KU Geoekológia 2022 PDF

GEOEKOLÓGIA KOMPLEXNÁ FYZICKÁ GEOGRAFIA              Geoekológia (komplexná fyzická geografia, náuka o krajine) – objekt a predmet, postavenie v systéme geografických vied. Krajinná sféra a krajina. Fyzickogeografický komplex, modely výskumu, geosystémový a ekosystémový prístup skúm...

GEOEKOLÓGIA KOMPLEXNÁ FYZICKÁ GEOGRAFIA              Geoekológia (komplexná fyzická geografia, náuka o krajine) – objekt a predmet, postavenie v systéme geografických vied. Krajinná sféra a krajina. Fyzickogeografický komplex, modely výskumu, geosystémový a ekosystémový prístup skúmania krajinných systémov. Typy fyzickogeografických komplexov. Geografické dimenzie fyzickogeografických komplexov – topické, chorické, regionálne, kontinentálne a planetárne jednotky. Paradynamické komplexy a katény. Morfologická štruktúra fyzickogeografickej krajiny. Časové a časopriestorové zmeny fyzickogeografických komplexov. Zákonitosti priestorovej diferenciácie fyzickogeografickej sféry (planetárna pásmovitosť, vlastná horizontálna zonálnosť, predhorská zonálnosť, výšková zonálnosť, azonálnosť). Základy fyzickogeografickej regionalizácie a regionálnej taxonómie. Kultúrna krajina a jej priestorová štruktúra. Geotechnické systémy v krajine. Negatívne antropogénne zásahy v krajine a stupne jej premeny. Krajinná syntéza a racionálne využívanie krajiny. Literatúra MIČIAN, Ľ. (2008). Všeobecná geoekológia. Bratislava: Prírodovedecká fakulta UK MIČIAN, Ľ. – ZATKALÍK, F. (1984). Náuka o krajine a starostlivosť o životné prostredie. Bratislava: Prírodovedecká fakulta UK TREMBOŠ, P. – MIČIAN, Ľ. – MINÁR, J. – HRADECKÝ, J. (2009). Geoekológia. Bratislava: Prírodovedecká fakulta UK (CD-ROM) DRDOŠ, J. (1999). Geoekológia a environmentalistika I. Prešov: Fakulta humanitných a prírodných vied PU DRDOŠ, J. – MICHAELI, E. – HRNČIAROVÁ, T (2005). Geoekológia a environmentalistika II. Prešov: Fakulta humanitných a prírodných vied PU MIKLÓS, L. – IZAKOVIČOVÁ, Z. (1997). Krajina ako geosystém. Bratislava: Veda MINÁR, J. a kol. (2001). Geoekologický (komplexný fyzickogeografický) výskum a mapovanie vo veľkých mierkach. Geografické spektrum, 3. Bratislava: Prírodovedecká fakulta UK DEMEK, J. (1987). Úvod do štúdia teoretickej geografie. Bratislava: SPN MICHAL, P. (1997). Základy komplexnej fyzickej geografie. Banská Bystrica: Fakulta prírodných vied UMB DRGOŇA, V. – KRAMÁREKOVÁ, H. (1995). Environmentálna geografia I. Nitra: Fakulta prírodných vied UKF MAZÚR, E. a kol. (1985). Krajinná syntéza oblasti Tatranskej Lomnice. Geografický model racionálneho využívania krajiny v národných parkoch. Bratislava: Veda Geoekológia – fyzickogeografická disciplína, ktorá skúma vzájomné vzťahy medzi prírodnými komponentmi, prvkami krajiny a hodnotí prírodné procesy na určitom území – integrovaný výskum krajiny Geoekológia = komplexná fyzická geografia = náuka o krajine Environmentalistika – interdisciplinárna náuka o ochrane a tvorbe životného prostredia; riešenie otázok životného prostredia je úloha prírodných, technických a spoločenských vied Životné prostredie – viaže sa na krajinnú sféru Zeme, s ktorou je spätý život a sociálno-ekonomické činnosti ľudskej spoločnosti KRAJINNÁ SFÉRA A GEOGRAFICKÝ VÝSKUM Zem sa skladá z koncentricky usporiadaných vrstiev – geosfér. Z hľadiska geografie sú najdôležitejšie pripovrchové geosféry: Listosféra – jej vrchnú časť tvorí zemská kôra, ktorej povrchom je georeliéf Atmosféra – jej spodnú časť tvorí troposféra Hydrosféra Biosféra – rastlinstvo a živočíšstvo so svojím prostredím Pedosféra Niektorí autori vyčleňujú i kryosféru (permafrost a ľadovce), ľadovce sa však považujú za súčasť hydrosféry. Geomorfosféra – zaberá časti všetkých geosfér, v ktorých prebiehajú geomorfologické procesy Pripovrchové geosféry sú prepojené navzájom vzťahmi → vytvárajú celostný systém – fyzickogeografickú sféru. Fyzickogeografická sféra tvorí prírodné prostredie ľudskej spoločnosti. Fyzickogeografická sféra je objektom výskumu fyzickej geografie. Vo fyzickogeografickej sfére vznikla humánnogeografická (socioekonomická) sféra (antroposféra). Humánnogeografickú sféru tvorí ľudstvo – obyvateľstvo Zeme a produkty jeho činnosti (sídla, priemyselné a poľnohospodárske závody, komunikácie atď.) Humánnogeografická sféra je objektom skúmania humánnej geografie. Fyzickogeografická a socioekonomická sféra sú prepojené vzájomnými väzbami → vytvárajú jednotný systém – krajinnú (geografickú) sféru. Geografická sféra je objektom výskumu geografie. Hranice geografickej sféry Horná a dolná hranica krajinnej sféry je totožná s hornou a dolnou hranicou fyzickogeografickej sféry. horná hranica – najviac autorov sa tradične prikláňa k názoru, že vrchnú hranicu fyzickogeografickej sféry tvorí tropopauza, t.j. hranica medzi troposférou a stratosférou – vlastnosti troposféry sú vo veľkej miere podmienené jej interakciou s hydrosférou a litosférou – vrchná hranica fyzickogeografickej sféry prebieha priemerne vo výške 10 až12 km (nad rovníkom 16 až 18 km, nad pólmi 8 až 10 km) – túto hranicu však nemožno považovať za absolútne platnú, lebo v najnižšej časti stratosféry pozorujeme ešte vplyv vertikálnych prúdení vzduchu a teoretická hranica života siaha po ozónosféru s maximálnou koncentráciou ozónu vo výškach 20 až 25 km spodná hranica Spodnú hranicu fyzickogeografickej sféry niektorí autori stotožňujú s Mohorovičičovou plochou diskontinuity (hranica medzi zemským plášťom a zemskou kôrou) alebo až s dolnou hranicou litosféry – pohyb litosferických dosiek utvára základný tektonický rámec pre formovanie krajinnej sféry Viacerí geografi (napr. Zabelin, Isačenko, Mičian) však považujú za vhodnejšie dolnú hranicu viesť v hĺbke 4 až 5 km pod pevným povrchom Zeme, po ktorú dochádza ešte k interakciám viacerých čiastkových geosfér, ktorých výsledkom je hypergenéza – súbor procesov fyzikálnej a chemickej premeny minerálov vo vrchnej časti zemskej kôry vplyvom atmosféry, hydrosféry a živých organizmov – hlbšie chýba vzduch, voda v tekutom stave, organizmy a nastupujú pomery cudzie fyzickogeografickej sfére – za limitný parameter života v hlbinách litosféry sa udáva izoterma 122°C dolná hranica biosféry – na súši v hĺbke 2,5 až 2,7 km vo svetovom oceáne v hĺbke 5 až 5,5 km Hlbšie časti Zeme a vyššie časti Kozmu tvoria okolie krajinnej, resp. fyzickogeografickej sféry, ktoré do objektu geografie nepatrí, ale na tento objekt vplýva – preto mu geografi musia venovať príslušnú pozornosť Najdôležitejšia časť krajinnej sféry je pri zemskom povrchu – pri georeliéfe, kde sa sústreďuje voda, vznikol pôdny pokrov, je najvyššia koncentrácia organizmov, sústreďuje sa život ľudskej spoločnosti Krajina – ľubovoľný komplexný výrez (segment) krajinnej (geografickej) sféry, ktorý obsahuje časti všetkých jej geosfér Krajina môže byť ohraničená prírodnými hranicami (napr. nížinná, horská, lesná, stepná krajina) alebo hranicami vytvorenými človekom (napr. poľnohospodárska, priemyselná, mestská krajina). Krajinu môže ohraničovať aj politická či administratívna hranica (napr. štát, kraj, okres, obec). Namiesto termínu krajina sa často používa výraz región, oblasť, teritórium a pod. Geografická krajina je zložitý heterogénny časopriestorový systém, vyhraničený na základe (ľubovoľne) zvoleného kritéria, v ktorom interagujú horniny (spolu s georeliéfom), ovzdušie, vodstvo, pôdy, rastlinstvo, živočíšstvo, obyvateľstvo a produkty jeho aktivity v priestorových štruktúrach. Súčasná geografia – veda, ktorá sa zaoberá krajinnou sférou ako celkom, ako aj jej konkrétnymi výrezmi – krajinami (regiónmi, oblasťami zemského povrchu) Základné metódy geografického výskumu Priestorovosť – štruktúrny a regionálny prístup → uplatňujú sa hlavne horizontálne vzťahy (pozdĺž zemského povrchu)  štruktúrny prístup – štúdium rozmiestnenia geografických objektov a javov na zemskom povrchu (spôsob ich usporiadania – priestorová organizácia krajiny) a ich priestorovej interakcie (vzájomného priestorového pôsobenia)  regionálny prístup – štúdium geografického charakteru jednotlivých oblastí (regiónov), metóda porovnávania rôznych regiónov Syntetickosť – výskum vzájomných vzťahov medzi geosférami alebo ich časťami → uplatňujú sa hlavne vertikálne vzťahy Ľ. Mičian, 2008 Fyzická geografia prešla v posledných desaťročiach výrazným vnútorným vývojom. Zameranie na prostý opis prírodnej krajiny bolo nahradené hľadaním zákonitostí jej usporiadania, fungovania a prognózu jej vývoja. Centrálny záujem fyzickej geografie sa posúval od poznávania georeliéfu (geomorfológie) cez rozvíjanie ďalších analytických prístupov k vzniku dnes významovo dominantnej komplexnej fyzickej geografie – geoekológie. Tieto zmeny sa nutne odrážajú i v metódach fyzickogeografického výskumu. Systémový prístup, kvantitatívna revolúcia a vznik geografických informačných systémov umožňujú vznik progresívnych geografických modelov a prognóz, zvyšuje sa však i náročnosť na kvalitu a množstvo empirických informácií. Základné zdroje primárnych fyzickogeografických informácií – jednorázový terénny výskum, stacionárny a polostacionárny výskum, metódy diaľkového prieskumu Zeme Dva hlavné vývojové smery fyzickej geografie: 1. Stredoeurópsko-východoeurópska koncepcia – existenia centrálnej, integrálnej, komplexnej disciplíny v rámci fyzickej geografie – komplexná fyzická geografia (náuka o krajine, geografická krajinná ekológia) – geoekológia Geoekológia zaberá centerálne miesto v systéme fyzickogeografických vied, ako integrujúca, syntézová, kopmplexná disciplína tvorí jeho jadro. Na základe poznatkov parciálnych fyzickogeografických disciplín vytvára obraz o priestorovom usporiadaní a fungovaní fyzickogeografických komplexov ako celostných geosystémov, resp. krajinných ekosystémov ako celostných útvarov. 2. Anglo-americká koncepcia – v rámci fyzickej geografie neexistuje žiadna centrálna, komplexná, syntézová disciplína – viaceré disciplíny zaradené do súboru geografických vied sú už dávnejšie samostatné, sú mimo fyzickej geografie a mimo nej sa rozvíjajú (najnovšie dokonca aj geomorfológia) Grafické znázornenie systému fyzickogeografických vied (Mičian, 1971)