Analytická geometria PDF

Analytická geometria Analytická geometria je oblasť matematiky, v ktorej sa študujú geometrické útvary a vzťahy medzi nimi pomocou ich analytických vyjadrení. Praktický význam analytického vyjadrenia je v tom, že vieme ľahko zistiť - vypočítať, či bod X je bodom daného útvaru, ak poznáme súra...

Analytická geometria Analytická geometria je oblasť matematiky, v ktorej sa študujú geometrické útvary a vzťahy medzi nimi pomocou ich analytických vyjadrení. Praktický význam analytického vyjadrenia je v tom, že vieme ľahko zistiť - vypočítať, či bod X je bodom daného útvaru, ak poznáme súradnice bodu X. Pomocou zvolenej súradnicovej sústavy vieme každý základný geometrický útvar vyjadriť jednoznačne v tvare istej rovnice (alebo nerovnice - NR). Vzťah medzi príslušným geometrickým útvarom a jeho rovnicou (NR) je daný nasledovným pravidlom: Ľubovoľný bod X leží v danom útvare práve vtedy, ak jeho súradnice spĺňajú rovnicu (NR) útvaru. Na základe tohto pravidla prienikom útvarov U1 a U2 je množina všetkých bodov, ktorých súradnice spĺňajú súčasne rovnice (NR) obidvoch týchto útvarov, t. j. sústavu týchto rovníc (NR). Súradnicová sústava Karteziánska súradnicová sústava v rovine (v priestore) je sústava dvoch (troch) navzájom na seba kolmých priamok, ktoré voláme osi súradnicovej sústavy. Ich jediný spoločný bod voláme začiatok súradnicovej sústavy a označujeme ho znakom O ( alebo Oxy, Oxyz). Každá os je rozdelená bodmi, ktoré na tej istej osi sú od seba rovnako vzdialené počínajúc bodom O. Túto vzdialenosť nazývame jednotka pre danú os. Jednotky jednotlivých osí môžu mať rovnakú alebo rôznu veľkosť. Karteziánska súradnicová sústava je prostriedok, pomocou ktorého každému bodu v rovine (v priestore) vieme jednoznačne priradiť usporiadanú dvojicu (trojicu) reálnych čísel, ktoré voláme súradnice daného bodu. Fakt že bod A má súradnice a1, a2, a3 budeme zapisovať A[[a1; a2; a3] alebo A = [a1; a2; a3]. 1  Vektory Niektoré fyzikálne veličiny (napríklad rýchlosť, sila) majú dve charakteristiky: · veľkosť · smer Orientovaná úsečka je úsečka, u ktorej je jednoznačne určené (vyznačené), ktorý z jej krajných bodov je počiatočným a ktorý koncovým bodom (označený šípkou). Na obrázku je orientovaná úsečka AB s počiatočným bodom A a koncovým bodom B · veľkosť: dĺžka úsečky AB · smer: smer orientovanej úsečky Ak A, B sú 2 rôzne body, potom AB = BA, ale pre orientované úsečky platí AB ≠ BA. Ak počiatočný a koncový bod splývajú, ide o tzv. nulovú orientovanú úsečku, ktorej veľkosť je nulová. Poznámka: Zápis orientovaná úsečka AB často zapisujeme v tvare AB. Nenulový vektor u je množina všetkých orientovaných úsečiek, ktoré majú rovnakú veľkosť a rovnaký smer. Nulový vektor je množina všetkých nulových orientovaných úsečiek. Každá orientovaná úsečka vektora u sa nazýva umiestnenie vektora u. Poznámky: 1) Zápis vektor u často zapisujeme v tvare u (u so šípkou) alebo hrubou tlačou u. 2) Celý vektor sa graficky zobraziť nedá, nakoľko všetky zodpovedajúce orientované úsečky tohto vektora by vyplnili celú rovinu alebo 3-rozmerný priestor. 2 Príklad 1: Rozhodnite, ktoré orientované úsečky sú umiestnením (reprezentujú) toho istého vektora. Koľko rôznych vektorov je zobrazených na obrázky ? Záver: Sedem orientovaných úsečiek reprezentuje len päť rôznych vektorov. Príklad 2: V rovine je daný vektor u orientovanou úsečkou AB, kde A[[1; 2]], B[[3; 3]]. Zakreslite do Oxy umiestnenia vektora u pomocou orientovaných úsečiek: a) AB b) CD, ak C[[–1; 3]] c) EF, ak F[[1; –1]] d) GH, ak G[[0; 0]] Riešenie: 3 Príklad 3: Rozhodni, koľko čísiel je potrebných v rovine na určenie: a) orientovanej úsečky b) vektora Riešenie: Orientovaná úsečka je určená štyrmi číslami – počiatočný a koncový bod je určený dvojicou čísiel. Pri zakresľovaní orientovaných úsečiek, ktoré sú umiestnením toho istého vektora v príklade č. 2, stačilo využiť ako základ orientovanú úsečku AB a ostatné umiestnenia sa dali zakresliť podľa jedného z krajných bodov tak, aby šípka znamenala posun o dve jednotky doprava a jednu jednotku nahor. Z uvedeného vyplýva, že vektor v rovine by mohli charakterizovať dve čísla, ktoré reprezentujú posun z bodu O o tieto čísla v horizontálnom a vertikálnom smere v danom poradí. Preto by sme mohli uvedený vektor u zapísať v tvare u = [2; 1]]. Postreh: 1) Tieto dve čísla dostaneme v prípade každej orientovanej úsečky reprezentujúcej ten istý vektor, ak od súradníc koncového bodu odčítame súradnice počiatočného bodu. 2) Čísla charakterizujúce vektor u = [2; 1]] sa zhodujú so súradnicami bodu H orientovanej úsečky GH ( súradnice koncového bodu orientovanej úsečky, ktorej počiatočný bod je bod O). Overiť uvedený postreh na vektoroch zobrazených na obrázku: Definícia: Nech vektor u je určený orientovanou úsečkou AB, kde A[a1; a2;] , B[b1; b2;] Čísla u1 = b1 – a1, u2 = b2 – a2 (v prípade 3-rozmerného priestoru u3 = b3 – a3) nazývame súradnice vektora u. Zapisujeme u = B – A = [u1; u2;]] ( alebo [u1; u2; u3] ) 4 Poznámka: Zápis B – A je len formálny a operácia rozdielu sa týka len súradníc bodov A, B, nakoľko rozdiel bodov ako objektov neexistuje (je nezmysel). Príklad 4: Určte súradnice vektorov u = KL, v = MN, w = NM ak: K[4; –2], L[2; 5] , M[–2; 3; –7] , N[4; –2; –1] Riešenie: u = KL = L – K = [2 – 4; 5 – (–2)] = [–2; 7] v = MN = N – M = [4 – (– 2); – 2 – 3; – 1 – (–7)] = [6; –5; 6] w = NM = M – N = [– 2 – 4; 3 – (–2); –7 – (– 1)] = [–6; 5; –6] Poznámka: Vektory v a w z príkladu č. 4 nazývame navzájom opačné vektory (majú opačné smery) a zapisujeme v = – w Príklad 5: Daný je vektor u = [– 2; 3] a dve jeho umiestnenia AB a KL, A[[1; 2]], L[[–1; 1]]. Určte súradnice zvyšných krajných bodov orientovaných úsečiek, ktoré sú jeho umiestnením. Riešenie: u = [– 2; 3] = AB = B – A = [b1 – 1; b2 – 2] ⇒ b1 – 1 = – 2 ∧ b2 – 2 = 3, t. j. b1 = – 1 ∧ b2 = 5... B[– 1; 5] u = [– 2; 3] = KL = L – K = [– 1 – k1; 1 – k2] ⇒ – 1 – k1 = – 2 ∧ 1 – k2 = 3, t. j. k1 = 1 ∧ k2 = – 2... K[ 1; – 2] Problém: Ako spoznáme rovnakú veľkosť vektorov ? Zistíme vzdialenosti krajných bodov ich umiestnení – reprezentantov. Ako spoznáme rovnaký smer vektorov ? Pohľadom celkom jednoduché, matematicky o niečo ťažšie. Definícia: Dve nenulové orientované úsečky AB a CD majú rovnaký smer, ak:
priamky AB a CD sú rovnobežné, rôzne a body B, D ležia v rovnakej polrovine s hraničnou priamkou AC
priamky AB a CD sú totožné a prienikom polpriamok AB a CD je opäť polpriamka. 5 Dĺžka vektora (úsečky) je určená vzdialenosťou počiatočného a koncového bodu ľubovoľného smerového vektora, ktorý je jeho umiestnením. Z obrázka vyplýva, že aplikáciou Pytagorovej vety dostaneme: u = u12 + u 22 alebo u = d 2 + u 32 = u12 + u 22 + u 32 Nech u = AB, A[a1; a2; a3], B[b1; b2; b3]. Potom platí: u = AB  = B – A  = d(AB) = (b1 − a1 )2 + (b2 − a 2 )2 + (b3 − a 2 )2 Nulový vektor je (jediný) vektor, ktorého dĺžka je 0. Budeme ho označovať o. Nulový vektor má všetky súradnice rovné 0. Jednotkový vektor je každý vektor, ktorého dĺžka je rovná 1. Jednotkový vektor orientovaný v kladnom smere osi x označujeme i,... i[1; 0; 0] jednotkový vektor orientovaný v kladnom smere osi y označujeme j,... j[0; 1; 0] jednotkový vektor orientovaný v kladnom smere osi z označujeme k.... k[0; 0; 1] Vektory i, j, k tvoria bázu trojrozmerného priestoru. V ďalšom texte predpokladajme, že u[u1; u2; u3] a v[v1; v2; v3]. Skalárny násobok vektora v a reálneho čísla c je vektor c.v, pričom: dĺžka vektora c.v je c násobkom dĺžky vektora v a pre c > 0 oba vektory majú rovnaký smer pre c < 0 oba vektory majú navzájom opačný smer pre c = 0 platí c.v = o Namiesto c.v budeme niekedy písať kratšie cv. V súradniciach: c.v = [cv1; cv2; cv3] 6 Vektor (-1).v voláme vektor opačný k vektoru v a označujeme – v. V súradniciach: – v = [– v1; – v2; – v3] Platí: Dva nenulové vektory sú rovnobežné práve vtedy, ak jeden z nich je skalárnym násobkom druhého. Je to práve vtedy, ak podiely ich prvých, druhých aj tretích súradníc sú zhodné. Príklad 5: Nech A[– 3; 1; 7] a B[2; – 5; 0]. Určte dĺžku vektora v = AB a súradnice jednotkového vektora rovnako orientovaného v jeho smere. Riešenie: Najskôr určíme súradnice vektora v = AB = B – A: v = AB  = B – A  = d(AB) = 5 2 + (− 6) + (− 7 ) = 25 + 36 + 49 = 110 2 2 Označme u[u1; u2; u3] jednotkový vektor v smere vektora v = AB = B – A. Nakoľko u je skalárnym násobkom vektora v, existuje také reálne číslo c, že platí : Naviac, vektor u má dĺžku a preto platí: 1 1 Teda c2 =... c = ± 110 110 1 Hľadaný vektor dostaneme pre hodnotu c > 0, t. j. c = : 110 Príklad 6: Pre ktoré hodnoty čísel p, q ∈ R sú vektory a = [– 1; p; 4] a b = [ q; 2; – 3] rovnobežné? Riešenie: Podľa poznámky pred predchádzajúcim príkladom sú vektory a a b rovnobežné práve vtedy, ak −1 p 4 platí : = =. Porovnaním prvého zlomku s tretím a druhého zlomku s tretím q 2 −3 dostávame: q = 3/4 a p = – 8/3 7 Operácie s vektormi môžeme geometricky realizovať len pomocou ich umiestení. Využívame najmä operácie s orientovanými úsečkami, ktoré majú spoločný začiatok. Ak u = AB a v = AC, tak Súčet vektorov u a v je vektor u + v = AB + AC, ktorý môžeme znázorniť ako uhlopriečku v rovnobežníku so stranami tvorenými vektormi u a v , pričom jeho orientácia je znázornená na obr. : Výsledok sčítania vektorov, nezávisí od toho, v akom poradí ich sčitujeme. V súradniciach: u + v = [u1 + v1; u2 + v2; u3 + v3] a+b=c: Rozdiel vektorov u a v je vektor u − v = u + (− v) = AB + (−1).AC Ak u − v = o (nulový vektor), tak u a v nazývame opačné vektory. V súradniciach: u − v = [u1 – v1; u2 – v2; u3 – v3] Výsledok operácii s vektormi nezávisí od umiestenia vektorov. 8 Príklad 7: Dva nekolineárne vektory, napr. a, b , môžeme chápať ako strany rovnobežníka. Graficky ukážte, že ich súčet a rozdiel predstavujú uhlopriečky tohto rovnobežníka. Riešenie : Súradnice stredu úsečky 1 1 S–O= (A – O) + (B – O) 2 2 1 1 1 1 1 1 S–O= A– O+ B– O= A+ B–O 2 2 2 2 2 2 1 1 A+ B S= A+ B= 2 2 2 Upozornenie: Všetky operácie v predchádzajúcich rovnostiach sa robia so súradnicami bodov a nie s bodmi (aj keď to formálne vyhovuje). Platí: Ak bod S[s1; s2; s3] je stredom úsečky AB, v ktorej A[a1; a2; a3] a B[b1; b2; b3] , potom  a + b a + b2 a 3 + b3  S[s1; s2; s3] =  1 1 ; 2 ;. Zapisujeme S = A B  2 2 2  Súradnice ťažiska trojuholníka 2 B+C T–A= (A´ – A) ∧ A´ = B C = 3 2 2 B+C 1 1 2 T–A= ( – A) = B + C – A 3 2 3 3 3 1 1 1 A+ B+C T= B+ C+ A= 3 3 3 3 Príklad 8: Určte súradnice ťažiska T v trojuholníku ABC, ak A[1; - 2; 3] , B[- 10; 9; 14] , C[6; - 1; 10]. 2 2 Riešenie: a) A´ = B C = [- 2; 4; 12]... T – A = (A´ – A) = [- 3; 6; 9] = [- 2; 4; 6]... 3 3 T = A + [- 2; 4; 6] = [- 1; 2; 9] A+ B+C b) T = = [- 1; 2; 9] 3 9 Lineárna kombinácia vektorov u a v je vektor w, pre ktorý platí: w = c.u + d.v, kde c, d ∈ R. Čísla c, d v lineárnej kombinácii nazývame koeficienty kombinácie. Pre každú konkrétnu hodnotu koeficientov dostávame konkrétny vektor. Platí: Ak máme v rovine dané dva nerovnobežné vektory (lineárne nezávislé), tak každý vektor tejto roviny sa dá jednoznačne vyjadriť v tvare lineárnej kombinácie týchto dvoch vektorov. Ak máme v priestore dané tri navzájom rôznobežné vektory, ktoré neležia všetky v jednej rovine (lineárne nezávislé), tak každý vektor v priestore sa dá jednoznačne vyjadriť v tvare lineárnej kombinácie týchto troch vektorov. V dôsledku toho každý vektor sa dá napísať v tvare lineárnej kombinácie vektorov bázy: u = u1i + u2j + u3k. V tomto vyjadrení sú koeficienty kombinácie zhodné so súradnicami vektora, teda platí u = u1i + u2j + u3k práve vtedy, ak u = [u1; u2 ; u3] Príklad 9: Vyjadrime vektor [ – 3; 1] ako lineárnu kombináciu vektorov [1; –1] a [2; 3]. Riešenie: Hľadáme čísla c, d ∈ R, pre ktoré platí [- 3; 1] = c[1; - 1] + d[2; 3] = [c; - c] + [2d; 3d] = [c + 2d; - c + 3d]. Porovnaním prvých a porovnaním druhých súradníc ( usp. dvojice sa rovnajú práve vtedy, keď sa rovnajú po zložkách) dostávame sústavu dvoch rovníc s dvomi neznámymi: c + 2d = – 3 ∧ – c + 3d = 1 ⇒ c = – 11/5 a d = – 2/5 − 11 −2 Teda platí : [ – 3; 1] =.[1; –1] +.[2; 3]. 5 5 Skalárne násobenie (skalárny súčin) vektorov Definícia : Ak u = AB a v = AC, tak konvexný uhol BAC ( < 180o ) nazývame uhol vektorov u a v ( ozn. ϕ ). Uhol nie je definovaný, ak aspoň jeden z vektorov je nulový. Ak u a v sú nenulové vektory, ktoré zvierajú uhol ϕ, tak číslo u.v.cos ϕ nazývame skalárny súčin vektorov u a v ( ozn. u.v ). u.v = u.v.cos ϕ Ak aspoň jeden z vektorov je nulový, tak ich skalárny súčin je 0. 10 Veta ( o skalárnom súčine ) : V ortonormálnej sústave súradníc v rovine pre každé dva vektory u[u1,u2] a v[v1,v2] platí : u.v = u1.v1 + u2.v2. V ortonormálnej sústave súradníc v priestore pre každé dva vektory u[u1,u2,u3] a v[v1,v2,v3] platí : u.v = u1.v1 + u2.v2 + u3.v3. Dôkaz ( v rovine ) : Podľa kosínusovej vety : a2 = b2 + c2 – 2.b.c.cos ϕ BC2=u2+v2 −2.u.v.cos ϕ −2.u.v u.v = ½(u +v −BC2) 2 2 Po dosadení súradníc : u.v = ½[ u12+ u22+ v12+ v22−( u1−v1)2−( u2−v2)2] Po úprave : u.v = u1.v1 + u2.v2 Poznámka: Skalárny súčin vektorov je jediná operácia s vektormi, kde výsledkom nie je vektor ale skalár (konštanta). Skalár (slovník c. slov) je veličina dostatočne určená svojou číselnou hodnotou (čas, dĺžka, objem, energia a pod.); je to opak vektora. Použitie skalárneho súčinu Veta ( o uhle vektorov ) : Pre veľkosť uhla ϕ nenulových vektorov u a v platí : u.v u1.v1 + u 2.v 2 + u 3.v3 cos ϕ = = u.v u12 + u 22 + u 32. v12 + v 22 + v32 Dôsledok : Nenulové vektory u a v sú na seba kolmé práve vtedy, keď u.v = 0. u.v = u.v.cos ϕ = u.v.cos 90° = 0 Z definície skalárneho súčinu a z vlastností funkcie kosínus vyplýva: u.v > 0 práve vtedy, ak uhol vektorov u a v je ostrý. u.v = 0 práve vtedy, ak uhol vektorov u a v je pravý. u.v < 0 práve vtedy, ak uhol vektorov u a v je tupý. 11 Príklad 10: Vypočítame uhol vektorov a , ak Riešenie: Preto uhol ϕ vektorov u a v má približnú hodnotu 100,3°. Príklad 11: Nájdite jedotkový vektor kolmý na vektor u = [3; 2]. Riešenie: Najskôr určíme nejaký vektor v kolmý na vektor u. Vo všeobecnosti, ak hľadáme nejaký vektor kolmý na vektor [a; b] , tak môžeme využiť vektor [-b; a], pretože ich skalárny súčin je 0. [a; b].[-b; a] = - ab + ab = 0 Takže vektor v = [-2; 3] je kolmý na vektor u. Potom, spôsobom podobným ako v príklade 5 tejto kapitoly nájdeme dve riešenia úlohy Vektorové násobenie vektorov Definícia : Vektorový súčin nenulových vektorov u a v je vektor w, ktorý má tieto vlastnosti : 1. w je kolmý na vektory u a v 2. smer vektora w je určený pravidlom pravej ruky Pravidlo pravej ruky : 3.w=u.v. sin ϕ , ϕ ∈〈 0°; 180°〉〉 Ruku položíme dlaňou na rovinu, v ktorej ležia vektory u a v. Palec postavený kolmo k Ak je aspoň jeden z vektorov u a v nulový, tak ich dlani určuje smer vektora w. vektorovým súčinom je nulový vektor. Vektorový súčin označujeme u x v. Poznámka: Geometrický význam tretej vlastnosti je ten, že dĺžka (veľkosť) vektorového súčinu dvoch vektorov sa rovná veľkosti plošného obsahu rovnobežníka vytvoreného týmito vektormi. 12 Veta : Pre každé nenulové vektory u a v v priestore platí : a) ak u je násobkom v, tak u x v = 0 b) u x v = – (v x u) Veta : Nech v pravotočivej ortonormálnej sústave súradníc v priestore sú dané vektory u[u1; u2; u3] a v[v1; v2; v3]. Potom súradnice vektora w = u x v môžeme vypočítať podľa vzorca : w1 = u2.v3 − u3.v2, w2 = u3.v1 − u1.v3, w3 = u1.v2 − u2.v1 alebo pomocou schémy: Poznámka : Ak potrebujeme určiť v priestore ľubovoľný vektor, ktorý je kolmý na dané vektory u a v, tak použijeme vektor w = u x v. Veta ( obsah trojuholníka ) : Nech v priestore je daný trojuholník ABC a nech b = AC a c = AB. Potom b x c P∆ABC = ½.  Dôkaz : P∆ABC = ½.c.vc, vc = b.sin α, b = |b|, c = |c| Po dosadení : P∆ABC = ½.|b|.|c|.sin α = ½.b x c podľa definície vektorového súčinu. Poznámka : Z každej úlohy v rovine môžeme urobiť úlohu v priestore tak, že za tretiu súradnicu bodov ( vektorov ) dosadíme nulu. 13 Príklad 12: Vypočítame obsah trojuholníka s vrcholmi A[3; -1; 5] , B[0; 4; -2] , A[-3; 3; 1] Riešenie: Hľadaný obsah je rovný polovici plochy rovnobežníka, ktorá sa rovná dĺžke vektorového súčinu vektorov u = B – A = [-3; 5; -7] a v = C – A = [-6; 4; -4]. Podľa vety využitím vzorca alebo schémy platí: u x v = [8; 30; 18] 1 2 P∆ABC = 8 + 30 2 + 18 2 = 322 ≈ 17,95 j2. 2 Veta ( objem rovnobežnostena ) : Rovnobežnosten je štvorboký hranol, ktorého protiľahlé steny sú rovnobežné. Pre objem rovnobežnostena ABCDEFGH, v ktorom u = AB, v = AD a w = AE platí : V = (u x v).w  Rovnobežnosten ABCDEFGH danou trojicou vektorov (orientovanými úsečkami so spoločným počiatočným bodom) je jednoznačne určený. Poznámka : Súčin (u x v).w sa nazýva zmiešaný súčin vektorov. Nakoľko na základe poradia operácií ako posledná sa vykonáva skalárny súčin vektorov , výsledkom zmiešaného súčinu je konštanta Príklad 13: Vypočítame objem a obsah povrchu rovnobežnostena ABCDEFGH, s vrcholmi A[-1; 2; -4] , B[2; 3; 0] , D[-2; 7; -4] , E[1; -1; -6]. Riešenie: Objem bude rovný absolútnej hodnote zmiešaného súčinu vektorov u = B – A = [3; 1; 4] , v = D – A = [-1; 5; 0] , w = E – A = [2; -3; -2] u x v = [-20; -4; 16]... (u x v).w = – 40 + 12 – 32 = – 60... V = – 60  = 60 j3. Obsah povrchu vypočítame pomocou vektorových súčinov u x v S = 2(  + u x w  + v x w [-20; -4; 16] + ) = 2( [10; 14; -11] + [-10; -2; -7]) = = 2( 672 + 417 + 153 ) ≈ 117,4 j2. 14 15 Úlohy - súhrn 16  Analytická geometria lineárnych útvarov V tejto časti budeme narábať s pojmami: Smerový vektor priamky p je každý vektor rovnobežný s priamkou p. Normálový vektor priamky p je každý vektor kolmý na priamku p. Smerový vektor roviny α je každý vektor rovnobežný s rovinou α. Normálový vektor roviny α je každý vektor kolmý na rovinu α. Poznámka: Ak niektorý vektor je smerovým alebo normálovým vektorom priamky alebo roviny, tak aj jeho ľubovoľný nenulový skalárny násobok je taký. To znamená, že každá priamka alebo rovina má nekonečne veľa smerových a normálových vektorov. Dôležité však je, že ak máme určenú priamku v rovine, tak smery jej normálového a smerového vektora sú jednoznačne určené ak máme určenú priamku v priestore, tak smer jej smerového vektora je jednoznačne určený, avšak má nekonečne veľa normálových vektorov rôznych smerov ak máme určenú rovinu v priestore, tak smer jej normálového vektora je jednoznačne určený, avšak má nekonečne veľa smerových vektorov rôznych smerov. 1. Parametrické vyjadrenie priamky Lineárne útvary sú priamka a rovina a ich časti. Zápis v = B − A znamená, že umiestením vektora v je orientovaná úsečka AB. Zápis B = A + v čítame súčet súradníc bodu A a vektora v – je to bod B, ktorý vznikne posunutím bodu A rovnakým smerom ako je smer vektora v o vzdialenosť zhodnú s veľkosťou vektora v. Úloha : Aký útvar vytvoria body, ktoré vzniknú súčtom súradníc daného bodu A so všetkými reálnymi násobkami vektoru v ? Záver : priamku ??? Nech bod X je ľubovoľný bod priamy p určenej dvoma rôznymi bodmi A, B. Potom pre vektor určený orientovanou úsečkou AX platí: X – A = t.u, t ∈ R , odkiaľ matematickou úpravou dostaneme X = A + t.u – táto rovnica platí len pre súradnice bodu A a vektora u, nakoľko doslovný súčet bodu a vektora je nezmysel. Definícia : Každú priamku p = AB môžeme vyjadriť rovnicou X = A + t.u, kde u = B – A je tzv. smerový vektor priamky p = AB, X je ľubovoľný bod ležiaci na priamke p = AB a t∈R je tzv. parameter. 17 Túto rovnicu nazývame parametrické vyjadrenie priamky. Ak A[a1; a2; a3] a u[u1; u2; u3], tak pre súradnice bodu X[x; y; z] platí: X = A + t.u... [x; y; z] = [a1; a2; a3] + t. [u1; u2; u3]... x = a1 + t.u1 ∧ y = a2 + t.u2 ∧ z = a3 + t.u3, t∈R alebo x = a1 + t.u1 y = a2 + t.u2 z = a3 + t.u3, t∈R 1. veta : Každá priamka má nekonečne veľa parametrických vyjadrení. Každá rovnica X = A +t.u, t∈R je parametrickým vyjadrením práve jednej priamky. 2. veta : Smerový vektor priamky je rovnobežný s danou priamkou. Zmenou množiny parametra môžeme vyjadriť aj časti priamky:
polpriamka AB: X = A +t.u, t∈〈0; ∞)
polpriamka BA: X = A +t.u, t∈(- ∞; -1〉〉
úsečka AB: X = A +t.u, t∈〈 0; 1〉〉
izolované body ležiace na priamke AB: X = A +t.u, t∈{-3; 0; 5; 7} Príklad 1: Sú dané body A[6; -1] a B[-4; 5]. Napíšeme rovnicu úsečky AB a nájdeme súradnice takého bodu C na úsečke AB aby platilo d(A, C) = 2.d(B, C). Riešenie: u = B – A = [-10; 6] Parametrické vyjadrenie (rovnice) úsečky AB: x = 6 – 10.t y = –1 + 6.t , t∈〈 0; 1〉〉 alebo [x; y] = [6 – 10.t ; –1 + 6.t ] , t∈〈0; 1〉〉 Bod C leží v dvoch tretinách úsečky AB smerom od bodu A k bodu B, preto jeho súradnice dostaneme pre hodnotu parametra t = 2/3 a dosadením do parametrických rovníc dostaneme C[- 2/3; 3]. 2. Všeobecná rovnica priamky Nech priamka p je určená bodom A[a1; a2] a smerovým vektorom u[u1; u2] , t.j. platí p: X = A + t.u, t∈R alebo x = a1 + t.u1 y = a2 + t.u2 , t∈R 18 x = a1 +t.u1 /.u2 y = a2 +t.u2 /.(-u1) rovnice sčítame u2.x − u1.y = a1.u2 – a2.u1... u2.x − u1.y − a1.u2 + a2.u1 = 0... a.x + b.y +c = 0 , kde a, b, c ∈ R pre ktoré platí a = u2 , b = −u1 a c = − a1.u2 + a2.u1 Definícia : Rovnicu p: a.x + b.y +c = 0, v ktorej aspoň jedno z reálnych čísel a, b je rôzne od nuly, nazývame všeobecná rovnica priamky p v rovine. Vektor n[a; b] sa nazýva normálový vektor priamky p. 3. veta ( o počte všeobecných rovníc ) : Každá priamka má v rovine nekonečne veľa všeobecných rovníc, ktoré sú nenulovým násobkom jednej z nich. Každá rovnica a.x + b.y + c = 0, kde a,b,c ∈R, je rovnicou práve jednej priamky. 4. veta : Normálový vektor priamky je kolmý na priamku. Dôkaz : Na základe zápisov pred definíciou platí: Smerový vektor priamky p je u[u1,u2], jej normálový vektor je n[u2,−u1]. u.n = u1.u2 + u2.(−u1)= 0 ⇒ vektory u a n sú na seba kolmé. Tento dôkaz je zároveň návod na napísanie všeobecnej rovnice priamky, ak poznáme jej parametrické vyjadrenie alebo súradnice 2 bodov ležiacich na priamke (využitím smerového vektora). Poznámka: Všeobecná rovnica priamky existuje len v rovine, t. j. v dvojrozmernom priestore. Príklad 2: Napíšeme všeobecnú rovnicu priamky určenej bodmi A[2; 5] a B[-1; 3] a potom zistite, či bod C[-5; -3] je bodom priamky AB. Riešenie: Smerový vektor u = B – A = [-3; -2]... normálový vektor n = [2; -3] Pre priamku p = AB platí: 2.x – 3.y + c = 0, kde c ∈ R. Nakoľko body A, B sú bodmi danej priamky, ich súradnice musia vyhovovať danej rovnici – základ ANALYTICKEJ GEOMETRIE – súradnice bodu musia vyhovovať rovnici (nerovnici) geometrického útvaru, ktorá tento útvar popisuje. Musia vyhovovať = po dosadení dostaneme PRAVDIVÝ VÝROK. A∈p: 2.2 –3.5 + c = 0... c = 11 B∈p: 2.(-1) – 3.3 + c = 0... c = 11 p = AB: 2.x – 3.y + 11 = 0 19 Poznámka: Na určenie konštanty c stačí dosadiť čo čiastkovej všeobecnej rovnice priamky súradnice len jedného bodu, ktorý tejto priamke patrí. Nech C∈p: 2.(-5) – 3. (-3) + 11 = 0... 10 = 0 ≈ nepravdivý výrok ⇒ C ∉ p. Keďže bod C nevyhovuje rovnici 2x – 3y + 11 = 0, ktorá je všeobecnou rovnicou priamky p ležiacej v rovine, neleží na priamke p, t. j. leží v jednej z polrovín, na ktoré táto priamka rovinu rozdeľuje. Nakoľko súradnice bodu C vyhovujú nerovnici 2x – 3y + 11 ≥ 0, táto nerovnica musí byť analytickým vyjadrením polroviny ohraničenej priamkou p a obsahujúcej bod C. Poznámka: Dosadením bodu O[0; 0] do danej nerovnice dostaneme tiež pravdivý výrok 11 ≥ 0 ⇒ O ∈ ABC = pC. Pokiaľ hraničná priamka polroviny neprechádza bodom O[0; 0] , znamienko nerovnosti pre určenie všeobecnej nerovnice polroviny sa najjednoduchšie určuje pomocou tohto bodu. Platí: Nech priamka p: ax + by + c = 0 je súčasťou roviny ρ (leží v rovine ρ). Priamka p rozdeľuje rovinu ρ na dve opačné polroviny, ktorých analytickým vyjadrením sú nerovnice: ax + by + c ≥ 0 ∨ ax + by + c ≤ 0 3. Ďalšie vyjadrenia priamky Grafom funkcie f: y = a.x + b, kde a, b ∈R, je priamka. Definícia : Rovnica y = k.x + q, kde k, q ∈R, sa nazýva smernicová rovnica priamky, číslo k je smernica priamky. Nech ϕ je uhol, ktorý zviera priamka p s kladnou polosou osi x. 20 Platí : tg ϕ = ( y2 − y1 )/( x2 − x1 ). Pretože body A a B ležia na priamke p, zároveň platí : y1 = k.x1 + q y2 = k.x2 + q Rovnice odčítame : y2− y1 = k.( x2− x1 ) a vyjadríme k = ( y2 − y1 )/( x2 − x1 ) 5. veta : Smernica priamky je zároveň tangensom uhla, ktorý priamka zviera s kladnou polosou osi x, t. j. k = tg ϕ. Dôsledky : Priamky rovnobežné s osou y nemajú smernicovú rovnicu, pretože s osou x zvierajú uhol 90o a tg 90o nie je definovaný (neexistuje). Všetky navzájom rovnobežné priamky majú rovnakú smernicu, lebo s kladnou polosou osi x zvierajú rovnaký uhol. X–y Príklad 3: Napíšeme všeobecnú, smernicovú a parametrické rovnice priamky p so smernicou –1/2 prechádzajúcou bodom P[3; –2]. 1 Riešenie: Smernicová rovnica priamky p má tvar y = − x + q. 2 1 1 Z vlastnosti P ∈ p vyplýva, že platí – 2 = −.3 + q... q = − 2 2 1 1 Hľadaná smernicová rovnica priamky p je y = − x −. 2 2 Keď v tejto rovnici prenesieme výraz z pravej strane na ľavú stranu, dostaneme všeobecnú rovnicu priamky p: Túto rovnicu môžeme upraviť na rovnicu s celočíselnými koeficientami: x + 2y + 1 = 0. Na určenie parametrických rovníc potrebujeme súradnice smerového vektora priamky, pričom z poslednej rovnice poznáme jej normálový vektor n = [1; 2]. Môžeme preto pracovať so smerovým vektorom u = [– 2; 1], ktorý spolu s bodom P určí parametrické rovnice priamky p: [x; y] = [3 – 2t; – 2 + t] , t ∈ R alebo p: x = 3 – 2t y=–2+t, t∈R 21 Trocha matematickej hry nezaškodí: x y x y x + 2y + 1 = 0... x + 2y = – 1 / : (– 1)... – x – 2y = 1... + = 1... + =1 −1 1 − 1 − 0,5 −2 Priamka p pretína os x v obraze čísla – 1 a os y v obraze čísla – 0,5 a ak to porovnáme s upravenou rovnicou, vidíme, tieto konštanty sú menovateľmi zlomkov v tejto rovnici. Platí: Nech p: a.x + b.y + c = 0, a, b∈R – {0}. Potom túto priamku je možné zapísať rovnicou x y + =1 p q kde p určuje úsek, aký priamka vytína na osi x a q určuje úsek, aký priamka vytína na osi y. Rovnicu x/p + y/q = 1 nazývame úsekový tvar rovnice priamky. Postup prechodu zo všeobecnej rovnice priamky na úsekový tvar rovnice priamky: a.x b. y x y a.x + b.y + c = 0... a.x + b.y = – c / : (– c)... + = 1... + = 1... −c −c −c −c a b −c −c x y... nech p = a q=... + =1 a b p q 22 Príklad 4: Napíšeme všeobecnú, smernicovú a parametrické rovnice priamky p prechádzajúcou bodmi K[– 5; 0] a L[0; 3]. x y Riešenie: Úseková rovnica priamky p má tvar + = 1 , ktorú potom upravíme na −5 3 3x – 5y = – 15... všeobecná rovnica priamky p: 3x – 5y + 15 = 0. 3 Zo všeobecnej rovnice vyjadríme y = x + 3 , čím dostaneme 5 3 smernicovú rovnicu priamky p: y = x + 3... tg ϕ = 3/5 5 Zo všeobecnej rovnice priamky vyjadríme normálový vektor n = [3; –5] na základe ktorého určíme jej smerový vektor u = [5; 3]. Parametrická rovnica priamky p: x = 0 + 5t y = 3 + 3t , t ∈ R 4. Uhol a vzájomná poloha 2 priamok 6. veta ( o uhle priamok ): Uhol 2 priamok je uhol ich smerových ( alebo normálových ) vektorov. Za uhol 2 priamok považujeme menší z dvojice možných uhlov. u1.v1 + u 2.v 2 Preto na výpočet uhla priamok používame vzorec cos ϕ = , ak oba vektory sú u + u 22. v12 + v 22 2 1 toho istého typu (smerový – smerový alebo normálový – normálový). 23  u1.n1 + u 2.n 2 Ak vektory sú typu smerový – normálový, používame vzorec sin ϕ = u12 + u 22. n12 + n 22 V prípade, že skalárny súčin smerových alebo normálových vektorov sa rovná nule, priamky sú na seba kolmé. Spôsob určenia vzájomnej polohy dvoch priamok: Priamky určené všeobecnými rovnicami parametrickými rovnicami Schéma určenia vzájomnej polohy Dané sú priamky :p: X = A+t.u, t∈R 2 priamok p a q: q: X = B+s.v, s∈R Schéma určenia ich vzájomnej polohy: Je np násobkom nq ? Je u násobkom v ? áno nie áno nie rôznobežné V rovine určite rôznobežné Je rovnica pre p Leží bod A na q ? V priestore musíme zistiť, násobkom rovnice pre q ? či existuje ich priesečník: áno nie áno nie totožné rovnobežné áno nie totožné rovnobežné rôznobežné mimobežné Príklad 5: Vypočítajte odchýlku (uhol) priamok p: 2x – 4y + 7 = 0 a q: [x; y] = [1 – t; - 3 + 2t] , t ∈ R. Riešenie: np = [2; – 4] a uq = [– 1; 2] alebo nq = [2; 1] a nech uhol priamok p, q je ϕ 2.2 − 4.1 0 cos ϕ = = = 0 ⇒ ϕ = 90° alebo 4 + 16. 4 + 1 20.5 2.(− 1) − 4.2 − 10 sin ϕ =  =  = 1 ⇒ ϕ = 90° 4 + 16. 1 + 4 10 24 Príklad 6: Určte vzájomnú polohu priamok p a q ležiacich v rovine, ak p: [x; y] = [1 – t; 2 – 3t] , t∈R a q: 2x + 6y + 3 = 0 Riešenie: Smerový vektor s[–1; –3] priamky p je násobkom normálového vektora n[2; 6] priamky q 1 ( s = –.n ) ⇒ priamky p a q sú na seba kolmé. 2 Nakoľko sa tieto priamky nachádzajú v jednej rovine a sú na seba kolmé, musia mať aj spoločný bod. p ∩ q: pri analytickom určovaní prieniku geometrických útvarov je potrebné riešiť sústavu rovníc (nerovníc), ktoré tieto útvary reprezentujú. Hľadáme totiž všetky spoločné body, nachádzajúce sa v daných útvaroch a preto ich súradnice musia vyhovovať všetkým rovniciam (nerovniciam), t. j. sústave týchto rovníc (nerovníc). [x; y] = [1 – t; 2 – 3t] , t∈R ∧ 2x + 6y + 3 = 0... 2.(1 – t ) + 6.(2 – 3t) + 3 = 0...... 17 – 20t = 0... t = 17/20 p ∩ q = {[1 – t; 2 – 3t]} = {[1 – 17/20; 2 – 3. 17/20]} = {[3/20; – 11/20]} Príklad 7: Určte vzájomnú polohu priamok p: [x; y; z] = [2 – 3t; –5; 2t] , t∈R a q: [x; y; z] = [– 1 + 4r; 3 – r; – 3r ] , r∈R Riešenie: Smerové vektory sp = [– 3; 0; 2] a sq = [4; – 1; – 3] nie sú násobkom jeden druhého, preto sú rôznobežné a preto aj priamky sú buď rôznobežné alebo mimobežné. Rôznobežné sú práve vtedy, ak majú spoločný bod (prienikom je neprázdna množina) a to je práve vtedy, ak existujú také čísla t a r , pre ktoré platí sústava: 2 – 3t = – 1 + 4r –5=3–r 2t = – 3r Z druhej rovnice vyplýva, že ak také čísla existujú, tak r = 8. Dosadením do tretej rovnice dostávame t = – 12. Dosadením obidvoch čísel do prvej rovnice dostávame 38 = 31 , čo je nepravdivý výrok. Preto sústava rovníc nemá riešenie, v dôsledku čoho priamky nemajú spoločný bod a preto sú mimobežné. 25  5. Parametrické vyjadrenie a všeobecná rovnica roviny Každými troma rôznymi bodmi A, B, C, ktoré neležia na jednej priamke (nekolineárne), prechádza (je určená) jediná rovina ρ. Ak u = AB a v = AC, tak vektor u nie je násobkom vektora v. Potom pre každý bod X, ktorý leží v rovine ρ (je bodom roviny ρ) platí : X = A + t.u + s.v, kde t, s ∈ R. Definícia : Každú rovinu ABC ( → ) môžeme pomocou bodu A a vektorov u = AB a v = AC ABC vyjadriť (zapísať) rovnicou X = A + t.u + s.v, kde t,s∈R a X je bod ležiaci v rovine ABC. Túto rovnicu nazývame parametrické vyjadrenie roviny alebo parametrická rovnica roviny. Ak X[x; y; z], A[a1; a2; a3], u[u1; u2; u3] a v[v1; v2; v3], tak parametrické vyjadrenie roviny ρ môžeme zapísať pomocou sústavy súradníc ρ : x = a1 + u1.t + v1.s y = a2 + u2.t + v2.s z = a3 + u3.t + v3.s , t, s∈R alebo [x; y; z] = [a1 + u1.t + v1.s; a2 + u2.t + v2.s; a3 + u3.t + v3.s] , t, s∈R 8. veta : Každá rovina má nekonečne veľa parametrických vyjadrení. Každá rovnica typu X = A + t.u + s.v, kde t,s∈R a vektor u nie je násobkom vektora v, je parametrickým vyjadrením práve jednej roviny. Príklad 6: Overte, či bod P[11; 1; – 12] leží v rovine určenej parametrickými rovnicami [x; y; z] = [2 – 3t + s; – 1 – t; 2t – 3s] Riešenie: Nech bod P leží v danej rovine. Potom existujú také čísla t a s , pre ktoré platí 11 = 2 – 3t + s ∧ 1 = – 1 – t ∧ – 12 = 2t – 3s Z druhej rovnice ⇒ t = – 2 a dosadením tejto hodnoty do prvej a tretej rovnice dostaneme dve rovnice pre s. Prvá z nich má riešenie s = 3, kým druhá má riešenie s = 8/3, čo je spor s predpokladom, nakoľko neznáma v tej istej sústave rovníc nemôže mať rôzne hodnoty. Preto bod P neleží v danej rovine. Ak by mali posledné dve rovnice to isté riešenie, bod by v rovine ležal. 26 Trocha matematickej hry opäť nezaškodí: Nech ρ: [x; y; z] = [2 – 3t + s; – 1 – t; 2t – 3s] , t, s∈R, t. j. x = 2 – 3t + s /.3 y=–1 –t /.(–7) z= 2t – 3s 3x = 6 – 9t + 3s –7y = 7 + 7t z= 2t – 3s 3x – 7y + z = 13... 3x – 7y + z – 13 = 0 Získali sme rovnicu, ktorej vyhovujú súradnice všetkých bodov roviny ρ, t.j. táto rovnica reprezentuje túto rovinu. Definícia : Rovnicu ρ: a.x + b.y + c.z + d = 0, kde a, b, c ∈R a aspoň jeden z koeficientov a, b, c je nenulový , nazývame všeobecná rovnica roviny. Vektor n[a; b; c] sa nazýva normálový vektor roviny. 9. veta : Normálový vektor roviny je kolmý na túto rovinu. Táto veta je zároveň návodom, ako napísať všeobecnú rovnicu roviny ρ, ak poznáme jej parametrické vyjadrenie ρ: X = A + t.u + s.v, kde t, s∈R : 1. Nájdeme vektor n, ktorý je kolmý na vektory u a v, napr. n = u x v. 2. Súradnice vektora n sú koeficienty a, b, c zo všeobecnej rovnice roviny. 3. Do neúplnej všeobecnej rovnice dosadíme súradnice bodu A a vypočítame koeficient d. Napr.: Napíšte všeobecnú rovnicu roviny ρ: [x; y; z] = [2 – 3t + s; – 1 – t; 2t – 3s] , t, s∈R. uρ = [– 3; – 1; 2] , vρ = [1; 0; – 3] , bod A[2; – 1; 0] ∈ρ uρ x vρ = [ 3; – 7; 1] ρ: 3x – 7y + z + d = 0 ∧ A[2; – 1; 0] ∈ρ ⇒ 3.2 – 7.( –1) + 0 + d = 0... d = – 13 Záver: ρ: 3x – 7y + z – 13 = 0 10. veta : Každá rovina má nekonečne veľa všeobecných rovníc, ktoré sú nenulovým násobkom jednej z nich. Každá rovnica typu ρ: a.x + b.y + c.z + d = 0, kde a, b, c ∈ R a aspoň jeden z koeficientov a, b, c je nenulový, je všeobecnou rovnicou práve jednej roviny. 27 Poznámka: Všeobecná rovnica roviny existuje len v priestore, t. j. v trojrozmernom priestore. Príklad 7: Nájdite všeobecnú rovnicu roviny prechádzajúcej bodmi A[– 1; 3; 0] , B[2; 4; 8] a C[0; – 4; 1]. Zistite, pre ktoré číslo d leží bod D[d; 10; – 1] v tejto rovine. Riešenie: Na určenie všeobecnej rovnice roviny potrebujeme jej normálový vektor a jej jeden bod. Nech → = ρ: uρ = AB = B – A = [3; 1; 8] , vρ = AC = C – A = [1; – 7; 1] ABC uρ x vρ = [ 57; 5; – 22]... Poznámka: v prípade uρ x vρ = [0; 0; 0], body A, B, C sú kolineárne, t. j. ležia na jednej priamke a preto nemôžu jednoznačne určovať rovinu ρ. ρ: 57x + 5y – 22z + d = 0 ∧ A[– 1; 3; 0] ∈ρ ⇒ 57.( –1) + 5.3 – 22.0 + d = 0... d = 42... ρ: 57x + 5y – 22z + 42 = 0 Bod D leží v tejto rovine práve vtedy, ak platí 57.d + 5.10 – 22.( –1) + 42 = 0... d = – 2 Poznámka: Nech ρ: a.x + b.y + c.z + d = 0, kde a, b, c ∈R a aspoň jeden z koeficientov a, b, c je nenulový. Všetky body X[x; y; z], ktoré vyhovujú danej všeobecnej rovnici roviny ρ ležia v tejto rovine. Všetky body X[x; y; z], ktoré nevyhovujú danej všeobecnej rovnici roviny ρ neležia v tejto rovine, t. j. ležia v jednom z polpriestorov, ktorých hraničnou rovinou je rovina ρ. Ak bod X[x; y; z] nevyhovuje rovnici a.x + b.y + c.z + d = 0, potom nutne vyhovuje jednej z nerovníc: a.x + b.y + c.z + d ≤ 0 ∨ a.x + b.y + c.z + d ≥0. Tieto nerovnice sú analytickým vyjadrením polpriestoru. 28  6. Uhol a vzájomná poloha dvoch rovín 11. veta ( o uhle rovín ): Uhol 2 rovín je uhol ich normálových vektorov. Ak uhol normálových vektorov ϕ je tupý, tak uhol rovín je 180o − ϕ. Poznámka: nα.n β Použitím vzorca cos ϕ = máme zaručené, že kosínus uhla ϕ nie je záporný, t. j. nα. n β uhol ϕ nebude tupý. Ak sú dané všeobecné rovnice 2 rovín α a β , ich vzájomnú polohu zistíme podľa schémy : Je nα násobkom nβ ? áno nie Je rovnica roviny α rôznobežné násobkom rovnice β ? áno nie totožné rovnobežné Poznámka: Ak potrebujeme zistiť vzájomnú polohu alebo uhol rovín zadaných parametricky, je potrebné prepísať parametrické vyjadrenia na všeobecné rovnice. Príklad 8: Určte vzájomnú polohu a odchýlku rovín : α: 2x + 5y – 3z + 11 = 0 a β: – 3x + y + 2z – 6 = 0. Riešenie: nα = [2; 5; –3] a nβ = [–3; 1; 2]... tieto vektory nie sú násobkom jeden druhého , t. j. sú rôznobežné, preto aj roviny α a β sú rôznobežné. 2.(−3) + 5.1 + (−3).2 −7 cos ϕ = = ≈ 0,30349 ⇒ ϕ ≈ 72,33° 4 + 25 + 9. 9 + 1 + 4 38. 14 29  7. Vzájomná poloha a uhol priamky a roviny 12. veta ( o uhle priamky a roviny ) : Uhol ϕ priamky a roviny sa rovná 90o − α, kde α je uhol smerového vektoru priamky a normálového vektoru roviny. Vzájomnú polohu priamky p a roviny ρ zistíme podľa schémy : Je nρ kolmý na up ? áno nie Leží bod A v rovine ρ ? rôznobežné áno nie priamka rovnobežné leží v rovine Príklad 9: Napíšte rovnicu priamky p kolmej na rovinu ρ: 3x +2y – 5z + 1 = 0 a prechádzajúcej bodom P[− 4; 0; 2]. Riešenie: Keďže hľadaná priamka p je kolmá na danú rovinu ρ ( p ⊥ ρ ), ako jej smerový vektor môžeme použiť normálový vektor roviny, t. j. up = nρ = [ 3; 2; − 5]. Parametrické vyjadrenie priamky p: [ x; y; z] = [ − 4 + 3t; 2t; 2 − 5t] , t∈R. Príklad 10: Vypočítame odchýlku priamky p: [ x; y; z] = [2 − t; 4t; 1 + 3t] , t∈R. a roviny ρ: 5x + 2z – 1 = 0 ≡ 5x + 0.y + 2z – 1 = 0 Riešenie: − 1.5 + 4.0 + 3.2 1 sin ϕ = = ≈ 0,0364... ϕ ≈ 2,087° 1 + 16 + 9. 25 + 0 + 4 26. 29 Poznámka: Odchýlka (uhol) dvoch priamok, dvoch rovín alebo priamky a roviny je číslo z intervalu 〈0°; 90°〉〉. 30  8. Vzdialenosť bodu od priamky a roviny 13. veta ( o vzdialenosti bodu od priamky ) : Vzdialenosť bodu M[m1; m2] od priamky p: a.x + b.y + c = 0 je a.m1 + b.m2 + c Mp= a2 + b2 14. veta ( o vzdialenosti bodu od roviny ) : Vzdialenosť bodu M[m1; m2; m3] od roviny ρ: a.x + b.y + c.z + d = 0 je a.m1 + b.m2 + c.m3 + d Mρ= a2 + b2 + c2 Poznámka: Vzdialenosť dvoch rovnobežných priamok v rovine určíme tak, že na ľubovoľnej z nich určíme ľubovoľný bod a vypočítame jeho vzdialenosť od druhej priamky. Vzdialenosť dvoch rovnobežných rovín určíme tak, že na ľubovoľnej z nich určíme ľubovoľný bod a vypočítame jeho vzdialenosť od druhej roviny. Vzdialenosť priamky rovnobežnej s rovinou určíme tak, že na priamke určíme ľubovoľný bod a vypočítame jeho vzdialenosť od roviny. Vzdialenosť bodu od priamky v priestore je rovná vzdialenosti tohto bodu od jeho kolmého priemetu na danú priamku. Tento priemet sa robí kolmou rovinou. Vzdialenosť dvoch rovnobežných priamok v priestore určíme tak, že na ľubovoľnej z nich si zvolíme ľubovoľný bod a postupujeme podľa predchádzajúceho prípadu. Príklad 11: Vypočítame vzdialenosť bodu P[– 7; 3] od priamky p: [x; y] = [– 2 + 3t; 1 – t] , t∈R. Riešenie: Najskôr nájdeme všeobecnú rovnicu priamky p. Jej normálové vektory sú kolmé k jej smerovému vektoru [ 3; – 1] , napríklad vektor n = [1; 3]. Preto všeobecná rovnica priamky p: x + 3y – 1 = 0. Použitím vzťahu pre vzdialenosť bodu od priamky v rovine dostávame: Príklad 12: Vypočítajte vzdialenosť rovín π: x – 2y + 3z – 6 = 0 a ρ: 2x – 4y + 6z + 6 = 0. Riešenie: nρ = [2; – 4; 6] == 2. nπ = [1; – 2; 3] ⇒ roviny sú rovnobežné Zvoľme napríklad [– 3; 0; 0] ∈ρ a vypočítajme jeho vzdialenosť od π: 31 Príklad 13: Vypočítajte vzdialenosť bodu Q [–2; 3; 1] od priamky p: [x; y; z] = [9 + 4t; – 2 – t; 2 + 3t] , t∈R.. Riešenie: Bodom Q „zostrojíme“ rovinu κ kolmú na priamku p, t. j. smerový vektor priamky p môže byť zároveň normálovým vektorom roviny κ. κ: 4x – y + 3z + d = 0 ∧ Q [–2; 3; 1] ∈κ ⇒ 4.(-2) – 1.3 + 3.1 + d = 0... d = 8... 4x – y + 3z + 8 = 0 κ ∩ p = { Q* } ∼ kolmý priemet bodu Q na priamku p: 4.( 9 + 4t) – 1.( – 2 – t) + 3.( 2 + 3t) + 8 = 0... 26t = 52... t = – 2... Q*[1; 0; – 4]... Q, p  = Q, Q*  = [3; – 3; – 5 ]=  = Q* – Q 9 + 9 + 25 = 43 Vzdialenosť dvoch mimobežných priamok určíme v štyroch krokoch: 1. vyjadríme všeobecný vektor spájajúci ľubovoľný bod jednej priamky s ľubovoľným bodom druhej priamky v závislosti od parametrov obidvoch priamok, 2. nájdeme tie (jednoznačne určené) hodnoty parametrov, pre ktoré je tento vektor kolmý na smerové vektory obidvoch priamok, 3. dosadíme takto získané parametre do vyjadrenia všeobecného vektora, 4. hľadaná vzdialenosť sa rovná dĺžke takto získaného vektora. Príklad 14: Určte priamku p , ktorá je prienikom rovín α: x + 2y + z – 5 = 0 a β: x – 2y – 3z – 1 = 0. Riešenie: Smerový vektor priamky p je kolmý na normálové vektory obidvoch rovín, ktoré ju obsahujú ⇒ je ním teda ľubovoľný násobok vektorového súčinu sp = k.(nα x nβ , k ∈ R – {0} } Kvôli jednoduchosti budeme pracovať s vektorom Parametrické rovnice priamky p dostaneme voľbou ľubovoľného spoločného bodu rovín α a β , napríklad bodu so súradnicami [5; – 1; 2]... 32 Príklad 15: Vypočítame vzdialenosť priamky od priamky. Z rovníc priamok p a q vidíme, že sú buď rôznobežné alebo mimobežné, nakoľko smerový vektor sp = [1; – 1; 1] nie je násobkom smerového vektora sq = [3; 0; – 2]. Priamka p pretína rovinu α v bode so súradnicami [45; – 3; – 34] , ktorý neleží v rovine β. Preto priamka q nepretína priamku p a obidve sú mimobežné. Ak je ľubovoľný bod priamky p a je ľubovoľný bod priamky q , tak vektor B – A = [–11 + 3t – s; – 2 + s; – 2 – 2t – s ] je kolmý na obidva smerové vektory sp = [1; – 1; 1] a sq = [3; 0; – 2] práve vtedy, ak a súčasne Po úprave a riešení sústavy rovníc dostaneme hodnoty s = – 3 a t = 2. Dosadením vypočítaných hodnôt parametrov dostávame konkrétny vektor B0 – A0 = [–2; –5; –3]. Hľadaná vzdialenosť mimobežiek p a q je Kužeľosečky Kužeľosečka je rovinná krivka, ktorá vznikne rezom rotačnej kužeľovej plochy s rovinou neprechádzajúcou jej vrcholom. Podľa sklonu roviny rezu vzhľadom na rotačnú os kužeľovej plochy vzniká kružnica, elipsa, parabola a hyperbola. 33  Elipsa je množina všetkých bodov v rovine, ktorých súčet vzdialeností od daných dvoch rôznych bodov je konštantný a väčší ako vzdialenosť daných bodov. Parabola je množina všetkých bodov v rovine, ktorých podiel vzdialeností od daného bodu a danej priamky je 1, t. j. majú rovnakú vzdialenosť od priamky a bodu, ktorý neleží na priamke. Hyperbola je množina všetkých bodov v rovine, ktorých rozdiel vzdialeností v absolútnej hodnote od daných dvoch rôznych bodov je konštantný a menší ako vzdialenosť daných bodov. Kružnica so stredom S a polomerom r je množina všetkých bodov v rovine, ktorých vzdialenosť od bodu S je r. Všeobecný tvar rovnice kužeľosečky 2 2 o je v tvare: Ax + By + Cx + Dy + E = 0 o podľa koeficientov A, B môžeme rozpoznať, o ktorú z pravých kužeľosečiek sa jedná, t.j. ak:  A = B, pričom sú rozdielne od nuly, ide o kružnicu  A ≠ B a tiež A.B > 0, ide o elipsu  A.B < 0, ide o hyperbolu  sa jeden z koeficientov rovná nula, ide o parabolu Kružnica a jej dotyčnica Definícia. Nech S je bod patriaci rovine ρ a r ∈ R+. Kružnica je množina všetkých bodov roviny ρ, ktoré majú od bodu S vzdialenosť r. S je stred kružnice a r je polomer kružnice. X, S  = r... ( x − m )2 + ( y − n )2 2 2 = r... (x – m) + (y – n) = r 2 X, S  = r... ( x − 0 )2 + ( y − 0 )2 2 2 = r... x + y = r 2 34 Stredová rovnica kružnice analytické vyjadrenie kružnice, ktorá má stred v začiatku súradnicovej sústavy S[0;0] a má polomer r je rovnica: x 2 + y 2 = r2 analytické vyjadrenie kružnice s polomerom r a stredom S [m; n] je rovnica: (x – m)2 + (y – n)2 = r2 Trocha matematickej hry nezaškodí: (x – m)2 + (y – n)2 = r2... x2 – 2m.x + m2 + y2 – 2n.y + n2 – r2 = 0...... x2 + y2 – 2m.x – 2n.y + m2 + n2 – r2 = 0 a nech a = – 2m, b = – 2n, c = m2 + n2 – r2 , potom 2 2 (x – m)2 + (y – n)2 = r2 ∼ x + y + ax + by + c = 0 , a, b, c ∈ R Všeobecná rovnica kružnice analytické vyjadrenie kružnice, ktorá má stred S[m;n] a má polomer r je x2 + y2 + ax + by + c = 0 , iba v prípade, že sa dá upraviť na stredový tvar (x – m)2 + (y – n)2 = r2 V opačnom prípade toto vyjadrenie nepredstavuje rovnicu kružnice. Príklady: 1. Napíšte rovnicu kružnice v stredovom tvare ak: a) S[0;0] a r = 2 b) S[-1;2] a r = 3 Riešenie: a) x2 + y2 = 4, b) (x+1)2 + (y-2)2 = 9 2. Vypíšte súradnice stredu S a polomer r z daných stredových rovníc kružnice: a) x2 + (y-3)2 = 25 b) (x+2)2 + (y-1)2 = 4 Riešenie: a) S[0;3] a r = 5, b) S[-2;1] a r = 2 3. Napíšte rovnicu kružnice, ktorá má polomer r = 8 a dotýka sa obidvoch súradnicových osí. Riešenie: 35 4. Zistite, či body A[-2;3], B[0;2], C[-2;2] ležia na kružnici, v kružnici, alebo mimo kružnice k: (x+2)2 + (y-1)2 = 4 Riešenie: A: (-2+2)2 + (3-1)2 = 02 +22 = 4, leží na k B: (0+2)2 + (2-1)2 = 4+1=5, leží mimo k (vo vonkajšej oblasti kružnice k) C: (-2+2)2 + (2-1)2 = 0 + 1 =1, leží v k (vo vnútornej oblasti kružnice k) 5. Napíšte rovnicu kružnice, ktorej priemerom je úsečka AB, ak A [-1 ; 4 ], B [ 5 ; 6 ] Riešenie: 6. Zistite, či rovnice k1: x2 + y2 +2x + 4y +1 = 0 a k2 : x2 + y2– 8x + 6y + 30 = 0 predstavujú kružnice. Riešenie: k1: x2 + y2 + 2x + 4y +1 = 0 x2 + 2x + y2 + 4y = –1 (x + 1)2 – 1 + (y + 2)2 – 4 = –1 (x + 1)2 + (y + 2)2 = 4 ⇒ S[–1; –4] a r = 2 k2 : x2 + y2– 8x + 6y + 30 = 0 x2 – 8x + y2 + 6y = – 30 (x – 4)2 – 16+ (y + 3)2– 9 = – 30 (x – 4)2+ (y + 3)2 = – 5... SPOR, nakoľko súčet nezáporných členov nemôže byť záporný výsledok ⇒ rovnica k2 nereprezentuje rovnicu kružnice Vzájomná poloha priamky a kružnice sa určuje na základe počtu spoločných bodov: dva – priamka sa nazýva sečnica jeden – priamka sa nazýva dotyčnica žiadny – priamka sa nazýva nesečnica 36 Dotyčnica kružnice Pre ľubovoľný bod X[x; y] dotyčnice t , dotykový bod T[x0; y0] a stred S[m; m] kružnice k platí: TX ⊥ TS ⇒ [X – T].[S – T] = 0 [x – x0; y – y0].[ m – x0; n – y0] = 0... skalárny súčin t : (x – x0).( m – x0) + (y – y0).( n – y0) = 0 Veta: Nech kružnica k je určená rovnicou: (x – m)2 + (y – n)2 = r2 a nech bod T[x0; y0] je bodom dotyku priamky t - dotyčnice ku kružnici k. Potom platí: (x – m).(x – m) + (y – n).(y – n) = r2... t: (x – m).(x0 – m) + (y – n).(y0 – n) = r2 Príklad 7: Určte vzájomnú polohu priamky p: [x; y] = [1 + t; 4 + 2t] , t∈R a kružnice k: (x + 2)2 + (y – 3)2 = 25. Riešenie – spôsob č.1: k ∩ p: Dosadíme za x a y z rovnice priamky do rovnice kružnice: Po úprave dostaneme kvadratickú rovnicu : s riešeniami t1 = – 3 a t2 = 1. Keď tieto dve hodnoty dosadíme do rovníc priamky, dostaneme súradnice spoločných bodov priamky a kružnice [-2; -2] a Q[2; 6]. Záver: Priamka p je sečnicou kružnice k. Poznámka: Vzájomnú polohu priamky p a kružnice k[S; r] je možné určiť aj na základe vzdialenosti < r... p je sečnica stredu S kružnice k od priamky p: S; p S; p = r... p je dotyčnica > r... p je nesečnica S; p 37 Riešenie – spôsob č.2: p: x = 1 + t /. (-2) k: (x + 2)2 + (y – 3)2 = 25 ⇒ S[– 2; 3] a r = 5 y = 4 + 2t 2x + y – 2 = 0 2.(−2) + 1.3 − 2 3 9 9 5 5 125 S; p = = = =... r = 5 = 5. = 25. = < r ⇒ S; p 2 +1 2 2 5 5 5 5 5 5... priamka p je sečnica. Výhoda 1. spôsobu spočíva v tom, že môžeme ľahko určiť súradnice spoločných bodov. Príklad 8: V prípade, že rovnica x2 + y2 + 4x – 8y – 5 = 0 je rovnicou kružnice, napíšte rovnice jej dotyčníc v bodoch T[x0; 7] a určte ich vzájomný uhol. Riešenie: x2 + y2 + 4x – 8y – 5 = 0... x2 + 4x + y2 – 8y = 5... (x + 2)2 – 4 + (y – 4)2 – 16 = 5...... (x + 2)2 + (y – 4)2 = 25 ⇒ je to kružnica k: S[– 2; 4] a r = 5. Ak bod T má byť bodom dotyku, potom musí byť aj bodom kružnice k. Nech T[x0; 7] ∈ k: (x0 + 2)2 + (7 – 4)2 = 25... (x0 + 2)2 + 9 = 25... (x0 + 2)2 = 16...  = 4... x0,1 = – 6 a x0,2 = 2 , t. j. existujú dva dotykové body: T1[– 6; 7] , T2[2; 7] x0 + 2 Spôsob č.1: TX ⊥ TS ⇒ [X – T].[S – T] = 0 t1 : (x – x0,1).( m – x0,1) + (y – y0,1).( n – y0,1) = 0... (x + 6).( – 2 + 6) + (y – 7).( 4 – 7) = 0... 4x + 24 – 3y + 21 = 0... 4x – 3y + 45 = 0 t2 : (x – x0,2).( m – x0,2) + (y – y0,2).( n – y0,2) = 0... (x – 2).( – 2 – 2) + (y – 7).( 4 – 7) = 0... – 4x + 8 – 3y + 21 = 0... – 4x – 3y + 29 = 0... 4x + 3y – 29 = 0 Spôsob č.2: t: (x – m).(x0 – m) + (y – n).(y0 – n) = r2 t1 : (x – m).( x0,1 – m ) + (y – n).( y0,1– n ) = r2... (x + 2).( – 6 + 2 ) + (y – 4).( 7 – 4 ) = 25... – 4x – 8 + 3y – 12 – 25 = 0... – 4x + 3y – 45 = 0... 4x – 3y + 45 = 0 t2 : (x – m).( x0,2 – m ) + (y – n).( y0,2– n ) = r2... (x + 2).( 2 + 2 ) + (y – 4).( 7 – 4 ) = 25... 4x + 8 + 3y – 12 – 25 = 0... 4x + 3y – 29 = 0 38 Uhol priamok t1 a t2 určíme za pomoci uhla normálových vektorov daných priamok. 4.4 − 3.3 7 n1 = [4; –3] a n2 = [4; 3]... cos ϕ = = ⇒ ϕ ≈ 73,73979° 16 + 9. 16 + 9 25 ϕ ≈ 73° 44´ 23,26´´ Prídavok: Určte súradnice priesečníka priamok t1 a t2. Riešenie: 4x – 3y + 45 = 0 4x + 3y – 29 = 0 8x + 16 = 0... x = – 2... y = 37/3 t1 ∩ t2 = {[– 2; 37/3]} = {P} 39  Úlohy – súhrn 1. Sú dané vektory a = [- 4; 1; 3] a b = [1; - 2; 3]. 3 2 a Určte vektory: 2.a + 3.b , -4a ,.a -.b ,. 4 3 a 2. Sú dané body A[- 1; 2; 4] , B[5; - 2; 1] a C[1; 3; 0]. Určte vektory: B – A , 3(C – A) , (B – C) + (B – A) , 3(A – C) – 2(B – C) a zistite ich dĺžky. 3. Vyjadrite vektor v ako lineárnu kombináciu vektorov a = [5; 3; - 1] a b = [- 2; 0; 1] , ak a ) v = [0; 0; 0] b) v = [1; - 1; - 2] c) v = [4; 0; - 2] 4. Nájdite všetky jednotkové vektory kolmé k vektoru a = [- 3; 4]. 5. Nájdite všetky jednotkové vektory kolmé k obidvom vektorom u = [0; - 1; 2] a v = [3; 2; - 1]. 6. Vypočítajte uhol vektorov: a) [3; 4] a [- 2; 6] b) [1; 4; - 2] a [2; - 2; - 3] c) [1; 1; - 1] a [- 1; 2; 3] 7. Vypočítajte veľkosti uhlov a dĺžky strán v trojuholníku , ak a) A[[1; - 2] , B[[4; 6] , C[[1; 3] b) A[[- 1; - 1; - 2] , B[[0; - 2; 4] , C[[ 1; - 4; 0] , 8. Vypočítajte obsahy trojuholníkov z predchádzajúceho príkladu. 9. Vypočítajte objem a obsah povrchu rovnobežnostena, v ktorom bod A[1; - 3; 4] , je spojený hranami s bodmi B[- 2; 0; - 1] , D[3; - 1; 0] , A1[0;4; - 2]. 10. Napíšte všeobecnú, smernicovú a parametrické rovnice priamky, ktorá je určená tak, že a) prechádza bodmi A[1; - 4] , B[4; 3] b) prechádza bodom A[- 3; 0] a je rovnobežná s priamkou q: y = 3x - 5 c) prechádza bodom A[3; - 2] a je kolmá na priamku q: [x; y] = [4 – 2t; – 1 + t] 11. Zistite spoločné body úsečky u a priamky p: 2x – 3y + 6 = 0, ak 12. Vypočítajte súradnice ťažiska a priesečníka výšok v trojuholníku , ak. 13. Určte rovnice kružnice opísanej trojuholníku z predchádzajúcej úlohy. 14. Určte typ kužeľosečky a súradnice jej stredu (vrcholu) ------------ 40 18. Napíšte rovnicu dotyčnice ku kružnici v bode 19. Určte všetky hodnoty čísla k, pre ktoré má priamka p: y = k(x – 4) aspoň jeden spoločný bod s kružnicou x2 + y2 = 5. 20. Koľko spoločných bodov môže mať priamka s kužeľosečkou? 21. Napíšte všeobecnú rovnicu roviny určenej a) bodmi A[-1; 1; 0], B[3; 0; - 1], C[1; 2; 3] b) bodom A[0; 0; 0] a priamkou p: [x; y; z] = [1 - t; 1 + t; - 3t] kolmou na rovinu c) rovnobežnými priamkami p: [x; y; z] = [- 1 + 2t; t; 4 - t] a q: [x; y; z] = [3 – 2u; - 1 - u; u]. d) rôznobežnými priamkami p: [x; y; z] = [- 1 + 2t; 1 + t; 2 - t] a q: [x; y; z] = [3 – 2u; - 1 + u; u]. 22. Napíšte rovnice priamky určenej a) bodmi A[- 1; 4; 1] a B[2; 0; 3] b) bodom A[3; - 2; 1] a rovnobežnou priamkou p: [x; y; z] = [1 - 2t; 3t; - 4] c) bodom A[1; 1; 1] a rovinou ρ: 3x – 2y + 5z – 1 = 0, ktorá je na ňu kolmá d) bodom A[- 2; 0; 7] , pričom hľadaná priamka je rôznobežná so všetkými tromi súradnicovými osami. ------------ 24. Popíšte vzájomnú polohu dvojíc priamok , , ,. 25. Napíšte rovnice polpriamky, ktorá leží v rovinách 2x – y + 7 = 0, x + 2y – z + 1 = 0 a v polpriestore x + y + z ≥ 0. 26. Popíšte vzájomnú polohu dvoch rovín , ,. 27. Popíšte vzájomnú polohu priamky p: [x; y; z] = [2 - 3t; - 1 + t; 2t] a roviny , ,. ------------ 41 30. Vypočítajte odchýlku a) priamky p: [x; y; z] = [2 - t; - 1 + 4t; 3] a priamky q: [x; y; z] = [- 1; 5 – 2u; 1 + u] b) priamky p: [x; y; z] = [1 + 2t; - 3t; - 3 - t] a roviny ρ: x + 2y – 4z + 11 = 0, c) roviny ρ: x – 2y + 2z = 0 a roviny ν: x + 4y – z + 5 = 0. 31. Vypočítajte odchýlku priamky p: [x; y; z] = [- 1 + t; 4; 2 - 3 t] od všetkých troch osí súradnicovej sústavy a od všetkých troch rovín, určených dvojicami osí. 32. Vypočítajte vzdialenosti a) bodu P[- 1; 4; 7] od roviny ρ: 3x – 5y + z – 9 = 0 b) dvoch rovín ρ: - x + 2y + z = 7 a ν: 3x – 6y – 3z = 0 , c) priamky p: [x; y; z] = [t; - 1 - 3t; 5] a roviny ρ: 3x + y – 2z + 11 = 0 d) rovnobežných priamok p: [x; y; z] = [3t; - 2t; - 1 + t] a q: [x; y; z] = [5 – 3u; 1 + 2u; - u] , e) mimobežných priamok p: [x; y; z] = [3t; - 2t; 1 + t] a q: [x; y; z] = [5 – u; 1 + 2u; - 3u]. 33. Os mimobežiek je priamka rôznobežná s obidvomi mimobežkami a kolmá na každú z nich. Určte rovnicu osi mimobežiek p: [x; y; z] = [3 + 2t; 6 + t; - 4 - 3 t] a q: [x; y; z] = [- 4 + 4u; - 2 + u; 2 - u]. 34. Je daný štvorsten , kde. a) Vypočítajte odchýlku hrán AB a CD, b) vypočítajte odchýlku stien ABC a ABD, c) vypočítajte odchýlku hrany AD a steny ABC, d) vypočítajte vzdialenosť vrcholu D od protiľahlej steny štvorstena, e) vypočítajte obsah povrchu štvorstena, f) vypočítajte objem štvorstena. 42  Výsledky úloh 3 −2 11 25 1 1. 2a + 3b = [-5; - 4; 15] , - 4a = [16; - 4; - 12] , a+ b = [- ; ; ] 4 3 3 12 4. 2. B – A= [6; - 4; - 3] , 3(C – A) = [6; 3; - 12] , (B – C) + (B – A) = [10; - 9; - 2] , 3(A – C) – 2(B – C) = [-14; 7; 10] 3. a) 0.a + 0.b b) nedá sa vyjadriť c) – 2b.  4 3  4 3 4.  ;  a − ;−  5 5  5 5  1 2 1   1 2 1  5. − ; ;  a  ;− ;−   6 6 6  6 6 6 6. a) 55,3° b) 90° c) 108°. 7. a) a = 3 2 , b = 5, c = 73 , α = 20,6°, β = 24,4°, γ = 135°, b) a = 21 , b = 17 , c = 38 , α = 48°, β = 42° , γ = 90°. 357 8. a) 7,5 b). 2 9. V = 80 a S = 2( 632 + 782 + 16 3 ). 7 19 10. a) 7x – 3y –19 = 0, y= x– , [x; y] = [1 + 3t; – 4 + 7t] , 3 3 b) 3x – y + 9 = 0, y = 3x + 9, [x; y] = [- 3 + t; 3t] , c) 2x – y – 8 = 0, y = 2x – 8, [x; y] = [3 + t; – 2 + 2t].  15 16  11. a) − ;  , b) ∅, c) u ⊂ p.  13 13  2 4  31 89  12. T =  ;  , V = − ; . 3 3  25 25  2 2  81   11  18241 13. k:  x −  +  y −  =.  50   50  1250 14. kružnica, S = [0; 2] ------------ 43 18. 3x – 4y – 14 = 0 5 5 19. k ∈ 〈 – ; 〉 11 11 20. Žiaden (nesečnica), jeden (dotyčnica) alebo dva (sečnica). 21. a) x + 7y – 3z – 6 = 0, b) x – y + 3z = 0, c) 5x – 4y + 6z – 19 = 0, d) x + 2z – 3 = 0. 22. a) [x; y; z] = [– 1 + 3t; 4 – 4t; 1 + 2t], b) [x; y; z] = [3 – 2t; – 2 + 3t; 1], c) [x; y; z] = [1 + 3t; 1 – 2t; 1 + 5t], d) [x; y; z] = [2t; 0; – 7t]. ------------ 24. a) priamky sú rovnobežné, b) priamky sú mimobežné, c) priamky sú rôznobežné, pretínajú sa v bode [4; – 4; 3], d) priamky sú totožné. 25. [x; y; z] = [– 3 + t; 1 + 2t; 5t] ∧ t ≥ - 1/4 26. a) roviny sú zhodné, b) roviny sú rovnobežné, c) roviny sú rôznobežné, pretínajú sa v priamke: [x; y; z] = [0; 1 + t; 5 + 2t]. 27. a) priamka je s rovinou rôznobežná, prienik je bod [5/4; – 3/ 4; 1/2] , b) priamka je s rovinou rovnobežná, c) priamka leží v rovine. ------------ 30. a) 29,8°, b) 0°, c) 45°. 31. Odchýlky od osí ox, oy, oz sú postupne 60°, 90° , 30°. Odchýlky od rovín ρx, y , ρx, z , ρy, z sú postupne 60°, 0° , 30°. 5 35 7 6 32. a) d = , b) d = , c) d = 0, d) d = 13 , e) d = 6. 7 6 33. [x; y; z] = [– t; – 1 + 5t; 1 + t]. 44 34. u = AB = B – A = [0; 2; –3] v = AC = C – A = [1; 6; –8] w = AD = C – A = [–4; 8; 1] r = CD = D – C = [–5; 2; 9] 23 5 a) cos ϕ = ⇒ ϕ ≈ 52,54° b) cos ϕ = ⇒ ϕ ≈ 81,9° 13. 110 17. 74 34 34 c) sin ϕ = ⇒ ϕ ≈ 66,38° d) D, ABC = = 2. 17 81. 17 17 e) nABC = [2; – 3; – 2] , nABD = [32; 12; 8] , nACD = [68; 31; 32] , nBCD = [46; 16; 22] S= 1 2 ( 17 + 1232 + 6609 + 2856 ) 1 f) V =.34 = 17/3 6 45