pravidlá medzinárodného práva sa uplatňujú hlavne v právnych vzťahoch medzi štátmi a v obmedzené miere sa môžu vzťahovať aj na medzinárodné organizácie a jednotlivcov.

Povinnosti vyplývajúce z noriem medzinárodného práva plnia štáty ako subjekty prostredníctvom svojich vnútroštátnych právnych poriadkov.

Vzťah medzinárodného práva a vnútroštátneho práva je komplexný a nie je v medzinárodnom práve všeobecne upravený. Existujú rôzne teórie, ktoré vysvetľujú tento vzťah.

Predloženie riadneho plnomocenstva je nevyhnutné pre prijatie alebo overenie textu zmluvy alebo pre vyjadrenie súhlasu štátu s tým, že bude viazaný zmluvou.

Viedenský dohovor umožňuje upustiť od predloženia plnomocenstva v určitých prípadoch, keď je otázka reprezentácie jasná a štát jedná s jasným a jednoznačným účelom vyjadriť svoj súhlas s viazanosťou zmluvou.

Slobodný prejav vôle v medzinárodnom práve znamená, že štátne orgány musia pri uzatváraní zmluvy konať bez vplyvu vonkajších faktorov, ktoré by mohli ovplyvniť ich voľbu. Nedodržanie tejto požiadavky vedie k neplatnosti zmluvy.

Relatívna neplatnosť zmluvy znamená, že sa zmluva stáva neplatná práve v momente, kedy ju jedna zo strán zruší pre porušenie podmienok slobodného prejavu vôle. Napríklad, ak bol zástupca štátu podplatený, zmluva sa môže zrušiť.

Absolútna nulitnosť zmluvy znamená, že zmluva je neplatná automaticky od momentu jej uzatvorenia bez potreby zrušenia zo strany jednej zo strán. Napríklad, ak je obsah zmluvy v rozpore s kogentnými normami medzinárodného práva (napr. dohoda o obchodovaní s otrokmi), je zmluva automaticky neplatná.

Medzinárodná obyčaj je druhým základným prameňom medzinárodného práva. Je to nepísané pravidlo, ktorého existenciu potvrdzujú stálosť, jednotnosť a dlhodobé používanie v praxi štátov. Aj keď v 20. storočí ustúpila vo vzťahu k medzinárodným zmluvám do úzadia, z hľadiska normatívnej hodnoty je rovnocenná s medzinárodnými zmluvami.

Jeden z kritérií, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné identifikovať medzinárodnú obyčaj. Vyžaduje všeobecné konanie štátov v dostatočne dlhom časovom horizonte, ktoré je stále a jednotné. Musí ísť o konanie, ktoré sa prejavuje v praxi štátov, nie iných subjektov medzinárodného práva.

Signup and view all the flashcards

Signup and view all the flashcards

Signup and view all the flashcards