Štát a medzinárodné vzťahy

Štát ako aktér v medzinárodných vzťahoch

• Štát a moc
• Medzinárodné vládne organizácie
• Medzinárodné nevládne organizácie

Obsah prezentácie

• Štát ako hlavný aktér medzinárodných vzťahov
• Zahraničná politika štátu
• Hlavné normatívne paradigmy teórie medzinárodných vzťahov

Medzinárodné vzťahy

• Sú špecifickou formou spoločenských vzťahov
• Realizujú sa vo forme politických, ekonomických, právnych, vojenských a iných vzťahov a stykov
• Realizujú sa vo forme vojenských spojenectiev
• Medzi spoločenskými, ekonomickými a politickými organizáciami, predovšetkým medzi politickými orgánmi štátov, vládami a rôznymi organizáciami, pôsobiacimi na medzinárodnej úrovni.

Aktéri medzinárodných vzťahov

• Štát je hlavný aktér medzinárodných vzťahov
• Neštátni aktéri zahŕňajú:
  • Medzinárodné vládne (medzivládne) organizácie
  • Medzinárodné nevládne (mimovládne) organizácie
  • Medzinárodné korporácie
• Medzinárodno-politická subjektivita je špecifická vlastnosť aktérov vytvárať medzinárodné vzťahy
• Schopnosť vedomého medzinárodného konania, ktorého cieľom je uspokojovanie záujmov subjektu
• Závisí od medzinárodného prostredia, v ktorom sa subjekt nachádza
• Je to schopnosť subjektu vykonávať svoje pôsobenie nepretržite a tým tvoriť medzinárodné vzťahy

Štát ako hlavný aktér MV

• Štát je historicky podmienená politická forma organizácie spoločnosti (Vestfálsky štát)
• Prepojenie tých, ktorí predstavujú štátnu moc, a celej spoločnosti, objasňuje kategória demokracie
• V demokratických politických systémoch štátna moc pochádza zo spoločnosti a je spoločnosti zodpovedná
• Demokratický pluralitný politický systém umožňuje, aby vnútorná štruktúra štátnej moci (odrážajúca sa najmä v štruktúre parlamentu a vlády) odzrkadľovala štruktúru spoločnosti

Štát ako právna inštitúcia

• Georg Jellinek: Všeobecná teória štátu (1900) definuje štát ako územie, obyvateľstvo a organizáciu moci
• Štát je právna inštitúcia, ktorej inštitúcie (štátne orgány a štátne organizácie), ich usporiadanie, funkcie, vzájomné vzťahy, vzťahy k obyvateľstvu a ich práva a povinnosti ustanovuje vnútroštátne i medzinárodné právo
• Poslaním štátu je prostredníctvom práva a s využitím moci usmerňovať konanie spoločnosti ako celku a jednotlivcov s cieľom zaistiť jej autoreprodukciu (zachovanie existencie) a rozvoj

Definícia štátu

• Štátom je každá suverénna geopolitická jednotka, ktorá vznikla v súlade s medzinárodným právom
• Je najdôležitejším aktérom medzinárodných vzťahov
• Má v rukách najvyššiu moc, ostatné skupiny a jednotlivci vo vnútri štátu sa musia tejto moci podriadiť, môžu sa snažiť štátne záležitosti ovplyvniť
• Medzištátne vzťahy sú základom všetkých ostatných medzinárodných vzťahov

Znaky štátu

• Územie štátu – teritórium (vecný podklad)
• Suverenita,
• Štátna Moc
• Obyvateľstvo (osobný podklad)

Územie štátu - teritórium

• Územie štátu od iného štátu alebo od voľného mora oddeľuje čiara nazývaná štátna hranica
• Typy štátnych hraníc:
  • Orografická – prirodzená – kopíruje reliéf (rieka, hrebeň, pohoria)
  • Geometrická – umelá (spojnica dvoch bodov)
  • Astronomická – (po rovnobežkách a poludníkoch)
• Zahŕňa nielen pevniny a ich rieky a jazerá, ale prípadne i časti morského územia:
  • 12 NM (teritoriálne more do 12 NM od BASELINE – najnižšia úroveň odlivu)
  • 24 NM (pásmo šíreho mora priliehajúce k územnému moru štátu, ktorý nad ním môže vykonávať kontrolu)
  • 200 NM (ekonomická zóna pobrežná časť šíreho mora, v ktorej má pobrežný štát zvrchované právo na prieskum, využívanie a zachovávanie prírodných zdrojov a hospodárenie s nimi)
  • Kozmický priestor 100 km vo výške
• Takéto teritórium podlieha suverénnej moci vlády. Nedotknuteľnosť a nedeliteľnosť územia štátu patrí k najcitlivejším predstavám o štátnej suverenite.

Štátna suverenita

• Suverenita vznikla v stredoveku, bola chápaná ako zvrchované právo feudálov rozhodovať voči poddaným
• Suverenita národa: štáty sa tvoria na základe národného princípu. V novoveku si národ môže vybrať určitú formu štátnej organizácie. Obvykle sa štáty vytvárajú: jeden národ - jeden štát
• Začiatok vytvárania: od polovice 17. storočia až dodnes. (Zjednotenie TAL - v 19 storočí, Rakúsko-Uhorsko - národy uplatnili svoje právo až po roku 1918)
• Národná suverenita: právo národa na sebaurčenie a to sám alebo vo forme federácie s niekým iným. Toto právo je zakotvené v dokumente Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach - bol prijatý v roku 1966 a je obsahom Charty OSN
• Do sféry pôsobenia suverenity patrí právo:
  • Národ si volí typ politického zriadenia
  • Národ sa slobodne rozhoduje o ekonomickom, politickom a kultúrnom vývoji
  • Disponuje svojim národným bohatstvom
• Štátna suverenita je nezávislosť štátnej moci na akejkoľvek inej moci a to v medzinárodných vzťahoch ako aj vo vnútorných veciach
• Suverenita sa prejavuje ako nezávislosť navonok a nezávislosť dovnútra (vnútorná politika štátu)
• Nezávislosť navonok - štát sa rozhoduje, s ktorým štátom bude spolupracovať, všetky štáty sú si rovné (politická nezávislosť a územná celistvosť)
• Nezávislosť dovnútra - najvyššie štátne orgány rozhodujú o zákonoch, ústave a nikto mu do toho nemôže zasahovať zvonku, štát je zvrchovaným správcom územia
• Existuje úplná vs. neúplná štátna suverenita

Vznik štátu a jeho právne dôsledky

• Vznik štátu: spojením, rozdelením (rozpadom), odštiepením
• V minulosti štáty vznikali prvotným osídlením.
• Podmienky pre uznanie štátu: zvoliť si najvyššie orgány, prejaviť vôľu prehlásením zvrchovanosti, schváliť ústavu
• Uznanie štátu nie je právom doriešené, ale praktickým výrazom je nadviazanie diplomatických vzťahov. Za dovŕšenie procesu uznania sa považuje prijatie do OSN
• Uznanie vlády: Platí zásada, že zmena vlády je vnútroštátny akt, ak voľbami dôjde k zmene vlády, ostatní to akceptujú
• Ak sa vláda zmocní štátnej moci násilím (puč, revolúcia), závisí od ostatných štátov, či ju uznajú alebo odignorujú
• Zánik štátu: Treba zabezpečiť prechod práv a povinností na nástupcov: SUKCESIA. Riadi sa to obyčajovým právom: nástupcovia vyhlásia, ktoré zmluvy zanikajú a ktoré prechádzajú na následníkov
• Medzinárodným právom je upravené dedenie dlhov a dlžoby sa dedia v pomere počtu obyvateľov

Medzinárodno-právna subjektivita štátu

• Subjekt môže preberať záväzky podľa medzinárodného práva
• Nadväzovať diplomatické styky
• Uzatvárať medzinárodné zmluvy
• Byť stránkou v medzinárodnom spore
• Byť nositeľom medzinárodnej zodpovednosti

Štát a medzinárodné právo

• Rešpektovanie subjektivity štátov, nikto nemá právo miešať sa do vnútorných záležitostí štátu, každý štát rozhoduje o svojich záležitostiach sám
• Rovnoprávnosť štátov, bez ohľadu na veľkosť štátu, majú všetky štáty rovnaké práva a povinnosti
• Sebaurčenie národov, každý národ má právo vytvoriť svoj štát, ak prejaví takúto vôľu
• Neprípustnosť intervencie, štáty nemajú právo sa miešať do záležitostí iných štátov a vyhrážať sa im
• Zákaz útočnej vojny
• Poctivé plnenie záväzkov, štáty sú povinné dodržať to, k čomu sa zaviazali v medzinárodných zmluvách
• Zmyslom týchto zásad je udržanie mieru a prehlbovanie spolupráce

Štátna moc

• „Každý, kto má v rukách moc, má sklon ju zneužívať." (Ch. Montesquieu)
• Princíp deľby štátnej moci zaručuje, že táto nebude zneužitá proti občanom
• Štátna moc sa delí na 3 zložky:
  • Zákonodarná (parlament)
  • Výkonná (vláda, prezident)
  • Súdna (Ústavný súd, sústava súdov; sudca 30 rokov, bezúhonný a právnické vzdelanie)
• Súčasťou deľby moci je aj nezlučiteľnosť (inkompatibilita) funkcií (napr. sudca nemôže byť aj poslancom)

Obyvateľstvo

• Obyvateľstvo (alebo nepresne populácia) je súhrn všetkých ľudí na určitom území k určitému okamihu, zisťovaný podľa bydliska, prítomnosti na danom území alebo podľa iných hľadísk (napr. podľa domovského práva a pod.)
• Medzi štátnym územím a obyvateľstvom je vzťah z hľadiska historického, etnického, kultúrneho
• Obyvateľstvo tvoria občania štátu a cudzinci
• Občania nemusia žiť na teritóriu príslušného štátu, na určitú dobu môžu opustiť svoju krajinu
• Ak sa cudzinci na teritóriu štátu zdržiavajú neoprávnene, môže ich štát vyhostiť alebo odovzdať inému štátu

Štátne občianstvo

• Štátni občania, štátni príslušníci sú osoby, ktorí sú zdrojom štátnej moci a majú povinnosť rešpektovať ústavu a zákony
• Medzi štátom a občanom je štátnoobčiansky vzťah
• Domovské právo je vzťah medzi obyvateľom obce a obcou, ktorý je vytvorený na základe štátneho občianstva
• Osoba, ktorá nedisponuje domovským právom, je osoba bez domova v zmysle vnútroštátneho práva
• Podmienky nadobudnutia štátneho občianstva: narodením rodičom, ktorí sú štátnymi občanmi, ak je 1 z rodičov štátnym občanom príslušného štátu, narodením v príslušnom štáte, adopciou maloletých osôb, naturalizáciou - najmä uzavretím manželstva s cudzincom a udelením štátneho občianstva na základe Žiadosti a vydania naturalizačného aktu štátom
• Existuje dvojité štátne občianstvo – bipolitizmus, je zakázané odňať štátne občianstvo ktorémukoľvek občanovi štátu proti jeho vôli

Práva štátov

• Sú dohodnuté v Deklarácii práv a povinností štátov, prijatej v OSN v roku 1949
• Štáty sú nezávislé od iných štátov a disponujú zvrchovanými právomocami
• Štáty majú jurisdikciu nad územím, osobami a vecami na svojom území. (Štát vo forme zákonov stanovuje normy správania sa, aké formy vlastníctva sú prípustné)
• Štáty sú navzájom rovnoprávne
• Štáty majú právo na individuálnu a kolektívnu obranu proti agresii

Povinnosti štátov

• Zdržať sa zasahovania do vnútorných a vonkajších záležitostí iného štátu
• Zdržať sa podnecovania občianskej vojny v inom štáte
• Vystríhať sa príprave na vojnu
• Zdržať sa použitia sily a hrozby silou
• Zdržať sa uznania územných ziskov na úkor iného štátu - aby štát, ktorý vyhrá vojnu nemohol porazenému zobrať časť územia
• Ochraňovať ľudské práva

Nátlakové prostriedky voči štátu

• Prerušenie diplomatických stykov a vypovedanie jeho občanov z vlastného územia
• Poškodený štát môže prestať splácať dlhy voči tomu, kto ho poškodil
• Embargo - zastavenie dovozu
• Blokáda - všetky styky s daným štátom sa zastavia
• Sankcie OSN - v rámci ktorých možno použiť aj ozbrojenú moc

Základné funkcie štátu

• Rozumieme široké spektrum činností, ktorými štát realizuje spoločenské potreby
• Ide o činnosti veľkého rozsahu a celospoločenského významu
• Činnosť má trvalý a systematický charakter
• Na jej vykonávanie vytvára štát rôzne inštitúcie
• Prístupy k funkciám štátu môžu byť rôzne

Funkcie štátu

• Mocensko-riadiaca funkcia spočíva v právnom usmerňovaní najdôležitejších vzťahov (väzieb) a procesov v spoločnosti.
• Jej jadrom je : tvorba zákonov, realizácia zákonov a dohľad nad dodržiavaním zákonov a sankcionovanie ich porušenia.
• Štát realizáciou mocensko-riadiacej funkcie vytvára zákonný rámec pre funkcie
• Zaisťovanie obrany a ochrany (bezpečnosti) spoločnosti (vytváranie podmienok pre jej prostú autoreprodukciu). To sa realizuje výkonom parciálnych aktivít: obrana celistvosti územia a suverenity, obrana a ochrana záujmov štátu v zahraničí, ochrana ústavného zriadenia, vnútorného poriadku, ochrana vlastníckych práv, sociálna ochrana, ochrana zdravia, života, majetku, ochrana ekonomických aktivít, ochrana občianskych práv a slobôd, ochrana životného prostredia.
• Zaisťovanie všestranného rozvoja spoločnosti (vytváranie podmienok pre jej „rozšírenú“ autoreprodukciu). To sa realizuje podnecovaním hospodárskeho rozvoja, rozvoja školstva, kultúry, umenia, zdravotníctva, telovýchovy a ďalších sfér spoločenského života

Orgány štátu

Orgány štátnej moci:

• Mocensko-politické rozhodovanie o obsahu zákonov a štátnej politiky
  • Parlament: tvorba ústavy a zákonov, schvaľovanie politík štátu a (strategických zámerov) vlády
  • Hlava štátu: reprezentácia štátu a vetovanie zákonov
  • Vláda: tvorba návrhov zákonov, tvorba a presadzovanie politík štátu a pre usmerňovanie a kontrola činnosti orgánov štátnej správy
  • Súdnictvo: dohľad nad zákonnosťou

Orgány štátnej správy:

• Mocensko-politické presadzovanie zákonov a štátnej politiky v medziach zákonov štátu
  • Ústredné orgány štátnej správy: účasť na tvorbe návrhov zákonov a strategických koncepcií v jednotlivých oblastiach štátnej politiky, realizácia štátnej politiky v rozsahu svojej pôsobnosti
  • Orgány miestnej štátnej správy: realizácia štátnej politiky v okruhu svojej pôsobností a v rozsahu podľa usmernenia ústrednými orgánmi štátnej správy

Územná samospráva:

• Uspokojovanie parciálnych spoločenských potrieb obyvateľov samosprávnych celkov
  • Obec: plnenie verejných úloh miestneho významu a zákonom prenesených úloh štátnej správy
  • Vyšší územný celok (VÚC): plnenie verejných úloh v rozsahu pôsobností VÚC VÚC

Zahraničná politika štátu

• ZP je súhrn aktivít potrebných na zabezpečenie všeobecného blaha národa, vlastnej záujmovej skupiny alebo politickej strany v zahraničnej oblasti štátu. Určuje smer, ktorým štát presadzuje svoje záujmy v zahraničí
• Národno-štátne záujmy: zachovanie štátu, zaistenie čo najväčšej bezpečnosti, zvyšovanie životnej úrovne obyvateľstva, zvyšovanie prestíže medzi ostatnými štátmi sveta
• V princípe je zahraničná politika súbor priorít a návodov pre činnosť v určitých podmienkach, je základom správania sa krajiny k iným štátom a zahŕňa základné ciele, ktoré chce národná vláda presadzovať na medzinárodnej scéne, ako aj nástroje použité na dosiahnutie týchto cieľov
• ZP je úzko spojená s vnútornou politikou. Prepojenosť vychádza z toho, že štátna moc je jednotná a suverénna. Štátna moc sa prejavuje vo forme vnútornej a zahraničnej politiky. V obidvoch sférach vychádza z tých istých záujmov
• ZP sa istým spôsobom odlišuje od ostatných tzv. špeciálnych politík štátu - špeciálne politiky sú hospodárska, kultúrna či agrálna
• Všetky vnútorné politiky sa realizujú v centralizovanom prostredí. Vnútorná politika závisí od šikovnosti vnútorného aparátu
• ZP pôsobí v decentralizovanom prostredí - každý štát je suverénny, jedná ako rovný s rovným, štát musí vyjednávať
• Zahraničné politiky štátov vo svojom súhrne vlastne vytvárajú MV
• ZP závisí: od reakcie medzinárodného prostredia, od toho, či to, čo chceme je v súlade alebo v nesúlade s inými štátmi, od potenciálu štátu a od ochoty robiť kompromisy
• Najvyšším cieľom zahraničnej politiky každého štátu musí byť zaručenie vlastnej bezpečnosti. Bez splnenia tohto cieľa je ohrozené plnenie všetkých ostatných cieľov
• Štát, ktorý nedokáže zaručiť svoju bezpečnosť, ohrozuje svoju vlastnú existenciu a hrozí mu zánik
• Vo všeobecnosti sa pod najdôležitejšími vnútornými hodnotami rozumie zachovanie štátu a jeho nezávislosti, územná celistvosť, politická nezávislosť a kvalita života reprezentovaná životnou úrovňou, určitým stupňom spoločensko-ekonomického rozvoja, kultúrno-duchovná úroveň atď
• Pre definovanie cieľov zahraničnej politiky majú rozhodujúci význam záujmy najväčších a politicky najvýznamnejších spoločenských skupín, či celého národa
• Politické záujmy vo všeobecnosti a teda aj v zahraničnej politike vyrastajú z prevažujúcich spoločenských potrieb a možností ich uspokojovania
• Záujmy sú funkciou potrieb, ktoré motivujú subjekty k činnosti vedúcej k uspokojovaniu ich potrieb
• Tým, že záujmy a potreby jednotlivých štátov sú vysoko individualizované, v odbornej literatúre existuje viacero názorov na problém vymedzenia všeobecných cieľov v zahraničnej politike
• Spoločným menovateľom všetkých cieľov je ich egoistický charakter, vzťahujúci sa iba k záujmom a potrebám daného štátu
• Základné prostriedky ZP štátu :
  • Politické (diplomacia)
  • Ekonomické (výmena tovaru, poskytovanie služieb, migrácia pracovnej sily, poskytovanie kapitálu, prístup k vedecko-technickým poznatkom)
  • Vojenské (kvalita a kvantita ozbrojených síl)
  • Duchovné (kultúra, vzdelanie, veda, informácie, presadzované hodnotami a ideami, spôsobený životom)

Hlavné normatívne paradigmy teórie MV

• Paradigma je teoreticko-metodologická koncepcia, ktorá dáva určitej teoretickej škole zameranie tým, že vymedzuje najdôležitejšie otázky a zásady, ktoré by mali určovať smer štúdia danej témy
• Podľa najbežnejšej klasifikácie sú za súčasť teórie MV považované tri hlavné paradigmy: Realistická, Liberalistická a Marxistická

Paradigma politického realizmu

• Paradigma sa konštituovala medzi dvoma svetovými vojnami v diskusii s idealizmom
• Idealizmus: do centra pozornosti kládol problém vojen a mieru, budovanie vnútroštátnych a medzinárodných systémov, pričom vychádza z potreby formálnych štruktúr a práva, čo zaručí mier, poriadok a harmóniu. Vzťahy medzi ľuďmi založené na rozpornosti zákonite vedú k vzniku právnej spoločnosti, tak aj vzťahy medzi štátmi vedú k harmonicky regulovanému mieru
• Realizmus: do centra pozornosti egoistický človek (túžba po bohatstve, moci, vzájomnej nedôvery, čo vedie k trvalému stavu „bellum omnium contra omnes“ vojny všetkých proti všetkým). Vojna na strane jednej predstavuje prirodzený stav ľudských vzťahov, ale úsilie vyhnúť sa sebazničeniu ich vedie k nutnosti uzatvoriť spoločenskú zmluvu, výsledkom ktorej ja vznik štátu. Podstata zmluvy dobrovoľné predanie práv a slobôd štátu za jeho garantovania spoločenského poriadku mieru a bezpečnosti
• Spoločné rysy politického realizmu:
  • Hlavnými účastníkmi MV sú suverénne štáty, ako racionálne jednajúce politické organizmy unitárneho charakteru.
  • Každý aktér sa riadi svojimi vlastnými „štátnymi záujmami“.
  • V anarchickom prostredí sa záujmy štátov zákonite dostávajú do rozporu so záujmami ostatných štátov hlavným medzinárodným procesom sa stávajú konflikty.
  • Anarchia vytvára hrozby pre štátne záujmy = zaistiť vlastnú bezpečnosť
  • Súhrnným zdrojom štátu je „MOC“ vojenská, ekonomická zaisťuje rozvoj štátu, prestíž, atď.
  • MOC je spojená s VOJENSKOU SILOU ako prostriedku zaistenia národnej bezpečnosti. Odmieta možnosť prekonania medzinárodnej anarchie kodifikáciou univerzálnych právnych noriem alebo medzinárodného práva
  • Ako je možné zmeniť podstatu MV? - iba cestou manipulácie silami
• NEOREALIZMUS – systémový prístup. Systém štátov tvoria tieto prvky: štruktúra, anarchia, rovnováha moci, vzájomná pomoc a bezpečnosť (nie moc)

Paradigma liberalizmu

• Liberalizmus, jeho základom je Kantovo učenie o mierovom spolužití štátov a snahe štátu o zaistenie blahobytu a rozvoja spoločnosti a občanov
• Základ teórie liberalizmu: mierové spolunažívanie štátov, šírenie demokracie, kolektívna bezpečnosť a spolupráca medzi štátmi
• Kľúčové tézy liberalizmu - Účastníkmi MV nie sú iba štáty, ale aj medzinárodné vládne a nevládne organizácie, spoločenské skupiny a jednotlivci. - Využívanie plnej moci medzinárodných organizácii (nie „pomôž si sám“). - MV nemôžu byť obmedzené len na otázky vojny a mieru ale i na spoluprácu - Pluralizmus cieľov – presadenie priority všeľudských hodnôt a univerzálnych demokratických princípov - Riešenie konfliktov mierovou cestou - Konečný výsledok zmien MV – vznik svetovej vlády (svetová ústava) - Základným princípom analýzy MV sú princípy demokracie

Marxistická paradigma

• Formovaná v 19. storočí, predstaviteľ Karl Marx sa sústreďovala sa predovšetkým na otázku stratégie svetovej proletárskej revolúcie a v dôsledku jej neúspechu na problém jej budovania v jednej krajine
• Kľúčové prístupy marxismu:
  • Vychádza z materialistického chápania dejín
  • Za hlavné rysy spoločenských vzťahov považuje výrobný spôsob
  • Do centra pozornosti dáva sociálne triedy svetovú buržoáziu a robotnícku triedu (proletáriát)
  • V spoločenských vzťahoch rozhodujúcu rolu majú triedne vzťahy a medzinárodná politika v každej historickej epoche odráža najdôležitejšie rysy, zvláštnosti vyplývajúce z pomeru triednych síl v tejto epoche.
  • Rozdielne ekonomické záujmy tried vedú k triednemu boju
  • Otvorene deklaruje straníckosť – stojí na strane proletariátu – cieľom je odstránenie vykorisťovateľov a nastolenie noriem mravnosti a spravodlivosti medzi národmi
  • MV považuje za formu nadstavby a ich vývoj je organický spätý s rozvojom spôsobov výroby vstupujúceho do vzťahov medzi národmi