Ústavodarný proces, realizácia ústavy PDF

**Ústavodarný proces, realizácia ústavy** **Ústavodarný proces** - proces, kt. nám hovorí postup, kt. sa tvoria ústavy - proces smerujúci k prijatiu novej ústavy, resp. k jej zmene - môžeme ho vnímať: - ***v užšom zmysle*** ako proces právneho významu - ***v širšom zmysle***...

**Ústavodarný proces, realizácia ústavy** **Ústavodarný proces** - proces, kt. nám hovorí postup, kt. sa tvoria ústavy - proces smerujúci k prijatiu novej ústavy, resp. k jej zmene - môžeme ho vnímať: - ***v užšom zmysle*** ako proces právneho významu - ***v širšom zmysle*** kde ide skôr o proces v sociálnom zmysle (ľud sa zapája) - je to **vždy** proces politický, politiku od neho nejde oddeliť (čím širšie politické spektrum, tým lepšie) - veľmi sa podobá na legislatívny proces, môžeme ho aj označiť **ako osobitnú časť legislatívneho procesu** - pozostáva z určitých štádií: 1. **ústavodarná iniciatíva** - postup pre podávanie návrhov na novú ústavu, resp. jej zmenu a vymedzenie subjektov, kt. takýto akt môžu uskutočniť - touto iniciatívou vzniká povinnosť ***ústavodarného orgánu*** zaoberať sa návrhom ústavodarnej iniciatívy - tieto orgány sa líšia v každej krajine, zväčša sú však zhodné s orgánmi so zákonodarnou iniciatívou (nie vždy, napr. Slovinsko, Maďarsko, Rumunsko) - treba však sledovať aj formálne záležitosti zmeny ústavy alebo prijatia novej - pri prijatí novej ústavy sa žiada znenie preambuly, formálne členenie či jazyk novej normy 2. **prerokovanie ústavodarného návrhu** - pojem ***ústavodarný orgán*** = orgán vymedzený v ústave, kt. má moc meniť ústavu alebo prijať novú - je potrebné dbať na jeho legitimitu, tá sa zvyšuje ak prijatie (zmena) ústavy musí byť ratifikované v referende (napr. Írsko) - referendum je väčšinou **obligatórne** alebo **fakultatívne** - orgán zriadený za účelom prijatia ústavy sa nazýva ***ústavodarné zhromaždenie*** alebo ***konštituanta*** - niektoré krajiny si *ad hoc* zriaďujú orgány na prijatie (zmenu) ústavy - proces tvorby konštituanty je upravený v ústave - konštituanty rozdeľujeme na - *suverénne* (jej rozhodnutie je záväzné) - *nesuverénne* (jej rozhodnutie musí byť potvrdené v referende) - niekedy sa pre zmenu (prijatie) ústavy nezriaďuje samostatný orgán ale používa sa parlament (SR,ČR, Rusko) - orgán, kt. je ustanovený na zmenu alebo prijatie ústavy (parlament alebo konštituanta) má neskôr aj právomoc prerokovávať a meniť návrhy ústavných noriem - v rámci tohto orgánu sú dané isté pravidlá pri prerokovaní a schvaľovaní ústavných zmien - môžu nastať 2 situácie: - ústavodarný proces sa od legislatívneho líši až vo fáze schvaľovania - ústavodarný proces sa líši už vo fáze prerokovávania (väčšinou počet čítaní, špecifické dĺžky rozpravy o zmenách) 3. **schvaľovanie ústavodarného návrhu** - po prerokovaní všetkých možností a uplynutí všetkých lehôt sa začína toto štádium - proces schvaľovania sa líši od tej ktorej krajiny - oproti bežnému legislatívnemu procesu drvivá väčšina krajín určuje tzv. **kvalifikovanú väčšinu** hlasov, kt. je potrebná na schválenie (na Slovensku 3/5 hlasov) - výnimkou sú zväčša krajiny s nepísanou ústavou (VB, Izrael) - niektoré krajiny si zvyknú k tomuto hlasovaniu pripojiť nejakú ***sťaženú podmienku***, kt. by zaručovala dlhšiu faktickú platnosť ústavy (najmä krajiny s dvojkomorovým parlamentom ako SRN, Poľsko alebo **Taliansko, kde zmenu alebo prijatie ústavy musia schváliť obe komory)** - v niektorých krajinách musí od prijatia novej (zmeny) ústavy prebehnúť istý časový úsek, po ktorom sa hlasuje znova (Taliansko) - v krajinách ako Holandsko alebo Belgicko musí byť takáto ústavná zmena schválená nasledujúcim parlamentom - špecifický spôsob schvaľovania zmien ústavy je v zložených štátoch, kde existujú federálne komory parlamentu a komora jednotlivých členských štátov - typický príklad je USA, kde je parlament **(Kongres) rozdelený na dve komory (Snemovňa reprezentantov a Senát), pričom dodatok musia schváliť obe komory a potom ho musí odobriť minimálne ¾ parlamentov jednotlivých členských štátov** - ústavy niektorých krajín vylučujú zmeny ústavy do istého momentu (napr. 5 rokov), vo výnimočných časoch a pod. 4. **publikácia v oficiálnej zbierke právnych predpisov** - publikácia predpisu si vyžaduje podpis ústavných činiteľov (na Slovensku predseda vlády, predseda parlamentu a prezident) - ak navrhované zmeny podpíše prezident tak je ústavodarný proces na konci - tento predpis musí byť uverejnený v danej zbierke právnych predpisov (u nás Zbierka zákonov) - plynie taktiež **lehota na nadobudnutie účinnosti** (dlhšia ako pri legislatívnom procese) - v niektorých krajinách vie účinnosť a platnosť zmien stopnúť príslušný orgán **Realizácia ústavy** - uplatňovanie ústavy v praxi - líšia sa formy tejto realizácie, poznáme 2 línie: - ***priama realizácia ústavy*** - ***nepriama realizácia ústavy*** - o priamej realizácii hovoríme vtedy, ak priamo z ústavy vieme použiť normy aby nastal skutkový stav a nepotrebujeme na to iný zákon - priamych článkov je menej, patria medzi ne články o vyslovení nedôvery vláde, rozpustení parlamentu a pod. - o nepriamej realizácii hovoríme vtedy, ak je na realizáciu ústavy potrebný iný právny predpis - nepriama realizácia si teda vyžaduje **NPA** alebo **IPA** - napr. petičné právo (jeho realizácia predpokladá zákonnú úpravu) - nepriama realizácia ústavy môže mať viaceré formy: - ***ak je pri článku ústavy napísané „podrobnosti ustanoví zákon"*** (pomocou blanketových ústavných noriem - ***rozhodovanie ústavných sporov*** - ***konanie ústavných orgánov*** (napr. prijatie medzinárodných zmlúv) - ***činnosť súdnych orgánov alebo iných orgánov verejnej moci*** (udelenie amnestie, činnosť NKÚ) - ***výkon ľudských práv a slobôd*** - ***pôsobenie ústavných súdov*** **Základné práva a slobody** - obsahom modernej ústavy je aj upravenie vzťahu štátu a jednotlivca prostredníctvom základných práv a slobôd - základné ľudskoprávne hodnoty: - **dôstojnosť** - prirodzené právo, kt. nie je vymedzené v pozitívnoprávnych textoch - patrí každému, nedá sa zrušiť alebo odobrať - nerozlučne spojená s človekom a patrí každému v rovnakej miere bez ohľadu na rasu, národnosť atď. - **sloboda** - má 2 ***aspekty***, ***pozitívny*** dovoľuje jednotlivcovi robiť všetko čo mu nie je zakázané, ***negatívny*** mu prikazuje konať iba ak to zákon ukladá - **rovnosť** - ľudskoprávna hodnota vyjadrený vo všetkých demokratických ústavách - spojená so solidaritou, rovnosť pred zákonom - rozsah ĽP a úloha štátu pri ich reálnom napĺňaní možno vyjadriť prostredníctvom 3 typov statusových delení základných práv: - ***status negativus*** - štát má povinnosť nezasahovať do osobnej sféry jednotlivca - štát ako „nočný strážnik" má len chrániť slobodne vytvárané vzťahy medzi jednotlivcami - ***status activus*** - štát má poskytnúť možnosť aktívne sa podieľať na spoločenskom živote - pozícia jednotlivca ako kreátora štátu prostredníctvom politických práv ako volebné právo, združovanie, zhromažďovanie - ***status positivus*** - poskytnutie materiálnych predpokladov na dôstojný život - pozícia jednotlivca ako klienta štátu **Historický vývoj** - v každej etape boli ľudské práva špecificky ponímané ***Antika*** - uprednostňovanie celku pred jednotlivcom - hľadanie základných prvkov demokracie (Grécko) a kreácia súkromnoprávnych vzťahov (Rím) ***Stredovek*** - začína sa formovať individualizácia jednotlivca (stavovský obmedzená) - prvé privilégiá v dokumentoch ako ***Magna Charta Libertatum*** alebo ***Zlatá bula*** - postupné rozšírenie týchto práv v kódexoch ako ***Petition of Rights***, ***Habeas corpus act***, ***Bill of rights*** - postupné formovanie liberálnych myšlienok spojených s osvietenstvom (človek nie je podrobovaný žiadnymi obmedzeniami, okrem tých, ktoré vychádzajú z prírody - Locke) ***Novovek*** - vyvíja sa prepojenie ľudských práv so štátom - prijímajú sa aj prvé listiny ústavnej povahy: ***Deklarácia nezávislosti*** (1776), ***Deklarácia práv človeka a občana*** (1789) - taktiež prvé ústavy ako ***Ústava Belgicka*** ***Súčasnosť*** - ústavy po druhej svetovej vojne - **internacionalizácia -** vytváranie medzinárodných orgánov na ochranu ĽP - **juridizácia** - vytvorenie orgánov ochrany ústavnosti **Prirodzenoprávne poňatie základných práv a slobôd** - teórií vyjadrujúcich podstatu a pôvod prirodzených práv je mnoho (odvoditeľnosť od prírody, spoločenská povaha človeka, náboženské chápanie základných práv) - každý človek sa s ľudskými právami **rodí** - prirodzenoprávne teórie vychádzajú z podstaty a unikátnosti človeka, kt. od počiatkov predstavuje zdroj a zároveň objekt ľudských práv bez ohľadu na existenciu iných spoločenských autorít - platí princíp formálnej rovnosti všetkých ľudí bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie atď. - ľudské práva majú prirodzeno-právny charakter a existujú bez ohľadu na vôľu štátu či dokonca bez ohľadu na jeho existenciu - verejná moc tieto práva jednotlivcom neudeľuje, neposkytuje, nekonštituuje ich, iba ich existenciu uznáva, rešpektuje a zaväzuje s ich garantovať a naplňovať - tieto idey sú zakotvené v čl. 12 Ústavy SR **Klasifikácia** **Základné ľudské práva (osobné práva) a slobody** - tvrdé jadro ľudských práv (spolu s politickými právami) - vyjadrenie v prvých ľudsko-právnych dokumentoch stredoveku či prvých novovekých katalógoch práv a slobôd - vychádzajú z prirodzenoprávnej teórie - základných východiskom je rovnosť, dôstojnosť, sloboda, - podstatou osobných práv je garantovať slobodný rozvoj jednotlivca a to v dvoch úrovniach: - ***voči štátu*** (orgánom verejnej moci) - ***voči iným jednotlivcom*** - umožňujú jednotlivcovi žiť svoj život nezávisle od štátu a od druhých osôb - sú prísne individuálne, chránia najdôležitejšie prvky osobnosti jednotlivca a to život, osobná sloboda, rodina, súkromie **Politické práva a slobody** - patria do prvej generácie práv, majú prirodzenoprávnu povahu, - sú individuálne, avšak sa objavuje aj kolektívny prvok, kt. je možné chápať tak, že niektoré sa realizujú kolektívne -- združovanie, zhromažďovanie, ale subjektom je vždy jednotlivec - sú obmedziteľné - týkajú sa života jednotlivca v spoločnosti, ich obsahom je aktívne ovplyvňovať život v spoločnosti - umožňujú jednotlivcom čo najširšiu mieru participácie ľudu ako zdroja moci na výkone verejnej moci - majú komunikačnú povahu -- umožňujú komunikáciu medzi štátnymi orgánmi a predstaviteľmi štátu na strane jednej a na druhej strane osobami, kt. buď aktívne neparticipujú na verejnom živote alebo sú súčasťou občianskej spoločnosti **Sociálne, hospodárske a kultúrne práva** - práva druhej generácie, majú pozitívno-právnu povahu -- čo znamená, že ústavodarca je ich tvorcom a záleží od jeho vôle, či ich zaradí do ústavy alebo nie - ak už majú tieto práva povahu ústavných noriem, pre štát vyplýva povinnosť a pozitívny záväzok ich chrániť a zabezpečovať - tieto práva sú individuálne a subjektívne - prvé práva prenikli do zákonodarstva v Nemecku v 19. stor., počas 20. stor. najmä po 2. svetovej vojne dochádza v Európe k vytvoreniu silného sociálneho štátu - dôležité argumenty pre zakotvenie týchto práv do ústav: **1.** pravá sloboda (možnosť ne/konať) je bezcenná bez reálnej slobody **2.** štát má zabezpečovať a organizovať možnosti, aby človek mohol reálnu slobodu využívať -- zdravotná starostlivosť **3.** úzke prepojenie medzi HSK právami na jednej strane a osobnými právami na strane druhej (vzájomne sa prelínajú a navzájom súvisia) **Práva národnostných skupín** - individuálny charakter -- **patria jednotlivcom** patriacim k národnostnej menšine, **nie národnostným menšinám** - patrí sem právo na používanie ich jazyka v úradnom styku, právo na vzdelanie v ich jazyku atď. **Právo na mier a priaznivé životné prostredie** - tretia generácia - solidárne práva -- ich realizácia a zabezpečenie vyžaduje formu účasti štátu a jednotlivcov - tieto práva nie je možné vnímať individuálne, účel týchto práv presahuje záujmy jednotlivca, dokonca záujmy jednej generácie obyvateľov **Generácie základných práv a slobôd** - úloha štátu pri uplatňovaní ľudských práv nie je rovnaká pri ich jednotlivých generáciách a. **prvá generácia** - zahŕňa občianske a politické práva - týkajú sa slobody jednotlivca a jeho účasti na politickom živote - ich dodržiavanie štát zabezpečí najmä tým, že nebude jednotlivca v týchto právach obmedzovať (*status negativus*) - na realizáciu týchto práv je však nevyhnutná iniciatíva občanov (*status activus*) - práva prvej generácie boli zakotvené v deklaráciách, ústavách a zákonoch niektorých štátov (USA, Francúzsko) v priebehu 18. stor. a začiatkom 19. stor. - prvýkrát boli všeobecne deklarované vo ***Všeobecnej deklarácii ľudských práv*** (1948; čl. 3-21) - obsiahnuté aj v ***Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach*** (1966) - do tejto generácie patria najmä : - **občianske práva** (právo na život, právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, právo na osobnú slobodu, právo na ochranu ľudskej dôstojnosti, právo na súkromie, sloboda pohybu a pobytu, sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery, právo na spravodlivý proces) - **politické práva** (sloboda prejavu, právo na informácie, petičné právo, zhromažďovacie právo, volebné právo, právo na odpor) b. **druhá generácia** - hospodárske, sociálne a kultúrne práva - týkajú sa rovnakých podmienok a rovnakého zaobchádzania a súvisia s realizáciou ekonomických a sociálnych úloh štátu - o tieto práva ľudia začali bojovať v 19. stor., štáty ich začali uznávať po 1. svetovej vojne - na rozdiel od prvej generácie ľudských práv, na zabezpečenie ich dodržiavania je nevyhnutná činnosť štátu (*status positivus*) - taktiež sú upravené vo ***Všeobecnej deklarácii ľudských práv*** (čl. 22-27), ako aj v osobitom ***Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach*** (1966) - medzi práva druhej generácie možno zaradiť: - **hospodárske práva** (právo na slobodnú voľbu povolania, právo na prácu, právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, právo na štrajk, právo žien, mladistvých a osôb zdravotne postihnutých na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky) - **sociálne práva** (právo na ochranu zdravia, právo na osobitnú ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny) - **kultúrne práva** (právo na vzdelanie, právo na slobodu vedeckého bádania a umenia; právo na zákonnú ochranu tvorivej duševnej činnosti) c. **tretia generácia** - ľudské práva, o kt. realizácii sa začalo uvažovať v druhej polovici 20. stor. - tieto práva predstavujú ideály riešiace globálne problémy ľudstva a predstavuje práva prekračujúce rámec prvej a druhej generácie - zahŕňa pomerne široký okruh práv, kt. možno charakterizovať ako ***práva solidarity*** - zabezpečenie dodržiavania týchto práv si vyžaduje určitú formu účasti a spolupráce viacerých jednotlivcov a štátov - realizácia týchto práv presahuje štátne hranice a mnohokrát aj hranice regiónov či kontinentov - prekážkou zakotvenia týchto práv v medzinárodných zmluvách je však suverenita štátov, kontroverzná povaha týchto práv a rozdielne ekonomické podmienky - sú obsiahnuté iba v nezáväzných dokumentoch, ako je ***Deklarácia Konferencie Organizácie spojených národov o životnom prostredí človeka*** (Štokholmská deklarácia) a ***Deklarácia z Ria de Janeira o životnom prostredí a rozvoji*** - do tejto generácie práv možno zaradiť právo na mier, právo na priaznivé životné prostredie, právo na hospodársky a sociálny rozvoj, práva národnostných a etnických menšín, právo na prístup ku kultúrnemu dedičstvu, právo na komunikáciu **Subjekty základných ľudských práv a slobôd** - subjektom práva, kt. sa poskytuje ochrana sú predovšetkým ľudia, v právnej terminológií FO - ich ochrana priznaná ústavou nie je rovnako intenzívna, rozdeľuje sa do troch kategórií: 1. **najvšeobecnejšia kategória** - predstavuje subjekt ZPS, ktorým je každý -- každý človek bez ohľadu na vek, pohlavie, národnosť, rasu, či akúkoľvek inú vlastnosť 2. **podľa štátnej príslušnosti sa rozlišuje medzi občanmi a cudzími štátnymi príslušníkmi** - týka sa to priznania niektorých práv výlučne občanom krajiny -- napr. volebné právo NRSR, prezidenta, právo na hmotné zabezpečenie v starobe, právo na bezplatné vzdelávanie atď. 3. **rozlíšenie subjektov podľa ústavne určenej vlastnosti** - pohlavie, vek, vykonávané povolanie, zdravotné znevýhodnenie **Právnické osoby ako subjekt Základných práv a slobôd** - PO vyčnievajú z koncepcie ochrany ľudských bytostí, pretože nie sú ľudské bytosti, no ochranu pre štátom potrebujú - nepriznanie ústavnej ochrany PO neznamená vylúčenie ochrany PO, pretože v právnom poriadku každého štátu existuje podústavná ochrana pomocou zákonov, kt. PO priznávajú práva, aké z ústav majú FO - u nás sa vytvoril kompromisný režim ochrany práv PO (čl. 20 ods. 2 Ústavy SR o PO so sídlom na SR ako subjekty, ktoré môžu byť výlučným vlastníkom vecí určených zákonom) - právne postavenie PO je predmetom výslovnej ochrany čl. 24 ods. 3 (cirkev) a čl. 29 ods. 4 (politické strany) Ústavy SR **Medzinárodné poňatie základných práv a slobôd** - formálne pramene medzinárodného práva ľudských práv tvorí sústava nástrojov univerzálneho a regionálneho charakteru, kt. vznikli na základe konsenzu medzinárodného spoločenstva uznávajúceho objektívny charakter ľudských práv a slobôd a nevyhnutnosť ich kolektívneho vynucovania - boli prijaté vo forme mnohostranných **medzinárodných zmlúv, paktov, dohovorov, deklarácií** a iných dokumentov - ***Všeobecná deklarácia ľudských práv*** (1948) - právne nezáväzným dokumentom, ako každá iná deklarácia Valného Zhromaždenia OSN - jej význam je skôr v programovom charaktere inšpiratívnosti pre prijatie iných medzinárodných a ústavných dokumentov - v neposlednej miere slúži aj ako významné interpretačné pravidlo pri realizovaní konkrétnej kontroly dodržiavania ľudských práv. - ***Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach*** (1966) - garantuje tradičné liberálne ľudské práva 1. generácie - na ich ochranu bol vytvorený **Výbor pre ľudské práva**, kt. sa zaoberá monitorovaním a podávaním správ o dodržiavaní ĽP, rozhodovaním o konkrétnych individuálnych sťažnostiach na porušovanie - ***Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach*** (1966) - garantuje práva 2. generácie - **Výbor pre HSK práva** má len monitorovacie kompetencie, až v roku 2008 bol prijatý ***Opčný protokol***, kt. mal tomuto výboru priniesť možnosť rozhodovať o oznámeniach podaných v prospech jednotlivca, ktorá tvrdí, že boli porušené jeho práva garantované v Pakte - regionálne systémy ochrany ĽP v zásade vychádzajú zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv z pohľadu **princípu univerzality** (aspekt všeľudskej platnosti), avšak pri konkrétnom budovaní sa viac zohľadnili spoločné teritoriálne, kultúrne a historické tradície štátov tvoriacich jednotlivé regionálne systémy - na európskej úrovni bol systém ochrany ľudských práv zriadený v rámci **Rady Európy** (1949) prijatím ***Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd*** (iný názov *„Európsky dohovor"* alebo *„Dohovor"*) z roku 1950, kt. vstúpil do platnosti 3.9.1953 - v súčasnosti má 47 zmluvných strán vrátane SR - Európsky dohovor bol ako celok podpísaný (21.02.1991) a ratifikovaný (18.03.1992) ešte za existencie ČSFR - jeho text možno nájsť vo vyhláške č. 209/1992 Zb. - na základe čl. 6 ***Zmluvy o Európskej únii*** v znení prijatom v roku 2009 v Lisabone sa očakáva pristúpenie k Európskemu Dohovoru aj od Európskej únie - Európsky dohovor nemožno považovať za nezáväznú deklaráciu na ochranu ľudských práv, ide o právny text priamo aplikovateľný na jednotlivca, kt. sa štáty zaväzujú, že do definovaných práv a slobôd nebudú zasahovať - katalóg ľudských práv zakotvený v Európskom dohovore je možné rozdeliť do troch vecných okruhov: 1. ***práva týkajúce sa ochrany ľudského života a nedotknuteľnosti osobnosti*** 2. ***vláda práva a právneho štátu*** 3. ***pluralizmus a tolerancia v živote spoločnosti*** - kreuje **ochranný mechanizmus** garantujúci dodržiavanie práv prostredníctvom **Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu**, na ktorý sa môže obracať každý jednotlivec so sťažnosťou na porušenie ĽP členským štátom Rady Európy - ďalším regionálnym systémom ochrany ľudských práv je systém vytvorený v rámci EÚ, ku kt. má prístup len členský štát EÚ - tento systém nebol vytvorený na základe medzinárodného dohovoru, ale na základe súdnoprecedenčnej praxe Európskych spoločenstiev na konci 60. rokov 20. storočia. - v roku 2000 bola v Nice prijatá v podobne politického manifestu **Charta Základných práv EÚ**, kt. sa však vďaka rozhodovacej praxi súdneho dvora stala fakticky právne záväznou - formálnu záväznosť ako súčasť primárneho práva Charta nadobudla jej osobitnou **inkorporáciou do Lisabonskej zmluvy** (2007) - Charta sa od Dohovoru líši rozsahom ĽP najmä v oblasti HSK práv - niektoré jej ustanovenia modernizujú text Dohovoru, resp. preberajú kľúčové časti jeho výkladu podaného ESĽP **Juridizácia** - znamená prenos ľudských práv z ústavných deklarácií do konkrétnych vymožiteľných právnych nárokov - najefektívnejší prenos sa realizuje prostredníctvom súdnej vymožiteľnosti ľudských práv, kt. sa vyvíjala odlišnými cestami: **1. Severoamerická cesta** - založená na princípe konkrétnej kontroly ústavnosti, kt. vychádza z toho, že ochrana ľudských práv zakotvených v ústave je založená na **konkrétnom spore** predloženom na rozhodnutie súdu - ochranu ústavnosti vykonáva všeobecné súdnictvo - porušenie ĽP súd konštatuje v konkrétnom prípade a ak je dôvodom ich porušenia aplikácia protiústavného zákona, súd tento zákon na prípad neaplikuje, ale zákon naďalej ostáva v platnosti, avšak jeho účinnosť sa vo vzťahu k tretím osobám stráca v systéme súdnoprecedenčného práva aj bez toho, aby bol ako protiústavný eliminovaný z právneho poriadku **2. Európsko-kontinentálna cesta** - ochrana ľudských práv je založená na vytvorení osobitného ústavného orgánu ochrany ústavnosti -- **ústavného súdu** - ten rozhoduje v dvoch rovinách: - súd rozhodne o zrušení právneho predpisu vydaného v rozpore s ľudskými právami garantovanými v ústave - súd rozhodne o porušení ľudského práva v konkrétnom prípade a to na základe ústavnej sťažnosti, pričom rozhodnutie je spojené so zrušením predmetného rozhodnutia orgánu verejnej moci, kt. bolo porušené ľudské právo **3. Britská cesta vymožiteľnosti ľudských práv** - vyplýva z tradičného silného postavenia britského parlamentu, kt. je doplnený absenciou písaného textu vo VB **Súdna kontrola ústavnosti** **Ochrana Ústavy** - Ústava plní v spoločenskej praxi významné úlohy - má reálny zmysel len vtedy ak je spôsobilá plniť svoje kľúčové funkcie, t.j. len vtedy, ak sa v ústavno-politickej praxi dôsledne dodržiava - dodržiavanie Ústavy sa zabezpečuje prostredníctvom systému záruk, rozlišujeme: - ***spoločenské záruky dodržiavania ústavy*** (úcta a rešpekt k základnému zákonu -- vec politickej a právnej kultúry) - ***politické záruky*** ***dodržiavania ústavy*** (politické sily, ktoré za ňou stoja) - ***právne záruky*** ***dodržiavania ústavy*** **Právne záruky dodržiavania a ochrany ústavy** - súhrn právnych prostriedkov účelovo určených na ochranu ústavy, kt. sú spravidla aspoň v základnom rámci vymedzené priamo v ústavnom texte - v širšom zmysle slova právne záruky tvoria základné právne vlastnosti ústavy (osobitná forma jej prijímania, sťažené podmienky jej zmien a doplnkov, najvyššia právna sila a jej právne dôsledky) - základné právne vlastnosti ústavy tvoria integrálnu súčasť ústavného mechanizmu účelovo určeného na zabezpečenie reálnej dominancie ústavy v štáte a spoločnosti - hľadanie efektívneho právneho mechanizmu na ochranu ústavy zamestnávalo už tvorcov historicky najstarších ústav **Ústavné mechanizmy na ochranu ústavnosti** - pri hľadaní funkčného právneho mechanizmu na ochranu ústavy je potrebné zodpovedať najmä nasledovné otázky: - ako, t.j. prostredníctvom akého právneho mechanizmu sa bude vykonávať - kto, t.j. ktorý orgán verejnej moci ju bude vykonávať - existujú 2 základné názorové prúdy, kt. sa odlišujú podľa preferencií týchto ústavných princípov: - **politická ochrana ústavnosti** - preferencia princípu suverenity ľudu stelesnená v dominancii ľudom priamo voleného orgánu (parlamentu) v sústave ústavných orgánov - len parlament je oprávnený vykonávať kontrolu ústavnosti - odmietanie súdnej kontroly ústavnosti (nad priamo voleným orgánom nemôže stáť nijaký iný štátny orgán nedisponujúci priamou legitimitou) - **súdna ochrana ústavnosti** - preferencia princípu deľby moci (oddelenosť, samostatnosť a nezávislosť štátnych mocí) - neefektívnosť politickej kontroly - tento princíp organicky spája princíp právneho štátu a princíp obmedzenej vlády, preto nevylučuje, ale v rámci systému vzájomných bŕzd a protiváh aj priamo predpokladá zverenie kontroly ústavnosti inej moci, než moci zákonodarnej (politickej) **Zrod a vývoj idey súdnej kontroly ústavnosti** - do ucelenej podoby sa sformovala a aj prvýkrát sa reálne presadila do ústavno-politickej praxe v angloamerickej právnej oblasti (USA) - zrod idey súdnej kontroly ústavnosti má pôvod v Anglicku - právny spor ***Bonham Case*** (1610), medzi kráľom Jakubom I a predsedom Súdu žalôb všeobecného práva sirom Edwardom Cokom, podľa názoru ktorého anglické súdy majú oprávnenie rozhodnúť, či parlamentný zákon je alebo nie je v súlade s právom (common law), pričom zásady *common law* majú prednosť pred parlamentnými zákonmi (hrozba trestu smrti) - paradox - idey formulované sirom Cokem sa v Anglicku dodnes do dôsledkov nepresadili (neexistuje súdny orgán kontroly ústavnosti) - kľúčový teoretický oponent Edwarda Coka Wiliam Blakstone (jeden z najvýznamnejších anglických konštitucionalistov) považoval za nepredstaviteľnú ideu, aby sudcovia mohli preskúmavať zákony a mali možnosť nerozumné zákony neaplikovať - na americkom kontinente je táto koncepcia spojená s **Alexandrom Hamiltonom**, jedným z kľúčových tvorcov americkej ústavy a ideový otec súdnej kontroly ústavnosti - podstatu, význam a teoretické zdôvodnenie súdnej kontroly ústavnosti sformuloval v súvislosti s prípravou americkej ústavy (Listy federalistov č. 78 a č. 81) - **kľúčové ideové východiská** súdnej kontorly ústavnosti sú: - ***súdom patrí výklad práva v rámci systému deľby moci*** - ***kontrola vykonávaná parlamentom, resp. jednou z komôr parlamentu je neakceptovateľná*** - ***sudcovia majú vzdelanostné predpoklady k interpretácii ústavy*** - súdna kontrola ústavnosti nebola výslovne premietnutá do Ústavy pre odpor zástancov práv členských štátov, explicitne bola premietnutá až do zákona o súdnictve (Ju***diciary Act***), podľa kt. mohol súd odmietnuť aplikovať zákon, ak dospel k záveru, že je v rozpore s federálnou ústavou - Najvyšší súd USA sa prvýkrát zaoberal prieskumom ústavnosti zákona v roku 1796 (dospel k záveru, že v danom prípade neexistuje rozpor s ústavou) - za prvý protiústavný zákon (o súdnictve) bol vyhlásený zákon v slávnom rozhodnutí **Marbury vs Madison** **Marbury vs. Madison** - súdny spor súvisiaci s voľbami prezidenta v roku 1800 (dovtedajší prezident USA John Adams bol porazený kandidátom republikánskej strany Thomasom Jeffersonom); - odchádzajúci prezident v posledných dňoch svojho úradovania vymenoval 42 zmierovacích sudcov, jeho štátny tajomník však nestihol vystaviť menovacie dekréty - nastupujúci prezident zakázal svojmu štátnemu tajomníkovi (Johnovi Madisonovi) vystaviť menovacie dekréty a znemožnil už vymenovaných ustanovenie sudcov do funkcie - jeden z postihnutých sudcov Wiliam Marbury podal proti postupu J. Madisona žalobu priamo Najvyššiemu súdu USA - právnu podstatu tohto sporu tvorí posudzovanie otázky, či Marbury mohol vôbec podať takúto žalobu Najvyššiemu súdu USA (svoje právo odvodzoval z § 13 zákona o súdnictve) - podľa záveru Najvyššieho súdu USA § 13 zákona o súdnictve nie je v súlade s čl. III. ods. 3 Ústavy USA, v kt. je obsiahnutý taxatívny výpočet dôvodov podania žaloby - Najvyšší súd USA tak prvý krát vo svojej rozhodovacej praxi identifikoval rozpor federálneho zákona s ústavou a musel ho vyriešiť - spor rozhodoval predseda Najvyššieho súdu USA **John Marshall** (Marschalova doktrína), rozhodnutie je založené na týchto ideách: - ***súdom prislúcha právomoc podať výklad ústavy*** - ***ústava má nadradené postavenie vo vzťahu k bežným zákonom*** - ***ak súdy zistia rozpor medzi ústavou a zákonom, musia dať prednosť ústave*** (neprislúcha im právo zákon zrušiť, ale môžu rozhodnúť o jeho neaplikovateľnosti) **Idea súdnej kontroly ústavnosti v Európe** - súdna kontrola ústavnosti sa do ústavno-politickej praxe presadila oveľa neskôr - **Francúzsko** - negatívny postoj k tejto myšlienke (historické opodstatnenie - hlavná úloha parlamentu pri porážke francúzskeho feudálneho absolutizmu) - dlhodobo sa uplatňovala politická kontrola ústavnosti, prielom prináša až Ústava z roku 1958 (preventívna kontrola, rozhodnutie Ústavnej rady z roku 1971 a novela Ústavy z roku 2007) - ústretovejší postoj idei myšlienke súdnej kontroly ústavnosti už v priebehu 19. storočia v štátoch strednej Európy - táto idea sa najprv objavuje v právnej doktríne: - **Róbert von Mohl** (nemecký konštitucionalista už v roku 1824 uviedol, že nemožno zachovávať „poslušnosť" voči zákonu, ktorý je v rozpore s normou vyššej právnej sily, t.j - božím prikázaním - rozumom - platnou ústavou - **Joseph Eötvös** a najmä **Georg Jellinek** tvrdili, že súdna kontrola noriem je dôležitý garant pred parlamentným bezprávím a vhodný inštitút pre rozhodovanie o rozporoch medzi jednoduchým a ústavným právom) - **Hans Kelsen** a **normatívna právna škola** (idea ohniskovej normy a hierarchickej štruktúry právneho poriadku) - prvé pokusy o ústavné zakotvenie súdnej kontroly boli v Nemecku (bavorská ústava, Ústava Saska) a najmä ***Ústava nemeckého cisárstva*** z roku 1849), kt. nenadobudla účinnosť, ale zanechala výrazné stopy v nemeckom ústavnom myslení - ***Ústava Švajčiarskej konfederácie*** (1874) zverila právomoc kontroly ústavnosti kantonálnych zákonov špecializovanému oddeleniu Najvyššieho federálneho súdu a právo zrušiť ich ak sú v rozpore so spolkovou alebo kantonálnou ústavou - ***ústavná listina Československej republiky*** (február 1920) a ***spolková Ústava Rakúska*** (1920) -- súdna kontrola ústavnosti zverená špecializovanému súdu - ústavnému súdu (vznik európskeho, resp. Kelsenovského modelu kontroly ústavnosti) - **Kelsenovský model** vychádzal z konceptu formálneho právneho štátu, prelomený po II. svetovej vojne -- koncept materiálneho právneho štátu (Základný zákon SRN a judikatúra ÚS SRN) **Súdna kontrola ústavnosti jej typológia** - v súčasnom období dominuje vo väčšine demokratických a právnych štátov - rôzne typy súdnej kontroly ústavnosti a rôznorodé formy (metódy) jej uskutočňovania - typy (modely) súdnej kontroly ústavnosti: - **model všeobecnej difúznej súdnej kontroly ústavnosti** - **model špecializovanej a koncentrovanej kontroly ústavnosti** - **model špecializovanej a koncentrovanej všeobecnej kontroly ústavnosti** - **zmiešaný model** **Model všeobecnej difúznej súdnej kontroly ústavnosti** - klasický a historicky starší model (USA, Kanada, Austrália, Nový Zéland, India, Pakistan, Japonsko, väčšina latinsko-amerických štátov, Švédsko, Nórsko)  - vykonávajú ju v zásade všetky všeobecné súdy, najvýznamnejší realizátor najvyšší všeobecný súd (opravné prostriedky a precedensy) - ide vždy o následnú kontrolu ústavnosti - ide v zásade vždy o konkrétnu kontrolu ústavnosti realizovanú v spojení s rozhodovaním konkrétnej kauzy, kt. patrí do jurisdikcie všeobecných súdov - súd neruší napadnutý zákon, ale vylučuje jeho aplikáciu v predmetnej kauze - rozhodnutie súdu zaväzuje len *inter partes*, avšak vzniká precedens (záväzný do budúcna) **Model špecializovanej a koncentrovanej súdnej kontroly ústavnosti (európsky model)** - historicky mladší, vznikol v kontinentálnej Európe až po I. svetovej vojne (Československo, Rakúsko), nové vnímanie po II. svetovej vojne (Základný zákon SRN, Ústava Talianskej republiky), rozšírený je najmä v kontinentálnej Európe (Francúzsko, Španielsko väčšina bývalých socialistických štátoch, menej v Afrike -Egypt, JAR a Ázii -Južná Kórea, Mongolsko, Thajsko) - vykonáva ju špecializovaný súd (ústavný súd), kontrola je koncentrovaná do jeho rúk - prevláda následná forma kontroly, ale uskutočňuje sa aj v preventívnej forme, príp. kombinovane - prevláda abstraktná kontrola ale uplatňuje sa aj v konkrétnej podobe - Ústavný súd deroguje svojim rozhodnutím protiústavný zákon (príp. pozastaví jeho účinnosť) - rozhodnutie má účinky *erga omnes* - mnohosť kompetencií ústavného súdu **Ostatné modely súdnej kontroly ústavnosti** - **Model všeobecného koncentrovaného a centralizovaného typu** - na rozdiel od difúzneho modelu je v ňom splnomocnený vykonávať súdnu kontrolu ústavnosti len najvyšší súd, resp. jeho osobitná súčasť (typ uplatňovaný vo Švajčiarsku) - **Zmiešaný model** - charakterizuje ho oprávnenie každého všeobecného súdu realizovať súdnu kontrolu ústavnosti v súvislosti s prejednávaním konkrétnej veci -- zároveň existuje v príslušnom štáte aj osobitný orgán súdneho typu oddelený od sústavy všeobecných súdov, kt. plní niektoré špecifické úlohy vo sfére súdnej kontroly ústavnosti (Grécko, Portugalsko, Brazília, Venezuela) - osobitný systém súdnej kontroly uplatňovaný vo Veľkej Británii, kt. nemá písanú ústavu, systém označovaný ako **súdna brzda** (judicial braking), každý všeobecný súd môže podať v konkrétnej veci „ústavne" konformný výklad zákona alebo odmietnuť aplikovať dotknutý právny predpis.   - pred analýzou typov súdnej kontroly ústavnosti je vhodné rozlíšiť formy (metódy) jej uskutočňovania, rozlišujeme: - ***abstraktnú a konkrétnu formu*** - ***následnú (ex post) a preventívnu formu (ex ante)*** - ***materiálnu a formálnu formu*** **Abstraktná forma kontroly ústavnosti** - predmetom ústavného prieskumu je zákon (iný právny predpis) bez spojenia s konkrétnou kauzou (sporom), o kt. majú rozhodnúť orgány súdneho typu - môže ju kvalifikovaným spôsobom iniciovať len obmedzený okruh subjektov (ustanovený priamo v Ústave -- parlamentná menšina, hlava štátu, vláda, generálny prokurátor, ombudsman, súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou) - **výsledok** abstraktnej kontroly ústavnosti - meritórne rozhodnutie súdu o súlade, resp. nesúlade zákona s ústavou a jeho zrušenie alebo pozastavenie účinnosti **Konkrétna (incidentná) forma kontroly ústavnosti** - uskutočňuje ju súdny orgán kontroly ústavnosti v spojení s rozhodovaním konkrétnej kauzy (právneho sporu), kt. je predmetom súdneho konania - uplatňuje sa predovšetkým v rámci modelu všeobecnej súdnej kontroly ústavnosti (výlučná forma súdnej kontroly ústavnosti) - súd najprv rozhodne o ústavnosti právneho predpisu, kt. sa má aplikovať, ako o predbežnej otázke a potom rozhodne meritórne aj v konkrétnej kauze - subjektami iniciujúcimi túto formu kontroly sú len účastníci právneho sporu - v špecializovanom modely súdnej kontroly ústavnosti sa uplatňuje modifikovane: - iniciujú ju všeobecné, príp. správne súdy v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, ak majú pochybnosti o ústavnosti právnej normy, podľa ktorej majú  v právnom spore rozhodovať - Ústavný súd v takomto prípade rozhodne, či napadnutá norma je v (ne)súlade s Ústavou a na základe jeho rozhodnutia potom príslušný súd rozhodne aj právny spor **Následná a preventívna forma kontroly ústavnosti** - rozlišovacie kritérium je časový okamih, v kt. možno iniciovať konanie pred súdnym orgánom kontroly - **následná súdna kontrola ústavnosti** preskúmava súlad už platného a účinného právneho predpisu s ústavou - **preventívna súdna kontrola ústavnosti** je uskutočňovaná súdnym orgánom ochrany ústavnosti po schválení zákona v zákonodarnom zbore, ale ešte pred jeho publikáciou v oficiálnej zbierke právnych predpisov - ak súd rozhodne, že napadnutý zákon nie je v súlade s ústavou, vracia sa do parlamentu, kt. v súlade s názorom súdu opätovne hlasuje o modifikovanej podobe tohto zákona (materská krajina Francúzsko, tam sa donedávna uplatňovala ako výlučná forma kontroly ústavnosti) - **kombinovaná forma súdnej kontroly ústavnosti** sa začína objavovať až v druhej polovici 20. st. (napr. Portugalsko, Maďarsko, Poľsko, či Rumunsko), koncepčne novátorský spôsob ústavného riešenia **Formálna súdna kontrola ústavnosti** - **v užšom zmysle slova:** kontrola ústavnosti zameraná na dodržanie procesných pravidiel legislatívneho procesu - **v širšom zmysle:** predmetom kontroly nie je len dodržiavanie noriem upravujúcich legislatívny postup, ale aj kontrola ústavy viazaná striktne na ústavný text (len použitím jazykového, gramatického a formálno-logického výkladu ústavných noriem) - je spätá s konceptom formálneho právneho štátu, prevládala v období do I. svetovej vojny **Materiálna forma kontroly ústavnosti** - zameraná na obsahový súlad napadnutého zákona s ústavou (vrátane posudzovania súladu s ústavnými princípmi a ďalšími ústavnými hodnotami) - spätá s materiálnou koncepciou demokratického právneho štátu a uplatňovaná z pozícií prirodzeného práva (nadústavného práva), t. j. ide aj nad rámec výslovného ústavného textu čo zvyšuje úlohu súdneho orgánu kontroly ústavnosti pri ochrane ústavy