Základy teórie ústavy PDF

**[ZÁKLADY TEÓRIE ÚSTAVY]** **[Úvod do teórie ústavy, základné pojmy, základné ideové východiská ústavnej teórie]** - Zákl. pojmy: ústava, ústavodarná moc, konštitucionalizmus **Ústava** - kľúčový pojem vedy ústavného práva - pôvod: lat. *constitutio, constituere* = vo voľnom preklade schopnosť zriaďovať organizovať, t.j. vytvárať organizovaný systém - prvé použitie pojmu ústava sa objavuje už v staroveku (Platón, Aristoteles), dnešné vnímanie sa formuje až v 17. a 18. stor. v spojení so vznikom teórie konštitucionalizmu a prijatím prvých ústav - ústava nie je výhradne právnicky pojem ale pojem interdisciplinárny (politológia, sociológia) - preto existujú rozdielne prístupy k pojmovému vymedzeniu - kľúčový rozdiel medzi nimi je, či sa ústava vníma ako právny dokument upravujúci najvýznamnejšie spoločenské vzťahy alebo sa za ústavu poväzuje faktické fungovanie ústavno-politického života - podľa toho rozlišujeme: - **juristický** prístup k vymedzeniu pojmu ústava - **sociologický** prístup k vymedzeniu pojmu ústava - **zmiešaný** prístup k vymedzeniu pojmu ústava **Juristický prístup** - typický pre právne vedy - dominuje v stredoeurópskej oblasti - charakterizuje vnímanie ústavy ako právneho dokumentu tvorenom ústavnými normami - existujú však odlišnosti vyplývajúce z preferencií: - *preferencia obsahovej charakteristiky* (Ústava ako základný zákon) - *preferencia právnej charakteristiky* (normatívna právna škola; právny predpis upravujúci základné spoločenské vzťahy) - z klasických autorov zohľadňuje význam ústavnej matérie **Georg Jellinek** - pre súčasné pojmové vymedzovanie je typická vyváženosť právnej a obsahovej charakteristiky ústavy **Sociologický prístup** - charakteristický pre angloamerickú právnu oblasť, ako aj pre sociológiu a politológiu - patria sem štáty, ktoré dlho nemali písanú ústavu, resp. ju nemajú ani dnes (VB) - v USA už majú dlho písanú ústavu ale jej zmysel a obsah sa nemení prostredníctvom dodatkov ale vďaka jej historickému výkladu a jej koncept sa tak prispôsobuje spoločenským potrebám - vymedzenie sociologickej definície ústavy sa pripisuje Marcidisovi a Wardovi - tento princíp je príznačný aj pre predstaviteľov socialistických myšlienkových prúdov, napr. Lassalle **Zmiešaný prístup** - usiluje sa zblížiť oba prístupy - jeho autori argumentujú, že v súčasnosti sa metódy zbližujú - je zložité odpovedať na otázku či sa dá objektívna ústavná realita skôr zistiť z toho ktorého princípu, musia vytvoriť v rovnováhu - predstaviteľ: **Loewenstein** - ten vní ma ústavu v ontologickom zmysle slova, ako súhrn pravidiel reálne upravujúcich proces fungovania a uskutočňovania moci bez ohľadu či majú právnu formu alebo nie **Pojmové vymedzenie Ústavy v domácej teórii ústavného práva** - základným východiskom je interdisciplinárny prístup - Ústava je základný zákon štátu tvorený systematicky usporiadaným súborom právnych noriem najvyššej právnej sily, kt. dominantným účelom je vymedziť hodnotovú orientáciu štátu a spoločnosti a upraviť základné spoločenské vzťahy, predovšetkým zásady vzťahov medzi štátom a jednotlivcami, ako aj jeho vzťahy k iným štátom a medzinárodnému spoločenstvu, a tiež základy organizácie a fungovania verejnej moci, formu a územno-organizačnú štruktúru štátu, vrátane vzťahov medzi štátom ako celkom a jeho jednotlivými časťami - Ústava tvorí základ právneho poriadku moderného štátu a požíva osobitnú, a pritom najvyššiu právnu ochranu; **Ústavodarná moc** - klasickí autori ako Locke a Montesquieu tento pojem nepoznali keďže teória konštitucionalizmu sa formovala neskôr - podobnosť produktov ústavodarnej a zákonodarnej moci a nie zriedka totožnosť subjektu, kt. disponuje tak ústavodarnou aj zákonodarnou mocou zvádza k ich stotožňovaniu - ústavodarná moc je vo svojom klasickom poňatí chápaná ako [autorita, ktorá je nezávislá na iných autoritách (mociach)], t. j. zákonodarnej, výkonnej a súdnej - zároveň **ide o moc, ktorá je nadradená nad ostatnými mocami, pretože je priamym prejavom vôle suveréna** - **Emanuel Joseph Sieyès** - autor klasického vymedzenia ústavodarnej moci - hovorí, že treba rozlišovať medzi: - *pouvoir constituant* (pôvodná konštituálna moc- zvrchované právo ľudu konštituovať štát prijatím ústavy) - *pouvoir constitué* (odvodená moc zahŕňajúcou inštitúcie, ktorými ľud vykonáva výkon moci - na tejto koncepcii je založená prvá francúzska ústava, kt. rozlišuje medzi: - národom ako **nositeľom suverenity**, z kt. sa odvodzujú všetky moci - národom ako **vykonávateľom suverenity** (žiadna časť ľudu ani žiadna osoba si nesmie suverenitu privlastniť) - tato ústava bola *monarchistická*, kde ľud zveril výkon suverenity v sfére zákonodarstva Národnému zhromaždeniu a vo sfére výkonnej moci kráľovi - ústavná teória rozlišuje medzi **originálnou ústavnou mocou** a **odvodenou ústavnou mocou** **Originálna ústavodarná moc** - pochádza principiálne od ľudu ako od suveréna - uplatňuje sa najmä ak neexistuje ústava, kt. by bola rešpektovaná (revolúcie, štátne prevraty) - je predovšetkým politická moc ničím neobmedzená, konštituovaním štátu sa však nevyčerpáva - vykonáva ju ľud (len virtuálne) = ľud poverí iste teleso výkonom konštitutívnej moci, zvolí si konštituantu (orgán s úlohou vytvoriť ústavu) alebo si politické teleso túto moc atrahuje a ľud to legitimizuje - prostredníctvom originálnej ústavodarnej moci sa vymedzuje podstata ústavy **Odvodená ústavodarná moc** - uplatnením originálnej ústavodarnej moci sa vymedzuje **identita** ústavy ako základného zákona štátu - odvodená ústavodarná moc je kompetentná na zmenu ústavy, nemôže však zasiahnuť do jej identity - predvídaná ústavou z hľadiska organizácie aj činnosti - rozlišovanie medzi týmito dvoma typmi ústavodarnej moci nie je v praxi jednoduché - hlavný nositeľ tohto rozlišovania je **Carl Schmitt** **Konštitucionalizmus** - z lat. *constituitio* = ústavnosť - vieme ho chápať vo viacerých významoch: 1. [vláda ľudu ako suveréna prostredníctvom ústavy a na jej základe ] - je založené na základných požiadavkách: - *ľud je zdrojom a nositeľom pôvodnej zvrchovanej moci* - *žiadna moc nemôže byť absolútna, musí byť obmedzená, t.j. podriadená istým pravidlám* - *výkon moci si nemôže nikto privlastniť, moc musí byť rozdelená podľa pravidiel ustanovených v ústave* 2. [konštitucionalizmus ako spôsob výkonu verejnej moci založený na bezvýhradnom dodržiavaní a ochrane ústavy] - stotožnené s pojmom **ústavnosť** - tento pojem je štandardnou súčasťou výrazových prostriedkov ústavodarcu (čl. 124 Ústavy SR) 3. [konštitucionalizmus ako vedný odbor = teóriu konštitucionalizmu (teória ústavy)] - jej predmetom je komplexné skúmanie ústavy ako spoločenského javu **Ideové základy teórie konštitucionalizmu** - prvé ústavy vznikajú na konci 18. stor. - najprv mal kráľ neobmedzenú moc -Ľudovít XIV. *(„Štát som ja.")* - Ideový tvorca konceptu absolútnej monarchie je **Jean Bodin** - v konfrontácii s konceptom absolútnej moci prichádza konštitucionalizmus s ideou vlády ľudu, kt. nemožno vykonávať absolútne ale len obmedzene, teda len v rámci ústavy a na jej základe **Základné ideové zdroje teórie konštitucionalizmu** - sú to myšlienkové prúdy a teoretické koncepcie formujúce sa na prahu novoveku: - *humanizmus a osvietenstvo* - *politický liberalizmus* - *prirodzeno-právna teória* - *teória spoločenskej zmluvy* - *teória suverenity ľudu* - *teória deľby moci, právny pozitivizmus* - ideový koncept konštitucionalizmu je založený na nasledovných základných tézach: - [ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a právach, tvoria „politické teleso" ] - [ľud je zdrojom a nositeľom zvrchovanej konštitučnej moci a má právo na ústavu] - [(verejná) moc slúži v prospech ľudu, nemôže byť absolútna, musí byť obmedzená, ] - [moc je podriadená pravidlám vyjadreným v ústave, ktoré zaväzujú všetkých (aj tých, ktorí moc vykonávajú), ] - [pravidlá ustanovené v Ústave sú nadradené všetkým ostatným právnym pravidlám] - [ústava vymedzuje vzťah verejnej moci k jednotlivcom a obsahuje najmä záruky ľudských práv a základných slobôd a základné pravidlá organizácie a výkonu verejnej moci ] - [ľudu patrí nielen konštitučná moc, ale aj výkon verejnej moci] - [ľud vykonáva verejnú moc na základe ústavy, a to buď priamo (priama demokracia), alebo prostredníctvom svojich zástupcov (zastupiteľská demokracia) ] - [verejná moc nemôže byť zneužitá, a preto je inštitucionálne rozdelená (princíp deľby moci)] - [verejná moc rešpektuje a chráni práva ľudské práva a základné slobody, ktoré majú prirodzený pôvod a sú deklarované v ústave alebo v inom ústavnom dokumente] **Prvé ústavy** - stále neutícha diskusia o tom, kt. dokument možno považovať za historicky prvú ústavu, diskutuje sa najmä o dokumentoch *Magna Charta Libertatum , Instrument of Goverment, Tůbigenská zmluva, charty amerických osád -- historicky prvá charta Fundamental Orders of Conecticut* - zásadný význam pre konštituovanie ústav v dnešnom ponímaní mal konkrétny spoločensko-politický vývoj vo **Francúzsku** a v **Severnej Amerike** - vo Francúzsku sa koncom 17. a v priebehu 18. storočia konštituoval absolutistický feudálny režim v najextrémnejšej podobe - v Severnej Amerike sa štát budoval „na zelenej lúke" **Severná Amerika** - väčšina autorov priznáva primát Ústave **Virgínie** z roku **1776** a jej integrálnej súčasti ***Deklarácii práv človeka na šťastie slobodu a ochranu proti tyranii*** (schválená slobodným a nezávislým zákonodarným zborom štátu Virgínia po vyhlásení Deklarácie nezávislosti Spojených štátov amerických) - následne boli schválené Ústavy v zásade vo všetkých ostatných štátov vtedajšej americkej konfederácie, - toto obdobie vyvrcholilo prijatím ***Ústavy Spojených štátov amerických*** na **Philadelphskom konvente** v roku **1787** a schválením prvých **desiatich dodatkov**, označených ako ***Listina práv*** - ide o dodnes platný, historicky najstarší ústavný dokument, ktorého zásadný význam pre rozvoj moderného konštitucionalizmu je nepopierateľný **Európa** - historické prvenstvo sa spravidla pripisuje kľúčovým ústavným dokumentom prijatým vo Francúzsku v prvej etape Veľkej francúzskej revolúcie - išlo o ***Deklaráciu práv človeka a občana*** (august 1789) , kt. tvorí aj v súčasnosti integrálnu súčasť francúzskeho ústavného zákonodarstva - ďalej ide o ***Ústavu Francúzska z 3. septembra 1791***, kt. vychádzala z princípu zvrchovanosti ľudu (národa) a fixovala model konštitučnej monarchie, v dôsledku radikálneho priebehu revolučných udalostí pôsobila veľmi krátko - z chronologického hľadiska je o niekoľko mesiacov staršia ***Ústava Republiky Poľskej koruny a Litovského veľkokniežatstva*** (máj 1791) - obsahovo porovnateľná s prvou francúzskou ústavou, ale jej význam sa marginalizuje z dôvodu, že v praxi sa v podstate neuplatnila **[Prvé ústavy a ich ďalší vývoj (ústavné generácie), Klasifikácia ústav]** **Vznik prvých ústav** - zásadný význam pre konštituovanie ústav v dnešnom ponímaní mal konkrétny spoločensko-politický vývoj vo Francúzsku a v Severnej Amerike **Ústavné generácie** - po prijatí prvých ústav v USA a vo Francúzsku sa začínajú prijímať ústavy zodpovedajúce teoretickému konceptu konštitucionalizmu v ďalších (zvlášť európskych) štátoch - medzi ústavami prijímanými v jednotlivých štátoch existujú značné rozdiely - pre ústavy prijímané v určitom historickom období sú príznačné určité spoločné znaky, preto sa v ústavnej teórii ústavy členia na tzv. **ústavné generácie:** - ***I. ústavná generácia*** (koniec 18. storočia) - ***II. ústavná generácia*** (19. storočie) - ***III. ústavná generácia*** (ústavy prijímané v prvej polovici 20. storočia -- do konca II. svetovej vojny) - ***IV. ústavná generácia*** (ústava prijímané po II. svetovej vojne) **I. ústavná generácia** - patria sem prvé francúzske **ústavy** prijaté v priebehu **Veľkej francúzskej revolúcie** (prvá francúzska Ústava, Ústava I. francúzskej republiky, tzv. Thermidorská ústava a tzv. konzulská ústava a Ústava USA z roku 1787, spolu s ústavami členských štátov americkej federácie z konca 18. storočia) - **uviedli** do reálnej spoločenskej praxe **teoretický koncept konštitucionalizmu založený na nových hodnotách** (odstránenie feudálnych privilégií, úcta k jednotlivcovi a jeho prirodzeným právam, vnímanie ľudu ako suveréna) - slúžili ako inšpiračné zdroje pre prijímanie ústav aj v ďalších krajinách, sformovalo sa nich **moderné chápanie ústavy** - to vychádza: - z myšlienky spoločenskej zmluvy medzi členmi spoločenstva tvoriacimi politické teleso (štát) - z premietnutia spoločenskej zmluvy do písomného dokumentu -- ústavy - z nadradenosti ústavy nad inými prameňmi práva - z ústavy obsahovo tvorenej katalógom ľudských práv a základných slobôd fyzických osôb a organizáciou verejnej moci založenej na deľbe moci (čl. XIV. Deklarácie práv človeka a občana) **Ústavy II. generácie** - **rôznorodé**, odraz rozporuplnosti historického vývoja (formovanie národných štátov, revolúcie a prevraty, striedanie monarchistických a republikánskych režimov) - prevládajúci ústavný model - **model konštitučnej monarchie** s určitými prvkami **parlamentnej monarchie** = výraz politického kompromisu medzi panovníkom a novo sa konštituujúcou sociálnou vrstvou (buržoáziou) - dominujúcu časť ústav II. generácie tvorila organizácia štátnej moci, menší priestor základným právam a slobodám - Ústavné vzory pre ústavy tejto generácie boli ***francúzska ústava*** z roku 1791, ***oktrojovaná** **Ústavná charta Ľudovíta XVIII*** z roku 1814, ale najmä ***Ústava Belgicka* z roku 1831** (liberálne orientovaný model parlamentnej monarchie so širokým katalógom ľudských práv) - ***„oktrojovaný"*** charakter mnohých ústav = „nanútené", resp. *„darované"* panovníkom - založený na stavovskom usporiadaní spoločnosti, na výkone verejnej moci participoval len obmedzený okruh osôb - stabilita ústav bola nízka (výnimkou boli **Ústava Nórska** z roku 1814, kt. platí dodnes alebo **Ústava Švédska** sformovaná v rokoch 1809-1812) **Ústavný vzor pre ústavy III. generácie** - ústavný model, ktorý prevládal v ústavách z obdobia 19. stor. je v zásade už prekonaný - pôvodne konštitučné monarchie sa transformovali spravidla na parlamentné monarchie - pre viacero najmä európskych ústav III. generácie však slúžila ako ústavný vzor ***Ústava III. francúzskej republiky* z roku 1875**, keďže: - prvýkrát v histórii konštitucionalizmu **fixovala parlamentný model vlády** v republikánskom rámci, - prvýkrát tiež zaviedla **voliteľnosť oboch komôr parlamentu** (Poslaneckej komory i Senátu). - tvorili ju **tri ústavné zákony**: - o organizácii Senátu (z 24. februára 1875) - o organizácii verejnej moci (z 25. februára 1875) - o vzťahoch medzi orgánmi verejnej moci (z 16. júla 1875) **Ústavy III. generácie** - vplyv kľúčových historických udalosti (I. svetová vojna, nové štátno-politické usporiadanie Európy, pád cárskeho režimu v Rusku a vznik „sovietskeho" Ruska, neskôr ZSSR, 30-te roky formovanie autoritárskych, fašistických a polofašistických režimov, ktoré predznamenali II. svetovú vojnu) - **novátorské ústavy** - ústavy štátov strednej Európy (***Weimarská ústava*** (1919), ***Ústava Rakúska*** (1920), ***Ústava ČSR*** (1920), ***Ústava Poľska*** (1921) - základné črty: - dominancia formálno-právneho prístupu ku konštrukcii Ústavy (hodnotová neutralita -- len pravidlá politickej hry) - vyššia kvalita normatívneho jazyka - výrazne širší katalóg základných práv a slobôd (len v deklaratórnej podobe), s možnosťou obmedzovania prostredníctvom bežných zákonov - prevláda **parlamentná republika**, v Nemecku modifikovaná silným postavením ríšskeho prezidenta, značný priestor pre priamu demokraciu (inštitút referenda, priama voľba ríšskeho prezidenta) - ústavná fixácia špecializovaného modelu súdnej kontroly ústavnosti (československá a rakúska ústava) **Antidemokratické línie v rámci III. generácie ústav** - prvé ústavy socialistického typu založené najprv na systéme tzv. rád - ***Ústava RSFR*** (1918), ***Ústava ZSSR*** (1922, neskôr 1936 tzv. ***Stalinská ústava***) - tento dokument bol ideovým vzorom pre ústavy štátov, kt. sa po druhej svetovej vojne dostali do sféry sovietskeho vplyvu - objavili sa aj **fašistické, polofašistické** a **autoritárske** typy ústav - prvky vodcovského modelu vlády, **korporativizmus**, uprednostnenie záujmov celku -- kolektívnych práv pred individuálnymi právami, možnosti obmedzenia politických práv, ideologizácia - medzi takéto ústavy sa zaradzuje ***Ústava Rakúska*** (1934), ***Ústava Portugalska*** (1933), ***Ústava Poľska*** (1935) a ***Ústava Slovenskej republiky*** (1939) **Ústavy IV. generácie** - vplyv politických udalostí ako II. svetová vojna a masové potláčanie ľudských práv a základných slobôd a ich odraz v texte ústav, bipolárne rozdelenie sveta, rozpad koloniálnej sústavy a konštituovanie nových nezávislých štátov v Ázii a Afrike - neskôr krach socialistického modelu štátu, rozpad socialistických federácii a formovanie nových demokracií v strednej a východnej Európe, vznik Rady Európy a schválenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - Ústavy IV. generácie zvlášť na európskom kontinente boli prijímané vo **vlnách** - *prvá vlna* (bezprostredne po II. svetovej vojne) - *druhá vlna* (70-te roky -- ***Ústava Grécka*** (1975), ***Portugalska*** (1976) a ***Španielska*** (1978), prijaté po páde autoritárskych, či diktátorských režimov) - *tretia vlna* (90-te roky -- ústavy bývalých socialistických štátov) - ústavné vzory ústav IV. generácie boli ústavy prijímané v rámci prvej vlny v štátoch, kt. mali skúsenosti s fašizmom (Nemecko, Taliansko, Japonsko) - ústavy tejto generácie charakterizuje najmä: - zvýraznenie hodnotovej orientácie (koncepcia materiálne chápaného demokratického a právneho štátu) - rozšírenie ústavnej matérie (základy vnútornej a zahraničnej politiky štátu, ústavná inštitucionalizácia politických strán, fixácia nových ústavných orgánov napr. najvyššie kontrolné úrady, ombudsmani, centrálne banky, orgány prokuratúry) - široký katalóg základných práv a slobôd, vrátane hospodárskych a sociálnych práv, resp. úloh štátu vo sfére sociálnej politiky (napr. Švédsko, ale tiež SRN) - posilnenie právnych záruk ochrany ľudských práv - formovanie nových modelov vlády (kancelársky model vlády, poloprezidentský model vlády) **Klasifikácia (typológia) ústav** - každá ústava vzniká v určitej spoločenskej realite, a preto je vzhľadom na historické obdobie, krajinu svojho pôvodu, ako aj ďalšie spoločensko-politické podmienky a okolnosti, kt. existovali v čase jej zrodu vo svojej podstate originálnym dokumentom - súbor týchto faktorov podmieňuje a predurčuje jej obsah a právnu povahu, ako aj jej reálny význam pre fungovanie ústavno-politického systému príslušného štátu - komplexná analýza týchto faktorov tvorí základné východiská pre objektívne hodnotenie a charakteristiku každej ústavy - v ústavnej teórii sa sformovali určité klasifikačné kritériá, prostredníctvom ktorých možno analyzovať a hodnotiť ústavy a zároveň ich začleňovať do skupín definovaných spoločnými znakmi - podľa najčastejšie uplatňovaných klasifikačných kritérií (spravidla majú formálno-právny charakter) možno rozlišovať: - *ústavy písané a nepísané* - \* ústavy monolegálne a polylegálne* - \* ústavy rigidne a flexibilné* - \* ústavy v materiálnom a formálnom zmysle* - \* ústavy právne a faktické* - \* ústavy reálne a fiktívne* - \* ústavy revolučné, dohodnuté a oktrojované* - \* ústavy pôvodné a odvedené* - \* ústavy demokratické a autokratické* - \* ústavy monarchistické a republikánske* - \* ústavy unitárnych štátov a ústavy zložených štátov* **Písané a nepísané ústavy** - historicky najstaršie členenie - stráca na význame, keďže drvivá väčšina štátov má už písanú ústavu - začalo uplatňovať v čase, keď celý rad štátov ešte nemal ústavnú matériu (resp. jej podstatnú časť) premietnutú do zákona, ale boli zhmotnené v iných formách práva (v ústavných zvyklostiach, precedensoch, rôznych historických dokumentoch) - o **písanej** ústave hovoríme vtedy, ak existuje v podobe jedného alebo viacerých normatívnych právnych aktov prijatých ústavodarným orgánom - o **nepísanú** ústavu ide vtedy, ak je ústavná matéria premietnutá do rôznych prameňov práva, ktoré navyše časovo i vecne na seba nadväzujú - z tradičných demokracií má v súčasnosti nepísanú ústavu už len Veľká Británia (donedávna aj Nový Zéland), k štátom s nepísanou ústavou možno zaradiť aj niekoľko štátov s autoritatívnym ústavným režimom (Bhután, Saudská Arábia, Omán) pochádzajúcich najmä z „islamského sveta" (úlohu základného zákona tradične plní predovšetkým Korán a zákony) **Ústavy monolegálne a polylegálne** - o **monolegálnu** ústavu ide vtedy, keď je ústavná matéria obsiahnutá v jednom autoritatívnom právnom dokumente, kt. je osobitným spôsobom označený (ústava, ústavná listina, základný zákon) - o **polylegálnu** ústavu ide vtedy, ak je ústavná matéria rozptýlená do viacerých právnych dokumentov ústavného charakteru, bez ohľadu na to, či je v niektorom z nich sústredená jej podstatná a určujúca časť - v súčasnosti zjavne dominujú monolegálne ústavy - najviac polylegálnych ústav je v Európe - napr. v Rakúsku, Švédsku, v Českej a Slovenskej republike alebo v Izraeli - **dôvody konštituovania polylegálnej ústavy:** - konkrétne spoločensko-politické okolnosti, za akých boli ústavné zákony prijímané (Izrael) - dlhodobé ústavne tradície (Švédsko) - kombináciou týchto dôvodov (Slovenská republika, Česká republika) - z formálno-právneho hľadiska je želateľnejší stav, keď je ústava monolegálna, keďže polylegálna sťažuje prehľadnosť ústavnej matérie, vyvoláva interpretačné problémy súvisiace s vymedzovaním vzájomných vzťahov medzi zložkami ústavného poriadku **Ústavy rigidne (tuhé) a flexibilné (pružné)** - ústava je **flexibilná** vtedy, ak sa jej zmeny a doplnky uskutočňujú rovnako ako zmeny a doplnky obyčajných zákonov - z povahy veci sú flexibilné nepísané ústavy, ale i ústavy ďalších štátov, napr. Izrael (ústavu tvorí celkom 11 základných zákonov, kt. sú síce formálne označené ako „základné", ale k ich zmenám a doplnkom sa nevyžaduje osobitná procedúra) - za **rigidnú** ústavu možno považovať takú, ku kt. zmenám sú ustanovené zložitejšie právne podmienky - rigidnú ústavu má v súčasnosti výrazná väčšina štátov, ale odlišujú sa rozdielnym stupňom rigidity - možno **rozlišovať**: - ústavy, ku ktorých zmenám „stačí" **súhlas kvalifikovanej väčšiny členov ústavodarného orgánu** (SR, ČR) - ústavy, ku ktorých zmenám sa popri kvalifikovanej väčšine poslancov vyžaduje **obligatórne** alebo **fakultatívne** ratifikačné **referendum** (Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Belgicko) - ústavy, kt. vyžadujú, aby už schválená ústavná zmena bola potvrdená v **druhom hlasovaní**, kt. sa uskutoční v ústavodarnom orgáne, kt. vzíde z nasledujúcich parlamentných volieb (Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Fínsko, Švédsko) - ústavy obsahujúce tzv. **klauzulu večnosti**, kt. sa výslovne zakazuje zmena niektorých ustanovení ústavy (SRN, Nórsko, Francúzsko, Portugalsko, ČR) - stabilita ústavy predstavuje pre každý štát mimoriadne významnú hodnotu (ak sa ústava často mení, vyvoláva objektívne potrebu ďalších zmien v právnych predpisoch nižšej právnej sily, čo negatívne vplýva na právnu istotu) - stabilita ústavy je ale podmienená aj inými **faktormi**: - povaha regulovaných spoločenských vzťahov (fundamentálne spoločenské vzťahy) - spoločenské sily, kt. za ústavou stoja - úroveň právnej a politickej kultúry - právne vlastnosti ústavy (generálny charakter a vysoký stupeň abstraktnosti) - vecný rozsah ústavnej úpravy („šírka" ústavnej matérie) - legislatívno-technickú a obsahovú kvalitu ústavy (úroveň spracovania ústavy) - interpretačnú a právno-aplikačnú činnosť najvyšších ústavných orgánov (ústavného súdu, ale k zmenám ústavy dochádza v ústavno-politickej praxi aj bez formálnej zmeny ústavného textu = tzv. **živé ústavy**) **Ústavy v materiálnom formálnom zmysle** - toto členenie ústav vychádza z pojmu **ústavná matéria** - ústavnú matériu tvorí okruh spoločenských vzťahov, kt. majú zásadný význam, a preto by mali tvoriť predmet ústavnej regulácie - o tom, čo bude tvoriť ústavnú matériu v konkrétnom prípade vždy rozhodujú tvorcovia ústavy a v konečnom dôsledku ústavodarný orgán - toto rozhodnutie je ale podmienené objektívnymi faktormi (historické obdobie, spoločensko-politické okolnosti, medzinárodná situácia, dosiahnutý stupeň teoretického poznania, ústavné tradície) ako aj subjektívnymi predstavami jej tvorcov - súčasné ústavy sa z hľadiska predmetu a rozsahu ústavnej regulácie značne odlišujú, napriek tomu možno z ich porovnávania vyvodiť typický obsah ústavnej matérie - ústavná matéria je **dynamickou kategóriou**, pričom v historickom vývoji v zásade dochádza k postupného rozširovaniu sfér ústavnej regulácie - obvyklý **predmet regulácie moderných ústav** tvorí spravidla - vymedzenie základných hodnôt a princípov, na kt. je štát založený - úprava zásad vzťahov medzi štátom a jednotlivcami, ich súčasťou je katalóg základných práv a slobôd a ústavné limity zásahov verejnej moci do práv jednotlivcov - vymedzenie vzťahov štátu k iným štátom, medzinárodnému spoločenstvu, zásady zahraničnej politiky štátu - úprava vzťahov medzi Ústavou a inými právnymi predpismi a ich vzťahov k medzinárodnému právu a právu EÚ - ustanovenie základných zásad konštituovania verejnej moci (princípy volebného práva, funkcia politických strán) a základných foriem výkonu verejnej moci (priama a zastupiteľská demokracia) a jej organizácie (právne postavenie najvyšších štátnych orgánov a ich vzájomné vzťahy) - ustanovenie základných zásad územnej organizácie štátu, vrátane vymedzenia vzťahov štátu ako celku k jeho územným častiam - vymedzenie právneho postavenia, organizácie a činnosti územnej samosprávy - ustanovenie základných zásad ústavodarného procesu (procedúry zmien a doplnkov ústavy) - vychádzajúc z vymedzenia pojmu ústavná matéria možno rozlišovať: - **ústavu v materiálnom zmysle** tvoria všetky právne pravidlá upravujúce ústavnú matériu, bez ohľadu na to, či sa nachádzajú v ústave, alebo v obyčajných zákonoch (rozhodujúci je obsah právnej regulácie) - **ústavu vo formálnom zmysle** možno chápať ako normatívny právny akt upravujúci okruh vecí, kt. tvoria predmet ústavnej matérie, a kt. sa od iných zákonov odlišuje najmä špecifickým označením (ústava, ústavná listina ústavný zákon, základný zákon), zvýšenou právnou silou, či osobitnou procedúrou zmien a doplnkov - pojem ústava vo formálnom zmysle možno v zásade obsahovo stotožniť s písanou ústavou - jedným z dôvodov zavedenia tohto členenia ústav bola skutočnosť, že ústavu majú aj štáty, v kt. neexistuje takto označený právny akt (VB) - za optimálny možno považovať stav, keď ústava vo formálnom zmysle splýva s ústavou v materiálnom zmysle, t. j. ak ústavodarca skutočne vtelí ústavu v materiálnom zmysle (ústavnú matériu) do ústavy vo formálnom zmysle **Ústavy právne a faktické** - východiskom tohto členenia je v rozdielny koncepčný prístup k pojmovému vymedzeniu ústavy - v **sociologickom zmysle** má každý štát určité mocenské usporiadanie, má určité pravidlá výkonu moci a to bez ohľadu na to, či sú vyjadrené v ústave a zákonoch, v politických dohodách (napr. koaličné zmluvy), politických zvyklostiach, etických, náboženských normách a pod., kt. určujú a ovplyvňujú správanie subjektov reálne disponujúcich mocou - k formovaniu faktickej ústavy prispieva aj vývoj judikatúry ústavných súdov (živá ústava) - o **právnu ústavu** ide vtedy, ak je mocenské usporiadanie štátu vyjadrené v ústave, príp. ďalších prameňoch práva (napr. v rozhodnutiach ústavného súdu), t.j. ak sú pravidlá mocenského usporiadania vymedzené v právnej forme - za **faktickú ústavu** (v angloamerickej právnej oblasti označovanej ako „živá" ústava) považujeme reálne sa uplatňujúce mocenské usporiadanie štátu, t. j. jeho faktické fungovanie, kt. sa môže, ale nemusí prekrývať s právnou ústavou - dosiahnutie stavu absolútneho prekrývania právnej a faktickej ústavy je nereálne (právo a politika, pôsobenie iných sociálnych noriem) **Ústavy reálne a fiktívne** - ide o klasifikáciu ústav z hľadiska **zhody** **textu** ústavy **so skutočnosťou** (v americkej právnej vede rozlišovanie medzi *law in book* a *law in action*) - ak sa právna a faktická ústava aspoň približne **zhodujú**, t. j. ak reálne fungovanie mocensko-politického systému zodpovedá tomu, čo je uvedené v ústave, hovoríme o **reálnej ústave** - ak sa reálne fungovanie mocensko-politického systému **významne odlišuje** od ústavného textu, hovoríme o **fiktívnej** **ústave** - fiktívnosť sa spravidla dotýka len určitej časti ústavy - o fiktívnu ústavu nejde, ak sa nerealizujú len jej niektoré ustanovenia ale len vtedy, ak sa nerealizuje jej **jadro** (zásadná časť z hľadiska fungovania verejnej moci) - porovnateľné je členenie Karla Loewenstiena, kt. rozlišuje: - ***ústavy normatívne*** (funkčné, reálne uplatňované „Oblek sluší a nosí sa") - ***ústavy nominalistické*** (ústavy, kt. platia, majú právnu podobu, ale ústavno-politický život ide mimo nich „Oblek visí v skrini, ak ľud dorastie, bude sa nosiť"ň - ***ústavy sémantické*** (pseudo ústavy, slúžia len záujmom držiteľa moci „Oblek nie je vôbec skutočným druhom ošatenia, len maškarádou) **Ústavy revolučné a dohodnuté** - členenie podľa mocensko-politických okolností, pri ktorých došlo k vzniku ústav - **revolučné ústavy** sú tie, kt. vznikli v priebehu mocenského prevratu (revolúcie), resp. bezprostredne po ňom - z mocenského hľadiska predstavujú spravidla **jednostranný „diktát" víťazov** (napr. ***Ústava I. francúzskej republiky***, alebo ***Ústava RSFR z*** júla 1918) - nemajú dlhodobú trvácnosť, z obsahového hľadiska je pre nich charakteristická **vnútorná nevyváženosť** a **neucelenosť** - **dohodnuté ústavy** sa prijímajú spravidla v období stabilizácie mocenských pomerov, pričom ich hlavnou charakteristickou črtou je mocensko-politický kompromis medzi kľúčovými politickými silami, resp. sociálnymi skupinami (medzi šľachtou a buržoáziou, ľavicou a pravicou, predstaviteľmi „odchádzajúcej" a „nastupujúcej\" moci) dosiahnutý po dlhodobých politických rokovaniach - z historicky starších ústav sa za dohodnutú ústavu považuje ***Ústava Belgicka*** z roku 1831, z novších ústav je príkladom dohodnutej ústavy ***Ústava Talianska*** z roku 1947 (kompromis pravicovo i ľavicovo orientovaných antifašistických politických strán), ale i ***Ústava Poľskej republiky*** z roku 1997 - dohodnuté ústavy majú vyššiu stabilitu a dlhodobú trvácnosť **Oktrojované ústavy** - fr. *„octroyer"* (udeľovať, povoľovať, poskytovať) - za oktrojované sa považujú ústavy vydané monarchom, príp. inou mocenskou autoritou - ide o **prejav suverénnej vôle monarchu**, kt. obsahom sú nielen základné pravidlá organizácie a výkonu moci, ale aj určité „ústupky" - dochádza v zásade vždy k určitému (seba)obmedzeniu moci suveréna v prospech ostatných, keďže ten sa zaväzuje vykonávať moc v rámci pravidiel ustanovených v ústave - charakteristické pre konštitučné monarchie (***Ústavná charta Ľudovíta XVIII***) **Ústavy pôvodné a odvodené** - každá ústava vo svojej podstate jedinečná a to vzhľadom na historické obdobie, krajinu svojho pôvodu, či konkrétne spoločensko-politické podmienky a okolnosti, v kt. vznikla - za **pôvodné ústavy** sa považujú také, v kt. sa uplatňuje nová (doposiaľ nevyskúšaná) ústavnoprávna doktrína, ustanovujú nové ústavné princípy a východiská, zavádzajú nové modely mocensko-politických vzťahov medzi ústavnými orgánmi, konštituujú sa nové ústavné orgány a inštitúcie, t. j. ide o ústavy, ktoré sú **inovatívne** a to jednak svojim obsahom, ako aj „duchom" - pôvodné ústavy slúžia ako **ústavné vzory**, z kt. tvorcovia iných ústav *„opisujú"* - za **odvodené ústavy** sa považujú také, kt. svoje základné koncepčné východiská a modelové riešenia vzťahov medzi adresátmi ústavných noriem „preberajú" z pôvodných ústav - väčšina súčasných moderných ústav má prevažne odvodený charakter, aj keď niektoré z nich prinášajú v niektorých svojich častiach inovatívne prvky, kt. majú dispozície k tomu, aby slúžili ako inšpiračný zdroj pre budúcich ústavodarcov **Pôvodné ústavy -- ústavné vzory** - za ústavy plniace funkciu ústavného vzoru sa považujú najmä: - ***Ústava USA*** z roku 1787 (ľud ako legitimizačný zdroj ústavy, prezidentský model vlády a v rámci neho model deľby moci rozvinutý o systém vzájomných bŕzd a protiváh, federatívne usporiadanie vzťahov medzi štátom ako celkom a jeho jednotlivými časťami) - ***Ústava Francúzska*** z roku 1791 a najmä ***Ústava Belgicka*** z roku 1831 (vzorové modely konštitučnej monarchie, v kt. je moc monarchu obmedzená ústavou) - ***Ústavu III. francúzskej republiky*** z roku 1875 (vzorový model klasickej parlamentnej republiky) - ***Ústavu V. francúzskej republiky*** z roku 1958 (vzor poloprezidentskej formy vlády) - ***Základný zákon SRN*** z roku 1949 (model sociálneho demokratického a právneho štátu, kancelársky model vlády, rozvinutý model špecializovaného typu súdnej kontroly ústavnosti, klauzula večnosti) - ***Ústavu Talianskej republiky*** z roku 1947 (vzorový model úpravy hospodárskych a sociálnych práv, t. j. práv druhej. generácie, model decentralizovaného unitárneho štátu) - ***Ústavu ZSSR*** z roku 1936 (vzorový model socialistického typu ústavy) **Ústavy demokratické a autokratické** - toto členenie má **zásadný význam**, keďže na jeho základe dochádza k rozdeleniu ústav do dvoch kvalitatívne odlišných skupín, z ktorých jedna je označená pozitívnym a druhá negatívnym prívlastkom - ide o členenie, kt. má svoje úskalia a to najmä z hľadiska hodnotiacich kritérií - hodnotiace kritériá nemajú primárne právny charakter, pre kt. je príznačný pomerne vysoký stupeň exaktnosti, ich pôvod treba hľadať v politických vedách, v rámci kt. sú predovšetkým vymedzované také pojmy ako sú *demokracia, autokracia, totalitarizmus, fašizmus* - treba brať do úvahy, že aj v novodobej ústavnej histórii sa vyskytlo mnoho prípadov, keď štát mal ústavu, kt. z formálneho hľadiska napĺňala základné charakteristické črty demokracie, ale ústavno-politický život prebiehal zjavne mimo jej rámca - pri analýze ústavného textu sa môžu objaviť demokratické i autokratické prvky, a preto môže celkové hodnotenie byť problematické a nie zriedka subjektívne (Ústava USA bola diskutovaná z hľadiska udalostí, kt. sprevádzali posledné prezidentské voľby) - za **demokratické ústavy** možno považovať také, kt. sú založené a vychádzajú z nasledujúcich základných demokratických hodnôt a ústavných princípov: - ***princíp zvrchovanosti ľudu*** - ***princíp väčšinového rozhodovania*** - ***princíp reprezentatívnej demokracie*** (v symbióze s prvkami priamej demokracie) - ***princíp obmedzenej vlády a ochrany menšín*** - ***časové obmedzenie mocenských funkcií*** („vláda na čas") - ***princíp deľby moci*** - ***princíp nedotknuteľnosti základných práv a slobôd*** - ***princíp materiálneho právneho štátu*** - **autokratické** (nedemokratické) **ústavy** sú *a contrario* také, kt. materiálne a hodnotové znaky demokratických ústav nespĺňajú - možno ich členiť na: - ***autoritárske*** (koncentrácia moci v rukách autoritárskeho vodcu -- spravidla hlavy štátu) - ***fašistické***, resp. ***polofašistické*** (popri „vodcovskom princípe", je pre nich príznačné preferovanie štátnej ideológie, popieranie liberálnych hodnôt, dešpekt k základným právam a slobodám, preferovanie záujmov štátu a národa, obmedzenie alebo zákaz politického pluralizmu, posilnenie exekutívy) - ***ústavy socialistického typu*** - autokratické ústavy nespĺňajú základný koncept teórie konštitucionalizmu, napriek tomu, možno k nim ako k ústavám pristupovať, keďže ustanovujú určitý systém pravidiel výkonu moci, ako aj vzťahov obyvateľstva k verejnej moci, kt. umožňujú ich kvalitatívne hodnotenie **Ústavy monarchistické a republikánske (ústavy z hľadiska formy vlády)** - tradičné členenie ústav podľa spôsobu ustanovovania hlavy štátu do funkcie - **monarchistické ústavy** (hlava štátu ako „privilegovaná" osoba, ktorá nastupuje do funkcie dedične a to spravidla doživotne) - **republikánske ústavy** (hlava štátu je volená buď priamo voličmi, alebo parlamentnom, či osobitným volebným grémiom na určité vopred stanovené volebné obdobie) - klasické charakteristické črty tohto členenia sa v súčasnosti stierajú, keďže poznáme monarchie, v kt. je hlava štátu **volená** (Vatikán, Kambodža), dokonca môže byť **volená** **na vymedzené volebné obdobie** (Malajzia, Spojené arabské emiráty) - aj niektoré autokratické republiky (Severná Kórea, donedávna aj Kuba), kt. pôsobia skôr ako monarchie, keďže hlava štátu vykonáva svoju funkciu spravidla **doživotne** a po jeho smrti (či dlhodobej chorobe) nastupuje do funkcie jeho potomok, alebo blízky príbuzný (uplatňuje sa komplexnejšie členenie podľa formy vlády) **Členenie ústavy z hľadiska formy vlády** - podľa formy vlády spravidla sa ústavy spravidla členia na ústavy vychádzajúce: - **z prezidentskej formy vlády** (***Ústava USA*** z roku 1787), - **z parlamentnej formy vlády** (táto forma vlády je fixovaná vo väčšine ústav európskych monarchií, ale aj v niektorých európskych republikách napr. v ***českej ústave*** z roku 1992, v niektorých ústavách sa objavuje v modifikovanej podobe ako **kancelársky model** vlády napr. ***Základný zákon SRN*** z roku 1949) - **zo systému vlády zhromaždení** (len zriedkavo, za jej príklad sa nie celkom presne z platných ústav spravidla označuje Ústava Švajčiarskej konfederácie z roku 1999) - z **hybridnej (kombinovanej) formy vlády,** kde sa kombinujú charakteristické črty parlamentnej a prezidentskej formy vlády (poloprezidentská republika, napr. ***Ústava V. francúzskej republiky*** z roku 1958), ale tiež o tzv. **parlamentný prezidencionalizmus**, kde je postavenie prezidenta ešte silnejšie (forma vlády v ***Ústave Ruskej federácie*** z roku 1992) **Ústavy unitárnych štátov a ústavy zložených štátov** - súčasť ústavnej matérie tvorí štátne zriadenie, kt. predstavuje vertikálnu organizáciu verejnej moci, zahŕňajúcu vzťahy medzi štátom ako celkom a jeho jednotlivými časťami - tieto vzťahy sú kvalitatívne iné ak niektoré časti štátu (ne)disponujú určitými znakmi charakteristickými pre štát, t. j. (ne)majú len charakter administratívno- teritoriálnych jednotiek, kt. štát vybavuje určitými mocenskými oprávneniami - z tohto hľadiska sa štáty členia na **unitárne** a **zložené štáty** (federatívne, resp. spolkové štáty), teda aj ústavy sa delia na **ústavy unitárnych** a **zložených štátov** - v zložených štátoch je rozsah tejto časti ústavnej matérie podstatne širší, keďže zahŕňa okrem iného aj problematiku rozdelenia pôsobnosti medzi štát ako celok a jeho členské štáty, vymedzenie vzťahov medzi orgánmi federácie (spolku) a orgánmi členských štátov, fixáciu právnych záruk zachovania zloženého štátu a pod. **[Nákladné právne vlastnosti ústav, špecifické črty a hierarchia ústavných noriem, materiálne jadro ústavy\ Vzťah ústavy a ústavných noriem k iným vnútroštátnym a nadnárodným prameňom práva]** **Právna charakteristika ústavy** - poznáme 4 základné funkcie ústavy = ***politická, axiologická, kultúrno-výchovná, právna*** (kľúčová) - aby mohla ústava plniť právnu funkciu musí disponovať určitými právnymi vlastnosťami - ústava je v právnom štáte v prvom rade (základný) zákon, t. j. právny predpis, kt. obsah tvoria ústavné normy - pri vymedzovaní základných právnych vlastností ústavy treba zdôrazniť, že ústava je z právneho hľadiska špecifický právny predpis odlišujúci sa špecifickými vlastnosťami - v minulosti sa ústavy považovali skôr za politické deklarácie, dnes sa považujú za bezprostredne platné a záväzné právo, z kt. nemalá časť je priamo aplikovateľná (aj keď v súčasnosti už v zásade nikto nespochybňuje túto skutočnosť, niektoré ústavy *expressis verbis* uvádzajú - napr. v čl. 5 ods. 2 Ústavy Bulharskej republiky z roku 1991 sa uvádza „Ustanovenia ústavy pôsobia priamo") **Špecifické právne vlastnosti ústav** - Ústava ako základný zákon štátu sa od iných právnych prepisov odlišuje najmä nasledovnými formálno-právnymi znakmi a právnymi vlastnosťami: - ***osobitným označením (názvom)*** - ***osobitnou vnútornou štruktúrou*** - ***vyššou (najvyššou) právnou silou*** - ***špecifickými črtami ústavných noriem*** - ***osobitnou procedúrou prijímania zmien a doplnkov*** - ***osobitnými spôsobmi aplikácie (realizácie)*** - ***najvyšším stupňom právnej ochrany *** - **osobitné označenie (názov)** plní v prvom rade ***identifikačnú funkciu*** - umožňuje aj formálne odlíšiť ústavné predpisy od iných právnych predpisov **Osobitná vnútorná štruktúra Ústavy** - znamená vnútorné usporiadanie obsahu ústavy - toto usporiadanie právneho predpisu je podmienené: - **legislatívno-technickými pravidlami** tradične uplatňovanými v tom ktorom štáte („technické" označenie štrukturálnych častí sa spravidla odlišuje od označenia častí iných právnych predpisov, čím sa tiež zvýrazňuje jej postavenie) - **subjektívnou predstavou tvorcov ústavy** o optimálnom usporiadaní jednotlivých prvkov normatívneho obsahu právneho predpisu do logicky usporiadaného celku - vnútorná štruktúra reflektuje význam a dôležitosť, kt. tvorcovia ústavy pripisujú jednotlivým ústavným normám a ústavným inštitútom (napr. lokalizáciou inštitútu základných práv a slobôd do úvodných častí ústavy sa zvýrazňuje jej demokratický charakter a zvýšený akcent na postavenie fyzických osôb v spoločnosti) - rovnako určitý spôsob zoradenia regulácie ústavného postavenia najvyšších štátnych orgánov naznačuje ich význam a signalizuje fixáciu formy vlády - vnútorné usporiadanie ústavnej matérie má z tohto hľadiska značný význam pri interpretácii ústavy (metóda systematického a historického výkladu), nie zriedka totiž výrazným spôsobom napomáha pri „rekonštrukcii" vôle tvorcov ústavy a vytvára základ pre uplatňovanie ústavy v súlade s vôľou ústavodarcu. **Vyššia (najvyššia) právna sila ústavy** - **dominantná formálno-právna vlastnosť** - prejav nadradeného vzťahu ústavy k všetkým ostatným vnútroštátnym prameňom práva - nadradenosť ústavy je logicky podmienená jej ***obsahom***, t. j. skutočnosťou, že upravuje fundamentálne spoločenské vzťahy, ale tiež tým, že ide o ***akt pôvodnej -- konštitutívnej moci*** (t.j. nadradené postavenie ústavy vyplýva zo samotnej podstaty teoretického konceptu konštitucionalizmu) - v súčasnosti sú právne poriadky všetkých štátov usporiadané hierarchicky („vynález" H. Kelsena) v podobe pomyselnej obrátenej pyramídy, na vrchole s ústavou - hierarchické usporiadanie právneho poriadku je založené na *„odstupňovaní"* jednotlivých zložiek právneho systému podľa stupňa ich právnej sily, kt. predurčuje ich postavenie v právnom poriadku príslušného štátu - **právna sila právneho predpisu** je zvláštna vlastnosť právneho predpisu, príp. iného prameňa práva, na základe ktorej mu je priznané určité miesto v hierarchickom usporiadaní prameňov práva, a tým aj vzťah nadriadenosti, resp. podriadenosti k ostatným právnym predpisom - z tohto usporiadania právnych predpisov vyplýva, že - ***právny predpis nižšieho stupňa právnej sily nesmie odporovať právnemu predpisu vyššieho stupňa právnej sily*** - ***právny predpis nižšieho stupňa právnej sily musí by v súlade s právnym predpisom vyššieho stupňa právnej sily*** - nadradené postavenie ústavy vo vzťahu k ostatným právnym predpisom je v ústavách buď výslovne zakotvené, príp. ho z ústavných noriem možno odvodiť (napr. z úpravy ústavodarného procesu, ale aj z iných ústavných noriem, napr. právomoci ústavného súdu rozhodovať o súlade právnych predpisov s ústavou = čl. 125 Ústavy SR) - vzhľadom na nadradené postavenie ústavy z nej vyplývajú zásadné požiadavky pre normotvornú i právno-aplikačnú činnosť všetkých orgánov verejnej moci: - **Zákaz vydávania právnych aktov, ktoré sú v rozpore s ústavou** (povinnosť vydávať len také NPA, kt. sú v súlade s Ústavou, porušenie tejto povinnosti môže vyvolať zrušenie, resp. pozastavenie účinnosti dotknutého NPA) - **Príkaz vydávať právne akty rozvíjajúce ustanovenia Ústavy** (Ústavy obsahujú len normy zásadného charakteru, preto je nevyhnutné ich rozvíjanie prostredníctvom bežných zákonov). Možno rozlišovať; - zákony, na kt. prijatie Ústava priamo odkazuje **blanketovými normami** - **ďalšie zákony**, bez prijatia ktorých by ústavná norma nemohla byť realizovaná - Ústava vytvára pre vydávanie zákonov právny základ, zároveň limitujúcimi klauzulami ustanovuje ich hranice **Príkaz ústavne konformnej interpretácie a aplikácie práva** - nadradené postavenie ústavy v systéme práva sa vzťahuje aj na právno-aplikačnú činnosť a koncentruje sa do požiadavky, aby tieto interpretovali a aplikovali všetky právne normy v súlade s ústavou - k tomu patrí aj povinnosť orgánov verejnej moci odmietnuť aplikáciu právnej normy, kt. nesúlad s Ústavou je evidentný a zároveň neexistuje žiadna možnosť takého jej výkladu, ktorý by zabezpečil jej konformnosť s ústavou - v niektorých štátoch Ústavy ustanovujú možnosť (resp. povinnosť) príslušného orgánu verejnej moci (spravidla súdu) prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu, kt. autoritatívne rozhodne, či sporná právna norma je, alebo nie je v súlade s ústavou - uplatňovanie metódy ústavne konformného výkladu právnych noriem má charakter *rozhodovacej doktríny* a tvorí neodmysliteľnú súčasť metodologického inštrumentária ústavných súdov **Právna charakteristika ústavných noriem** - esenciálny znak každého právneho predpisu (aj ústavy), je to, že obsahuje právne normy - právne normy tvoria základnú stavebnú súčasťou každého právneho predpisu - **právne normy** sú všeobecne záväzné pravidlá správania, vyjadrené v štátom ustanovenej alebo uznanej forme, kt. dodržiavanie je vynútiteľné štátnou mocou - od iných spoločenských noriem sa odlišujú špecifickými znakmi: - štátom ustanovená alebo uznaná forma - všeobecná záväznosť - regulatívnosť (normatívnosť) - štátne donútenie **Ústavné normy a ich špecifické znaky** - popri charakteristických črtách vlastným všetkým právnym normám disponujú ústavné normy určitými špecifickými znakmi, kt. sú vlastné len im, resp. ide o znaky, kt. nie sú pre iné právne normy štandardné - disponujú **vyššou (najvyššou) právnou silou** (vyplýva to z najvyššej právnej sily Ústavy v hierarchickej štruktúre právnych predpisov) - väčšina ústavných noriem sa vyznačuje **značným (vyšším) stupňom všeobecnosti a abstraktnosti** (implikuje to ich konkretizáciu a rozvinutie prostredníctvom noriem bežného zákonodarstva) - spravidla **neobsahujú všetky základné štrukturálne zložky právnych noriem** (mnoho ústavných noriem neobsahuje najmä sankciu, príp. ani hypotézu tzv. ***imperfektné ústavné normy***, skôr výnimočne možno v ústavách nájsť ústavné normy obsahujúce všetky základné štrukturálne zložky právnych noriem) - Ústavné normy sa výrazne odlišujú aj **špecifickým charakterom a druhom sankcií** (tieto vyplývajú jednak z predmetu a účelu ústavnej regulácie, ako aj z osobitných zodpovednostných vzťahov založených ústavou) - rozoznávame ústavnoprávnu zodpovednosť v širšom a užšom zmysle slova - Ústavnoprávna zodpovednosť je v **užšom zmysle slova** založená na **uplatnení sankcie** za porušenie konkrétnych právnych povinností ustanovených priamo Ústavou (napr. strata funkcie prezidenta za úmyselné porušenie Ústavy alebo za vlastizradu postupom podľa čl. 107 Ústavy SR) - **Ústavno-politickú zodpovednosť** (spolu tvoria ústavnoprávnu zodpovednosť v širšom zmysle slova) **Ústavno-politická zodpovednosť** - k uplatneniu sankcie môže dôjsť aj ***bez porušenia konkrétnej právnej povinnosti*** (napr. ak parlament v parlamentnej forme vlády vysloví vláde nedôveru „len z politických dôvodov", vláda musí odstúpiť) - ide tiež o špecifický druh ústavnoprávnej zodpovednosti, keďže jej uplatnenie vychádza z ústavných noriem - ide o **objektívnu právnu** **zodpovednosť**, kt. uplatnenie „predvída" právo, ale fakticky je založená na mimoprávnych (spravidla politických) faktoroch (napr. preskupenie politických síl v parlamente, dovŕšenie určitého veku, uplynutie funkčného obdobia) **Ústavné normy a ich špecifické znaky** - špecifické druhy ústavných sankcií sú najmä - *odvolanie z ústavnej (verejnej) funkcie* - *zbavenie trestnoprávnej imunity* - *rozpustenie voleného kolegiálneho orgánu (napr. parlamentu)* - *vyslovenie nedôvery vláde (spojené s jej povinnosťou podať demisiu, resp. odstúpiť)* - *pozastavenie účinnosti alebo zrušenie právneho predpisu, ktorý je v nesúlade s ústavou,* - *vyhlásenie volieb za neplatné* - existujú aj sankcie v pozitívnom zmysle, kt. spočívajú vo vyvolaní špecifického normatívneho dôsledku (napr. potvrdenie rozhodnutia parlamentu v ratifikačnom referende) - ÚN sa od iných PN líšia a vyššou frekvenciou použitia špecifických jazykových prostriedkov - obvykle sa PN vyjadrujú prostredníctvom **normatívnych operátorov**, kt. majú podobu: - ***normatívnych právnych viet*** (vety vyjadrujúce príkaz alebo zákaz) - ***permisívnych právnych viet*** (oprávňujúce vety obsahujúce „dovolenie") - v ústavách sa popri normatívnych a permisívnych právnych vetách často vyskytujú, popri rôznych patetických a slávnostným spôsobom formulovaných právnych vetách (tieto sú lokalizované najmä v preambulách), aj **deklaratórne právne vety**, kt. konštatujú určitú skutočnosť (napr. „Územie Slovenskej republiky je jednotné a nedeliteľné", alebo „Hlavným mestom Slovenskej republiky je Bratislava" -- čl. 3 ods. 1, resp. čl. 10 ods. 1 Ústavy SR) - aj deklaratórne právne vety *majú normatívny význam* a vyvolávajú významné právne dôsledky - možno ich považovať za špecifickú formu vyjadrenia ústavných noriem - takouto formou sú spravidla vyjadrované ústavné princípy - všetky ústavné normy majú verejnoprávny charakter - v Ústave dominujú kogentné ústavné normy (dispozitívne ÚN sú vzácnou výnimkou) - v ústavách sa vyskytujú osobitné druhy právnych (ústavných) noriem: - **programové ústavné normy** (vymedzujú základne smery pôsobenia štátu, resp. úlohy štátu, najčastejšie sa vyskytujú v súvislosti s úpravou hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, ustanovujú záväzný obsahový rámec normotvornej, ako aj právno-aplikačnej činnosti orgánov štátu, kt. v zásade možno podriadiť aj ústavnej kontrole) - **blanketové ústavné normy** (ústavodarca nimi splnomocňuje a zároveň zaväzuje orgán verejnej moci na vydanie právneho predpisu, kt. ešte v čase schválenia ústavy nebol vydaný) - **ústavné princípy** **Ústavné princípy** - sú integrálnou a pritom fundamentálnou súčasťou v zásade všetkých súvekých hodnotovo orientovaných Ústav - ide o regulatívne právne idey, kt. vytvárajú normatívny základ a v spojení s ďalšími ústavou chráneným hodnotami, aj hodnotový základ ústavy, a tým aj právneho poriadku príslušného štátu - sú vyjadrené buď explicitne, alebo ich možno použitím všeobecne uznávaných interpretačných pravidiel z ústavného textu implicitne vyvodiť (napr. v našej ústave princíp deľby moci), pričom požívajú najvyššiu ústavnú ochranu - explicitne sú ústavné princípy vyjadrené prostredníctvom - **deklaratórnych právnych viet** („SR je zvrchovaný, demokratický a právny štát" -- čl. 1 Ústavy SR) - **generálnych interpretačných klauzúl** („Štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon" -- čl. 2 ods. 2 Ústavy SR) **Ústavná matéria** - je to čo tvorí obsah ústavy (obvyklý okruh spoločenských vzťahov upravovaných ústavou) - líši sa v rôznych historických obdobiach a aj v rôznych štátoch, čo je podmienené historickými, právnymi a politickými tradíciami; - ústavná teória sa na základe komparatívneho výskumu pokúša o vymedzenie obvyklého okruhu týchto spoločenských vzťahov - obvyklý predmet regulácie moderných ústav tvorí spravidla: - vymedzenie základných hodnôt a princípov, na ktorých je štát založený - úprava zásad vzťahov medzi štátom (verejnou mocou) a jednotlivcami, ich súčasťou je katalóg základných práv a slobôd a ústavné limity zásahov verejnej moci do práv jednotlivcov - úprava vzťahov k iným štátom, medzinárodnému spoločenstvu, zásad zahraničnej politiky štátu - úprava vzťahov medzi Ústavou a inými právnymi predpismi, ich vzťahov k MP a právu EÚ, - ustanovenie zásad konštituovania verejnej moci (princípy volebného práva, funkcia politických strán) a základných foriem výkonu verejnej moci (priama a zastupiteľská demokracia) a jej organizácie (právne postavenie najvyšších štátnych orgánov a ich vzťahy) - ustanovenie zásad územnej organizácie štátu, vrátane vymedzenia vzťahov štátu ako celku a jeho územných častí, vymedzenie právneho postavenia, organizácie a činnosti územnej samosprávy - ustanovenie základných zásad ústavodarného procesu (procedúry zmien a doplnkov ústavy) **Materiálne jadro (ohnisko) ústav** - učenie o materiálnom jadre Ústavy sa sformovalo v medzivojnovom období zvlášť v Nemecku (Carl Schmitt, Adolf Julius Merkl, Alfred Verdrosss) - v súčasnosti ide o jednu z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich sfér ústavnoprávneho výskumu na Slovensku - **tá časť ústavy, ktorá určuje jej (podstatu) identitu** - zmena ústavných noriem tvoriacich materiálne jadro ústavy už **nie je zmenou ústavy, ale je jej nahradením novou ústavou** - diskusia o materiálnom jadre ústavy je vo svojej podstate diskusiou o materiálnom obmedzení ústavodarcu pri uskutočňovaní ústavných zmien - materiálnym jadrom ústavy je limitovaný len tzv. ***odvodený ústavodarca***, kt. bol splnomocnený na ústavné zmeny ***originálnym ústavodarcom*** - moc originálneho ústavodarcu nie je obmedzená, ale ak svojou aktivitou vybočí z rámca ústavy daného jej ohniskom, už nenovelizuje ústavu, ale prijíma novú **Identifikácia materiálneho jadra ústavy** - ak pripustíme ideu, že materiálne jadro ústavy predstavuje pre ústavodarcu neprekročiteľné limity, tak sa stáva nanajvýš aktuálnou otázka jeho identifikácie - na túto otázku v mnohých štátoch reagoval sám ústavodarca, keď priamo do ústavného textu zakomponoval tzv. **klauzulu večnosti**, v ktorej sú vymedzené ústavné ustanovenia, kt. priznáva status nezmeniteľnosti - podľa výskumu uskutočneného v roku 2011, zo 192 písaných ústav sveta 82 obsahuje nejaké nezmeniteľné ustanovenia (Česká republika, Francúzsko, SRN, Taliansko, USA) - ak ústava **obsahuje** klauzulu večnosti, tak možno hovoriť o **explicitnom vyjadrení materiálneho jadra** ústavy - obsah a forma vyjadrenia klauzuly večnosti je však veľmi rozdielna - ústavná teória sa väčšinovo zhoduje v tom, že v súčasnosti už neexistuje hodnotovo neutrálna ústava a aj preto má materiálne jadro v zásade každá ústava, bez ohľadu na to, či obsahuje klauzulu večnosti alebo nie - z každej ústavy možno vyvodiť určité ***nosné idey*** a hodnoty, ktoré určujú jej podstatu (identitu) - ak ústava **neobsahuje** klauzulu večnosti, tak môžeme hovoriť o tzv. **implicitnom jadre ústavy**, teda takom, kt. možno z ústavy vyvodiť - **neexistuje univerzálne materiálne jadro ústavy** - obsah ústavy každého štátu a teda aj jej materiálne jadro, sú podmienené konkrétnym historicko-politickým vývojom štátu, vrátane historicko-politickej situácie, v ktorej vznikla, národnostným či konfesionálnym zložením obyvateľstva atď. - v žiadnej ústave nie je jej materiálne jadro vymedzené jednoznačným spôsobom, jeho identifikácia je **ponechaná na orgány verejnej moci** (spravidla ústavné súdy) - v ústavách s klauzulou večnosti je identifikácia materiálneho jadra jednoduchšia, pretože vytvára základné normatívne vodítko pre orgán interpretujúci ústavu - ani *„nezmeniteľné ustanovenia"* však nemožno chápať rigidne, ich *„pozitívna"* zmena pri zachovaní ich podstaty môže byť nielen prejavom akceptácie dynamiky spoločensko-politického vývoja, ale aj prejavom prehĺbenia demokratického charakteru ústavy - ústavodarcovi musí byť vyhradené právo prehodnocovať a vyhodnocovať obsah a rozsah materiálneho jadra ústavy a v prípade potreby ho aj dopĺňať a prehlbovať **Hierarchia ústavných noriem** - existencia materiálneho jadra ústavy nastoľuje otázku hierarchie ústavných noriem - ústavné normy disponujú najvyššou právnou silou odvodenou z najvyššej právnej sily ústavy ako celku, možno si ale položiť otázku, či aj medzi ústavnými normami existujú hierarchické vzťahy - v prospech **existencie hierarchie** medzi ústavnými normami možno argumentovať: - ***klauzulami večnosti*** (tvoria nedotknuteľný základ ústavy, čo naznačuje, že by mali mať vyššiu právnu silu) - ***ustanoveniami ústav niektorých štátov***, ktoré pre zmenu explicitne vymedzených častí ústavy vyžadujú náročnejšiu procedúru, než je potrebná k zmene iných ustanovení ústavy (požiadavka schválenia v ratifikačnom referende) - konštrukciu právnych predpisov, v rámci ktorej existujú v určitom právnom predpise vedľa seba právne normy rozdielneho stupňa právnej sily nie je štandardná - poznáme ale výnimky, napr.: - **Spolková rakúska ústava** (1920) umožňuje, aby zákonodarca prijal obyčajný zákon obsahujúci tzv. **ústavné ustanovenia** (na rozdiel od ostatných ustanovení tohto zákona sa prijímajú ústavnou väčšinou, je im priznaná právna sila ústavného zákona, musia byť aj výslovne označené ako ústavné ustanovenia) - **Ústava Ruskej federácie** (1993) explicitne uvádza, že Ústava ako celok má najvyššiu právnu silu, zároveň z nej vyplýva, že ustanovenia I. hlavy („Základy ústavného zriadenia") majú vyššiu právnu silu než ostatné ustanovenia - rozlišovanie rôznej hierarchickej úrovne právnych predpisov je založené na ich rozlišovaní z hľadiska stupňa právnej sily, ako špecifického formálno-právneho znaku - z vyššej právnej sily určitého právnemu predpisu vyplýva kategorická požiadavka, aby právne predpisy nižšej právnej sily boli v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily, pričom ústava navyše spravidla ustanovuje ústavný orgán (spravidla ide o ústavný súd), kt. „dohliada" na súlad právnych predpisov - ak Ústava nediferencuje medzi právnou silou jednotlivých ÚN a ani (explicitne) neustanovuje ústavný orgán, kt. by mal rozhodovať o ich vzájomnom nesúlade je vhodnejšie nehovoriť o rozdielnej hierarchickej úrovni ale o vyššom stupni ústavnej ochrany niektorých ústavných noriem, príp. o materiálnej hierarchii ÚN **Materiálna hierarchia ústavných noriem** - má hodnotový charakter a prejavuje sa primárne v interpretačnej a aplikačnej rovine - naskytá sa otázka, či ústavné normy rovnakého stupňa právnej sily môžu byť vo vzťahu nadradenosti a podradenosti v dôsledku rozdielneho stupňa ich ústavnej ochrany, resp. či možno z ústavnej matérie vyčleniť niektoré ústavné normy ako normy vyššej hodnoty - v každej ústave existuje určitá vnútorná hierarchia noriem, predurčená obsahom, účelom, či charakterom jednotlivých ustanovení ústavy a zreteľne sa prejavuje pri ich výklade a aplikácii - ide o **materiálnu hierarchiu ústavných noriem**, kt. reálne existuje bez toho, aby boli ÚN rozlišované podľa rozdielnej právnej sily - to, čo platí o hierarchickom vzťahu ÚN, v zásade platí aj o vzťahu medzi ústavnými predpismi, kt. spolu tvoria polylegálnu ústavu - zjednodušuje to aj skutočnosť, že vo väčšine štátov, ktoré majú polylegálnu ústavu nie je medzi jednotlivými ústavnými predpismi rovnovážny vzťah (výnimka Izrael) - štruktúra ústavných predpisov v štátoch s polylegálnou ústavou je spravidla založená na „schéme", kt. tvorí na jednej strane samotná ústava (spravidla ide aj o akt takto označený) a na druhej strane ju tvoria ostatné ústavné predpisy väčšinou označované ako ústavné zákony - v rámci tejto štruktúry má spravidla dominantné postavenie ústava keďže: - ústava na ostatné už existujúce ústavné predpisy **odkazuje**, resp. uvádza ich výpočet vo svojom texte - ústava **prostredníctvom** ústavných **blankiet splnomocňuje** ústavodarný orgán na prijatie ďalších ústavných zákonov, či iných aktov ústavnej relevancie - na základe **lokalizácie ústavnej matérie** (v ústavách je sústredená kľúčová časť ústavnej matérie, ďalšie ústavné predpisy ju v zásade len dopĺňajú) - je ale diskutabilné tvrdiť, že ústava má formálno-právne nadradené postavenie vo vzťahu k ostatným ústavným predpisom - ide totiž o ústavné akty - *prijímané tým istým ústavodarným orgánom,* - *schvaľované (spravidla) rovnakou kvalifikovanou väčšinou,* - *nie hierarchicky odlíšené, t. j. je im priznaná rovnaká právna sila* - *ústava a ani iný ústavný predpis explicitne ústavnému súdu nepriznávajú právomoc rozhodovať o nesúlade ústavného zákona, či iného ústavného predpisu* - rovnovážny vzťah medzi ústavou a ostatnými ústavnými predpismi „skrýva" v sebe potenciál zložitých interpretačných a aplikačných problémov, zvlášť vtedy, ak - ústavodarný orgán prijíma ústavné zákony bez ústavného splnomocnenia (SR) - ak vzniknú medzi jednotlivými ústavnými predpismi, resp. ich časťami, či ich jednotlivými ustanoveniami vnútorné protirečenia - takáto situácia sa dá riešiť: - zrušením protirečivého ústavného predpisu legislatívnou cestou - riešením prostredníctvom interpretačnej činnosti príslušných ústavných orgánov - uplatnenie derogačnej právomoci ústavného súdu voči ústavnému predpisu, ktorý je v rozpore s materiálnym jadrom ústavy - v súvislosti s vymedzovaním materiálneho jadra ústavy treba rozlišovať medzi **originálnym a odvodeným ústavodarcom** - pre **odvodeného ústavodarcu** je materiálne jadro ústavy nedotknuteľné (predovšetkým preto, že od neho odvádza svoju legitimitu) - **originálny ústavodarca** je oprávnený uskutočniť kľúčové politické rozhodnutia, t. j. vymedziť podstatu (identitu) ústavy a rozhodnúť o jej zmene, resp. prijatí novej ústavy, s „novou identitou" - **nositeľom originálnej ústavodarnej moci** je suverén -- ľud - **funkciu odvodeného ústavodarcu** plní ústavný orgán, kt. je k plneniu tejto funkcie splnomocnený v ústavodarnom akte originálneho ústavodarcu - rozlišovanie medzi originálnym a odvodeným ústavodarcom je spojené aj s otázkou **„večnosti" nezmeniteľných ustanovení ústavy** - v skutočnosti materiálne jadro nie je večné, naopak predpokladá sa jeho dynamický vývoj - pre materiálne jadro ústavy nie je nebezpečenstvom jeho zmena, ale skôr jej nemožnosť - riziko absolútnej nemožnosti legálnej zmeny ústavy alebo časti tvoriacej jej materiálne jadro môže v extrémnom prípade vyústiť do revolúcie, alebo do prijatia úplne novej ústavy - absolútne vylúčenie výkonu ústavodarnej moci akéhokoľvek ústavodarcu by malo vo svojej podstate nedemokratický charakter - originálny ústavodarca **musí mať** stále možnosť nakladať s materiálnym jadrom ústavy; - originálny ústavodarca **je oprávnený obmedziť** odvodeného ústavodarca tak, že niektoré veci (ustanovenia určujúce identitu ústavy) vylúči z jeho dispozície - v rukách originálneho ústavodarcu (ľudu) však musí zostať **možnosť prehodnotiť** a nanovo nadefinovať materiálne jadro ústavy - originálny ústavodarca, teda ľud je síce večný, striedajú sa však generácie ľudu, pričom pre každú nasledujúcu ústavnú generáciu musí byť zachované právo zmeniť podstatu ústavy - z doposiaľ uvedeného vyplýva, že **večná nie je ústava, večný je nositeľ** ústavodarnej moci -- ľud - ústavná teória zmenu ústavy principiálne pripúšťa, ale právomoc meniť ústavu považuje za mimoriadnu právomoc, kt. je obmedzená - ***procedurálne*** (potreba kvalifikovaného postupu a rozhodovania ústavodarcu) - ***materiálne*** (odvodený ústavodarca nemôže vykonať akékoľvek zmeny ústavy) - treba mať na pamäti, že zmena podstatných náležitostí ústavy už nie je zmenou ústavy, ale jej nahradením novou, k čomu je oprávnený len originálny ústavodarca **Funkcie a ochrana materiálneho jadra ústavy** - materiálne jadro má dve základné funkcie: - ***ochrannú*** - ***interpretačnú*** - **ochranná funkcia** materiálneho jadra spočíva v materiálnom obmedzení (odvodeného) ústavodarcu, kt. bráni tomu, aby sa mohli v zásade legálnou cestou presadiť také ústavné zmeny, kt. by fakticky nastolili bezprávie a zasiahli do identity - **interpretačná funkcia** materiálneho jadra spočíva v tom, že všetky orgány verejnej moci zaväzuje k takej interpretácii a následnej aplikácii právnych predpisov, kt. rešpektuje a chráni základné ústavné princípy a ústavou chránené hodnoty, t.j. materiálne jadro ústavy, t.j. všetky právne predpisy musia byť interpretované tak, aby sa zachovalo a ochránilo materiálne jadro ústavy **Ochrana materiálneho jadra ústavy** - ak má materiálne jadro ústavy plniť svoje základné funkcie, musí byť rešpektované a chránené prostredníctvom z ústavy vyvoditeľných legálnych ústavných mechanizmov - ochranu materiálneho jadra ústavy môžeme rozdeliť na: - ***politickú ochranu*** (vykonávanú odvodeným ústavodarcom) - ***súdnu ochranu*** - ***politickú ochranu*** (vykonávanú originálnym ústavodarcom) **Politická ochrana** - zabezpečuje ju **parlament** ako ústavodarný orgán - podstata tejto ochrany spočíva v explicitnom alebo implicitnom obmedzení parlamentu ako ústavodarcu a politickom rešpektovaní tohto obmedzenia, t.j. parlament ako odvodený ústavodarca rešpektuje, že nie je oprávnený zasahovať do identity ústavy - parlament zároveň nesie zodpovednosť za reálny stav platnej ústavy a za jej dynamický rozvoj (pri rešpektovaní jej identity), t.j. v medziach splnomocnenia udeleného originálnym ústavodarcom je nielen oprávnený, ale aj povinný uskutočňovať žiadúce zmeny a doplnenia ústavy za účelom zabezpečenia jej modernizácie a funkčnosti **Súdna ochrana** - zabezpečujú ju **nezávislé súdne orgány**, či už špecializované alebo všeobecné - ústava spravidla nesplnomocňuje súdny orgán ochrany ústavnosti k zabezpečovaniu ochrany materiálneho jadra ústavy, ale toto „splnomocnenie" je v nej obsiahnuté, resp. v praxi si súdne orgány právomoc chrániť materiálne jadro ústavy atrahovali a ostatné orgány verejnej moci to akceptovali - z hľadiska ústavno-právnej praxe sa javí ako najefektívnejšia, z ústavno-teoretického hľadiska ju ale možno spochybňovať (deficit demokratickej legitimity -- zásah do ústavodarnej činnosti ľudom priamo splnomocneného a legitimovaného orgánu) **Politická ochrana materiálneho jadra ústavy vykonávaná ľudom** - špecifická forma politickej ochrany materiálneho jadra ústavy - primárna úloha ľudu ako originálneho ústavodarcu spočíva v prijímaní kľúčových politických rozhodnutí, kt. sú stelesnené v materiálnom jadre ústavyň - predmetom originálnej ústavodarnej moci môžeš byť v zásade čokoľvek v existujúcej ústave, ale jej výkon je skôr výnimočný - do výhradnej sféry originálneho ústavodarcu patria, resp. by mali patriť - prijatie úplne novej ústavy, - zásahy do materiálneho jadra platnej ústavy - fakultatívne aj závažnejšie zásahy do platného ústavného textu, kt. si môže vyhradiť - originálny ústavodarca si môže v ústave vyhradiť aj kontrolu ústavodarných aktivít odvodeného ústavodarcu prostredníctvom inštitútu ratifikačného referenda a jeho uplatnením príp. korigovať niektoré jeho ústavné rozhodnutia vlastnými ústavnými rozhodnutiami, vrátane tých, ktoré sa javia ako zásah do materiálneho jadra ústavy **Ústavodarný proces, realizácia ústavy** **Ústavodarný proces** - proces, kt. nám hovorí postup, kt. sa tvoria ústavy - proces smerujúci k prijatiu novej ústavy, resp. k jej zmene - môžeme ho vnímať: - ***v užšom zmysle*** ako proces právneho významu - ***v širšom zmysle*** kde ide skôr o proces v sociálnom zmysle (ľud sa zapája) - je to **vždy** proces politický, politiku od neho nejde oddeliť (čím širšie politické spektrum, tým lepšie) - veľmi sa podobá na legislatívny proces, môžeme ho aj označiť **ako osobitnú časť legislatívneho procesu** - pozostáva z určitých štádií: 1. **ústavodarná iniciatíva** - postup pre podávanie návrhov na novú ústavu, resp. jej zmenu a vymedzenie subjektov, kt. takýto akt môžu uskutočniť - touto iniciatívou vzniká povinnosť ***ústavodarného orgánu*** zaoberať sa návrhom ústavodarnej iniciatívy - tieto orgány sa líšia v každej krajine, zväčša sú však zhodné s orgánmi so zákonodarnou iniciatívou (nie vždy, napr. Slovinsko, Maďarsko, Rumunsko) - treba však sledovať aj formálne záležitosti zmeny ústavy alebo prijatia novej - pri prijatí novej ústavy sa žiada znenie preambuly, formálne členenie či jazyk novej normy 2. **prerokovanie ústavodarného návrhu** - pojem ***ústavodarný orgán*** = orgán vymedzený v ústave, kt. má moc meniť ústavu alebo prijať novú - je potrebné dbať na jeho legitimitu, tá sa zvyšuje ak prijatie (zmena) ústavy musí byť ratifikované v referende (napr. Írsko) - referendum je väčšinou **obligatórne** alebo **fakultatívne** - orgán zriadený za účelom prijatia ústavy sa nazýva ***ústavodarné zhromaždenie*** alebo ***konštituanta*** - niektoré krajiny si *ad hoc* zriaďujú orgány na prijatie (zmenu) ústavy - proces tvorby konštituanty je upravený v ústave - konštituanty rozdeľujeme na - *suverénne* (jej rozhodnutie je záväzné) - *nesuverénne* (jej rozhodnutie musí byť potvrdené v referende) - niekedy sa pre zmenu (prijatie) ústavy nezriaďuje samostatný orgán ale používa sa parlament (SR,ČR, Rusko) - orgán, kt. je ustanovený na zmenu alebo prijatie ústavy (parlament alebo konštituanta) má neskôr aj právomoc prerokovávať a meniť návrhy ústavných noriem - v rámci tohto orgánu sú dané isté pravidlá pri prerokovaní a schvaľovaní ústavných zmien - môžu nastať 2 situácie: - ústavodarný proces sa od legislatívneho líši až vo fáze schvaľovania - ústavodarný proces sa líši už vo fáze prerokovávania (väčšinou počet čítaní, špecifické dĺžky rozpravy o zmenách) 3. **schvaľovanie ústavodarného návrhu** - po prerokovaní všetkých možností a uplynutí všetkých lehôt sa začína toto štádium - proces schvaľovania sa líši od tej ktorej krajiny - oproti bežnému legislatívnemu procesu drvivá väčšina krajín určuje tzv. **kvalifikovanú väčšinu** hlasov, kt. je potrebná na schválenie (na Slovensku 3/5 hlasov) - výnimkou sú zväčša krajiny s nepísanou ústavou (VB, Izrael) - niektoré krajiny si zvyknú k tomuto hlasovaniu pripojiť nejakú ***sťaženú podmienku***, kt. by zaručovala dlhšiu faktickú platnosť ústavy (najmä krajiny s dvojkomorovým parlamentom ako SRN, Poľsko alebo **Taliansko, kde zmenu alebo prijatie ústavy musia schváliť obe komory)** - v niektorých krajinách musí od prijatia novej (zmeny) ústavy prebehnúť istý časový úsek, po ktorom sa hlasuje znova (Taliansko) - v krajinách ako Holandsko alebo Belgicko musí byť takáto ústavná zmena schválená nasledujúcim parlamentom - špecifický spôsob schvaľovania zmien ústavy je v zložených štátoch, kde existujú federálne komory parlamentu a komora jednotlivých členských štátov - typický príklad je USA, kde je parlament **(Kongres) rozdelený na dve komory (Snemovňa reprezentantov a Senát), pričom dodatok musia schváliť obe komory a potom ho musí odobriť minimálne ¾ parlamentov jednotlivých členských štátov** - ústavy niektorých krajín vylučujú zmeny ústavy do istého momentu (napr. 5 rokov), vo výnimočných časoch a pod. 4. **publikácia v oficiálnej zbierke právnych predpisov** - publikácia predpisu si vyžaduje podpis ústavných činiteľov (na Slovensku predseda vlády, predseda parlamentu a prezident) - ak navrhované zmeny podpíše prezident tak je ústavodarný proces na konci - tento predpis musí byť uverejnený v danej zbierke právnych predpisov (u nás Zbierka zákonov) - plynie taktiež **lehota na nadobudnutie účinnosti** (dlhšia ako pri legislatívnom procese) - v niektorých krajinách vie účinnosť a platnosť zmien stopnúť príslušný orgán **Realizácia ústavy** - uplatňovanie ústavy v praxi - líšia sa formy tejto realizácie, poznáme 2 línie: - ***priama realizácia ústavy*** - ***nepriama realizácia ústavy*** - o priamej realizácii hovoríme vtedy, ak priamo z ústavy vieme použiť normy aby nastal skutkový stav a nepotrebujeme na to iný zákon - priamych článkov je menej, patria medzi ne články o vyslovení nedôvery vláde, rozpustení parlamentu a pod. - o nepriamej realizácii hovoríme vtedy, ak je na realizáciu ústavy potrebný iný právny predpis - nepriama realizácia si teda vyžaduje **NPA** alebo **IPA** - napr. petičné právo (jeho realizácia predpokladá zákonnú úpravu) - nepriama realizácia ústavy môže mať viaceré formy: - ***ak je pri článku ústavy napísané „podrobnosti ustanoví zákon"*** (pomocou blanketových ústavných noriem - ***rozhodovanie ústavných sporov*** - ***konanie ústavných orgánov*** (napr. prijatie medzinárodných zmlúv) - ***činnosť súdnych orgánov alebo iných orgánov verejnej moci*** (udelenie amnestie, činnosť NKÚ) - ***výkon ľudských práv a slobôd*** - ***pôsobenie ústavných súdov*** **Základné práva a slobody** - obsahom modernej ústavy je aj upravenie vzťahu štátu a jednotlivca prostredníctvom základných práv a slobôd - základné ľudskoprávne hodnoty: - **dôstojnosť** - prirodzené právo, kt. nie je vymedzené v pozitívnoprávnych textoch - patrí každému, nedá sa zrušiť alebo odobrať - nerozlučne spojená s človekom a patrí každému v rovnakej miere bez ohľadu na rasu, národnosť atď. - **sloboda** - má 2 ***aspekty***, ***pozitívny*** dovoľuje jednotlivcovi robiť všetko čo mu nie je zakázané, ***negatívny*** mu prikazuje konať iba ak to zákon ukladá - **rovnosť** - ľudskoprávna hodnota vyjadrený vo všetkých demokratických ústavách - spojená so solidaritou, rovnosť pred zákonom - rozsah ĽP a úloha štátu pri ich reálnom napĺňaní možno vyjadriť prostredníctvom 3 typov statusových delení základných práv: - ***status negativus*** - štát má povinnosť nezasahovať do osobnej sféry jednotlivca - štát ako „nočný strážnik" má len chrániť slobodne vytvárané vzťahy medzi jednotlivcami - ***status activus*** - štát má poskytnúť možnosť aktívne sa podieľať na spoločenskom živote - pozícia jednotlivca ako kreátora štátu prostredníctvom politických práv ako volebné právo, združovanie, zhromažďovanie - ***status positivus*** - poskytnutie materiálnych predpokladov na dôstojný život - pozícia jednotlivca ako klienta štátu **Historický vývoj** - v každej etape boli ľudské práva špecificky ponímané ***Antika*** - uprednostňovanie celku pred jednotlivcom - hľadanie základných prvkov demokracie (Grécko) a kreácia súkromnoprávnych vzťahov (Rím) ***Stredovek*** - začína sa formovať individualizácia jednotlivca (stavovský obmedzená) - prvé privilégiá v dokumentoch ako ***Magna Charta Libertatum*** alebo ***Zlatá bula*** - postupné rozšírenie týchto práv v kódexoch ako ***Petition of Rights***, ***Habeas corpus act***, ***Bill of rights*** - postupné formovanie liberálnych myšlienok spojených s osvietenstvom (človek nie je podrobovaný žiadnymi obmedzeniami, okrem tých, ktoré vychádzajú z prírody - Locke) ***Novovek*** - vyvíja sa prepojenie ľudských práv so štátom - prijímajú sa aj prvé listiny ústavnej povahy: ***Deklarácia nezávislosti*** (1776), ***Deklarácia práv človeka a občana*** (1789) - taktiež prvé ústavy ako ***Ústava Belgicka*** ***Súčasnosť*** - ústavy po druhej svetovej vojne - **internacionalizácia -** vytváranie medzinárodných orgánov na ochranu ĽP - **juridizácia** - vytvorenie orgánov ochrany ústavnosti **Prirodzenoprávne poňatie základných práv a slobôd** - teórií vyjadrujúcich podstatu a pôvod prirodzených práv je mnoho (odvoditeľnosť od prírody, spoločenská povaha človeka, náboženské chápanie základných práv) - každý človek sa s ľudskými právami **rodí** - prirodzenoprávne teórie vychádzajú z podstaty a unikátnosti človeka, kt. od počiatkov predstavuje zdroj a zároveň objekt ľudských práv bez ohľadu na existenciu iných spoločenských autorít - platí princíp formálnej rovnosti všetkých ľudí bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie atď. - ľudské práva majú prirodzeno-právny charakter a existujú bez ohľadu na vôľu štátu či dokonca bez ohľadu na jeho existenciu - verejná moc tieto práva jednotlivcom neudeľuje, neposkytuje, nekonštituuje ich, iba ich existenciu uznáva, rešpektuje a zaväzuje s ich garantovať a naplňovať - tieto idey sú zakotvené v čl. 12 Ústavy SR **Klasifikácia** **Základné ľudské práva (osobné práva) a slobody** - tvrdé jadro ľudských práv (spolu s politickými právami) - vyjadrenie v prvých ľudsko-právnych dokumentoch stredoveku či prvých novovekých katalógoch práv a slobôd - vychádzajú z prirodzenoprávnej teórie - základných východiskom je rovnosť, dôstojnosť, sloboda, - podstatou osobných práv je garantovať slobodný rozvoj jednotlivca a to v dvoch úrovniach: - ***voči štátu*** (orgánom verejnej moci) - ***voči iným jednotlivcom*** - umožňujú jednotlivcovi žiť svoj život nezávisle od štátu a od druhých osôb - sú prísne individuálne, chránia najdôležitejšie prvky osobnosti jednotlivca a to život, osobná sloboda, rodina, súkromie **Politické práva a slobody** - patria do prvej generácie práv, majú prirodzenoprávnu povahu, - sú individuálne, avšak sa objavuje aj kolektívny prvok, kt. je možné chápať tak, že niektoré sa realizujú kolektívne -- združovanie, zhromažďovanie, ale subjektom je vždy jednotlivec - sú obmedziteľné - týkajú sa života jednotlivca v spoločnosti, ich obsahom je aktívne ovplyvňovať život v spoločnosti - umožňujú jednotlivcom čo najširšiu mieru participácie ľudu ako zdroja moci na výkone verejnej moci - majú komunikačnú povahu -- umožňujú komunikáciu medzi štátnymi orgánmi a predstaviteľmi štátu na strane jednej a na druhej strane osobami, kt. buď aktívne neparticipujú na verejnom živote alebo sú súčasťou občianskej spoločnosti **Sociálne, hospodárske a kultúrne práva** - práva druhej generácie, majú pozitívno-právnu povahu -- čo znamená, že ústavodarca je ich tvorcom a záleží od jeho vôle, či ich zaradí do ústavy alebo nie - ak už majú tieto práva povahu ústavných noriem, pre štát vyplýva povinnosť a pozitívny záväzok ich chrániť a zabezpečovať - tieto práva sú individuálne a subjektívne - prvé práva prenikli do zákonodarstva v Nemecku v 19. stor., počas 20. stor. najmä po 2. svetovej vojne dochádza v Európe k vytvoreniu silného sociálneho štátu - dôležité argumenty pre zakotvenie týchto práv do ústav: **1.** pravá sloboda (možnosť ne/konať) je bezcenná bez reálnej slobody **2.** štát má zabezpečovať a organizovať možnosti, aby človek mohol reálnu slobodu využívať -- zdravotná starostlivosť **3.** úzke prepojenie medzi HSK právami na jednej strane a osobnými právami na strane druhej (vzájomne sa prelínajú a navzájom súvisia) **Práva národnostných skupín** - individuálny charakter -- **patria jednotlivcom** patriacim k národnostnej menšine, **nie národnostným menšinám** - patrí sem právo na používanie ich jazyka v úradnom styku, právo na vzdelanie v ich jazyku atď. **Právo na mier a priaznivé životné prostredie** - tretia generácia - solidárne práva -- ich realizácia a zabezpečenie vyžaduje formu účasti štátu a jednotlivcov - tieto práva nie je možné vnímať individuálne, účel týchto práv presahuje záujmy jednotlivca, dokonca záujmy jednej generácie obyvateľov **Generácie základných práv a slobôd** - úloha štátu pri uplatňovaní ľudských práv nie je rovnaká pri ich jednotlivých generáciách a. **prvá generácia** - zahŕňa občianske a politické práva - týkajú sa slobody jednotlivca a jeho účasti na politickom živote - ich dodržiavanie štát zabezpečí najmä tým, že nebude jednotlivca v týchto právach obmedzovať (*status negativus*) - na realizáciu týchto práv je však nevyhnutná iniciatíva občanov (*status activus*) - práva prvej generácie boli zakotvené v deklaráciách, ústavách a zákonoch niektorých štátov (USA, Francúzsko) v priebehu 18. stor. a začiatkom 19. stor. - prvýkrát boli všeobecne deklarované vo ***Všeobecnej deklarácii ľudských práv*** (1948; čl. 3-21) - obsiahnuté aj v ***Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach*** (1966) - do tejto generácie patria najmä : - **občianske práva** (právo na život, právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, právo na osobnú slobodu, právo na ochranu ľudskej dôstojnosti, právo na súkromie, sloboda pohybu a pobytu, sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery, právo na spravodlivý proces) - **politické práva** (sloboda prejavu, právo na informácie, petičné právo, zhromažďovacie právo, volebné právo, právo na odpor) b. **druhá generácia** - hospodárske, sociálne a kultúrne práva - týkajú sa rovnakých podmienok a rovnakého zaobchádzania a súvisia s realizáciou ekonomických a sociálnych úloh štátu - o tieto práva ľudia začali bojovať v 19. stor., štáty ich začali uznávať po 1. svetovej vojne - na rozdiel od prvej generácie ľudských práv, na zabezpečenie ich dodržiavania je nevyhnutná činnosť štátu (*status positivus*) - taktiež sú upravené vo ***Všeobecnej deklarácii ľudských práv*** (čl. 22-27), ako aj v osobitom ***Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach*** (1966) - medzi práva druhej generácie možno zaradiť: - **hospodárske práva** (právo na slobodnú voľbu povolania, právo na prácu, právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, právo na štrajk, právo žien, mladistvých a osôb zdravotne postihnutých na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky) - **sociálne práva** (právo na ochranu zdravia, právo na osobitnú ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny) - **kultúrne práva** (právo na vzdelanie, právo na slobodu vedeckého bádania a umenia; právo na zákonnú ochranu tvorivej duševnej činnosti) c. **tretia generácia** - ľudské práva, o kt. realizácii sa začalo uvažovať v druhej polovici 20. stor. - tieto práva predstavujú ideály riešiace globálne problémy ľudstva a predstavuje práva prekračujúce rámec prvej a druhej generácie - zahŕňa pomerne široký okruh práv, kt. možno charakterizovať ako ***práva solidarity*** - zabezpečenie dodržiavania týchto práv si vyžaduje určitú formu účasti a spolupráce viacerých jednotlivcov a štátov - realizácia týchto práv presahuje štátne hranice a mnohokrát aj hranice regiónov či kontinentov - prekážkou zakotvenia týchto práv v medzinárodných zmluvách je však suverenita štátov, kontroverzná povaha týchto práv a rozdielne ekonomické podmienky - sú obsiahnuté iba v nezáväzných dokumentoch, ako je ***Deklarácia Konferencie Organizácie spojených národov o životnom prostredí človeka*** (Štokholmská deklarácia) a ***Deklarácia z Ria de Janeira o životnom prostredí a rozvoji*** - do tejto generácie práv možno zaradiť právo na mier, právo na priaznivé životné prostredie, právo na hospodársky a sociálny rozvoj, práva národnostných a etnických menšín, právo na prístup ku kultúrnemu dedičstvu, právo na komunikáciu **Subjekty základných ľudských práv a slobôd** - subjektom práva, kt. sa poskytuje ochrana sú predovšetkým ľudia, v právnej terminológií FO - ich ochrana priznaná ústavou nie je rovnako intenzívna, rozdeľuje sa do troch kategórií: 1. **najvšeobecnejšia kategória** - predstavuje subjekt ZPS, ktorým je každý -- každý človek bez ohľadu na vek, pohlavie, národnosť, rasu, či akúkoľvek inú vlastnosť 2. **podľa štátnej príslušnosti sa rozlišuje medzi občanmi a cudzími štátnymi príslušníkmi** - týka sa to priznania niektorých práv výlučne občanom krajiny -- napr. volebné právo NRSR, prezidenta, právo na hmotné zabezpečenie v starobe, právo na bezplatné vzdelávanie atď. 3. **rozlíšenie subjektov podľa ústavne určenej vlastnosti** - pohlavie, vek, vykonávané povolanie, zdravotné znevýhodnenie **Právnické osoby ako subjekt Základných práv a slobôd** - PO vyčnievajú z koncepcie ochrany ľudských bytostí, pretože nie sú ľudské bytosti, no ochranu pre štátom potrebujú - nepriznanie ústavnej ochrany PO neznamená vylúčenie ochrany PO, pretože v právnom poriadku každého štátu existuje podústavná ochrana pomocou zákonov, kt. PO priznávajú práva, aké z ústav majú FO - u nás sa vytvoril kompromisný režim ochrany práv PO (čl. 20 ods. 2 Ústavy SR o PO so sídlom na SR ako subjekty, ktoré môžu byť výlučným vlastníkom vecí určených zákonom) - právne postavenie PO je predmetom výslovnej ochrany čl. 24 ods. 3 (cirkev) a čl. 29 ods. 4 (politické strany) Ústavy SR **Medzinárodné poňatie základných práv a slobôd** - formálne pramene medzinárodného práva ľudských práv tvorí sústava nástrojov univerzálneho a regionálneho charakteru, kt. vznikli na základe konsenzu medzinárodného spoločenstva uznávajúceho objektívny charakter ľudských práv a slobôd a nevyhnutnosť ich kolektívneho vynucovania - boli prijaté vo forme mnohostranných **medzinárodných zmlúv, paktov, dohovorov, deklarácií** a iných dokumentov - ***Všeobecná deklarácia ľudských práv*** (1948) - právne nezáväzným dokumentom, ako každá iná deklarácia Valného Zhromaždenia OSN - jej význam je skôr v programovom charaktere inšpiratívnosti pre prijatie iných medzinárodných a ústavných dokumentov - v neposlednej miere slúži aj ako významné interpretačné pravidlo pri realizovaní konkrétnej kontroly dodržiavania ľudských práv. - ***Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach*** (1966) - garantuje tradičné liberálne ľudské práva 1. generácie -

Základy teórie ústavy PDF

Document Details

Tags

Related

Summary

Full Transcript

Upgrade to continue