Psychológia a filozofia v Temnej dobe

Obdobie v histórii psychológie, ktoré trvalo približne od Aristotela až do 17. storočia, charakterizované menším rozvojom psychologického myslenia.

Skupina filozofov, ktorí kriticky zhodnotili grécke psychologické myšlienky.

Filozofický smer, ktorý sa zameriaval viac na etiku ako na psychológiu, s dôrazom na radosť a bolesť ako na základné hnutia mysle.

Filozofia, ktorá pochybovala o pravdivosti zmyslových informácií.

Filozofická škola, ktorá zdôrazňovala dôležitosť ovládania emócií pre dosiahnutie šťastia.

Galenovo presvedčenie, že duševné stavy môžu ovplyvňovať fyzické zdravie.

Filozofický smer, ktorý zdôrazňoval myslenie nad zmyslovým poznaním a extatické vymanenie duše z tela ako cestu k najvyššej múdrosti.

Cirkevní otcovia, ktorí zavrhli psychologické teórie založené na prírodných vedách a podporovali teórie založené na kresťanskom pohľade.

Filozof a teológ, ktorý zanechal pôžitkársky život a hľadal poznanie v Platónovej filozofii a kresťanských písmach. Jeho myšlienky sú zamerané na nesmrteľnosť duše a poznanie Boha prostredníctvom myslenia a introspekcie.

Metóda logického skúmania záležitostí viery, ktorá zahŕňa predloženie tvrdenia, jeho vyvrátenie a následné obhájenie biblickými citáciami.

Filozof a teológ, ktorý zlúčil Aristotelovu filozofiu s kresťanským náboženstvom. Svojimi dielami ovplyvnil katolícku cirkev.

Podľa Sv. Tomáša Akvinského, duša pozostáva z troch častí: vegetatívnej (zodpovedná za fyziologické funkcie), vnímavej (zodpovedná za vnímanie) a racionálnej (zodpovedná za rozum a myslenie).

Filozofický názor, že duša existuje už pred narodením tela a neskôr sa s ním spája.

Filozofický prúd, v ktorom sa skúmali záležitosti viery prostredníctvom logických argumentov a biblických ciatácií.

Prvá kniha Starého zákona v Biblii, ktorá opisuje stvorenie sveta a ľudstva.

Filozofia, ktorá zdôrazňuje pozorovanie, empiriu a logiku v hľadaní pravdy.

Filozofický smer, ktorý zdôrazňuje rozum a logiku ako primárne nástroje poznania.

Významný racionalista, ktorý položil základy moderného filozofického myslenia. Známy pre výroky "Pochybujem teda som" a "Myslím teda som".

Descartov koncept, ktorý rozdeľuje človeka na fyzické telo a nehmotnú dušu, ktoré sú od seba oddelené, ale navzájom interagujú.

Descartova teória, ktorá vysvetľuje fungovanie ľudského tela a mysli pomocou mechanických princípov a prúdenia tekutín.

Filozofický smer, ktorý zdôrazňuje zmyslové skúsenosti ako základ poznania.

Významný empirista, ktorý rozvinul materialistickú koncepciu ľudského správania. Tvrdil, že všetky duševné procesy sú fyzickými procesmi v mozgu.

Teória, ktorá predpokladá, že myšlienky a idey sa spájajú v mysli prostredníctvom asociácií medzi nimi.

Racionalista, ktorý stotožnil Boha s prírodou a zdôraznil deterministickosť ľudského správania.

Myseľ je pri narodení prázdna a poznanie sa získava prostredníctvom vonkajších vnemov a skúseností.

Spájanie myšlienok alebo ideí na základe opakovaného výskytu, alebo blízkej súvislosti.

Vlastnosti objektov, ktoré existujú nezávisle od vnímania, napr. tvar, hmotnosť, pohyb.

Vlastnosti objektov, ktoré sú závislé od vnímania daného subjektu, napr. farba, vôňa, chuť.

Hlavná myšlienka Berkeleyho filozofie - objekty existujú iba ak ich niekto vníma. Vnemy a predstavy sú jediná realita.

Hume rozlišuje vnemy ako okamžité zážitky zmyslov a idey, ktoré sú slabšími kópiami vnemov.

Pozorovanie vlastnej mysle, emócií, myšlienok.

Hume pochybuje o existencii kauzality a reality vonkajšieho sveta, lebo nemôžeme priamo ich zažiť.

Podľa Huma veríme v príčinu a vonkajší svet nie preto, že sú dokázateľné, ale preto, že je ťažké žiť so skepsou.

Asociovanie myšlienok má ťažkosti vysvetliť kauzalitu, vyššie duševné procesy, abstraktné pojmy a opomína fyziológiu.

Nekonečne malé duchovné a aktívne zložky substancie, ktoré vnímajú svoje vzájomné usporiadanie, čím tvorí hmotu.

Vrodený spôsob vnímania, ktorý umožňuje uvedomiť si drobné, nevedomé vnemy.

Kant súhlasí s Humom, že kauzalitu nemôžeme odvodiť zo zmyslov, ale myslí si, že myslel disponuje apriórnymi kategóriami, ktoré usporadúvajú vnemy.

Základné princípy, ktoré usporadúvajú zmyslové informácie (časy, priestor).

Liečebná metóda, ktorú vyvinul Franz Mesmer, ktorá sa zaoberala údajným magnetizmom človeka a jeho vplyvom na liečbu chorôb. Používal manipuláciu magnetizmom, dotyky a sugestívne techniky.

Mesmer tvrdil, že v tele existuje fluidum, ktoré ovplyvňuje zdravie a prenáša sa magnetom, dotykom a pohľadom. Neskôr, keď bol vyvrátený, jeho teória magnetického fluiduma bola spochybnená.

Teória, ktorá predpokladala, že duševné schopnosti človeka možno lokalizovať do konkrétnych oblastí mozgu a že ich rozvoj sa odráža vo vydutinách na lebke.

Franz Joseph Gall, tvorca frenológie, tvrdil, že tvar lebky odráža rozvoj rôznych duševných schopností. Frenológia bola neskôr vyvrátená, aj keď Gall prispel k poznaniu anatómie mozgu.

Johannes Peter Müller tvrdil, že každý zmyslový systém prenáša iba špecifický typ informácií, takže zmyslové vnemy sú dané typom nervových zväzkov a nie špeciálnymi vlastnosťami mozgu.

Hypnóza sa vyvinula z mesmerizmu a zaoberá sa indukovaným stavom zmeny vedomia, v ktorom je osoba navrhnutá na prijatie určitých myšlienok a pokynov.

Jean-Martin Charcot, ktorý sa zaoberal štúdiom hystérie, identifikoval podobnosti medzi hypnózou a hystériou. Používal hypnózu ako nástroj na výskum, ale nie na liečbu.

Teória, ktorá tvrdí, že typ pocitového zážitku je daný miestom, kde sa nervové zakončenie aktivuje v mozgu, nie typom stimulu.

Zákon, ktorý hovorí, že najmenší rozlíšiteľný rozdiel (s.s.r.) medzi dvoma podnetmi je proporcionálny k veľkosti štandardného podnetu.

Teória, ktorá tvrdí, že aj u ľudí platí zákon zachovania energie a že duševné procesy sú založené na fyzikálnych a chemických procesoch.

Teória, ktorá vysvetľuje vnímanie farieb ako výsledok kombinácie troch základných farieb: červenej, zelenej a modrej.

Zákon, ktorý opisuje vzťah medzi intenzitou podnetu a intenzitou pocitového zážitku: ak intenzita podnetu rastie geometrickým radom, intenzita pocitového zážitku rastie aritmetickým radom.

Experimentálna technika, ktorá meria najmenší rozdiel medzi dvoma podnetmi, ktorý je schopný subjekt rozlíšiť.

Experimentálna technika, ktorá meria pravdepodobnosť správneho rozpoznania stimulu v závislosti od jeho intenzity.

Experimentálna technika, pri ktorej účastník nastaví podnet, aby zodpovedal štandardnému podnetu.