Literatúra - základ PDF

Jazyková komunikácia Komunikácia je z latinského slova KOMUNIKÁRE (comunicare), dorozumievať sa alebo oznamovať. Je to prenos obrazu informácie medzi účastníkmi komunikácie (komunikantmi) v istej komunikačnej situácií pomocou spoločenského systému znakov. Informáci...

Jazyková komunikácia Komunikácia je z latinského slova KOMUNIKÁRE (comunicare), dorozumievať sa alebo oznamovať. Je to prenos obrazu informácie medzi účastníkmi komunikácie (komunikantmi) v istej komunikačnej situácií pomocou spoločenského systému znakov. Informácia - je to myšlienkový obsah, ktorý odosielateľ oznamuje prijímateľovi, má istý obsah a rôznu podobu (je to od jednoduchej správy až po komplikované literárne diela). Každá informácia sa odohráva v istej komunikačnej situácií. Komunikačná situácia: je to súhrn sociálnych a technických podmienok v ktorej sa komunikácia koná. Pýtame sa: KTO? – autor, ČO? – obsah, KOMU? - prijímateľ informácie, KEDY? – čas, AKO? – štýl, PREČO?- cieľ , KDE? - prostredie Komunikáciu chápeme v 2 významoch: a) V širšom zmysle slova - je to každá výmena informácií medzi ľuďmi. b) V užšom zmysle slova - je to dorozumievací proces, spoločenský styk s cieľom výmeny myšlienok medzi ľuďmi. Z jazykovedného pohľadu je to sprostredkovanie informácie ústnou alebo písomnou formou. Funkcie komunikácie: 1. dorozumievacia (komunikatívna) 2. pomenúvacia - ja nástrojom myslenia 3. poznávacia 4. expresívna - slúži na vyjadrenie citov vôle.. Druhy komunikácie Verbálna (slovná) k. - realizuje sa pomocou jazykových prostriedkov. Formy ústnej verbálnej k. sú:  monológ - prehovor jednej osoby; vnútorný monológ,  dialóg - rozhovor dvoch alebo viacerých osôb,  replika - základná jednotka dialógu, je relatívne uzavretá, reaguje na predchádzajúci rozhovor, navodzuje ďalšie pokračovanie rozhovoru. Neverbálna (neslovná) k. - predstavuje využívanie mimojazykových prostriedkov. Ide o všetko, čo reč sprevádza. Patrí sem: reč tela, napr.:mimika, gestikulácia, postoj, vzdialenosť... Ďalšie druhy komunikácie: - priama komunikácia - obaja účastníci sú v priamom kontakte, spätnou väzbou sa zisťuje, či komunikácii ten druhý rozumel, je spontánna a nepripravená, nevyžaduje sa prísne dodržanie spisovnej normy. - nepriama komunikácia - účastníci komunikáciu nie sú v tej istej chvíli na tom istom mieste, dorozumievajú sa nepriamo, sprostredkovane (napr.list). Chýba bezprostredná spätná väzba a preto dochádza k nedorozumeniam. Súčasný vývoj techniky (SMS, MMS, internet, chat) odstraňuje nevýhody nepriamej komunikácie. - bežná k. - odohráva sa v súkromnej sfére, účastníci často využívajú nespisovné slová, slangové výrazy, rodinné slová, nedokončené vety, bohatú modalitu viet (napr. opytovacie, rozkazovanie, nedokončené vety). Vzdialenosť medzi účastníkmi býva malá, gestá a mimika sú výrazné. - oficiálna k. - realizuje sa vo verejnej sfére, napríklad v štátnej správe, administratíve, armáde, v prostriedkoch masovej komunikácie atď. Mala by prísne využívať spisovný jazyk, zdvorilé formulky, spoločenský odstup, odborné názvy, kancelarizmy atď. Veľmi úsporne využíva mimiku a gestá, vzdialenosť medzi účastníkmi je často aj niekoľko metrov. - monologická k. - komunikačná situácia je stále, hovorí iba jeden človek, chýba verbálna spätná väzba. Komunikačné roly sa v priebehu komunikácie nestriedajú. - dialogická k. - komunikujú najmenej dvaja účastníci, komunikačné roly sa striedajú, reč jednej osoby môže ešte pred ukončením prerušiť druhý účastník komunikácie, funguje spätná väzba. KOMUNIKAČNÝ REŤAZEC Komunikačný reťazec Komunikácia z technického pohľadu je systém, tzv. komunikačný reťazec spájajúci vysielač s prijímačom prostredníctvom komunikačného kanálu. Obr. 1: Shannon-Weaverov lineárny model Zdroj: Tenkel 2013/2014 Komunikát  Komunikant 1 (autor) = kódovanie = KÓD = dekódovanie = Komunikant 2 (adresát) Komunikačný kanál Komunikačný šum Komunikant 1 - je to autor alebo odosielateľ informácie, ktorú si vyberá z reality, isté javy alebo faktory. Formuluje svoje názory postoje, prejavuje, city atď... čiže vytvára informáciu, ktorú chce odoslať inému účastníkovi komunikácie. Informáciu spracúva pomocou jazykových prostriedkov. Komunikát - správa, text, jazykový prejav, nová informácia. Je základnou jednotkou jazykovej komunikácie, prenáša sa prostredníctvom KÓDU, čiže jazyka. Môže mať: a) podobu súvislého textu b) nesúvislého textu. Môže byť vecným textom (náučný, administratívny, publicistický), hovorovým textom alebo umeleckým textom. Komunikačný kanál - prostredníctvom neho sa šíri informácia (prostredie) Komunikant 2 - je prijímateľ alebo adresát informácie, prijíma informáciu, dekóduje ju a spracúva vo svojom vedomí. Dekódovanie - snaha informácii správne porozumieť. Autor môže použiť na dosiahnutie cieľa rôzne komunikačné postupy: 1. informačný (podáva informácie o stave vecí, ktoré sú obom účastníkom známe) 2. argumentačný - udáva argumenty v prospech alebo neprospech veci (dokazovať) 3. agitačný - chce prijímateľa pre niečo získať/presvedčiť Kód - jazyk ako systém znakov a jazykových prostriedkov, ale aj spôsob ich používania pri tvorbe a porozumení textu. Komunikačný šum - sťažuje prenos informácie alebo zapríčiňuje jej nesprávne pochopenie. Môže to byť nečitateľné písmo, zle vytlačený text, zlá výslovnosť, neznalosť pravopisu. Komunikačná situácia - je to súhrn sociálnych technických podmienok, v ktorej sa komunikačná udalosť koná. Efektívna a asertívna komunikácia Efektívna komunikácia - realizuje sa spoluprácou oboch účastníkov komunikácie, ktorí sa snažia byť navzájom ústretoví - čiže empatickí a využívajú schopnosť vrátiť sa do duševných pochodov druhého človeka. Opakom efektívnej komunikácie je devalvujúca komunikácia. Realizuje sa bez uplatnenia princípu zdvorilosti, často je sprevádzaná agresivitou. Asertívna komunikácia - je súčasťou efektívnej k., autor si cení seba ako osobnosť, presadzuje svoj názor, ale neuráža a toleruje aj názory iných komunikantov. Literárna komunikácia = druh jazykovej komunikácie = dialóg medzi autorom a prijímateľom textu Kontext (súvislosť textu) literárneho diela 1. spoločensko-historický kontext (napr. vojna, revolúcia, objavy...) 2. dobový estetický kontext (umelecký štýl obdobia – renesancia, barok...) 3. dobový literárny kontext (používaný lit. druh, lit. žánre, lit. smer...) 4. autorský kontext (život autora) Funkcie literárneho diela estetická → vzbudiť v čitateľovi pocit krásna; pobaviť; znechutiť výchovná → čitateľ hodnotí obraz skutočnosti náučná → prináša informácie, poučí Literatúra (lat. littera = písmeno) = (užší význam) slovesné umenie – pracuje so slovom = (širší význam) všetky písomné jazykové prejavy Literárna veda = spoločenská veda – skúma literatúru ako prejav umeleckej tvorivosti človeka člení sa: 1. literárna história (dejiny literatúry) – lit. obdobia a lit. smery 2. literárna kritika – posudzuje kvalitu lit. diel 3. literárna teória – lit. druhy, lit. žánre, kompozičné postupy, veršové systémy, výrazové prostriedky Druhy literatúry funkcia a výber výrazových prostriedkov: a) umelecká b) vecná – literatúra faktu obsah, funkcia a prijímateľ textu: a) populárno-vedecká b) náboženská c) dobrodružná d) sci-fi e) literatúra pre dospelých f) literatúra pre deti a mládež g) dievčenská a ženská autor textu: a) umelá b) ľudová slovesnosť príslušnosť autora k národua jazyku: a) národná b) svetová Výrazové prostriedky umeleckej literatúry TRÓPY základom je obmieňanie lexikálneho významu slova nepriame pomenovania, obrazné pomenovania, slová v prenesenom význame napr. metafora, metonymia, symbol, hyperbola, irónia, prirovnanie, epiteton, personifikácia... FIGÚRY základom je opakovanie hlások, slov a viet, neobvyklé spojenie slov, vynechanie slov A)štylistické figúry (napr. anafora, epifora, epizeuxa....) ANAFORA - opakovanie rovnakých slov na začiatku dvoch alebo viacerých veršov. EPIFORA - opakovanie rovnakých slov na konci dvoch alebo viacerých veršov. EPIZEUXA - opakovanie toho istého slova za sebou vo verši. EPANASTROFA- opakovanie rovnakých slov na konci jedného a začiatku druhého verša. B) vetné a rečnícke figúry (napr. elipsa, oxymoron, paradox...) C) zvukové figúry (napr. aliterácia, eufónia...) Rozprávač epika: rozprávač podáva príbeh, opisuje miesta, charakterizuje postavy autor ≠ rozprávač; autor ≠ postava lyrika: v diele je prítomný lyrický subjekt/hrdina, ktorý vykresľuje pocity; čas a poradie výpovedí nie sú podstatné; je prítomný v každej lyrickej básni dráma: rozprávač nie je prítomný (výnimky – antické divadlo – chór, epické divadlo) Rozprávač epika rozprávač; postava (on/ona) koná, zažíva DEJ lyrika ja= lyrický subjekt prežívam, vnímam STAV Postava  Pásma reči Pásmo rozprávača ide o prehovory rozprávača – posúva dej dopredu, opisuje prostredie, charakter postavy ap. realizuje sa nepriamou rečou, slovesá: napr. vravel, povedal, hovoril + spojky aby, že, keď, patrí tu aj uvádzacia veta priamej reči Pásmo postáv prehovory postáv: A) vyslovujú nahlas → priama reč B) myslia si ich = vnútorný monológ = myslený, nahlas nevyslovený prehovor postavy; postava hovorí sama pre seba zachytáva vnútorné rozpoloženie postavy, postava hodnotí svoje konanie ap. Pásmo rečí rozprávača Nespoľahlivý rozprávač Je to rozprávač v literatúre, divadle či filme, ktorého dôveryhodnosť a uhol pohľadu bol vážne narušený. Je to falošný rozprávač. Autor môže mať veľa dôvodov na to, aby vytvoril tohto rozprávača, zvyčajne na oklamanie a podvedenie čitateľov alebo publika. Nespoľahliví rozprávači sa väčšinou vyskytujú v prvej osobe(ja- rozprávaní), ale niekedy môžu byť aj v er- rozprávaní (on- rozprávaní). Rozprávač môže byť nespoľahlivý z mnohých dôvodov. Niektoré typické scenáre sú:  rozprávač môže byť dramaticky odlišný veku než ľudia v príbehu. Napríklad ako dieťa, sa snaží vysvetliť konanie dospelých,  rozprávač môže mať predsudky o rase, náboženstve či pohlaví,  rozprávač môže mať nízku inteligenciu,  rozprávač môže trpieť halucináciami alebo demenciou,  rozprávač môže mať vadu osobnosti, ako sú chorobné klamstvo alebo narcismus... Rozprávač „oko kamery“ - zameriava sa na vonkajšie znaky postáv, nezobrazuje vnútorný svet. Opisuje správanie, dialógy, gestá. Objektívny rozprávač sa stratí v akomsi druhu pohybujúcej sa zvukovej kamery. Kamera môže ísť kamkoľvek, ale zaznamenáva iba videné a počuté. Nemôže sa dostať k myšlienkam jednotlivých postáv. Často sa stretneme aj s pojmom dramatický uhol pohľadu. Najčistejšia forma tohto prístupu je dialóg. Ak autor pridá nejaké vety, vstupuje do deja svojím vlastným prístupom zjavným z výberu slov. Je zameraný len na vonkajšie znaky, črty a činy postáv. Nezobrazuje vnútro, psychiku svojich postáv, len sprostredkovane poukazuje naň cez konanie, reakcie a dialógy. Čitateľ → vníma dielo pod vplyvom dobového vkusu i svojich skúseností Čítanie: naivné (bez rozlíšenia reality a fikcie) sentimentálne (výber len tých postáv, s ktorými sa stotožňujeme alebo cítime voči nim antipatiu) diskurzívne (držíme si odstup, objavujeme ukrytý zmysel symbolov v obsahu, máme pôžitok z obsahu i formy, rešpektujeme autorský zámer) Interpretácia Fázy interpretácie: 1. starostlivo prečítať,  2. vysvetliť, 3. posúdiť (príbuznosť s inými textami a jedinečnosť textu). Interpretácia: a) laická (ktorýkoľvek čitateľ) b) odborná (liter. vedec, kritik)