Zjednotenie Talianska a Nemecka

Cárske Rusko počas 19. storočia bolo absolutistickým štátom pod vládou cárov, ktorí mali neobmedzenú moc, vládli bez parlamentu a bez účasti ľudu. Rusko sa rozprestieralo na rozsiahlej oblasti, ale nemalo prístup k moru, čo spôsobovalo problémy v obchodnej oblasti. Krajina bola hospodársky zaostalá v porovnaní s inými európskymi krajinami a väčšina obyvateľstva bola nevoľnícka.

Myšlienky Francúzskej revolúcie sa šírili v Rusku, najmä medzi šľachtou a intelektuálmi. Revolučné myšlienky podporovali myšlienku slobody a revolúcie, čo spôsobilo napätie v Rusku a v konečnom dôsledku viedlo k povstaniam.

Alexander I., cár Ruska, bol úspešný v boji proti Napoleonovi a mal veľký vplyv na usporiadanie Európy po skončení Napoleonských vojen. Avšak jeho reformy boli nevýrazné. Realizoval len malé zmeny a nepodnikol žiadne výraznejšie kroky smerom k modernizácii Ruska.

Mikuláš I. bol proti akýmkoľvek pokrokovým myšlienkam a reformám. Jeho vláda sa vyznačovala potlačením slobody a akýchkoľvek snah o zmenu. Povstanie dekabristov v roku 1825, ktoré požadovalo reformy, bolo potlačené a jeho vodcovia boli potrestaní. Mikuláš I. sa tiež zapísal do histórie tým, že pomohol rakúskemu cisárovi potlačiť povstanie v Uhorsku v roku 1848. Za jeho vlády začala Krymská vojna.

Alexander II. sa snažil zavádzať reformy v oblasti školstva, armády a zdravotníctva a modernizovať Rusko. Jeho najdôležitejším krokom bola zrušenie nevoľníctva v roku 1861, čo malo významný dopad na Ruskú spoločnosť. Alexander II. však zahynul pri atentáte.

V roku 1853-1856 sa odohrala Krymská vojna, ktorá sa viedla o vplyv na Balkáne a v oblasti Čierneho mora. Na strane Turecka sa pridali európske mocnosti, najmä Veľká Británia a Francúzsko. Najväčšie boje sa odohrali na Kryme. Vojna je často označovaná aj ako Rusko-turecká vojna.

V 19. storočí sa odohrali revolučné a nacionalistické udalosti, ktoré pretvorili Európu.

V roku 1830 sa vo Francúzsku odohrala revolúcia, ktorá viedla k pádu kráľa Karola X.. Revolúcia bola vyvolaná snahami kráľa o posilnenie absolútnej moci, zatvorenie parlamentu a zásahu do slobody tlače.

Zvrhnutý francúzsky kráľ Ľudovít Filip zanechal po sebe republiku a otvoril cestu synovi Napoleona Bonaparteho, Ľudovítovi Napoleonovi, aby sa stal prezidentom.

Guiseppe Mazzini, revolučný líder, založil hnutie "Mladé Taliansko" s cieľom zjednotiť Taliansko a vytvoriť republiku. Toto hnutie sa neskôr rozšírilo aj do ďalších európskych krajín ako "Mladá Európa".

Srdcom revolúcie bolo Francúzsko, kde bola zvrhnutá vláda Ľudovíta Filipa a vznikla republika. Vlády sa ujal Ľudovít Napoleon, ktorý sa neskôr stal cisárom Napoleonom III.

V roku 1848 sa vo Frankfurte nad Mohanom zišiel vorparlament (pred parlament) s cieľom vypracovať ústavu pre zjednotené Nemecko. Plánom bolo obmedziť moc panovníka a zaviesť volebné právo pre všetkých mužov. Predpokladalo sa, že panovníkom sa stane Pruský kráľ Vilhelm IV.

Poľsko bojovalo proti ruskej nadvláde s cieľom získať nezávislosť. Poľská revolúcia v roku 1848 bola potlačená Ruskom.

Maďari sa usilovali o vytvorenie Uhorska ako samostatného štátu, zatiaľ čo slovanský svet presadzoval myšlienku panslavizmu, čo znamenalo zjednotenie slavianských národov pod ruským vedením.

Taliansko bolo rozdelené na rôzne štáty, vrátane Kráľovstva Piemontu a Sardínie, oblastí ovládaných Habsburgovcami, Bourbonovcami a Pápežským štátom. V roku 1830 založil Guiseppe Mazzini hnutie "Mladé Taliansko" s cieľom zjednotiť Taliansko a vytvoriť republiku. Toto hnutie sa neskôr rozširilo do iných európskych krajín ako "Mladá Európa".

Camillo Cavour, politik a premiér Kráľovstva Piemontu a Sardínie, sa snažil o politické spojenectvo s Napoleonom III. s cieľom zjednotiť Taliansko. Toto usporiadanie bolo súčasťou snahy o vytvorenie jednotného Talianska.

Giuseppe Garibaldi bol talianský revolucionár, ktorý hral kľúčovú úlohu v zjednotení Talianska v 19. storočí.

V roku 1866 Prusko porazilo Rakúsko v bitke pri Hradci Králové, čím nadobudlo kontrolu nad severným Nemeckom a posunulo sa bližšie k zjednoteniu Nemecka.

Zjednotenie Nemecka bolo dosiahnuté v roku 1871, keď sa Prusko, Rakúsko a ďalšie nemecké štáty spojili do jediného štátu. Wilhelm I. sa stal prvým cisárom Nemecka.

Otto von Bismarck bol pruský štátnik, ktorý slávne povedal, že Nemecko sa zjednotí „železom a krvou“. Jeho realizácia tejto stratégie viedla k zjednoteniu Nemecka.

Na Ženevskej konferencii v roku 1864 sa štáty dohodli na symbole Červeného kríža, ktorým sa budú označovať nemocnice a zdravotnícke zariadenia v čase vojny. Symbol založil Henry Dunant.