Psychológia 3.roč - Skúška PDF

1. PEDAGOGICKÁ PSYCHOLÓGIA Pedagogická psychológia – skúma žiaka, a to čo sa deje s jeho psychikou (či sa dejú zmeny, za akých okolnosti, kedy a pod.), študuje zmeny psychiky pod vplyvom výchovy, rodiny a pod. - Úzka spolupráca pedagogiky a psychológie Pedagogika - veda o výchove a vzdelávaní P...

1. PEDAGOGICKÁ PSYCHOLÓGIA Pedagogická psychológia – skúma žiaka, a to čo sa deje s jeho psychikou (či sa dejú zmeny, za akých okolnosti, kedy a pod.), študuje zmeny psychiky pod vplyvom výchovy, rodiny a pod. - Úzka spolupráca pedagogiky a psychológie Pedagogika - veda o výchove a vzdelávaní Psychológia - veda o prežívaní a správaní Edukačná psychológia - veda o psychologickom objasňovaní procesov výchovy a vzdelávania človeka vo všetkých fázach jeho vývinu (detstvo, dospelosť, staroba) Miesto pedagogickej psychológie v systéme vied a jej vzťahy k iným disciplínam: Antropológia - najvšeobecnejšia veda o človeku Antropogogika - veda o vedení človeka Podrobné disciplíny: pedagogická psychológia, andragogická psychológia, geragogická psychológia - Pedagogika – antropogogika, kt. sa zaoberá formovaním vývinovo najmladšieho vekového obdobia (detstvo a dospievanie) - Andragogika – antropogogika zameraná na dospelého človeka - Geragogika – antropogogika zameraná na skúmanie najstaršieho obdobia è Aplikáciou ps. Na uvedené 3 vekové obdobia = 3 špecifické antropogogické disciplíny, a to: pedag. psychológiu, andragogickú psychológiu, geragogickú psychológiu (Grác, 2009) è U nás sa ujal pojem edukačná psychológia, kt. sa chápe ako veda o psychologickom objasňovaní procesov výchovy a vzdelávania človeka vo všetkých fázach jeho vývinu (detstvo, dospelosť, staroba) Vývoj vedy podľa L. Ďuriča - etapy predmetu skúmania pedagogickej psychológie; vyvíjali sa postupne v 5 etapách: 1. etapa – predmet PP spočíva v aplikácii poznatkov všeobecnej psychológie do teórie a praxe pedagogiky 2. etapa – predmet PP spočíva v aplikácií poznatkov vývinovej psychológie do teórie a praxe pedagogiky 3.etapa – predmet PP je totožný s predmetom pedagogiky, snaha nahradiť pedagogiku psychológiou (psychologizujúce názory na predmet PP) 4.etapa – snaha začleniť PP do systému pedagogických vied, podriadiť jej predmet pedagogike 5.etapa (aktuálny názor na predmet PP): Predmet PP v užšom chápaní – štúdium zmeny psychiky jednotlivca (dieťa, žiak, študent) vplyvom výchovných podmienok a situácií Predmet PP v širšom chápaní – súhrn psychologických zákonitostí výchovy a vzdelávania (t. j. aj skúmanie osobnosti a vplyvu vychovávateľa a širších podmienok, v ktorých je dieťa vychovávané) Integrovaný pohľad na predmet pedagogickej psychológie Postavenie PP vo vzťahu k iným disciplínam: 1. Vzťah pedagogickej a všeobecnej psychológie: - Poznanie psychiky vychovávateľa a vychovávaného v špeciálnych podmienkach výchovno- vzdelávacieho procesu. 2. Vzťah pedagogickej a vývinovej psychológie: - Všeobecné zákonitosti vývinu osobnosti človeka v podmienkach výchovno-vzdelávacieho procesu. è aby sme vedeli, čo dieťa dokáže a vedeli tomu prispôsobiť aktivity, aby sme vedeli čo si má osvojiť v danom vývinovom období a pod. 3. Vzťah pedagogickej a sociálnej psychológie: - Adjustácia jedinca v podmienkach výchovno-vzdelávacieho procesu (sociálne učenie, sociálne správanie, zvnútornenie sociálnych vplyvov). è Skúma vzťahy jednotlivca v spoločnosti, v sociálnom prostredí, ako ho ovplyvňujú druhý a pod. – dôležité pri budovaní pozitívnej klímy v triede; učiteľ by mal vedieť aké majú deti role v triede a na základe toho prispôsobiť svoju činnosť 4. Vzťah pedagogickej psychológie a kognitívnej psychológie: - Každé učenie obsahuje viac kognitívnych procesov, dôležité pre zdokonalenie učenia. è Kognitívna ps. - Zaoberá sa poznávacími procesmi; 5. Vzťah pedagogickej a školskej psychológie: - Školská psychológia používa metódy pedagogickej psychológie pri riešení konkrétnych problémov školského a s ním súvisiacich prostredí (rodinné a sekundárne skupiny žiakov, v niektorých prípadoch aj učiteľa). è Využíva metódy pedagogickej psychológie, aby riešila problémy – v centre pozornositi je dieťa 6. Vzťah pedagogickej psychológie a vedy o metódach 7. Vzťah pedagogickej psychológie a Vedy o obsahu 8. Vzťah pedagogickej psychológie a Vedy o hodnotení Aktuálne zložky PP: 1. Psychológia učenia (v centre pozornosti je učenie, problém s učením, zákony učenia, druhy učenia a pod.) 2. Psychológia vyučovania (sústreďuje sa na psychologickú analýzu hodnotenia, vytvárania pozitívnej klímy a pod.) 3. Psychológia výchovy 4. Psychológia celoživotného vzdelávania sa  2. ZÁKLADY PSYCHOLOGICKEJ METODOLÓGIE, metódy pedagogickej psychológie VÝSKUMNÉ METÓDY PP Psychologický výskum: Výskum je cielený postup zisťovania určitých zákonitostí použitím vedeckých metód. Cieľ: Získať poznatky o ľudskej psychike umožňujúce popis, vysvetlenie, predpovedanie a ovplyvňovanie psychických javov a procesov. Metóda: Zámerný, cieľavedomý spôsob dosiahnutia vytýčeného cieľa. Nástroj na získavanie údajov o skúmaných osobách. Skupiny metód: Klinické, experimentálne. Spracovanie údajov 2 spôsobmi: KVANTITATÍVNE: V podobe číselných údajov (dotazníky, výkonové testy, experimenty). KVALITATÍVNE: V podobe opisu určitej kvality, vlastnosti (analýza kresby, projektívne testy, rozhovory). Základné pravidlá psychologického výskumu: RELIABILITA: Metóda poskytuje opakovateľné výsledky pri viacerých použitiach. VALIDITA: Metóda skutočne zisťuje to, čo má zisťovať. Etické pravidlá výskumu: Psychologický výskum musí byť eticky korektný. Dobrovoľná účasť subjektov vo výskume. Informovanie o výskume. Poučený súhlas. Neubližovanie. Požadovanie len informácií v súlade s etikou. Zachovanie dôvernosti informácií o účastníkoch. (anonymita) Korektné spracovanie dát výskumníkmi. POZOROVANIE Význam: Najstaršia a najprirodzenejšia metóda výskumu. Zmysluplné vnímanie činností alebo vlastností bez umelého zasahovania výskumníka. Predmety pozorovania v psychologickom výskume: Činnosti (verbálne i neverbálne). Sociálne vzťahy (učiteľ-žiak, rodič-dieťa atď.). Prostredie (škola, rodina, klub, okolie). Zásady/vlastnosti pozorovania: Plánovitosť (kedy, ako, kto ho bude robiť, ako ho budeme vyhodnocovať...) Systematickosť(realizujeme v určitom časovom slede) Zameranosť(na čo sa idem zameriavať) Kontrolovateľnosť (mali by sme si robiť zápisy, záznamy z pozorovania) Presnosť (presne zaznamenávam) a objektivita Základné chyby pozorovania: Základná atribučná chyba. (príčiny jeho správania vidíme v jeho príčinách správania; vyvolané nejakou situáciou – mylné hodnotenie správania)  Haló efekt - chyba prvého dojmu. Chyba prísnosti (podhodnocujem skúmanú osobu = pripisujem mu horšie vlastnosti než má) - Golemov efekt. Chyba miernosti (nadhodnocovanie skúmanej osoby) - Pygmalionov efekt. Chyba centrálnej tendencie. (tendencia všetko hodnotiť za primerané) Stereotypizácia. Ďalšie chyby: Teória osobnosti. Vplyv času. Obraz seba. Vynechanie, chybné zaznamenanie. Chyba blízkosti. Efekt očakávani EXPERIMENT § uznávaná univerzálna metóda § existencia závislej a nezávislej premennej § Závislá premenná sa mení pod vplyvom nezávislej § existencia experimentálnej skupiny, kontrolnej skupiny § vie dokázať kauzálne dôsledky pôsobenia § používa sa na zistenie efektívnosti výchovného alebo vzdelávacieho pôsobenia na osobnosť žiaka § pravý experiment – náhodný výber § kváz iexperiment – bez náhodného výberu Druhy experimentov: 1. laboratórny experiment 2. terénny experiment (uskutočňuje sa priamo v teréne, napr. vo fabrike, škola v prírode) 3. prirodzený experiment 4. experiment ex post facto – spracovanie údajov zaznamenaných pôvodne pre iné ciele, podľa dodatočne určenej hypotézy NA TESTE!!!! závislá – menej dopravných nehôd à nezávislá - zmena dopravného značenia à intervenujúca premenná – napr. agresívne správanie za volantom, návykové látky závislá - lepšie šk výsledky (čo chcem zmeniť) à nezávislá - nová metóda učenia (ako to chcem zmeniť) à intervenujúca (ako sa mení nezávysle od môjho zásahu; čo iné ovplyvňuje to čo idem meniť nezávysle odomnňa) závislá – agresívne správanie à nezávislá – hranie pc hier à intervenujúca – aktuálny stav rodiny, problémy závislá – výška IQ à nezávislá – dojčenie à intervenujúca – podnetné prostredie, genetika Rozhovor Často používaná výskumná metóda. Priamy kontakt medzi výskumníkom a skúmanou osobou. Môže byť aj nepriama forma (telefonické alebo online interview). - Metóda zhromažďovania údajov o istej realite, spočívajúca v bezprostrednej verbálnej komunikácii klienta (žiak, rodič) a psychológa (resp. pedagóga) - Informácie o názoroch, postojoch, prianiach alebo obavách klienta - Základná technika – aktívne načúvanie (počúvanie) Znaky vedeckého interview (Gavora a kol., 2010): Jasné odborné zacielenie. Vopred pripravené témy alebo otázky. Odpovede sa zaznamenávajú buď na diktafón, alebo sa zapisujú. Odpovede sa kvantitatívne alebo kvalitatívne vyhodnocujú a interpretujú. Interview realizuje vyškolený odborník. Techniky pri vedení rozhovoru T. Kladenia otázok (vyvarovať sa nevhodným otázkam, napr. príliš osobne, odpovede ano/nie) T. Akceptácie (ubezpečujeme skúmanú osobu že ho počúvame, napr. prikyvovanie) T. Parafrázovania (prerozprávanie výroku, vety – dôležité prejaviť že sme to pochopili správne) T. Používania ODMLK (prestávok – poskytnúť priestor pre zamyslenie napr. čo sa spýtal, čo sa môže spýtať; donúti skúmanú osobu ešte niečo povedať) Najčastejšie chyby pri kladení otázok: Chýbajúce jasné odborné zacielenie. Neštandardizované prípravy tém alebo otázok. Nedostatočná evidencia odpoved Dotazník Najčastejšie používaná metóda, najrýchlejší spôsob zbierania dát Slúži na rýchle zisťovanie faktov, názorov, postojov, preferencií, hodnôt, motívov, potrieb atď. Dôkladne premyslená štruktúra. Písomná forma. Dve časti: 1. Podnetová časť: Otázka alebo oznamovacia veta. 2. Odpoveďová časť: Odpovede alebo voľné riadky. Formy dotazníkov: Podľa spôsobu odpovedania: Uzavretá forma:  Otázky s možnosťami voľby z viacerých alternatív. Otvorená forma: Vyžaduje tvorbu odpovedí. Podľa spôsobu získavania: Posielané poštou (e-mail). Administrované prostredníctvom tretej osoby (poverenie inej osoby). Osobne administrované. Podľa cieľa: Prieskumný dotazník: Nenasleduje príčinno-následné vzťahy medzi javmi. Výskumný dotazník. Otázky dotazníka: Zatvorené (dichotonická ponuka – áno/nie; jednoduchý výber – vyberá jednu možnosť; viacnásobný výber – viac možností výberu; poradové hierarchie – usporiadavanie možností do poradia) Otvorené (vlastná odpoveď) Polouzatvorené otázky (možnosti + uveď iná/konkrétne) Projektívne otázky Sociometria Definícia: Špecifický druh dotazníka, skúmanie sociálnych vzťahov a vnútornej štruktúry skupín. Autor: Moreno. Najpoužívanejší SORAD (od 10 rokov) Princíp sociometrie: Voľba členov s pozitívnym alebo negatívnym ladením. Zamreania sociometrie: Pozitívne voľby: Negatívne voľby: - Príťažlivosť, náklonnosť medzi členmi - Averzia, nesympatia, odmietanie členov skupiny. skupiny. - Ľubovoľný vs. stanovený počet volieb. Zásady sociometrie: 1. Stanovte jasné hranice skupiny. 2. Stanovte presný počet volieb. 3. Určte presné hľadisko voľby (partnera, hovorcu triedy). 4. Sformulujte jasnú a konkrétnu otázku. 5. Poskytnite každému členovi zoznam všetkých členov skupiny. 6. Vyzvite členov, aby odpovedali menom z predloženého zoznamu. Vyhodnotenie sociometrie: Sociometrická matica Sociogram: Tabuľkový Kruhový Sociometrický index - vyjadrenie volieb v číselnej forme rôznymi matematicko-štatistickými metódami - Najčastejšie: akceptovanie osoby (AO); odmietanie osoby (OO) Analýza sociogramu: Pozitívna alebo obľúbená osoba. Kliky. Negatívna alebo odmietaná osoba. Priateľské dvojice. Izolovaná osoba. Nepriateľské dvojice, trojice... Varianty sociometrie pre školskú prax: Voľba konaním (pri menších deťoch, napr. dieťa rozdá svoje obľúbené hračky deťom ktoré má rado) Akčná sociometria (pre starších žiakov, vymýšľame si rôzne hry kde sa odrážajú tieto vzťahy detí, napr. zoraď stoličky v triede a urči ako by si chcel sedieť v autobuse po ceste na výlet) Vzťahová (spätná sociometria) (založená na subjektívnom vnímaní svojho postavenia v triede a vzťahov so spolužiakmi. Napr. Žiaci odpovedajú na otázku: O ktorom spolužiakovi si myslíš, že si vyberie teba? ) Hádaj kto ? (otázky týkajúce sa charakteristiky žiakov – hádaj kto je najväčší šašo v triede? Hádaj kto má najväčšiu dôveru?) Odhad času (žiaci dostanú pred seba zoznam spolužiakov a majú napísať koľko času dokážu stráviť s daným spolužiakom) Kresbové metódy (napr. každý žiak kreslí obrázok na tematiku môj najlepší priateľ/ pospájať výkresy a všetci sa podieľajú na jednej kresbe, učiteľ vykonáva pozorovanie – ako sa deti správajú medzi sebou a pod.) Dotazník popularity v skupine (napr. zoradí členov skupiny podľa obľúbenosti) Iné techniky analýzy sociálnych vzťahov: Interakčná analýza (založená na pozorovaní vzájomných vzťahov – napr. v triede kto ma k sebe sympatie, kto spolu trávi čas a pod.) à pýta sa na teste!! SORad Testy Psychologické Testy: Nástroj na meranie vzorcov správania. Špecifický druh skúšky s rovnakými úlohami a presne vymedzenou technikou sledovania výkonu. Široké uplatnenie: schopnosti, inteligencia, vedomosti, zručnosti, osobnosť. Štandardizácia úloh s predpísaným spôsobom hodnotenia. Porovnávanie výsledkov s normami a priemerným výkonom. Vyžaduje účasť psychológa. Klasifikácia Testov: 1. Podľa vonkajších charakteristík: Ceruzka-papier (skúmaná osoba odpovedá na otázky písomne) Výkonové testy (performačné) (skúmaná osoby musí vykonávať určité manipulačné úkony. 2. Podľa spôsobu administrácie: Individuálne testy (vykonávané len s jedným človekom, jeden výskumník) Skupinové testy 3. Podľa funkcie: Výkonnostné testy: merajú: Inteligencia, schopnosti, vedomosti. Testy Osobnosti: Merajú: Záujmy, povaha, vôľové vlastnosti. 4. Podľa počtu vlastností: Jednorozmerné (skúmajú jednu vlastnosť). Víacrozmerné (skúmajú viac stránok tej istej vlastnosti) 5. Podľa času: Testy rýchlosti (čas je presne ohraničený) Testy úrovne (od najľahších po najťažšie úlohy, sledujeme úrovne)  6. Podľa formulovania úloh a odpovedí: Verbálne testy. Neverbálne testy. Projektívne Metódy - Používa sa pri poznávaní osobnosti a jej štrukturálnej a procesuálnej stránky. - Slúži na pochopenie motivácie, rodinných vzťahov a interakcií, ako aj na pochopenie vývinu porúch rodinného spolužitia Projekcia: - Je vnútorný psychický mechanizmus vyrovnávania sa s obsahmi, ktoré sú pre človeka málo prijateľné, odmieta ich prisúdiť sebe a premieta ich, projektuje na iných. Človek takto.... (dopísať!!) (NA TESTE!!) Druhy Projektívnych Testov: 1. Verbálne – podnetom sú zrakové alebo slovné podnety ROR, Test ruky, Asociačný experiment, Test nedokončených viet. 2. Grafické – využívajú rozličné formy kresby, dokresľovania či odkresľovania Test stromu, Goodenunghovej test, Bender-Gestalt test. 3. Manipulačné – umožňujú úrpjekcie na základe manipulácie s testovým materiálom (fogúrky, kocky, skladačky a pod.) Test sveta, Sceno test, Farebný pyramídový test a pod - Úlohou bolo zistiť úroveň inteligencie a vývinu Kresba postavy - Klasická a najrozšírenejšia projektová metóda - Pôvodné použitie – na posúdenie mentálnej úrovni - Výpoveďou o duševnom dianí dieťaťa v 3 oblastiach: 1. Odráža úroveň čiastkových schopností (zrakového vnímania, predstavivosti, pamäti, jemnej motoriky a senzomotorickej koordinácie a integrácie týchto procesov) 2. Odráža dosiahnutú úroveň vývinu rozumových schopností dieťaťa 3. V kresbe sa odrážajú niektoré osobnostné charakteristiky dieťaťa Spoločné Znaky Projektívnych Techník: 1. Viacznačnosť (neurčitosť): podnety a inštrukcie nie sú jednoznačné. 2. Konfrontácia s osobnými problémami: možnosť vyjadriť osobné problémy. 3. Neobvyklosť úloh: neumožňuje naučené reakcie. 4. Nepriehľadnosť diagnostických podnetov: neznalosť diagnostického zámeru. 5. Reč metafor a symbolov: možnosť komunikovať pomocou symbolov. 6. Nejednoznačnosť podnetov: zvyšuje tenziu a pravdepodobnosť projektívnych mechanizmov. 7. Veľká šírka akceptovateľných odpovedí: umožňuje individualizáciu nálezu. Kauzistika – prípadová štúdia (metóda) Výskum konkrétneho prípadu: analyzuje špecifický prípad. Obsahuje anamnézu diagnózu a prognózu Komplexnosť... DOPÍSAŤ Opis a rozbor: analyzuje prípad na základe písomnej dokumentácie, iných informácií a vlastného skúmania. Použitie v praxi a teórii: využíva sa v diagnostike, poradenskej práci, výchovno-vzdelávacej praxi a pedagogickej teórii.  Ex post spracovanie: často sa spracováva a analyzuje po udalosti. 3.PSYCHOLÓGIA UČENIA - Zaoberá sa základnými problémami, kt. súvisia s učením z aspektu psychológie – všeobecné problémy, druhy, zákony, činitele a podmienky učenia Základné aspekty učenia: skúma základné psychologické aspekty učenia, vrátane všeobecných problémov, druhov, zákonov a faktorov. učenie - schopnosť a aktivita mozgu. Širší a užší zmysel učenia: Širšie chápanie - aktívne prispôsobovanie sa organizmu svojmu prostrediu formou zmeny správania, pričom v tomto procese si organizmus osvojuje individuálnu skúsenosť V užšom zmysle - zámerný, systematický a cieľavedomé nadobúdanie vedomostí, zručností, návykov, foriem správania sa a osobnostných vlastností. Takéto učenie prebieha najmä prostredníctvom učiteľov, vychovávateľov, teda riadením, usmerňovaním, kontrolou. Neskôr môže mať podobu riadeného sebavzdelávania a sebavýchovy (VEDIEŤ) Formy učenia Spontánne Riadené (v škole, pod vedením učiteľa napr.) Sebavýchova a sebavzdelávanie (nie je tu človek kto by nám hovoril ako sa máme učiť, ale učím sa sama, sama si určujem ciele, metódy a pod.) - Učenie je trvalá zmena - Učenie jednotlivca nejako zmení - Zmena nastáva ako dôsledok skúseností - Zmena môže nastať i v správaní (na teste) Od čoho závisí kvalita učenia? - Od prostredia, organizovanie prostredia, psychohygienické zásady (napr. hlučnosť) - Od aktuálneho aj celkového emocionálneho nastavenia, emočného vývinu - Systematizácia učenia - Uvedomelosť – prečo sa to chcem naučiť, motivácia - Metódy učenia (kt. využíva učiteľ, aj žiak), kvalita vysvetľovania/výkladu - Od koncentrácie pozornosti - Časový priestor (aby sme mali na učenie dostatok času) - Vedieť, ktorá metóda mi najviac vyhovuje (sebavzdelávanie) - Inteligencia žiaka (všeobecná rozumová schopnosť) - Úroveň poznávacích procesov (úroveň pamäte, vnímania atď.) - Atmosféra, klíma v triede Druhy Učenia (podľa procesov učenia): 1. Podmieňovanie: è Vytváranie dočasných nervových spojení v mozgu, nervových spojení (na teste) (dočasné - keď to neopakujeme, podmienená reakcia sa vytratí; silná emócia spôsobuje aj trvalé spojenie) Klasické (pavlovovské) – pasívny subjekt, objektívna znalosť podnetu Postupy pri vytváraní podmieneného reflexu: - Pohľad psa na potravu vyvolá slinenie - Pohľad psa na potravu so súčasným zazvonením zvonca vyvolá slinenie - Opakovanie spojenia: potrava-zvonec-slinenie - Stačí zvonenie bez potravy a objaví sa slinenie  Inštrumentálne (operačné, skinnerovské) – aktívny subjekt, objektívna neznalosť objektu Postup učenia pri inštrumentálnom podmieňovaní: - Hladná krysa – páčka (inštrument – potrava za dvierkami ohrady) - Krysa – nestlačí páčku – nedostane potravu (dvierka sa neotvoria) - Hladná krysa robí náhodné pokusy, aby sa dostala k potrave – stlačí páčku (stlačeni-operácia) - otvoria sa dvierka a dostane potravu - Hladná (DOPíSAŤ) Rozdiel medzi klasickým a inštrumentálnym podmieňovaním: (na teste) - Spočíva v aktivite učiaceho subjektu - Pri klasickom sa podnety spoja vzniká podmienená reakcia my sa o to nezaslúžime - Inštrumentálne – správanie bolo posilňované odmenou Formy operačného podmieňovania (na teste) a) Pozitívne posilnenie – želateľné správanie posilňujeme odmenou b) Negatívne posilnenie – dieťaťu povieme napr. dopredu aké dôsledky ho čakajú pokiaľ si hračky neuprace (napr. pokiaľ si ich neupraceš budeš mať zakázané toto a toto) c) Potrestanie – opak pozitívneho posilnenia; keď si dieťa neuprace hračky bude potrestané napr. dnes si nemôžeš využiť svojich 10 minút na internete d) Vyhasínanie – deje sa vtedy ak nejaké sptávanie neposilňujeme pozitívne, negatívne ani ho netrestáme; napr. dieťa príde z mš a v komunikácii použije vulgárne slovo lebo to počul v mš – a my nijak toto správanie neposilníme, nebudeme naň reagovať 2. Percepčno-motorické učenie: (vysvetliť svojimi slovami stačí) Ide o motorické odpovede, kt. sa osvojujú v súvislosti so senzorickými javmi Jednotlivé motorické operácie sa zreťazujú do funkčných celkov – napr. pri písaní, v hre na hudobný nástroj, pri športových úkonoch... Zahrňuje postupnosť senzomotorického učenia. Percepčný (vnímanie) Motorický (pohyb) = podstatou tohto učenia je učenie sa nejakým zručnostiam, napr. naučíme sa týmto učením šoférovať, písať na klávesnici, hrať na hudobný nástroj, hrať futbal (kde je potrebné vnímanie aj pohyby) - Musíme mať k dispozícii nejaký senzorický kanál lebo učiteľ nás učí tak že nám ten pohyb predvádza a jednotlivé pohyby komentuje, ale nemusí (ale nemusí byť (napr. písaní písmena A) = žiaci vnímajú a vykonávajú nejaké „motorické odpovede“ – pohyby - Nemusí byť prítomná verbálna zložka - Vybrať výrok, kt. je nesprávny: vždy musí byť prítomná verbálna zložka (=nemusí byť) (na teste) Postupnosť senzomotorického učenia: - Vnímanie vecí a činnosti zmyslami - Pripravenosť na činnosť - Napodobňovanie činnosti - Mechanická činnosť (opakovanie), nadobúdanie zručností - Komplexná automatická činnosť (automatizácia) - Prispôsobovanie, adaptácia (naučenú činnosť si viem prispôsobiť) - Tvorivá činnosť (týmto učením sme sa mohli napr. naučiť nejaké tanečné kroky, tzn. viem si poskladať vlastnú choreografiu, kroky) 3. Verbálne učenie: Verbum – slovo Pamäťové učenie,.... pomocou kt. sa neosvojuje význam slov Podstata spočíva v osvojovaní si sledu odpovedí, kt. má verbálny (slovný) charakter Podstatou je vytváranie asociačných spojení  Významný vplyv memorovania na verbálne učenie. Ide o utváranie asociácií medzi jednotlivými verbálnymi prvkami, pričom sila asociačného spojenia závisí od následovných faktorov (sila asociačných spojení závisí od): a) Častosť (frekvencia) – čím častejšie sa objavujú vedľa seba, alebo nasledujú po sebe isté verbálne prvky, tým sú asociácie pevnejšie (keď často používame nejaké slovo veľmi rýchlo si vieme vybaviť asociáciu, sila spojov je silná; menej časté používanie slov = sila spojov je minimálna) b) Čerstvosť (novosť/retencia) – čím je dotyk medzi verbálnymi prvkami časovo čerstvejší, tým je asociácia medzi nimi pevnejší (napr. nejaké nové slovo v našom slovníku) c) Zapamätávanie a zabúdanie Verbálne učenie ovplyvňujú tieto činitele: Rozsah učebného materiálu (čím väčší rozsah tým ťažšie si to zapamätáme) Charakter učebného materiálu (či poznáme význam toho čo sa učíme, súvisí to aj s motiváciou napr. keď viem, že to využijem niekde) Zložitosť učebného materiálu (či sa učíme nejaké zložité texty, jednoduchšie) Rozlišovanie prvkov v učebnom materiáli Miesto/pozícia/ učebných prvkov v učebnom materiáli (najviac a najlepšie sa naučíme úvod a záver, najmenej si zapamätáme učivo v strede) 4. Pojmové učenie: (zložitejší druh učenia) Nielen spojenie predmet a slovo ale aj pochopenie významu slova Ide o tvorbu pojmov a ich osvojovanie Tieto procesy sa vzájomne dopĺňajú a ich kombinácia sa nazýva pojmové učenie Pri tvorbe pojmov zohráva dôležitú úlohu slov Pojmové učenie je dvojstranné DOPÍSAŤ Tvorba a osvojovanie pojmov. Kognitívne procesy zahŕňajú syntézu, generalizáciu, analýzu, hodnotenie a tvorivosť. Uľahčenie osvojovania pojmov: - Znížiť nepodstatné pojmy - Upozorniť na dôležité pojmy - Spätná info o pochopení pojmov (DOPÍSAŤ) 5. Učenie riešením problému: Podstata spočíva v tom, že žiaci sú aktívnymi činiteľmi a podieľajú sa na učení, problém musia analyzovať, navrhovať možnosti riešení, samotné riešenia, overiť riešenia Aktívna činnosť žiaka pri hľadaní riešení problémov. Rôzne druhy problémov a fázy riešenia problému. Druhy problémov: 1. Z-O-Z 2. Z-O-O (napr. vyrieš demotiváciu žiakov na vyučovaní (zadanie), existujú rôzne metódy riešení (aktivity, metódy), viac riešení) 3. O-O-O - 1. písmenko znamená aké je zadanie (o=otvorené; z=zatvorené (presné zadanie)) - 2. písmenko znamená koľkými možnými spôsobmi sa môžeme dopracovať k riešeniam - 3. písmenko znamená koľko riešení má daný problém - ZZZ à napr. výpočet strán štvorca, má nejaký vzorec, jedno riešenie NA TESTE – pri kt. z týchto problémov sa rozvíja najviac tvorivosť = OOO; v ktorom sa nerozvíja ZZZ 3 spôsoby dosiahnutia cieľa: - Pokus a omyl (stratím kľúče, hľadám očami kde sú) - Postupná analýza a syntéza (začnem analyzovať čo som robila keď som mala kľúče v ruke) – najčastejšie najlepší spôsob riešenia problému  - Vhľad (v hlave sa nám niečo pospája a zrazu prídeme na riešenia = náhle vyriešenie problému bez akejkoľvek analýzy) 6. Sociálne učenie: Osvojenie si sociálnych rolí, postojov a správania. Formy zahŕňajú observačné učenie, napodobňovanie, identifikáciu a spoločné činnosti. Učíme sa sociálny vzorcom, pravidlám správania prostredníctvom interakcie s inými ľuďmi DOPÍSAŤ 7. Učenie skúsenosťou: Získavanie odborných a životných poznatkov z reálnej praxe. Hnutie činnostnej školy Metódy pri učení skúsenosťami: - Pozorovanie skúseného profesionála (napr. na praxi) - Prípadové štúdie (popísaný nejaký prípad a postup riešenia, liečby) - Diskusia žiakov o vlastných skúsenostiach - Hranie rolí - Simulačné hry Zákony učenia (vedieť vymenovať) 1.Zákon motivácie: Motiváciu učenia zabezpečujú motívy, kt. pramenia z potrieb človeka Druhy: vnútorná, vonkajšia, zvnútornená Pedagógovia snažia transformovať vonkajšiu motiváciu na vnútornú s ohľadom na: (DOPÍSAŤ) individuálne potreby, skúsenosti, záujmy a hodnoty žiakov. 2.Zákon spätnej väzby: Umožňuje tak učiteľovi, ako aj žiakovi získať info o primeranosti, správnosti a rýchlosti činnosti a tiež o spôsobe postupu, včas urobiť korekcie v priebehu učenia, a nie až na jeho „konci“ Dôležitú úlohu tu zohráva mikrodiagnóza vo vp (NA TESTE) Ako dávať – pozitívne, negatívne, pozitívne hodnotenie (sendvič) ak chceme dať negatívnu spätnú väzbu; začať tým pozitívnym až potom negatívne; dať vôbec tú spätnú väzbu; okamžitá spätná väzba hneď po výkone; vyhnúť sa spätnej väzbe – nemali by sme generalizovať (zovšeobecňovať) – dnes a nikto nič nenaučil (keď neviem či všetci nepoznajú odpovede na moje otázky); nemali by sme používať frázy ako super, dnes to bolo dobré – lebo má obsahovať info o tom ČO BOLO DOBRÉ, ČO NEBOLO DOBRÉ, ČO SA MÁ DOUČIŤ a pod.; nemali by sme hodnotiť len výsledok ale aj celý proces/postup; aby sme nevyužívali neustále porovnávanie žiakov v spätnej väzbe Poskytuje informácie o správnosti, rýchlosti a postupe učenia. Pravidlá: Okamžitá spätná väzba. Konkrétna a analytická. Bez moralizovania. 3.Zákon transferu (prenos): Podstata – prv naučené formy správania (vedomosti, zručností) vplývajú na učenie sa iným formám správania V oblasti učenia sa rozoznávame transfér: è Špecifický (vplyv výsledkov predchádzajúceho učenia na učenie nasledujúce, kt. je obsahovo podobné. Zdôrazňujú sa identické prvky v oboch učebných materiáloch. Napr. vyučovanie dejepisu v 5. a 6. ročníku) è Nešpecifický (prenos spôsobilostí /vedomostí, návykov/ z určitej situácie na inú, zdanlivo s ňou nesúvisiacou. Týka sa metód a techník učenia, emocionálneho prispôsobenia sa a pod.) Prenos spravania, návykov, zručností na nové učenie (prenos toho čo sme sa už naučili na to čo sa učíme teraz)  Negatívny účinok transferu sa nazýva interferencia: è Proaktívna interferencia è Retroaktívna interferencia 4.Zákon opakovania: Spojená so zákonitosťami procesu pamäti Aktívne opakovanie nemá zabezpečovať kópiu toho, čo už v pamäti bolo, ale prepracovať, zdokonaľovať prv osvojené učivo Špirálovité osnovovanie. Zásady efektívneho opakovania: è Musí byť systematické, è Musí byť primerane často realizované, è Musí sa nájsť hlavná myšlienka, štruktúry danej témy (stratégie učenia) è Musí rešpektovať psychohygienické zásady (občasné prestávky, striedanie činnnosti, dodržiavanie krivky výkonnosti v priebehu dňa a týždňa) è Treba ho vykonávať rôznymi spôsobmi Učenie ovplyvňujú tieto podmienky: 1. Žiaci 4. Proces učenia 2. Učiteľ 5. Časovo-fyzikálne podmienky učenia 3. Učivo Na skúšku: - Otvorená otázka – zásady kladenia, poskytovanie spätnej väzby - Negatívny, pozit. Transfer, špecifický. Nešpecifický = určiť na príklade kt. zadá 4.PSYCHOLOGICKÁ ANALÝZA PRÍČIN NEPROSPIEVANIA ŽIAKOV è Z hľadiska školskej praxe: - Jednotlivec, kt. z jedného alebo viacerých predmetov sústavnejšie nedosahuje učebnými osnovami a skúšobným poriadkom určené výsledky v učení è Z hľadiska psychologického. - Jednotlivec s takými poruchami v učení, kt. mu bránia dosahovať požadované výsledky - Tieto poruchy vznikli v dôsledku narušenia zdravého, normálneho vývinu celej jeho osobnosti – sú prejavom zlyhania, krízy è Z hľadiska sociálneho: - Široká škála dôsledkov vyplývajúca z neúspechu v škole - Poukazuje na dôsledky neprospechu (pri tých hraničných stavoch) FORMY NEÚSPEŠNOSTI - Hvozdík rozlišuje niekoľko foriem úspešnosti: 1. Reálna (globálna) - absolútnu (zlyhanie v škole) - Nízke IQ, znížený intelekt, ľahšie mentálne postihnutie, celková deprivácia (nezáujem rodiny, zanedbávané), školská nezrelosť, ADHD, poruchy, absencia motivácie 2. Čiastočná (len z niektorého predmetu neprospieva) - Učiteľ (negatívny vzťah Ž a U=negatívny vzťah k predmetu), nezáujem o predmet, metódy učiteľa, špecifické poruchy učenia (dylexia, dysgrafia, dyskalkúlia, dysortografia...), špecifické nadanie/talent (keď sa venuje výrazne len jednej oblasti a ostatné zaniká) 3. Relatívna (žiak prospieva, ale dosahuje prospech pod hranice svojich možností=dosahuje minimálne požiadavky, výsledky nie sú zhodné s jeho schopnosťami)  - Absencia motivácie, osobnostné a vôľové vlastnosti (lenivosť), nadanie/talent (žiak sa venuje len určitej oblasti, napr. športovci) 4. Epizodická (vynára sa len situačne, v určitých epizódach, fázach, častiach školského roka) - Únava a vyčerpanosť (obdobia uzatvárania známok, na konci roka, na polroka), po prázdninách, osobné a rodinné problémy vynárajúce sa v určitých obdobiach pravidelne, zdravotné problémy (alergici, astmatici) 5. Náhly pokles školského prospechu - Adaptačné problémy (žiak sa nevie adaptovať pri prechode z MŠ do ZŠ, 1.st. na 2.st., zo školy na školu atď.), nástup puberty, osobné a rodinné problémy (láska, strata lásky...), psychické a zdravotné problémy (nehoda, úraz), nástup psychóz a neuróz, náhle poškodenia mozgu Činitele ovplyvňujúce (ne)prospievanie žiakov: Pýta sa na teste: Vymenovať vnútorné činitele, a činitele súvisiace s rodinou alebo učiteľom 1. VNÚTORNÉ – Žiak: Telesný a zdravotný stav, rast a vývin (zdravotné postihnutia, chorobnosť) Všeobecná inteligencia a vývin poznávacích procesov Charakterovo-vôľové vlastnosti Psychická a citová vyrovnanosť (úroveň psychických procesov, poznávacích procesov), rovnomernosť vývinu psychických procesov Frustračná tolerancia – do akej miery dokáže žiak zvládnuť a plniť úlohy Osobné skúsenosti, vedomosti a návyky Vzťahy k učiteľovi, postoje ku škole Sociálne vzťahy a postavenie v kolektíve Záujmy, postoje, ašpiračná úroveň Metóda učenia a prístup k štúdiu Špeciálne schopnosti (v matematike a pod.) 2. VONKAJŠIE – Škola, učiteľ, učivo, rodina, soc. prostredie: Vedomosti učiteľa Vzťah U-Ž, jeho vzťah k profesii a predmetu vyučovania Učiteľ = súvisí aj s jeho pedagogickými a didaktickými kompetenciami (U by mal vedieť plánovať, pripravovať, poznať metódy a vedieť ich aplikovať, didaktické zásady), vyučovací štýl učiteľa, a) VONKAJŠIE – Učivo Náročnosť, zložitosť učiva Kvantita, rozsah učiva Podobnosť s iným učivom Frekvencia (ako často sa stretávame s poznatkami z učiva) Významnosť (ako je významne, či ich budem potrebovať, či ich využijem a pod.) Proces učenia sa - Ako za žiaci učia (systematickosť učenia, nesystematickosť) - Poznanie vzťahov a súvislostí - Medzery vo vedomostiach - Motivácia b) VONKAJŠIE – Škola: Miesto, lokalita školy Počet žiakov v škole, v triede, skladba žiakov Materiálne technické vybavenie  Fyzické prostredie, preplnenosť, miesto Skladba triedy, vzťahy, hierarchia Počet žiakov a ich kvality c) VONKAJŠIE– Rodina: Naplnenie základných funkcií rodiny Ekonomické a bytové podmienky Štýl výchovy a štruktúra rodiny Postavenie žiaka v rodine Trávenie voľného času Vzdelanostná a kultúrna úroveň rodiny d) VONKAJŠIE – Sekundárne Sociálne Okolie: Užšie – rodina, priatelia Širšie – hodnoty a vplyv okolia Vplyv prostredia a priateľov Voľný čas a vplyvy masmédií e) Časové, fyzikálne, psychohygienické podmienky - Vyvetranosť, svetlo, správne sedenie, hlučnosť - Faktor výkonnosti a únavy - Primeraná záťaž a požiadavky Vedieť vymenovať RIEŠENIE PROBLÉMOV NEPROSPIEVAJÚCEHO ŽIAKA: U žiakov s nižšou úrovňou rozumových schopností: Znížiť učebné nároky. Posilňovať samostatnosť myslenia. Predĺžiť čas na odpovede pri preverovaní vedomostí. Oceniť aj malé pokroky v učení. Nahradzovať slabšie výsledky praktickými a záujmovými činnosťami. U žiakov s medzerami vo vedomostiach, poznatkovej oblasti: Identifikovať zanedbané učivo a doplniť nedostatky didaktickými testami. Posúdiť, či žiak môže látku dobehnúť sám alebo potrebuje pomoc. Navrhnúť postup na doplnenie učebnej látky. Zabezpečiť doučovanie, pričom doučovanie spolužiakmi by malo byť dobrovoľné a pod dohľadom učiteľa. U žiakov s nedostatočnou motiváciou: Zistiť, ktoré predmety sú pre žiaka problematické. Identifikovať príčiny demotivácie (v žiakovi, rodine, učiteľoch, náročnosti učiva). Vytvárať príjemné vzťahy, poskytovať pomoc a vytvárať príležitosti na úspech. Znižovať nároky na memorovanie učiva. Prepojiť učivo s praxou a podporovať vyjadrovanie názorov a tvorivosť. U žiaka s nedostatkami v učebných návykoch: Rozvíjať vôľu a potrebné návyky pre správne učenie. Kontrolovať domáce úlohy a viesť k dodržiavaniu noriem. Učiť organizovať si čas a osvojiť si technológiu učenia. Rozvíjať autoreguláciu, rozhodnosť a vytrvalosť. Kontrolovať plnenie úloh s ohľadom na takt a dôslednosť, podporovať sebakontrolu.  5.UČEBNÉ ŠTÝLY ŽIAKOV/ŠTUDENTOV Kognitívny štýl človekom preferovaný spôsob pri prijímaní a spracúvaní informácií. je prevažne vrodený, ťažko sa mení a je len v minimálnej miere viazaný na obsah. Učebný štýl je súhrn postupov, ktoré jednotlivec v určitom období preferuje pri učení sa. vyvíja sa z vrodeného základu, ale v priebehu života sa mení a zdokonaľuje je to spôsob postupu žiaka v konkrétnej učebnej situácii. Kognitívny vs. učebný štýl Klasifikácia učebných štýlov: 1. Podľa dominancie mozgových hemisfér: Pravo-hemisférový učebný štýl: Divergentný (umelecký) kognitívny, učebný aj vyučovací štýl. Nonverbálne myslenie a cítenie. Ľavo-hemisférový učebný štýl: Racionálny (vedecký) kognitívny, učebný aj vyučovací štýl. Spočíva v činnosti spojenej s verbálnym a písomným prejavom. Preferuje logiku a poriadok. 2. Podľa motivácie a zámeru: Povrchový (povrchný) učebný štýl: Spočíva v reprodukovaní učiva a pasívnom prijímaní poznatkov. Preferuje pamäťové učenie a memorovanie bez hlbšieho pochopenia. Hĺbkový učebný štýl: Snaží sa porozumieť učivu, vystihnúť jeho význam a chápať okolité veci a javy. Utilitaristický (pragmatický, strategický medzi štýl): Vyznačuje sa žiakovou vypočítavosťou a snahou zapáčiť sa. 3. Podľa zmyslových preferencií VARK: Vizuálny – neverbálny učebný štýl: Preferuje učenie zrakom, grafickú podobu učiva. Spôsoby učenia – slová nahrádzať symbolmi, kresbami; učebné karty; zvýrazňovanie, podčiarkovanie... Auditívny učebný štýl: Preferuje učenie sluchom, verbálnu komunikáciu a počúvanie. Spôsoby učenia – pravidelná dochádzka, učivo nahlas hovoriť; nahlas opakovať; vysvetľovať inému, rýmové texty... Vizuálny – verbálny učebný štýl: Preferuje učenie zrakom v spojení so slovom, čítanie textu a abstraktné myslenie. Spôsoby učenia – vlastné poznámky; niekoľkokrát napísať; pc-texty, opisovať z učebnice... Kinestetický učebný štýl: Preferuje učenie pohybom, manipuláciu s učivom a tvorbu asociácií. Spôsoby učenia – pokusy, simulácie, projekty; praktické ukážky; opakovanie učiva pri chôdzi, kartičky...  4. Klasifikácia podľa teórie viacnásobných inteligencií H. Gardnera: Inteligencie zahŕňajú lingvistickú (jazykový), matematicko-logickú, vizuálnu/priestorovú, telesno- kinestetickú (pohybovú), hudobnú, interpersonálnu, prírodnú inteligenciu. 5. Klasifikácia podľa vzájomného spojenia schopnosti abstraktného a konkrétneho vnímania a náhodného triedenia poznatkov: a) Konkrétno sekvenčný typ – info získava cez zmyslovú skúsenosť, myslí metodicky b) Abstraktno sekvenčný typ – abstraktné myšlienky, teórie, myslí logicky, analyzuje c) Abstraktno náhodný typ – pracuje intuitívne, myslenie vychádza z pocitov d) Konkrétne náhodný typ – vychádza z reálneho sveta, rád experimentuje a riskuje 6. PSYCHOLÓGIA VÝCHOVY Psychologická analýza trestov a odmien: ODMENY A TRESTY ODMENY Pozitíva odmien: podporujú formovanie zdravej sebaúcty, prostredníctvom prežívania príjemných emócií sa podporuje formovanie vzťahov s inými, uľahčuje sa internalizácia spoločenských noriem, noriem pre hodnotenie seba aj iných pravidiel správania, dieťa nadobúda pozitívnu spoločenskú skúsenosť, podpora učenia, sociálneho učenia. Negatíva odmien: riziko vytvorenia závislosti na odmene, vonkajšom hodnotení, nežiaduce správanie, výnimočnosť aj na úkor druhých, sebapresadenie. Vo výchove sa odporúča minimalizácia chvály (Ty si šikovné dievča.) a odporúča sa maximalizácia povzbudzovania dieťaťa. TRESTY Pozitíva trestov trest pôsobí na dieťa v zmysle zníženia nevhodného prejavu správania v krátkodobej perspektíve, avšak z dlhodobého hľadiska spôsobuje viac škôd ako úžitku, trest je prijateľný za predpokladu, že dieťa zo správania dospelého a jeho emočných prejavov chápe, že negatívne hodnotenie sa týka konkrétneho správania alebo činu a nie jeho osoby, vie, že nedošlo k strate sympatie, lásky a dôvery zo strany dospelého. Negatíva trestov rovnaký trest u rozdielnych osôb vedie k rôznym reakciám, ktoré vopred nemožno predvídať, prostredníctvom sociálneho učenia si dieťa osvojuje vzorce agresívneho správania, ohrozenie formovania zdravej sebaúcty, pocit viny, zahanbenia obmedzenie tvorivosti a spontánnosti, tres je deťmi zväčša vnímaný ako prejav nesympatie a nie iba ako hodnotenie konkrétneho prejavu správania, vytváranie negatívnych postojov k hodnotenému prejavu, k tomu kto hodnotí, k spoločenským normám vo všeobecnosti. 7. PSYCHOLÓGIA VYUČOVANIA Psychológia vyučovania je špecializovanou disciplínou pedagogickej psychológie s cieľom zlepšiť kvalitu vyučovacieho proces, výsledkov učenia sa žiakovu a podporiť celkový rozvoj osobnosti žiakov. Predmet psychológie vyučovania sa zameriava na: Skúma ako má učiteľ riadiť učenie sa žiakov s cieľom dosiahnuť maximálny efekt (v kvalite a rozsahu vedomostí.) Skúma ako môže a má učiteľ rozvíjať osobnosť žiakov vo vyučovacieho procesu.  Základné pojmy 1. Vyučovanie: Proces interakcie medzi učiteľom a žiakom. Formuje vedomosti, schopnosti, zručnosti a návyky žiaka. Zahrnuje stimuláciu a riadenie vnútornej a vonkajšej aktivity žiakov. 2. Učenie: Skúmané v rámci psychológie učenia. 3. Učivo (učebný obsah): Stanovuje požiadavky na žiakovo učenie. Slúži na formovanie osobnosti a rozvoj schopností. 4. Žiak: Objekt výchovy a vzdelávania. Rozvíja osobnosť pod vedením učiteľa v škole. 5. Učiteľ: Subjekt vzdelávania, osoba systematicky a cieľavedome učí a vzdeláva iných. 6. Vedomosti: Osvojené fakty a vzťahy, nástroj myslenia a prostriedok rozvoja osobnosti. Etapy osvojovania: vnímanie, pochopenie, zapamätanie, usústavnenie. 7. Zručnosti: Nadobudnutá pohotovosť vykonať činnosť na základe osvojených vedomostí. Tvoria tvorivý charakter, delia sa na rôzne druhy. 8. Návyky: Zautomatizované vykonávanie činnosti, vykonáva sa bez uvedomelej kontroly. 9. Zvyk: Vnútorná tendencia vykonávať istú činnosť v určitom čase alebo za určitých okolností. 10. Schopnosť: Individuálny potenciál na vykonávanie určitej činnosti v budúcnosti. 11. Schopnosť učiť sa: Individuálne možnosti učenia sa a získavania vedomostí. Vyučovací proces Plánované, zámerné, systematické a cieľavedomé pôsobenie učiteľa na žiaka. Subjekt výchovy a vzdelávania (žiak) je zároveň subjektom vyučovania. Ovláda mnoho činiteľov (učivo, metódy, formy, pomôcky). Úlohy vyučovacieho procesu 1. Informatívna a vzdelávacia. (nové vedomosti spôsobilosti) 2. Formatívna (rozvoj kognitívnych procesov). 3. Výchovná. 4. Propedeutická (uvádza do nového vo vede, myslení). 5. Rozvíjajúca (rozvoj osobnosti, orientácia na potenciálne možnosti Psychohygienické zásady vyučovacieho procesu: Psychohygiena: Systém pravidiel a rád slúžiacich k udržaniu, prehĺbeniu alebo znovuzískaniu duševnej rovnováhy a duševného zdravia. Vplýva na pracovný a školský výkon a medziľudské vzťahy. Psychohygienické aspekty vyučovacieho procesu: Týkajú sa žiaka, učiteľa, ich vzťahu a organizačných a fyzikálno-ekologických podmienok. Únava: Zmena psychofyziologického stavu organizmu s následným znížením telesnej a psychickej výkonnosti. Činitele spôsobujúce únavu žiakov vo vyučovacom procese: Nezaujímavé učivo a vysvetľovanie učiteľa. Neprimeraná dĺžka činnosti. Nadmerné požiadavky učiteľa. Neprimerané tempo výkladu, činností. Častá zmena činností. Neprimerané podmienky na vyučovaní (osvetlenie, hluk, klíma). Nevhodne zostavený rozvrh. Príznaky únavy: Objektívne (potenie, kŕče v svaloch, zrýchlenie dýchania). Subjektívne telesné (slabosť, bolesť hlavy, nespavosť). Subjektívne psychické (dráždivosť, zhoršený výkon, problémy so zapamätávaním). Výkonnosť: Nie je rovnomerná, najvyššia medzi 7 – 11 hodinou dopoludnia. Najvyššia v priebehu vyučovania medzi druhou a treťou hodinou dopoludnia. Školská výkonnosť najvyššia v stredu, v priebehu týždňa. Výkonnosť postupne klesá od decembra v priebehu školského roka. 8. PSYCHOLOGICKÉ ASPEKTY SKÚŠANIA A HODNOTENIA Hodnotenie vo vzdelávacom procese: 1. Význam hodnotenia: Hlavný nástroj zisťovania a zaisťovania efektivity vzdelávacieho procesu. Meria šírku a hĺbku vedomostí, zručností a návykov žiakov. Systematický proces hodnotenia kvalít a výkonov žiakov. Informuje o kvalitách učebných výkonov a správania žiakov. 2. Definícia hodnotenia: Proces určujúci mieru hodnoty vedomostí, zručností a návykov. Proces poznávania a posudzovania žiakov. Prisudzovanie hodnoty výkonu jedinca na základe porovnávania s kritériami. Požiadavky pri uskutočňovaní diagnózy: 1. Jednota pohľadu na žiaka: Celkový profil žiaka, vrátane vývoja a perspektív. Nielen okamžitý stav, ale aj dlhodobý vývoj. 2. Komplexnosť pohľadu na žiaka: Diagnostikovať všetky tri oblasti: kognitívnu, afektívnu, psychomotorickú. 3. Dlhodobosť: Rozlišovať trvalé a náhodné javy. Nerobiť unáhlené závery. 4. Zložitosť a komplikovanosť: Neschématizovať diagnostické poznatky a závery. Vyvarovať sa jednoznačných súdov. Diagnostické zásady: 1. Z. objektívnosti: Výsledky odrážajú skutočný stav žiaka. 2. Z. systematickosti: Pravidelná kontrola postupov v učení. 3. Z. komplexnosti: Používanie rôznych diagnostických metód. 4. Z. otvorenosti: Zdieľanie obsahu a kritérií hodnotenia. 5. Z. výchovnosti: Vyvarovanie sa nevhodným postupom a výrokom. 6. Z. ekologickosti: Hľadanie príčin daného stavu, nie len zistenie. 7. Z. efektivity: Využívanie diagnostických nástrojov na rýchle získanie relevantných informácií. Znaky hodnotenia žiakov: 1. Didakticky informatívne: Poskytuje informácie podporujúce žiaka pri učení. 2. Pedagogicky zdôvodnené: Opiera sa o jasné pojmy-kritériá súvisiace s cieľmi výučby. 3. Profesionálne korektné: Dodržiava odborné pravidlá získavania a spracovania údajov. 4. Kontrolovateľné: Prístupné a zrozumiteľné pre všetkých zainteresovaných. 5. Komunikačne otvorené: Vstupuje do dialógu so všetkými zainteresovanými stranami.  Funkcie hodnotenia: 1. Informačná funkcia: Dôležitá informácia pre žiakov, rodičov, školskú správu, zamestnávateľov. Reflektuje úroveň práce školy a umožňuje porovnanie medzi školami. 2. Sebahodnotiaca funkcia: Žiak si vytvára predstavu o svojich schopnostiach a nedostatkoch. Učí sa hodnotiť sám seba. 3. Kontrolná funkcia: Učiteľ zisťuje stav osvojenia VZN a porovnáva s osnovami. 4. Diagnostická funkcia: Identifikuje slabých, priemerných a nadaných žiakov. Rozpoznáva úroveň rozvoja myslenia, prejavu a charakterových vlastností. 5. Selektívna funkcia: Vyraďuje žiakov bez predpokladov pre daný druh štúdia. 6. Výchovná funkcia: Pôsobí na celú osobnosť žiaka, ovplyvňuje správanie, sebavedomie, ašpirácie. 7. Prognostická funkcia: Pomáha „projektovať“ budúcnosť žiaka a voľbu povolania. 8. Didaktická funkcia: Koriguje, spresňuje a prehlbuje VZN žiakov. Umožňuje spájanie školy s životom. 9. Regulačná funkcia: Učiteľovi umožňuje riadiť, zlepšovať svoju didakticko-výchovnú činnosť. 10. Motivačná funkcia: Podporuje radosť z práce a úspechu v učení. Motivuje žiaka pre ďalšie štúdium. Druhy hodnotenia: 1. Hodnotenie formatívne, priebežné: Sleduje kvalitu a výkon žiaka priebežne. Odhaľuje učebné problémy a umožňuje nápravu. 2. Hodnotenie finálne, záverečné, sumatívne: Posudzuje výkon žiaka po ukončení témy, tematického celku, predmetu. Typy hodnotenia: 1. Heteronómne hodnotenie: Diagnostický alebo výchovný prostriedok pre učiteľa. Upozorňuje žiaka na kvalitu jeho výkonu. Motivuje a posilňuje správne aktivity. 2. Autonómne hodnotenie: Hodnotenie, ktoré žiak zvláda sám. Zamerané na výkon žiaka alebo hodnotenie spolužiakov. 3. Formatívne hodnotenie: Diagnostická funkcia, poskytuje spätnú väzbu a odhaľuje chyby. 4. Finálne, sumatívne hodnotenie: Posudzuje výkon žiaka na konci určitého obdobia. 5. Normatívne hodnotenie: Hodnotí výkon žiaka vo vzťahu k výkonom spolužiakov. 6. Kriteriálne hodnotenie: Hodnotí absolútny výkon, zisťuje, či bol konkrétny výkon splnený. 7. Diagnostické hodnotenie: Špeciálne odhaluje učebné problémy žiaka. 8. Interné hodnotenie: Hodnotenie od učiteľa, ktorý vyučuje daný predmet. 9. Externé hodnotenie: Hodnotenie osobami mimo školy. 10. Neformálne hodnotenie: Založené na pozorovaní výkonov ako súčasť bežnej práce učiteľa. 11. Formálne hodnotenie: Žiaci sú vopred upozornení, aby sa mohli pripraviť. 12. Priebežné hodnotenie: Hodnotenie úrovne žiaka v priebehu dlhšieho časového obdobia. 13. Záverečné hodnotenie: Realizované na konci výučby. 14. Objektívne hodnotenie: Používa metódy, ktoré minimalizujú vplyv osobnosti učiteľa. 15. Hodnotenie priebehu: Hodnotenie práve prebiehajúcej činnosti. 16. Hodnotenie výsledkov: Založené na výsledkoch práce. 2 Stránky hodnotenia: 1. Absolútne hodnotenie: Vyjadruje zistený výsledek vzhľadom k žiadanému. Ukazuje žiakovi, do akej miery všetko splnil. 2. Relatívne hodnotenie: Vyjadruje postavenie žiaka vzhľadom k spolužiakom. Dôležité pre žiaka samo o sebe. Spôsoby hodnotenia: Kvantitatívne hodnotenie: Klasifikácia známkou, percentami, bodmi. Kvalitatívne hodnotenie: Slovné hodnotenie. Formy hodnotenia: Hodnotenie známkou: Vymedzuje normy pre výkon žiaka. Slovné hodnotenie: Vyjadruje kvality žiaka a jeho úsilie. Alternatívne hodnotenie: Autentické hodnotenie: Zisťovanie vedomostí v reálnych situáciách. Portfóliové hodnotenie: Hodnotenie na základe súboru produktov vytvorených žiakom. Rovesnícke hodnotenie: Hodnotenie zo strany spolužiakov. Autonómne hodnotenie: Hodnotenie žiakom samým. Hodnotenie dátumom splnenia úlohy: Hodnotenie na základe termínu splnenia úlohy. Výkonová krivka (Freinetova škola): Hodnotenie podľa Gaussovej krivky.. Prístupy k klasifikácii/hodnoteniu: 1. Intuitívny prístup: Subjektívne určenie bodových hraníc. 2. Klasifikácia na základe percenta: Určené všeobecnou smernicou alebo predpisom. 3. Klasifikácia na základe normálneho rozdelenia: Založené na Gaussovej krivke. Pravidlá postupu pri skúšaní: (aj ak má dieťa strach) - skúšať v priateľskej atmosfére, vytvárať nestresujúcu atmosféru skúšania, - dodržiavať hygienické požiadavky na triedu, - mať k dispozícii potrebné pomôcky, - eliminovať rušivé vplyvy, - formulovať stručné a zrozumiteľné otázky, - skúšať to, čo žiak vie, nie sa snažiť sa ho nachytať, - rešpektovať individuálny prístup k žiakom (ak sa žiak rád prechádza pri skúšaní, rešpektovať to...) - čo najviac eliminovať trému a napätie žiaka, lebo zabraňuje objektívne zistiť úroveň vedomostí, - poznať faktory, ktoré napätie zvyšujú, - snažiť sa obmedziť subjektívne vplyvy pri hodnotení, sústrediť sa na výkon žiaka, - hodnotiť i čiastkové výkony žiaka počas školského roku - byť náročný, ale zároveň kolegiálny, nezávislý a objektívny, - pri poskytovaní hodnotenia dodržiavať zásady poskytovania hodnotenia, zhodnotiť celkový priebeh a výsledok, jasne a zrozumiteľne informovať žiaka o výsledku, - výsledok oznamovať korektným spôsobom, - vytvárať návyk na situáciu skúšania. Chyby hodnotenia žiakov 1. Chyby metodologického charakteru - Učiteľ neberie do úvahy pri hodnotení žiaka zákon vzájomnej súvislosti (príčiny, podmienky,...). - Nerešpektuje, že žiak sa vyvíja a mení. - Nerešpektuje teóriu diferenciácie (hodnotí bez ohľadu na rozdiely medzi žiakmi). - Nemá dostatočne stanovené kritériá. - Časový faktor.  2. Chyby súvisiace so špecifickými vlastnosťami osobnosti učiteľa a chyby vyplývajúce z percepčno-postojovej orientácie učiteľa a) Haló efekt – posudzovať podľa celkového dojmu, kt. Ž pôsobí (vytvárame si ho na začiatku = výrazná vlastnosť) b) Preferenčné postoje U k Ž c) Pygmailon efekt – miernejšie hodnotenie, Ž kt. sú U sympatickí d) Golemov efekt – prísnejšie hodnotenie, Ž kt. sú U nesympatickí e) Logická chyba – hodnotenie podľa toho, ako sa to zdá byť logické f) Predsudky – tendencia vytvárať si pri hodnotení obrazy osobnosti Ž g) Chyba kontrastu – U posudzuje Ž podľa vlastnách kvalít a rozdielu u Ž h) Figúra a pozadie – nesprávne posudzovanie Ž vzhľadom ku skupine, rodine i) Tendencia k priemernému hodnoteniu – U hľadá zlatú strednú cestu, aby nikoho neranil j) Stereotypizácia a analógia – sklon aplikovať určité schémy k) Veľkodušnosť – mierne hodnotenie, snaha vyhnúť sa negatívnemu hodnoteniu l) Tvrdosť hodnotenia – prísnosť, hodnotenie negatívnejšie m) Tradície – odvodzovanie názoru, podľa toho, že niečo nejak zvykne byť n) Aktuálny psychický stav U o) Neschopnosť empatie p) Čiernobiele videnie – negatívne a výrazne horšie hodnotenie a naopak q) Vzťah U-Ž 8. TVORIVOSŤ Tvorivosť je vnútorne štruktúrovanou a rozvíjajúcou sa osobnostnou charakteristikou, ktorá sa prejavuje v ideálnych alebo materiálnych činnostiach a produktoch, ktoré sú nové, nezvyčajné, akceptovateľné a objavné pre subjekt, referenčnú skupinu alebo spoločnosť. Tvorivosť je produkcia nových a užitočných, hodnotných myšlienok, nápadov, riešení a správania Kreativita: 1. Definícia tvorivosti: Tvorivosť je osobnostná vlastnosť, prejavujúca sa v nových, nezvyčajných a užitočných činnostiach a produktoch. 2. Produkcia tvorivosti: Tvorivosť zahŕňa vytváranie nových, hodnotných myšlienok, nápadov, riešení a správania. Kritériá tvorivosti: 1. Novosť: Porovnávanie s existujúcimi nápadmi, produktmi a myšlienkami. 2. Užitočnosť: Posudzovanie odborníkmi a expertmi. Zásady kreativity: 1. Každý je kreatívny: Duševne zdravý jednotlivec má určitú úroveň kreativity. 2. Rozvoj tvorivosti: Kreativita sa rozvíja v činnosti, ako je hra, učenie a práca. 3. Možnosť rozvoja: Kreativitu možno rozvíjať a zdokonaľovať tréningom fantázie, odvahy, fluencie, motivácie a originality. 4. Výchova k tvorivému mysleniu: Výchova kreatívneho myslenia je súčasťou výchovy celkovej osobnosti a smeruje k sebautváraniu prostredníctvom sebavýchovy a sebavzdelávania. Úrovne kreativity: (vedieť určiť na príklade) a) Expresívna: Spontánnosť a voľnosť, prevažne u detí v materských školách. b) Produktívna: Konfrontácia vlastných produktov s realitou, komunikácia na vyššej úrovni. c) Objavovacia: Objavovanie nového vo vedomostiach, aj keď už bolo objavené, subjektívne nové pre jednotlivca. d) Inovačná: Inovácie a zdokonaľovanie existujúceho na vysokej úrovni tvorivosti. e) Emergenčná: Najvyššia úroveň, dosiahnutá len máloktorými, s prekreslením a vytváraním nových smerov vo vede a umení. Faktory tvorivosti: 1. Fluencia: Schopnosť rýchlo vytvárať rôzne psychické produkty. Variácie: slovná, figurálna, číselná, asociačná, expresívna, ideačná. 2. Flexibilita: Pružnosť myslenia, schopnosť utvárať rôznorodé riešenia problémov. 3. Originalita: Schopnosť vytvárať bystré, dôvtipné a neobvyklé produkty. 4. Senzitivita: Citlivosť na problémy, schopnosť vnímať a postrehnúť problémy, ktoré iní nevidia. 5. Redefinovanie: Znovuformulovanie a reštrukturalizácia predmetov alebo ich častí iným spôsobom. 6. Elaborácia: Vypracovanie detailov riešení pre kompletizáciu celku alebo plánu. Fázy kreatívneho procesu: 1. Prípravná (preparačná): Uvedomenie si problému a hľadanie riešení. 2. Inkubačná (latentná): Neuvedomovaná aktivita riešiteľa, s dôležitou úlohou intuície. 3. Iluminačná (inšpiračná): Náhle vyriešenie problému, vrchol kreatívneho procesu. 4. Overovacia (verifikačná): Záverečná práca kreatívneho procesu. Bariéry tvorivosti: 1. Percepčné bariéry: Zábrany vo vnímaní a citlivosti, napríklad stereotypia. 2. Bariéry kultúry a prostredia: Vplyv spoločenského a hmotného prostredia, predsudky a presvedčenia. 3. Emocionálne bariéry: Obranné mechanizmy, ako strach z chýb, neschopnosť tolerovať dvojznačnosť. 4. Intelektové a výrazové bariéry: Voľba nevhodných mentálnych taktík, nedostatok intelektuálnej vybavenosti riešiteľa. Špecifické prejavy tvorivej osobnosti: Všímavosť a cenenie dôkladného pozorovania. Odlišný pohľad na veci. Nezávislosť v poznávaní a cenenie vlastných poznatkov. Inštinkt sebazáchovy a schopnosť obetovať sa za adekvátny odraz skutočnosti. Nadpriemerné schopnosti, schopnosť lepšie obsiahnuť a porovnávať nápady. Zložitejší svet, komplikovanejší život a hľadanie napätia. Intenzívny podvedomý život, bohatý na imagináciu a fantáziu. Výnimočne veľké sebauvedomenie. OTÁZKY ZO SEMINÁRU: 1. Socializácia: Aký význam má socializácia; čo je výsledkom socializácie Socializácia = premena človeka z biologického jedinca na spoločenskú osobnosť, prostredníctvom kontaktu so sociálnym prostredím. Socializácia = začleňovanie ľudského jedinca do spoločnosti, sa mení biologický tvor na spoločensky a kultúrne vyspelého človeka. Hlavný cieľ socializácie à je také osvojenie požadovaných foriem správania, ktoré bude človek vnímať ako úplne prirodzené, aj napriek tomu, že boli umelo vytvorené. Výsledok procesu socializácie - zvnútornenie si spoločenského správania, noriem, zvykov zaužívaných v spoločnosti. - Priebeh socializácie je charakteristický svojou úzkou nadväznosťou na konkrétne vymedzené spoločenské prostredie, v ktorom sa daný jedinec nachádza. - prebieha celoživotne, pričom najväčší vplyv má na človeka v období detstva až do obdobia dovŕšenia dospelosti. Urban (2008) upresňuje ďalšie výsledky socializácie v prípade, že sa uskutočňuje v priaznivých podmienkach: nadobudnutie pravdivého sebapoznania dosiahnutie primeraného sebavedomia a vlastnej identity zvnútornenie pocitu zodpovednosti (za seba aj iných ľudí) vhodné posudzovanie nadradených 2. Sociálne učenie: K čomu dospel Bandur; charakterizovať sociálne učenie a popísať ho Sociálne učenie - proces, prostredníctvom ktorého jednotlivci získavajú vedomosti a zručnosti na základe interakcií s inými ľuďmi a okolitým prostredím. - Ide o komplexný jav, ktorý zahŕňa rôzne formy učenia, od jednoduchého napodobňovania až po zložité formy učenia sa prostredníctvom skúseností, spätnej väzby a sociálnej komunikácie. Teória sociálneho učenia podľa A. Banduru: - najrozšírenejšia a najkomplexnejšia teóriu sociálneho učenia, ktorá zdôrazňuje význam pozorovania a modelovania správania, postojov a emocionálnych reakcií ostatných - V roku 1986 prišiel Bandura s novým modelom sociálneho učenia, ktorý nazval Social cognitive theory (Sociálna kognitívna teória). - Tým ho odlíšil od predchádzajúcich teórií a zdôraznil rolu kognície. - Ľudské správanie je v Bandurovej teórii vysvetlené ako súvislá vzájomná interakcia medzi kognitívnymi, behaviorálnymi a environmentálnymi vplyvmi. Podmienky, ktoré definujú úspešné behaviorálne modelovanie rozdelil do 4 sekcií: Pozornosť Zadržanie Reprodukcia Motivácia (Bandura, 1978) - Bandura tvrdí, že väčšina ľudského chovania je výsledkom učenia pozorovaním, napodobňovaním a modelovaním. - Svedčí o tom aj jeho známy experiment s panenkou Bobo, ktorý bol zameraný na agresivitu detí. Bobo Doll experiment - bol navrhnutý tak, aby preskúmal rolu pozorovaného učenia pri získavaní agresívneho chovania. - Snažil sa preskúmať, aby deti napodobňovali agresívne správanie modelované dospelými.  - V experimente boli deti vystavené rôznym podmienkam, kedy pozorovali dospelého človeka interagovať s bábikou Bobo – veľkou nafukovacou bábikou navrhnutou tak, aby sa odrazila, keď ju zrazí dole. - V jednom prípade dospelý model vykazoval agresívne správanie voči bábike Bobo, ako je bitie, kopanie, nadávanie - V inom stave dospelý model vykazoval neagresívne správanie alebo žiadne správanie voči bábike. Výsledky: - Deti, ktoré pozorovali agresívny model, výrazne častejšie napodobňovali agresívne správanie, ktorých boli svedkami, voči bábike Bobo. - Experiment s bábikou Bobo poskytol presvedčivé dôkazy o úlohe pozorovacieho učenia - Zdôraznil, ako sa jednotlivci, najmä deti, môžu naučiť novému správaniu pozorovaním a napodobňovaním druhých vo svojom sociálnom prostredí. 3. Sociálna percepcia a poznávanie: Vedieť vysvetliť jednu z teórií; čo je sociálna percepcia a jej zložky Sociálna percepcia - proces, prostredníctvom ktorého je vnímaný iný človek alebo skupina, prípadne dav ľudí, organizácia, inštitúcia a pod. - Je to aktívny proces prijímania informácii o inom človeku. Súčasťou sociálnej percepcie nie je len chápanie a poznávanie iného človeka, ale i konštatovanie o motívoch správania ľudí, o ich osobnostných vlastnostiach, hodnotách, postojoch a podobne. Rozoznávame tri základne zložky (J. Boroš, 2001): 1. Expektačná/očakávacia zložka - spočíva v zameraní interpersonálneho vnímania určitým spôsobom. Tým ovplyvňuje výber a spracovanie informácie o inom človeku. Očakávanie (expektácia) je napĺňané predchádzajúcou vlastnou skúsenosťou ale aj tým, čo nám o danom človeku povedia iní. Táto zložka môže vnímanie iných uľahčovať ale aj naopak viesť ku klamlivými informáciám (napr. keď sme o danom človeku získali nepravdivé informácie od iných). 2. Afektívna zložka - je vlastne emocionálno-afektívna reakcia. Tá je typická tým, že ľudom prisudzujeme určité vlastnosti a taktiež na ne emocionálno-citovo reagujeme. Naše emocionálno- citové reakcie na iných ľudí, ovplyvňujú naše zmýšľanie o nich. To znamená, že si na základe tejto zložky dotvárame dojem o druhom človeku a taktiež nám umožňuje výber informácii z celkového obrazu o inom človeku = umožňuje nám selektovať. 3. Atribučná zložka - považuje sa za najdôležitejší komponent vnímania iného človeka. Hovorí sa jej aj sociálna atribúcia. Pod touto zložkou rozumieme pripisovanie rôznych, ale podstatných vlastnosti, čŕt, motívov a zámerov správanie iným ľudom. Toto prisudzované vychádza z pozorovania ich vonkajšieho správania. Jednou z najdôležitejších úloh sociálnej atribúcie je určiť, či je dané správanie determinované vonkajšími alebo vnútornými príčinami. Rozlišujeme tieto teórie: 1. Teória Solomona Ascha (1949) - formovanie dojmu - Najvplyvnejší behaviorálny psychológ - Asch tvrdí, že človeka vnímame ako jeden všeobecný celok, i keď dojem sa tvorí rýchlo a často len z malého množstva charakteristík. - Asch vo svojom výskume skúmal akým spôsobom mentálne spájame rôzne charakteristiky človeka do výsledného celku. Uvažoval o dvoch alternatívach: 1. každá osobnostná črtá a vlastnosť sa vníma samostatne, no v závere vytvoria výsledný dojem. 2. alternatívou je zmiešanie jednotlivých charakteristík osobnosti a ako celok vytvoria dojem. - Vo svojich prvotných výskumoch objavil, že črty nemajú rovnaký podiel na vytváraní dojmu.  - Soloman Asch zostavil experiment na základe ktorého chcel zistiť prítomnosť centrálnych (najvplyvnejších) a periférnych (menej významných) čŕt. - Výskum: Asch zostavil zoznam rôznych charakteristík osobnosti (rovnaký každej skupine), ktorý dal vysokoškolským študentom, aby opísali svoj dojem z osoby, ktorej charakteristiky patria. Študenti boli rozdelený do dvoch skupín. Jediná vlastnosť, kt. sa odlišovala v jednotlivých skupinách bola srdečný/ chladný. Výsledok: - študenti, kt. mali k dispozícii zoznam so slovom "srdečný" opisovali posudzovali osobu kladnejšie ako druhá skupina so zoznamom so slovom "chladný" = zmena len jednej vlastnosti v charakteristike osoby môže zmeniť celkový výsledný dojem z osoby. - Neskôr však Asch začal uvedomovať, že v realite vytváranie dojmu ovplyvňujú i iné faktory. Preto jeho experiment do praxe transformoval Harold Kelly 2. Teória kognitívnej disonancie - Leon Festinger (1959) - Disonancia (nezhoda, disharmónia) - zaoberal sa v nej rozpormi medzi postojmi, názormi a konaním. - Festinger vyslovil tvrdenie, že pod prísľubom menšej odmeny sa náš názor zmení skôr, pretože začneme pociťovať väčšiu kognitívnu disonanciu. Na základe tohto tvrdenia vytvoril tento experiment: Vysokoškolský študenti 30 min. vykonávali zjavne nudnú činnosť. Zámerom bolo vytvoriť pre výskumnú vzorku prácu, na ktorú budú mať pravdepodobne negatívny názor. Úlohou študentov, ktorý činnosť vykonávali, bolo opísať túto činnosť ďalšej skupine študentov, ako zábavnú a zaujímavú. Študentov, kt. činnosť absolvovali rozdelili na dve skupiny, pričom prvej sľúbili za klamstvo 1 dolár a druhej 20 dolárov. Výsledok: - zistenie, že študentom ktorým ponúkli 1 dolár pokladali úlohu za zábavnejšiu ako ostatní. 3. Atribučná teória - Fritz Heider - Heider upriamil pozornosť sociálnej psychológie na faktory, kt. odlišujú percepciu ľudí od neživých predmetov. - faktory, ktoré ovplyvňujú iba percepciu ľudí - želania, city, zámery a schopnosti. - Pri vytváraní dojmu preto už nesledujeme iba vnútorné faktory, kt. sú relatívne stále, ale pozornosť venujeme aj vlastnostiam, kt. disponujeme rovnako ako aj prostrediu. - Príklad: Ak by sme videli skupinu študentov riešiť matematické problémy rýchlo a presne, mame tendenciu posúdiť ich podľa ich matematických schopnosti (dispozičné vlastnosti). - Ale ak by tí istí študenti matematickú úlohu nevyriešili, pripisovali by sme chybu príliš náročnej úlohe (prostrediu). = Preto najskôr posudzujeme podľa toho či chceli úlohu vyriešiť, či ich snaženie bolo dostačujúce a až na záver či úlohu boli schopní vyriešiť. 4. Postoje: zložky postojov, prevencia (aj praktické); rozdiel medzi predsudkom a stereotypom a vedieť rozlíšiť na príklade POSTOJE - relatívne stabilná pripravenosť človeka reagovať určitým spôsobom na osoby, predmety, situácie, názory a pod. - Jedná sa o naučenú predispozíciu správať sa voči určitým triedam objektov, a to podľa toho, ako sú chápané. Práca M.B.Smitha (1947) sa v rámci výskumu o postojoch rozlišujú na nasledujúce tri hlavné zložky postoja: Kognitívna (poznávacia) zložka postoja: Ide o spôsob, akým rozumieme a pomenúvame predmet postoja. Tvorí ju systém názorov, presvedčenie a predstavy. Základom tejto zložky je učenie a kategorizácia  Citová (afektívna, emocionálna) zložka postoja: Pomenúva emocionálne hodnotenie predmetu postoja, ktoré vyplýva zo sympatií a antipatií. Predmet postoja môže spôsobovať radosť, nádej, úzkosť, odpor a pod., tvoria kladný alebo záporný citový vzťah. Niekedy dokáže byť zároveň príjemná i nepríjemná Behaviorálna (konatívna) zložka postoja: Vyjadruje pohotovosť správania a konania v zmysle existujúceho postoja. Ide o realizáciu postoju v praxi. Je zistené, že mnohí ľudia nie sú ochotní doviesť svoje postoje do podoby skutkov. Prevencia voči stereotypom, postojom a predsudkom - majú nielen negatívny charakter, ale aj do značnej miery vedia ovplyvňovať naše rozhodovania, myslenie, konanie a vzťahy s inými ľuďmi. Možnosti prevencie v rámci postojov, stereotypov a predsudkov: a) byť príkladom – deti po nás opakujú a ak zaujmeme správne postavenie my, deti zaujmú rovnaké „zrkadlujúce“ stanovisko (napr. neškatuľkovať a nenálepkovať iných) b) uvedomenie si nevhodnosti – deťom by sme mali vysvetliť, čo je to postoj, stereotyp aj predsudok a viesť ich k uvedomeniu, že ich nie je úplne správne mať, ako s nimi pracovať a ako na nevhodné správanie iných vhodne zareagovať c) používať konkrétne príklady – pri vysvetľovaní deťom udávať konkrétne prípady, aby si vedelo vytvoriť lepšiu predstavu, deťom prečítať rozprávku/pustiť video d) viesť k empatií – budovať u dieťaťa empatiu, aby vedelo lepšie pochopiť iných ľudí, bolo tolerantné Praktické: - Čítanie príbehov s touto tematikou, navodzovanie situácií, ktoré majú deti možnosť vyriešiť na základe získaných informácií, - napríklad hra na niečo, niekoho – ako si sa cítil? – rolová, námetová hra. Veková kategória – 10 ročné deti Názov hry: Konflikt a spor – sudcovia: V triede sa navodí situácia, ktorú treba vyriešiť. „Pán iného náboženstva – moslimského, sa rozhodol navštíviť reštauráciu. Avšak personál ho odmietol obslúžiť a poprosili ho, aby reštauráciu opustil.“ Následne sa v triede určí jeden sudca a ostatný žiaci sa rozdelia na dve skupiny (pani učiteľka žiakov rozdelí. Každá skupina dostane 10 minút na to, aby si pripravili argumenty. Jedna skupiny pripravuje argumenty, prečo bolo nesprávne jednanie pracovníka reštaurácie. Druhá skupiny pripraví argumenty, prečo sa pracovník zachoval racionálne. Následne sudca vypočuje obe strany, dá im priestor na SLUŠNÚ diskusiu a na záver povie rozsudok – záver. Po vykonaní hry žiaci diskutujú o danom probléme. Hru vieme variovať rôznymi podobnými tematikami. Predsudok - Je bezdôvodný negatívny postoj, alebo antipatia človeka k inému človeku, alebo skupine - Ide väčšinou o mylné presvedčenie jednotlivca, ktorý prežíva negatívne pocity, keď sa nachádza pri ľuďoch, ku ktorým dané predsudky prechováva. - je to istá myšlienka alebo názor, ktorý si osvojíme ešte pred reálnou skúsenosťou s daným človekom (napríklad – Rómovia sú nevychovaní. Vidím Róma – viem, že je nevychovaný) - Čím viac bude jednotlivec veriť pravdivosti svojich predsudkov, bude len viac podporovať svoju zaujatosť, a tak sa z predsudku vytvorí stereotyp. Stereotypy - v psychológii sú zjednodušené, často nadhodnotené alebo skreslené predstavy o určitých skupinách ľudí. - Ide o kognitívne štruktúry, ktoré obsahujú presvedčenia, očakávania alebo predsudky voči jednotlivcom na základe ich príslušnosti k určitej sociálnej, etnickej, rodovej alebo inej skupine. - Stereotypy môžu byť pozitívne, negatívne alebo neutrálne. Rozdiel (CH. GPT) Zložky: Stereotypy: Sú kognitívne – ide o myšlienky, presvedčenia a kategorizáciu. Predsudky: Sú emocionálne – zahŕňajú pocity ako antipatia, hnev alebo strach. Neutralita vs. Negativita Stereotypy: Môžu byť neutrálne alebo dokonca pozitívne (napr. „Ázijci sú dobrí v matematike“). Predsudky: Zvyčajne sú negatívne (napr. „Nemám rád Ázijcov, pretože sú príliš súťaživí“). Vzťah k správaniu: Stereotypy: Nemusia automaticky viesť k diskriminačnému správaniu. Sú základom pre formovanie predsudkov. Predsudky: Často motivujú diskrimináciu alebo aktívne správanie voči skupinám (napr. vyhýbanie sa alebo agresia). Zhrnutie: Stereotypy sú o tom, čo si myslíme o skupinách (kognitívna zložka). Predsudky sú o tom, čo cítime voči skupinám (emocionálna zložka). 5. Sociálna komunikácia: aspekty sociálnej kom. Detí predšk. Veku; druhy neverbálnej komunikácie; popísať ľubovoľnú aktivitu na rozvoj sociálnej komunikácie detí v predšk. Veku Sociálna komunikácia V užšom slova zmysle: - ako proces oznamovania a výmeny informácií. - Informácie sa pre všetkých zúčastnených stávajú spoločnými. V širšom slova zmysle: - ako vzájomnú výmenu obsahu vlastného vedomia, vlastných myšlienok. - Je to interakcia medzi dvoma alebo viacerými ľuďmi. Do popredia sa tu dostáva aj neverbálna zložka (poloha tela, gestikulácia, paralingvistické prejavy – vzdychy, odkašľanie,) Sociálna komunikácia = druh komunikácie, pri ktorej dochádza k obojstrannému dorozumievaniu ľudí, výmena ich názorov, postojov, vyjadrenie vlastného prežívania danej situácie i vzťahu k ostatným účastníkom komunikácie. Aspekty sociálnej komunikácie detí v predškolskom veku - Komunikačné schopnosti detí sa rozvíjajú v procese dozrievania, učenia a každodennými skúsenosťami z interakcie s dospelými aj rovesníkmi. - Najdôležitejším prostriedkom je hra, v ktorej sa dieťa vžíva do roly iného človeka, koná a komunikuje. - V komunikácii s dospelým si dieťa osvojuje aj pravidlá komunikácie - Sociálna komunikácia v predškolskom veku je kľúčovým aspektom rozvoja dieťaťa à tvorí základ pre jeho budúce sociálne, emocionálne a kognitívne schopnosti. Kľúčové aspekty sociálnej komunikácie v predškolskom veku: a) Vývoj reči a jazyka - Dochádza k rýchlemu rozvoju slovnej zásoby a gramatiky. - Deti sa učia tvoriť zložitejšie vety, začínajú používať rôzne druhy viet (napr. otázky, príkazy, popisy) - zdokonaľujú sa v rozlišovaní minulého, prítomného a budúceho času. - Významným krokom je aj porozumenie neverbálnej komunikácii, ako sú gestá a mimika. b) Interakcie s rovesníkmi - Viac sa zapájajú do interakcií so svojimi rovesníkmi = rozvoj ich sociálnych zručností. - Deti sa učia zdieľať, spolupracovať, striedať sa a riešiť konflikty prostredníctvom rozhovoru alebo hry. - Rozvíjajú sa aj empatické schopnosti = dieťa začína chápať pocity iných.  c) Symbolická hra a fantázia - často komunikujú prostredníctvom symbolickej hry, pri ktorej napodobňujú sociálne situácie (napr. hra na rodinu, obchod, lekára). = rozvíjajú schopnosť vžiť sa do rôznych rolí d) Rozvoj empatie a emocionálnej inteligencie - deti sa učia rozpoznávať a pomenovávať svoje pocity, ako aj pocity ostatných = rozvoj emocionálnej inteligencie - učia sa kontrolovať svoje emócie, uvedomujú si ako ich správanie ovplyvňuje ostatných. e) Rola dospelých - Učitelia a rodičia = podpora sociálnej komunikácie detí tým, že vytvárajú prostredie, kde sa deti cítia bezpečne vyjadriť svoje myšlienky a pocity. - Interakcia s dospelými pomáha deťom lepšie rozvíjať jazykové a komunikačné schopnosti. - Dospelí = vzory správneho správania a riešenia konfliktov Neverbálna komunikácia - patria sem neverbálne výrazové prostriedky: proxemika a teritorialita - komunikácia prostredníctvom vzdialenosti a priestoru Rozlišujeme: a) intímnu sféru = blízke osoby, b) osobnú sféru = menej blízke osoby (osoby jedincovi sympatické a chce s nimi byť v kontakte), c) spoločenskú sféru/sociálnu = osoby nezaujaté pri bežnej komunikácii (napr. na pracovisku) d) verejnú sféru = s človekom neprichádza do styku (napr. divadelné predstavenie) pohľady - reč očí (príjemné a nepríjemné pohľady), mimika - komunikácia prostredníctvom výrazov tváre gestika - pohyby rúk haptika - dotyky, podanie ruky posturika - držanie tela (rozlišujeme tri polohy - stojatá, ležatá a sedavá poloha) kinetika - pohyby tela Aktivita na rozvoj sociálnej komunikácie: “Kto som?” – Hádanie podľa popisu Cieľ: Rozvíjať sociálnu komunikáciu, aktívne počúvanie a schopnosť vyjadrovať sa. Pomôcky: Obrázky zvierat, predmetov, povolaní (napr. mačka, učiteľ, autobus), alebo kartičky so slovami (v prípade detí, ktoré už poznajú písmená). Priebeh aktivity: Deti sedia v kruhu. Vychovávateľ má kôpku kartičiek so zvieratami, povolaniami alebo predmetmi. Vychovávateľ vysvetlí pravidlá: Každé dieťa si potiahne kartičku (bez toho, aby ostatné deti videli, čo na nej je). Dieťa musí pomocou slov opísať, čo je na kartičke, ale nemôže povedať jej názov. Dieťa, ktoré má kartičku, začne opisovať (napr.: „Som zviera, mám štyri nohy, viem mňaukať a ľudia ma často chovajú doma“). Ostatné deti hádajú, o čom hovorí. Ten, kto uhádne, si pripíše bod, a hra pokračuje ďalším dieťaťom. Ak dieťa nevie opísať obrázok, ostatné deti mu môžu klásť jednoduché otázky (napr. „Žiješ v lese?“ „Máš krídla?“). Táto hra podporuje slovnú zásobu, sústredenie, aktívne počúvanie a schopnosť vyjadriť sa, čo sú kľúčové aspekty sociálnej komunikácie. 6. Asertívne správanie: techniky asertívnej komunikácie (aj praktické uplatnenie) ASERTÍVNE SPRÁVANIE - človek obhajuje a presadzuje svoje práva ale neútočí na iných, - práva druhého človeka rešpektuje a nespochybňuje ich; - komunikácia je otvorená, reč úprimná, nič nepredstiera, nebojí sa povedať svoje myšlienky a vyjadriť svoje city TECHNIKY ASERTÍVNEJ KOMUNIKÁCIE ▪ technika obohratej platne – opakujeme svoje požiadavky bez toho, aby sme vysvetľovali dôvody ▪ technika voľných informácií – poskytujeme voľné informácie partnerovi o svojich myšlienkach, citoch ▪ technika vyžadovania otázok – pýtame si informácie, spytujeme sa, aby sme sa lepšie pochopili ▪ technika otvorených dverí – kritiku prijímame bez vysvetľovania, uznáme si chybu ▪ technika negatívneho opytovania sa – nielenže kritiku prijímame, ale si pýtame ďalšie výhrady, kritiku ▪ technika kompromisov – človek nielen prijíma, ale aj ponúka kompromis Praktické uplatnenie - Aktivity „Poznáš pravdu?“ Aktivita je zameraná na vnímanie rôznych uhlov pohľadu na konflikt. Postup: - Žiakov rozdelíme na 5 skupín. - Úlohou každej skupiny je vyrozprávať známu rozprávku o Červenej čiapočke z pohľadu inej postavy, a to z pohľadu Červenej čiapočky, starej mamy, vlka, horára, mamy. - Každá skupina napíše svoju verziu rozprávky, ktorú jeden člen prečíta ostatným. - Nasleduje diskusia. Pýtame sa, prečo je ťažké uvedomiť si pri konflikte pohľad toho druhého. 7. Malá sociálna skupina: jej význam a diagnostika (prostredníctvom akých metód, socializačná analýza, sociometria) Malá sociálna skupina - množstvo osôb spojených určitými spoločenskými vzťahmi, ktoré sú regulované spoločenskými inštitúciami. - Tieto vzťahy sú založené na spoločných normách a hodnotách - nazývajú sa aj prvotné à vznikajú v nich základné vplyvy, ktoré formujú ľudskú osobnosť. - poskytuje sociabilitu a spôsob zospoločenštvenia. Kľúčové znaky = trvanlivosť, malý počet členov. vysoká dôvernosť vo vzájomných vzťahoch. Význam malej sociálnej skupiny 1. Primárna socializácia - Malé sociálne skupiny (rodina, blízki priatelia) sú miestom, kde sa jedinec učí základné sociálne normy, hodnoty a správanie. - Sú základom pre vytváranie identity a sebapoznania. 2. Emočná podpora: - Poskytujú bezpečné prostredie, môžu vyjadriť svoje emócie, zdieľať problémy, získavať podporu. - Zlepšujú psychickú pohodu, pomáhajú zvládať stres a krízy. 3. Rozvoj sociálnych zručností: - podporuje rozvoj schopností à komunikácia, empatia, spolupráca, riešenie konfliktov. 4. Budovanie dôvery a intimity: - vytvára priestor na dôverné vzťahy a hlboké emocionálne väzby 5. Podpora individualizácie a sebavedomia: - Jedinec v malej skupine dostáva viac priestoru na prejavenie svojej individuality a je ľahšie ocenený za svoje jedinečné vlastnosti a schopnosti. 6. Koordinácia a spolupráca: - sú efektívne pri riešení úloh a dosahovaní spoločných cieľov à členovia môžu úzko spolupracovať a prispôsobovať sa potrebám skupiny.  7. Prenos kultúrnych hodnôt: - Malé skupiny (rodiny), sú nositeľmi tradícií, zvykov a kultúrnych hodnôt, ktoré odovzdávajú ďalším generáciám. Diagnostika Pozorovanie - Najprirodzenejšia metóda - Učiteľ má možnosť sledovať žiakov v rôznych situáciách (počas vyučovania, aj mimo neho) - dôležité je pozorovanie žiakov v neformálnych situáciách, ako napr.: o pred školou, o na školskom dvore, o počas prestávok v triede, na chodbe, o počas exkurzií, o v šatni, o športových hier o v školskej jedálni, o mimoškolských aktivít. Pri pozorovaní sa môže učiteľ zamerať na: - s kým sa žiak najčastejšie stýka, - kto iniciuje kontakt, - ako často a ako dlho kontakt prebieha, - či je kontakt trvalý, - či ide o kontakt s jedným, viacerými žiakmi, - či ide o kontakt so žiakom rovnakého, opačného pohlavia, - aká je povaha kontaktu (napr. priateľstvo, rivalita, šikanovanie, pomoc alebo tlak). Diagnostický rozhovor - metóda na zisťovanie vzťahov a sociálnej pozície žiakov v triede. - Môže byť: a) individuálny– učiteľ vedie rozhovor s jedným žiakom, b) skupinový– rozhovor sa uskutočňuje s viacerými žiakmi naraz. - Rozhovory je možné viesť vo formálnych situáciách, ako sú: a) vyučovacie hodiny, b) triednické hodiny. - v neformálnych situáciách a) žiaci pôsobia prirodzenejšie. - rozhovor je významný aj pri skúmaní klímy v triede - Rozhovor môže byť: a) primárnou metódou – hlavný spôsob získavania informácií, b) doplnkovou metódou – používa sa na doplnenie údajov získaných inými spôsobmi. Dotazník - jednoduchý diagnostickým nástrojom, ktorý slúži na zisťovanie aktuálnej klímy v triede. - obsahuje otázky, na ktoré žiak buď voľne odpovedá, alebo vyberá z niekoľkých odpovedí. - Najznámejším dotazníkom na zisťovanie sociálnej klímy v triede je CES (Classroom Environment Scale). à je určený pre žiakov 2.stupňa základných škôl a stredných škôl. à Obsahuje 6 premenných, pričom v skrátenej verzii sú tieto premenné zastúpené š4-5 otázkami - Ďalším dotazníkom je MCI (My Class Inventory/Naša trieda) à je určený pre žiakov 3. - 6. ročníka základných škôl. à Tento dotazník zisťuje 5 premenných - Tieto dotazníky poskytujú hodnotné informácie o sociálnej klíme v triede a pomáhajú učiteľom pri jej diagnostike a zlepšovaní.  Projektívne techniky - zameriavajú sa na odhaľovanie skrytých osobnostných aspektov žiaka, (emocionálne, iracionálne, motivačné faktory, vyrovnávanie sa s konfliktami, intrapersonálne konflikty, vzťahy, postoje a potreby = nie sú priamo pozorovateľné) - umožňujú zistiť nevedomé aspekty správania, ktoré nie sú často dostupné bežnými diagnostickými technikami. - sú orientované na odhaľovanie nonkognitívnych funkcií, - úloha, ktorú má žiak riešiť, má skrytú formu a to umožňuje získať hlbší pohľad na žiaka a jeho vnútorné pocity a motívy. - Dôležitým faktorom projektívnych metód je vzťah medzi školským psychológom a žiakom Najčastejšie používané projektívne metódy: 1. Žiacke kresby - obľúbené projektívne techniky - rýchlo administrujú - môžu poskytnúť bohaté informácie o žiakovi. - Témy na kreslenie môžu zahŕňať: moja rodina, moja trieda, čarovná izba, začarovaná rodina, čoho sa bojím a na čo sa teším, dom, v ktorom by som rád žil... - slúžia na vytváranie hypotéz o žiakovi, ktoré je možné následne overiť ďalšími metódami. - Kresby môžu byť doplnené o rozhovor (objasňuje detaily) 2. Kresbový test školskej prispôsobivosti (KTS) - používa na zistenie úrovne spôsobilosti detí pre školu, najmä v prvom ročníku základnej školy. - skríningová metóda, ktorá môže pomôcť učiteľom a odborníkom posúdiť, či je dieťa pripravené na školu, alebo či by malo byť navrhnuté odloženie školskej dochádzky. - je vhodný na použitie pri zápise do školy 3. Metóda nedokončených viet - slúži na odhalenie obľúbených a kritizovaných javov, ktoré sa môžu objaviť v žiackych odpovediach na nedokončené vety. - Niektoré príklady východiskových viet sú: à V našej triede mám najradšej... à Najradšej som, keď... à Teším sa, lebo... à V rodine (škole) sa mi nepáči... - nedokončené vety pomáhajú získať diagnosticky významné informácie o žiakovi. - je dôležité tieto údaje ďalej overovať. Sociometria - využíva sa na získanie komplexného posúdenia klímy v triedach, pomocou špecifických výskumných postupov na zisťovanie a analýzu medziľudských vzťahov v malých sociálnych skupinách. - Cieľom je analyzovať intenzitu a charakter týchto vzťahov, či už ide o pozitívne (sympatie, preferencie, atraktívnosť) alebo negatívne (odmietanie, repulzia) voľby medzi žiakmi. - Jedným z nástrojov, ktorý učitelia používajú v rámci sociometrie, je sociometrický test. Sociometrický test - test obsahuje viacero otázok, - umožňujú členom sociálnej skupiny voliť partnerov v rôznych situáciách alebo pri spoločných aktivitách. - Výsledky testu poskytujú dôležité údaje o vzťahoch v triede, identifikujú jednotlivcov alebo skupiny, ktoré sa nachádzajú v extrémnych pozíciách (či už pozitívnych, alebo negatívnych). - sociometria dokáže zistiť, ktorí žiaci sú obľúbení alebo odmietaní, - nedokáže odpovedať na otázku, aké konkrétne vlastnosti tieto žiaci majú.  Zážitkové učenie s využitím štruktúrovanej hry - Najúčinnejšia forma učenia, ktorá sa odlišuje od tradičných spôsobov výučby - Zameriava sa na poskytovanie žiakom reálnych zážitkov, ktoré sú silnejšie a trvalejšie ako nabifľované informácie. = Keď niečo zažijeme à spomienky à pretrvávajú oveľa dlhšie à lepšie uchované v pamäti. V súčasnosti sa zážitkové učenie využíva na rôzne účely, medzi ktoré patrí: Posilnenie rozvoja osobnosti – Pomáha žiakom objavovať a rozvíjať ich individuálne schopnosti. Sebapoznanie - Umožňuje žiakom lepšie spoznať svoje silné stránky, slabé stránky Ovplyvnenie postojov žiakov - pozitívne zmeny v postojoch žiakov k učeniu alebo k životu. Lepšia kooperácia tímu - Vďaka spoločným zážitkom žiaci lepšie spolupracujú a komunikujú. Poznanie tímových rolí - Pomáha odhaliť, akú rolu každý žiak zohráva v rámci tímu a ako prispieva k spoločnému cieľu. Odhalenie silných a slabých miest tímovej práce - umožňuje identifikovať, kde tím funguje efektívne a kde potrebujú zlepšiť spoluprácu. Vedenie žiakov/ľudí - Posilňuje schopnosť vedenia a motivovania druhých. Rozvoj kreativity - Zážitky stimulujú kreativitu a hľadanie nových riešení. Posilnenie spontaneity - Pomáha žiakom byť spontánnejšími a flexibilnejšími Socializačná analýza - je proces skúmania spôsobov, akými jednotlivci alebo skupiny prechádzajú procesom socializácie, teda učenia sa a osvojovania si spoločenských noriem, hodnôt, správania, kultúrnych vzorcov a rolí, ktoré sú potrebné na fungovanie v konkrétnom sociálnom prostredí. - Táto analýza sa zameriava na pochopenie toho, ako sa jedinec stáva plnohodnotným členom spoločnosti a ako sa spoločenské prostredie naňho vplýva. Kľúčové aspekty socializačnej analýzy: 1. Proces socializácie: Zahŕňa skúmanie toho, ako sa jedinec učí spoločenské normy, hodnoty, zvyky a jazyky. Sleduje interakciu medzi jednotlivcom a jeho prostredím (rodina, škola, priatelia, médiá atď.). 2. Fázy socializácie: Primárna socializácia - Prebieha v ranom detstve, zvyčajne v rodine. Sekundárna socializácia - Nastáva neskôr, pri kontakte s inými sociálnymi skupinami (škola, pracovisko, spoločenské kruhy). 3. Faktory socializácie: Rola rodiny, školy, rovesníkov, médií, náboženstva alebo kultúry v utváraní osobnosti jednotlivca. Vplyv spoločenského postavenia, pohlavia, veku či etnickej príslušnosti. 4. Výsledok socializácie: Prispôsobenie sa spoločenským normám. Budovanie identity a rozvoj sociálnych zručností potrebných na fungovanie v spoločnosti. 8. Komformita, faktory kt. ju ovplyvňujú, milgram, ash, sherif (experimenty) KONFORMITA - znamená, že ľudia zmenia svoje názory, odpovede, vnímanie a správanie podľa noriem určitej skupiny. FAKTORY OVPLYVŇUJÚCE KONFORMITU 1. Individualita - existujú rozdiely v túžbe byť jedinečný alebo individuálny. - Ľudia sa odlišujú vo svojej ochote robiť veci,