Predvedecká psychológia PDF

Paneurópska vysoká škola, Tomášikova 20, 820 09 Bratislava Fakulta Psychológie Predvedecká psychológia Obsah 1. Úvod do predvedeckej psychológie a obdobie bohov...................................................... 2 2. Obdobie nazývané objavenie ľudskej mysle (filo...

Paneurópska vysoká škola, Tomášikova 20, 820 09 Bratislava Fakulta Psychológie Predvedecká psychológia Obsah 1. Úvod do predvedeckej psychológie a obdobie bohov...................................................... 2 2. Obdobie nazývané objavenie ľudskej mysle (filozofické obdobie).................................. 3 2.1 Alkmaión............................................................................................................. 3 2.2 Démokritos.......................................................................................................... 4 2.3 Hippokrates......................................................................................................... 4 2.4 Galénos................................................................................................................ 5 2.5 Sokrates a teória poznania................................................................................... 5 2.6 Platón a teória ideí............................................................................................... 6 2.7 Aristoteles........................................................................................................... 7 2.8 Svätý Tomáš Akvinský....................................................................................... 7 3. Myšlienkové prúdy........................................................................................................... 9 3.1 Racionalizmus..................................................................................................... 9 3.1.1 René Descartes..................................................................................... 9 3.1.2 Baruch (Benedictus) Spinoza............................................................. 11 3.1.3 Gottfried Wilhelm Leibniz................................................................. 12 3.2 Empirizmus....................................................................................................... 14 3.2.1 Francis Bacon..................................................................................... 14 3.2.2 Thomas Hobbes.................................................................................. 15 3.2.3 John Locke......................................................................................... 16 3.2.4 George Berkeley................................................................................. 18 3.3 Asocianizmus.................................................................................................... 19 3.3.1 David Hume....................................................................................... 19 3.3.2 David Hartley..................................................................................... 19 3.3.3 Thomas Reid, Dugald Stewart, Thomas Brown................................. 20 3.3.4 Voltaire............................................................................................... 20 3.3.5 Julien Offray de La Mettrie................................................................ 21 3.3.6 Jean-Jacques Rousseau....................................................................... 22 3.4 Nemecká filozofia – nemecký nativizmus........................................................ 23 3.4.1 Immanuel Kant................................................................................... 24 3.4.2 Johann Friedrich Herbart.................................................................... 24 3.4.3 Arthur Schopenhauer.......................................................................... 26 3.4.4 Friedrich Wilhelm Nietzsche............................................................. 27 1 1. Úvod do predvedeckej psychológie a obdobie bohov formovanie prvých názorov na človeka, život a jeho duševnú stránku už primitívny človek uvažoval o tom, v čom spočíva rozdiel medzi živým a mŕtvym telom, čo je tieň, čo je spánok, sen 7. st. p. n. l. = prvý historicky zaznamenaný psychologický experiment uskutočnil v Egypte - faraón Psamtek I. (Zaujímavosť: Egypťania dlho verili, že sú najstarším národom na svete a Psamtek, ktorého viedla intelektuálna zvedavosť, chcel túto domnienku dokázať. Začal hypotézou – pokiaľ by sa deti nemohli naučiť rozprávať od dospelých vo svojom okolí, tak by spontánne rozprávali primárnym, vrodeným jazykom ľudstva. Aby túto hypotézu potvrdil, odobral matke z chudobnej vrstvy dve deti a dal ich pastierovi, ktorý žil v odľahlej oblasti, aby ich vychoval. Deťom bola zabezpečená starostlivosť a výživa, no nikto na ne neprehovoril ani slovo. Grécky historik Herodotos uvádza, že Psamtekovým cieľom bolo zistiť, aké bude prvé slovo, ktoré vyslovia. Podľa rozprávania Herodotosa sa experiment podaril. Jedného dňa, keď deti mali dva roky, pribehli k pastierovi a volali: „Bekos!“ Toto slovo nemalo pre pastiera žiaden význam, ale keď ho deti opakovali častejšie, poslal správu Psamtekovi. Zistil, že ide o frýgske slovo a teda národ frýgov je najstarší.) avšak ešte ani po Psamtekovej vláde sa Egypťania a ani nikto iný nesnažil pochopiť, ako funguje ľudská myseľ. ľudia si všímali, že najvýraznejším rozdielom medzi živým a mŕtvym človekom je dýchanie ▪ názory vychádzali z každodenného pozorovania bežného života a tiež naivných interpretácií určitých skutočností duša bola chápaná ako neviditeľná látka, ktorú človek prijíma, zažíva, vstrebáva a zase odovzdáva dychom, bola nositeľkou života. Spojenie duše s dychom je vyjadrené v slove „psyché“ = dych, duša. ▪ Egypťania verili, že duša človeka je nesmrteľná a prevteľuje sa do iných živých bytostí, alebo zostáva pripútaná k telu mŕtveho. najstaršie názory na duševný život pochádzajú zo starého Egypta (4. st. p. n. l.) človek svoje myšlienky a emócie považoval za dielo bohov a duchov – toto obdobie môžeme nazvať obdobím bohov 2 2. Obdobie nazývané objavenie ľudskej mysle (filozofické obdobie) nastupuje po období bohov je charakteristické náhlym a prekvapivým rozkvetom gréckeho myslenia, vedy a umenia jednou z najvýznamnejších stránok tohto intelektuálneho rozmachu bol náhly zrod a rozvoj novej oblasti poznania = filozofie hl. predstavitelia: Alkmaión, Démokritos, Hippokrates, Sokrates, Platón, Aristoteles, Galénos, Svätý Tomáš Akvinský ▪ nepoužívali termín „psychológia“ (ktorý do roku 1520 neexistoval) ▪ bol používaný termín nous, ktorý bol stotožňovaný s dušou, mysľou ▪ vytvárali hypotézy takmer o všetkých významných problémoch psychológie, ktoré vedcov a bádateľov od tej doby priťahujú, napr.: 1. Existuje len jedna substancia alebo je vedomie niečo iné ako hmota? 2. Máme dušu, existuje aj po zániku tela? 3. Čím telo a myseľ súvisia? Je myseľ súčasťou duše? Môže existovať nezávisle od tela? 4. Je ľudská povaha výsledkom vrodených sklonov alebo skúsenosti a výchovy? 5. Sú naše myšlienky dané v mozgu, alebo sa vyvíjajú z našich vnemov a zážitkov? 6. Sú naše dojmy o okolitom svete skutočným odrazom toho, čo nás obklopuje? Ako môžeme zistiť, či tomu je tak, alebo nie? 7. Aká je správna cesta k pravému poznaniu, čistá dedukcia, alebo zhromažďovanie poznatkov na základe pozorovania? 8. Ovláda myseľ emócie alebo je to naopak? 2.1 Alkmaión (6. st. p. n. l.* – 5. st. p. n. l.†) ako prvý tvrdil, že zmyslové orgány vysielajú vnemy do mozgu, kde sa prostredníctvom myslenia interpretujú a odvodzujú od nich idey. Zaujímalo ho predovšetkým, ako sa tieto vnemy dostávajú zo zmyslových orgánov do mozgu ako prvý vykonal pitvu, nevedel nič o nervových impulzoch, i keď objavil zrakový nerv 3  tvrdil, že dôležitou súčasťou mysle je vzduch a tak dospel k záveru, že vnemy musia putovať od zmyslových orgánov k mozgu cez vzdušné kanáliky aj napriek tomu, že ich nikdy nevidel (neskorší grécky anatómovia hovorili o slove pneuma /vzduch/, o ktorom sa domnievali, že je súčasťou nervov a mozgu ako „životná energia“ – táto predstava o nervovom systéme prevládala až do 18. st.) jeho dôraz na vnímanie ako zdroj vedomia znamenal počiatok epistemológie (Teória poznania alebo gnozeológia, alebo noetika – filozofická disciplína) 2.2 Démokritos (460 p. n. l.* – 370 p. n. l.†) opieral sa o myšlienku „atomizmu“ - je filozofický smer, podľa ktorého všetko dianie pozostáva z hry atómov, z ich spájania a oddeľovania, usporadúvania, presunov, priťahovania a vzájomného odrážania. dušu chápal ako atómy, ktoré sú rozptýlené po celom tele, ale i mimo tela a vo vzduchu jeho teória vnímania spočívala v tom, že každý predmet vysiela alebo odráža na atómy vzduchu svoj obraz, tento potom vzduchom putuje, dostane sa do očí príjemcu a tam na seba vzájomne pôsobia atómy obrazu a atómy vnímateľa. Produkt tejto interakcie prechádza do mysli a reaguje s tamojšími atómami 2.3 Hippokrates (otec medicíny) (460 p. n. l.* – 370 p. n. l.†) bol považovaný za najvýznamnejšieho lekára a filozofa položil základy medicíny, odmietol povery a liečiteľskú mágiu niektorí ľudia verili, že choroby sú trestom od bohov, ale zároveň aj že ich bohovia môžu vyliečiť. On naopak tvrdil, že všetky choroby majú skôr prirodzené príčiny, čiže majú biochemický základ. jeho najväčší prínos: oddelil medicínu od náboženstva opieral sa o Empedoklovu teóriu, že všetky veci sú zložené zo 4 elementov – oheň, voda, zem, vzduch. Pohromade ich udržuje sila nazývaná „láska“, alebo sú odpudzované jej protikladom „svárom“ podľa neho je zdravie výsledkom správnej rovnováhy telesných štiav a choroba je ich nepomer (ochorenie bolo dlho považované za nepomer týchto štiav) ▪ tieto telesné šťavy zodpovedajú jednotlivým elementom: oheň > krv (z gr. sanguis) zem > čierna žlč (z gr. melan-cholé) voda > hlien (z gr. phlegma) vzduch > žlč/žltá žlč (z gr. cholé) 4  ▪ v nasledujúcich 2 tisícročiach lekári prisudzovali veľa ochorení humorálnej nerovnováhe a snažili sa liečiť odvádzaním nadmerného množstva tekutín ▪ rovnakú teóriu použil Hippokrates aj na vysvetlenie duševného zdravia (pokiaľ sú všetky 4 šťavy v rovnováhe, tak vedomie a myslenie funguje dobre, ale pokiaľ je jednej šťavy nadbytok alebo nedostatok, tak podľa toho nasleduje tá, či oná duševná choroba. jeho nasledovníci neskôr jeho humorálnu teóriu rozšírili na vysvetlenie rozdielov v temperamente. Galénos v 2. st. p.n.l. pomenoval tieto štyri temperamenty (sangvinik, flegmatik, cholerik, melancholik) 2.4 Galénos (129* – 200†, Rím) bol popri Hippokratovi najvýznamnejší antický lekár a mimoriadne produktívny spisovateľ venoval sa liečeniu zranených gladiátorov, vďaka čomu získal mnoho poznatkov o ľudskom tele, jeho anatómii a liečení úrazov a zranení pokusmi dokázal, že v tepnách prúdi krv, predpokladal, že mozog je orgánom vedomia a myslenia i sídlom inteligencie Medzi jeho najznámejšie diela patri: O Hippokratových a Platónových názoroch (Peri tón kath’ Hippokratén kai Platóna dogmatón), O užívaní častí (Peri chreias morión), Najlepší lekár je aj filozofom (Hoti aristos iatros kai filosofos), Úvod do logiky (Eisagógé eis logikén). Písal komentáre k Platónovi a Aristotelovi, ako aj o etike a filologických otázkach. 2.5 Sokrates (469* – 399†) a teória poznania jeden z najznámejších filozofov svojej doby bol zástancom teórie poznania, ktorá je priamo protichodná k teórií založenej na vnímaní. inšpirovali ho poznania o filozofii od Protagora, Zenona z Eleje jeho žiakmi boli: Platón a Xenofón, ktorí aj spísali jeho učenia. pracoval príležitostne ako sochár a kamenár, žil veľmi skromným životom, nebol však askétom, pretože mal rád veselú spoločnosť avšak zároveň jeho život bol vzorom umiernenosti a sebaovládania Po mnohých rokoch, behom ktorých sa Sokrates venoval svojím žiakom bol stíhaný a odsúdený za svoje učenia o ktorých aténsky demokrati tvrdili, že kazia mládež. Skutočným problémom bolo, že Sokrates pohŕdal demokraciou. Svoj rozsudok prijal vyrovnane a odmietol možnosť úteku. 5  Na rozdiel od súčasných filozofov jeho doby nezaujímal o kozmológiu, fyziku či vnímanie ale zaoberal sa skôr etikou. Jeho cieľom bolo pomôcť ostatným ľuďom viesť počestný život, ktorý je možné dosiahnuť poznaním, pretože žiaden človek nehreší vedome. Teória poznania: Podľa Sokrata základom teórie poznania je spomienka, neučíme sa teda zo skúsenosti ale logickým myslením, ktoré nás vedie k tomu aby sme objavili znalosti, ktoré už máme v sebe = dialektická úvaha (dialektika = pýtať sa, kým daná osoba nepríde k odpovedi). ▪ Nevýhodou Sokratovej dialektiky bolo, že mohla viesť k novým úsudkom v takých formálnych systémoch ako je napríklad matematika, nemohla však objavovať nové fakty. ▪ Každopádne však Sokratovo učenie ovplyvnilo vývoj psychológie, jeho názor, že znalosti v nás existujú a potrebujú len aby sme ich znovuobjavili správnou dedukciou, sa stal súčasťou psychologických teórií tak rozdielných osobností ako bol Platón, Sv. Tomáš Akvinský, Kant a dokonca v určitom zmysle i súčasných psychológov, ktorí presadzujú, že osobnosť a jej prejavy sú dané predovšetkým genetikou, lingvinisti, ktorí hovoria, že naša myseľ je vybavená jazykovými štruktúrami a parapsychológovia, ktorí sa domnievajú, že každý z nás už žil v minulosti a je možné ho do minulého života „navrátiť“. 2.6 Platón (427* – 399†) a teória ideí jeho skutočné meno bolo Aristokles, prezývka Platón – v gréčtine znamená „široký“ – prezývku získal tým, že bol zápasníkom, pre šírku svojich ramien. Platón písal básne, neskôr keď spoznal Sokrata všetky spálil a stal sa žiakom filozofie. v roku 387 založil Academiu. Bola to škola vyššieho vzdelávania a počas 9. storočí pôsobila ako hlavné centrum gréckej vzdelanosti. Platón vyučoval na Academii 41 rokov, v podstate až do svojej smrti. Pri výučbe kombinoval prednášky so sokratovskou dialektikou. z vedeckého hľadiska bol jeho vplyv na vývoj psychológie skôr škodlivý ako priaznivý. Jeho najnegatívnejšou stránkou bol odpor k teórií, že vnímanie je zdrojom poznania. domnieval sa, že informácie získané prostredníctvom zmyslov sú klamlivé a nespoľahlivé Zastával názor, že skutočné vedomosti sa skladajú len z pojmov a abstrakcií ku ktorým sa dospeje dedukciou. Skutočné vedomosti – získavame úvahou a rozumom, nie zmyslami. Tvrdil, že znalosť pojmov prichádza cestou vybavovania si v mysli a že tieto vedomosti 6 máme vrodené a objavujeme ich racionálnym myslením. Išiel v uvažovaní ešte ďalej ako Sokrates a prehlasoval, že tieto pojmy sú „reálnejšie“ ako objekty nášho vnímania. Platónova teória ideí: hovorí, že skutočnosť sa skladá z ideí (myšlienok), ktoré sú večné a sídlia v duši, zatiaľ čo hmotné predmety sú iluzórne a pominuteľné. Napríklad „Idea“ stolička ako abstraktný pojem je trvalejšia ako skutočná hmotná stolička, ktorá sa časom opotrebuje a rozpadne. 2.7 Aristoteles (384* – 322v) pochádzal zo zámožnej rodiny, jeho otec bol lekár a dá sa uvažovať, že práve poznatky z medicíny a biológie Aristotela vo veľkej miere ovplyvnili. bol Platónovým žiakom, vyučoval na Academii 20 rokov, avšak po odchode z Academii poprel mnoho z Platónovho učenia. V zachovaných Aristotelových dielach môžeme nájsť teórie učenia a pamäte, vnímania, motivácie a emócie, socializácie a osobnosti. Za 40 rokov napísal až 170 diel. V jeho dielach možno nájsť teórie týkajúce sa učenia, pamäti, vnímania, motivácie, emócií, socializácie a osobnosti napísal 1. ucelené dielo o duši: „Peri psychés“ (O duši) ▪ dušu považoval za univerzálny oživujúci základ všetkých bytostí ▪ funkciou duše je myslenie a konanie ▪ najvyššou zložkou ľudskej duše je rozum, ktorý chápe nie len ako myslenie, ale aj ako ušľachtilý cit neveril, že sa duša rodí už s poznaniami. Podľa Aristotela zmysly nám prinášajú vnemy sveta, pamäť nám umožňuje tieto vnemy uchovávať a vďaka predstavivosti si z pamäti znovu vytvárame mentálne obrazy odpovedajúce vnemom a z nahromadených predstáv odvodzujeme všeobecné idei. niekoľko rokov po smrti Platóna založil na okraji Atén vzdelávaciu inštitúciu Lykeion, ktorá sa stala konkurenčnou inštitúciou Academii 2.8 Svätý Tomáš Akvínský (doctor angelicus) (1224* – 1274†) významný filozof, teológ napriek tomu, že sa narodil do šľachtickej rodiny na zámku Roccasecca pri Akvine (Neapol), žil veľmi skromným životom. Prednášal na univerzitách v Paríži, Neapole a Ríme. Bol veľmi precízny a jasný v definíciách pojmov a jeho zásluhou Cirkev získala exaktné pomenovania mnohých vecí. 7  vzorom mu bol Aristoteles, prenikal do jeho filozofii a teórii vďaka ich prekladu z gréčtiny do latinčiny napísal mnoho spisov, najslávnejším sa stala „Summa Theologiae“ (Súbor teológie). Vzťah rozumu a viery rieši kresťanská filozofia už takmer od svojho počiatku. jeho najväčším prínosom pre psychológiu a teológiu bolo, že sa mu podarilo vymedziť hranice medzi vierou a rozumom a dať ich do rovnováhy. Zreteľne rozlišuje pole pôsobnosti rozumu a pole pôsobnosti viery. Aj viera aj rozum sú cestami k pravde, ale každá k nej vedie odlišným spôsobom. podľa neho žiadna náboženská pravda nie je proti rozumu. Môže sa však stať, že niektoré z nich sú „nadrozumové“ ale nikdy protirozumové. podľa jeho teórie existovala len jedna jediná pravda a to cesta rozumu a viery 8 3. Myšlienkové prúdy 3.1 Racionalizmus v 17. a 18. st. bolo filozofické myslenie stále viac ovplyvňované rýchlo sa rozvíjajúcimi prírodnými vedami Mnohí významní filozofi boli matematikmi a snažili sa priviesť filozofické, respektíve psychologické myslenie na úroveň veľkých prírodných vied. Títo filozofi pokladali za hlavnú ľudskú poznávaciu schopnosť rozum (lat. ratio), ktorý je do značnej miery nezávislý od zmyslových skúseností a dokáže vyvodzovať nové idey. Hl. predstavitelia: René Descartes, Baruch Spinoza, Gottfried Wilhelm Leibniz 3.1.1 René Descartes (1596* – 1650†) Francúzsky filozof a matematik Myšlienkový vplyv - dualizmus duše a tela, siaha až do súčasnosti. Rozprava o metodě (kniha) ▪ Zmyslové poznanie považuje za nepresné, človeka môže klamať aj jeho rozum. ▪ Descartes odporúča systematicky pochybovať o všetkých doterajších mienkach – hovorí sa tomu metodická skepsa – s cieľom nájsť nejakú neotrasiteľnú istotu, ktorou je pre neho jedine existencia poznávajúceho ja. ▪ „Myslím, teda som“ (lat. Cogito, ergo sum). Jeho cogito pritom znamená nielen myslenie, ale aj tvrdenie, popieranie, chcenie, odmietanie, cítenie a predstavovanie, ba aj snívanie. Rozlišovanie medzi vrodenými a odvodenými ideami Odvodené idey vznikajú v duši na základe priameho pôsobenia vonkajších podnetov, akými sú zvuk zvonu alebo pohľad na strom; sú teda produktom našich zmyslových skúseností. Vrodené idey naproti tomu existujú v duši či vedomí nezávisle od pôsobenia vonkajších podnetov. Descartes k nim radí predovšetkým ideu ja, Boha, geometrické axiómy, idey dokonalosti a nekonečna. Rozlíšil dve rozdielne substancie: ducha (lat. res cogitans), ktorého základnou vlastnosťou je myslenie, a hmotu (lat. res extensa), ktorej atribútom je rozprestretosť (rozľahlosť). Telo funguje na základe mechanických princípov. 9  Ľudská duša je nehmotná a nesmrteľná substancia, ktorá sa prejavuje predovšetkým vo vedomí subjektu ako „mysliacej substancie“. Vášně duše (kniha) ▪ nositeľom „životnej energie“ alebo „hybných duchov“ je prečistená krv, ktorá putuje do mozgu, odkiaľ prúdi do celého tela dutými nervami. Svaly sa teda dávajú do pohybu na základe impulzov, ktoré do nich prichádzajú z mozgu eferentnými nervami. ▪ Descartes popísal neúmyselnú pohybovú telesnú reakciu na určitý podnet, takže je pokladaný za predchodcu teórie reflexov. ▪ Pohyby zvierat majú podľa Descarta vždy charakter takýchto mimovoľných reakcií na vonkajšie či vnútorné podnety. Zvieratá sú iba stroje, takže patria – rovnako ako ľudské telo – ku hmotnej substancii. ▪ Descartes nakoniec dospel k záveru, že duša a telo sa vzájomne ovplyvňujú. Myslenie a vôľa riadi prúd životnej energie, ktorá vyvoláva hnutia ovládané vôľou. Telesné zážitky zase plodia v duši vášne – afekty. ▪ Za orgán, ktorý sprostredkováva vzájomné kontakty duše a tela, považoval Descartes epifýzu (šišinku), a to preto, že je to párový orgán nachádzajúci sa hlboko v mozgu. ▪ ľudské afekty (vášne) ❖ väčšina afektov prichádzajúce z tela, ale niektoré z nich môžu byť evokované aj duševnými hnutiami. ❖ Napríklad okrem prevažne „telesného“ smútku, ktorý vyvoláva určité zlo či nedostatok, existuje aj smútok duchovní, spôsobený úvahami o zle. ❖ existuje šesť prvotných afektov, ktorými sú údiv, láska, nenávisť, túžba, radosť a smútok; všetky ostatné vznikajú ich kombináciami. Napríklad nádej vznikajúca zmiešaním hnutia radosti a túžby „spočíva v tom, že je duša náchylná ľahko uveriť, že skutočne nastane to, po čom túži. Závisť je druh smútku zmiešaného s nenávisťou, ktorý vzniká tým, že si všimneme, ako sa niečo dobré prihodilo tým, ktorí si to podľa nášho názoru nezasluhujú“ ▪ V závere tohto diela Descartes odporúča, aby sme sa škodlivé silné afekty pokúsili ovládať pomocou rozumu a vôle, teda duševnými prostriedkami. 10  Jeho nasledovníci - kartéziáni (latinský prepis mena Descartes je Cartesius), ▪ Arnold Geulincx (1624–1669) ▪ Nicolasom Malebranchom (1638-1715) 3.1.2 Baruch (Benedictus) Spinoza (1632* - 1677†) Teologicko-politický traktát (Kniha) ▪ viera v Boha môže byť zneužitá na únik z ťaživého osudu alebo na mocenské účely. Starozákonné texty sú prispôsobené ľudovému rozumu a mnohokrát podnecujú skôr k poslušnosti než k pravdivému poznaniu. ▪ bol okamžite zakázaný Ďalšie dielo: Etika (kniha) bol ovplyvnený myšlienkami Reného Descarta Duch a hmota sú dve stránky tej istej podstaty (substancie), ktorá sa niekedy javí ako duchovná, inokedy ako hmotná. „Boh čiže príroda“ (lat. Deus sive natura). ▪ Boh, respektíve príroda, je totožný s nekonečnou, všeobsahujúcou substanciou, ktorá má dve vlastnosti - myslenie a rozľahlosť. ▪ Medzi mysľou a telom neprebieha žiadna interakcia, sú to iba dva rôzne prejavy tej istej podstaty. Zvlášť viditeľné je to pri afektoch, teda pri psychických zážitkoch sprevádzaných výraznými fyziologickými zmenami. ▪ Z tohto poňatia vzájomného vzťahu tela a mysle vcelku logicky vyplýva psychofyzický paralelizmus, respektíve jeho zvláštny variant, takzvaný monistický paralelizmus ▪ „O pôvode a prirodzenosti afektov“ (časť v knihe) ❖ tri základné afekty: radosť, smútok a túžba. ❖ Tieto afekty vyplývajú zo „žiadosti“, čo je Spinozov termín na označenie rôznych ľudských motívov: „Názvom žiadosť rozumiem ľubovoľné ľudské snahy, úsilia, pudy a chcenia, ktoré bývajú podľa rôzneho prispôsobenia toho istého človeka rôzne“ ❖ Ľudská myseľ si pritom tieto pohnútky nemusí uvedomovať. Súčasťou žiadosti je popri snahe o sebazachovanie aj túžba po sebazdokonalení. 11  ❖ Napríklad radosť je prechod človeka od menšej dokonalosti k väčšej. Smútok je prechod človeka od väčšej dokonalosti k menšej“ “Všetky ľudské afekty možno vyložiť z troch základných citov; rôzne afekty sa líšia predovšetkým ideami či predmetom, s ktorými sa spájajú.” ▪ Napríklad „nejakú vec budeme milovať alebo nenávidieť len preto, že si predstavujeme, že je podobná predmetu, ktorý obyčajne vyvoláva v našej mysli radosť alebo smútok“. ▪ Spinoza sa tiež pokúsil objasniť príčinu citovej ambivalencie: „Ak si predstavujeme, že vec, ktorá nás obvykle podnecuje k afektu smútku, obsahuje v sebe niečo, čo je podobné inej veci, ktorá nás obvykle podnecuje k rovnako veľkému afektu radosti, budeme túto vec súčasne nenávidieť aj milovať“. Podľa Spinozy existuje toľko druhov radosti, smútku, lásky či nenávisti, koľko je druhov predmetov, ktoré v nás tieto afekty vyvolávajú. Silné afekty (vášne) sú škodlivé. (požívačnosť, opilstvo, zmyselnosť, lakomosť a ctižiadosť) problém ľudskej slobodnej voľby ▪ Na jednej strane považuje človeka za súčasť Boha čiže prírody, ktorá v sebe nesie pevný poriadok. Súčasne však pripúšťa, že človek je schopný svoje vášne ovládať a žiť pod vedením rozumu. Taký človek je vnútorne slobodný. 3.1.3 Gottfried Wilhelm Leibniz (1646* – 1716†) bol veľkým odporcom empirizmu anglického filozofa Johna Locka, ktorého predpoklad, že v rozume nie je nič, čo predtým nebolo v zmysloch diela: Theodicea, Monadológia Leibniz rozlíšil tri druhy pojmov, ▪ zmyslové, ktoré sú výsledkom vnímania, ▪ zmyslové a inteligibilné, na ktorých utváraní sa popri zmysloch podieľa aj rozum ▪ pojmy výhradne inteligibilné, ktoré sú výtvorom ľudského rozumu. ▪ „prvé aj druhé prístupné predstavivosti, tretie sú však nad ňu povznesené“ ▪ Filozof sa teda vracia k učeniu o vrodených ideách; jeho koncepcia býva označovaná ako imanentizmus usiloval o prekonanie Descartovho dualizmu 12  Leibnizova filozofia je pozoruhodným pokusom o racionálne zdôvodnenie harmonického spätia medzi Bohom a ľudskou dušou, respektíve medzi Bohom a univerzitou. Jej základným pojmom je monáda, jednoduchá substancia, ktorá sa vyznačuje určitými imanentnými duševnými schopnosťami. „Monády nemajú žiadne okná, ktorými by do nich mohlo niečo vstupovať alebo vystupovať“, ale napriek tomu podliehajú zmenám, „ktoré sa však dejú z vnútorného princípu“ pokladá všetky monády za oduševnené, v rôznom stupni. ▪ Najnižšie monády majú len temné, nevedomé predstavy. ▪ Vyššie monády, ku ktorým patria duše živočíchov, majú percepciu, pamäť a žiadostivosť. ❖ Ľudská duša je pomerne dokonalá monáda, ktorej súčasťou je sebavedomie čiže apercepcia. ❖ „je potrebné rozlišovať medzi percepciou alebo vnútorným stavom monády, predstavujúcim okolité veci, a apercepciou, ktorá je sebavedomím alebo reflexívnym poznaním tohto vnútorného stavu“ ❖ Aj ľudská duša sa však niekedy nachádza v stave, ktorý zodpovedá nižšej monáde. ▪ Najvyššia monáda – Boh – si všetko dokonale uvedomuje, je vševediaci: „Jediný Boh má zreteľné poznanie všetkého, pretože je všetkého zdrojom“ „duša riadi svojimi vlastnými zákonmi a telo aj svojimi, stretávajú sa však spolu vďaka predzjednanej harmónii medzi všetkými substanciami, pretože všetky sú reprezentáciami jedného a toho istého vesmíru“ ďalej rozvíja koncepciu psychofyzického paralelizmu (súbežnosť psychických a telesných procesov) ▪ ľudská duša je mikrokozmos, v ktorom sa s väčšou či menšou dokonalosťou zrkadlí celý makrokozmos. Táto myšlienka sa napokon objavuje aj v súčasnej filozofii a psychológii, napríklad v holografickom ponímaní vzájomného vzťahu ľudského mozgu a sveta. 13 3.2 Empirizmus 3.2.1 Francis Bacon (1561* – 1626†) významná postava anglickej renesancie, stál na prahu moderného obdobia so snahou vytvoriť vedy zakotvené v empirických princípoch. Odmietať špekulatívne metafyzické systémy a zdôrazňovať vedecké poznanie založené na skúsenostiach a vedeckých metódach boli jeho hlavnými cieľmi. ako najmladší zo šiestich súrodencov v Londýne, už počas štúdií prejavoval kritický postoj k školáckemu výučbovému štýlu. Jeho sklon k novým základom pre vedy na základe skúseností sa začal formovať už v Cambridge, kde študoval právo a politické vedy. Stal sa členom Dolnej snemovne anglického parlamentu a podporoval Roberta Devereuxe, druhého hraběte z Essexu. Bacon bol aj žalobcom v procese proti Essexovi, ktorý bol následne odsúdený a popravený za zradu. Po nástupe Jakuba I. na trón získal Bacon rytiersky titul a prestížne funkcie, avšak v roku 1621 bol obvinený z korupcie a stiahol sa na vidiek, kde sa venoval písaniu filozofických diel. vytvoril dielo Nové organon, v ktorom presadzoval novú vedeckú metódu, zdôrazňujúcu pozorovanie a porozumenie prírodným javom. Odlišoval deduktívnu a induktívnu metódu, pričom obhajoval indukciu ako primárny spôsob získavania poznatkov z videní a čiastkových tvrdení. identifikoval „idoly“, medzi tieto patria: ▪ Idoly rodu: Bacon povedal, že ľudský rozum má tendenciu vnímať javy skreslene a vidieť ich viac v súvislostiach so sebou ako s vonkajším svetom. Taktiež sklon priraďovať väčšiu rovnováhu a poriadok veciam, ako majú v skutočnosti. ▪ Idoly jeskyně: Vznikajú na základe individuálnych skúseností, vzdelania, čítania, úcty k autoritám, situácií jednotlivca a jeho povahových rysov. Dojmy sa líšia v závislosti od toho, aký je duševný stav človeka. ▪ Idoly trhu: Tieto vznikajú z komunikácie so spoločnosťou, pričom špeciálnu úlohu zohráva reč. Nesprávne používanie slov výrazne bráni rozumu a mysleniu. Bacon považoval tieto "idoly" za najškodlivejšie, pretože slová môžu obrátiť svoju silu proti rozumu. 14  predsudky a klamné úsudky, ktoré bránia vedeckému pokroku - zdôraznil význam hľadania negatívnych príkladov, ktoré kontrujú existujúcim názorom, a odstránenie týchto klamných predsudkov pre objektívny výskum. Jeho prínosom k vedeckému výskumu bolo vytvorenie základov pre moderný vedecký prístup, čo pomohlo formovať základy západnej technickej civilizácie. Jeho snaha o objektívny výskum však niesla so sebou aj výhody a nedostatky pre rozvoj západnej civilizácie. 3.2.2 Thomas Hobbes (1588* – 1649†) Narodil sa v dobre, kedy sa Anglicko nachádzalo v značnom politickom zmätku a jeho matka ho porodila predčasne, keďže bola zdesená správami o postupe španielskeho vojska. On sám považoval túto skutočnosť za príčinu svojej ustráchanej povahy. Jeho otec bol alkoholik. Neskôr sa však o jeho vzdelanie postaral bohatý strýko, ktorý ho v 14 rokoch poslal na univerzitu v Oxforde. Vo svojej dospelosti učil matematik kráľa Karla II. a tieto kontakty mu neskôr pomohli. Bol obvinený z ateizmu a rúhania sa a biskupi sa domáhali jeho upálenia. Snemovňa lordov, však jeho žalobu ktorá odsudzovala jeho dielo Leviathan zamietla a následne sa dožil dlhého veku. Vo svojich spisoch vyjadroval veľmi pesimistické mizantroptické názory na ľudskú povahu. Podľa neho sú všetci ľudia nepriatelia svojich blížnych a môžu spolunažívať v mieri iba vtedy, keď sa podriadia autokratickej vláde ktorá medzi ľudským konfliktom zabráni. Od zvierat človeka odlišuje iba tým, že máme väčšiu dravosť a schopnosť používať reč. Ľudskou rečou sa zaoberá viac. hovorí že ľudská reč nám umožňuje napríklad aj predávať si učenie, robiť spoločenské dohody teda využívať reč aj v náš pozitívny prospech, ale aj naopak reč niekedy používame tak, že hovoríme to, čo si nemyslíme a vieme klamať teda aj sami seba, na rozdiel od zvieraťa, ktoré oklamať samo seba nemôže. Človek sa vtedy teda vďaka reči nestáva lepším, ale mocnejším. Jeho najvýznamnejším dielom Leviathan, ktorého 1 diel sa nazýva O človeku. Dielo obsahuje veľa pozoruhodných, filozofických a psychologických úvah. Je dôsledným materialistom. predpokladám že existuje iba a len hmota a neexistuje žiadna duchovná bytosť a teda ani Boh. V tomto diele sa zaoberá aj teóriou poznania. Počiatok myslenia je podľa neho zmyslové vnímanie a jednotlivé vnemy pokladá za výsledok pohybov vonkajších telies, ktoré vytvárajú tlak na orgán, ktorý je následne prostredníctvom nervov prevádzaný do mozgu. Vnemy sú podľa neho zmyslové a špecifické - teda oko vníma svetlo, alebo farbu, ucho vníma zvuk a jazyk chuť a tak ďalej. 15 Postrehol aj rozdiel medzi dištančnými a kontaktnými receptormi, keď napísal, že teleso ktoré vytvára tlak na zmyslový orgán, buď bezprostredne - ako napríklad pri chuti, alebo sprostredkovania - ako pri videní, alebo počutí. Taktiež vysvetľuje ucelenú teóriu imaginácie a tu predstavu definuje ako zapamätaný slabnúci vnem. Hobbes rozlišuje predstavy jednoduché teda také pamätné a zložené teda fantazijné. Jednoduchou predstavou myslí spomienku na objekty a zložená predstava vzniká, keď použijeme fantáziu a spojíme si napríklad predstavu muža a koňa a urobíme z toho kentaura. Myslenie považuje za postupnosť predstáv, ktoré majú svoj pôvod v skoršej skúsenosti. Radenie myšlienok môže byť podľa neho regulované alebo neregulované. A tým rozlišuje voľné a riadené asociácie, regulované predstavy vznikajú, keď je myslenie ovplyvnené nejakou túžbou a následne z túžby vznikajú myšlienky, ktoré podľa skorších skúsenosti, vedú k vytúženému výsledku. Jeho dielo znamenalo začiatok britskej empirickej filozofie a asocianizmu. Jeho spisy obsahujú rôzne originálne myšlienky, ktoré ďalej rozvíjali britskí myslitelia predovšetkým a to predovšetkým John Locke. 3.2.3 John Locke (1632* – 1704†) Prežil svoj život v búrlivej epoche Anglickej občianskej vojny. Narodil sa v prísnej puritánskej meštianskej rodine, ktorá bola opozične naladená voči kráľovi. Študoval v Oxforde filozofiu. Obdivoval Descartove spisy a priťahovali ho empirické vedy. Po živote vo Francúzsku a Amsterdame sa opäť vracia do Anglicka, kde sa stáva komisárom pre obchod a kolónie. V tejto dobe má svoje najplodnejšie obdobie svojho filozofického bádania. Z psychologického hľadiska jeho je jeho najvýznamnejším dielom „Esej o ľudskom chápaní“. V tomto diele polemizuje o Descartovej predstave o existencii vrodených ideí a podľa Lockeho nejde existenciu vrodených ideí nijako doložiť. Podľa neho je smerodajná skúsenosť. Podľa neho je morálka len výsledkom výchovy. Rovnako aj chápanie matematických právd je výsledkom zložitého a častokrát namáhavého cvičenia. Podľa neho (oproti Descartovi) ani idea Boha nie je vrodená. A zdôvodňuje to tým, že vďaka moreplavbe boli objavené celé národy, ktoré nemali o Bohu alebo náboženstve ani potuchy. Neznamená to ale, že by Locke v Boha neveril, ale vysvetľuje si to tak, že Boh nás vybavil vlastnosťami ako sú zmysly, vnímavosť, naša inteligencia a tým Boh dal človeku jasný dôkaz o svojej existencii. 16 Za bránu duševného života zmyslové vnímanie. Podľa neho je ľudská myseľ bielym papierom - bez akýchkoľvek ideí a predpokladá, že ľudia získavajú zásobu ideí na základe 2 druhov skúseností teda empírie a to: 1) zmyslové vnímanie 2) reflexia. Zmyslové vnímanie vedie k vzniku vnemu. Rozdeľuje primárne a sekundárne kvality vnímaných predmetov: ▪ Primárne vlastnosti sú také, ktoré vnímame v podstate také, aké sú vo vonkajšom svete a ako patrí tu napríklad pohyb, kľud, počet, tuhosť a rozľahlosť.S ▪ Sekundárne vlastnosti vznikajú najskôr v našej mysli na základe pôsobenia primárnych kvalít vonkajších objektov a tu patria farby, chute, vôňa, teplo, chlad a bolesť. Reflexia je prameňom ideí. Vnímanie činnosti našej vlastnej mysle. Patrí sem: vnímanie, myslenie, pochybovanie, zdôvodňovanie, poznávanie, chcenie a ďalšie mentálne deje, ktoré si uvedomujeme a sami v sebe pozorujeme. Ďalej rozlišuje jednoduché a zložité idey. Zdrojom jednoduchých ideí, ktoré myseľ prijíma hlavne pasívne, je zmyslové vnímanie a reflexia. Zložité idey potom vytvára psychika z jednoduchých a to troma hlavnými spôsobmi: spojovaním niekoľkých jednoduchých ideí v jednu zloženú, nachádzaním vzťahov medzi ideami a taktiež abstrakciou, ktorá vedie ku vzniku obecných idey. taktiež sa venuje slovám, ako takým a zdôrazňuje že náuka o poznaní sa musí zaoberať slovami a tým ako naberajú svoj význam. Keďže nepochopené slová, majú veľký podiel na nesprávnych záveroch i na nepochopení ktoré nachádzame v ľudských sporoch. rozdeľuje vedy na 3 druhy: ▪ prírodná filozofia tá skúma veci také, aké sú vo vlastnom zmysle a v súčasnosti sú to v podstate prírodné vedy ▪ praktické vedy tu patrí etika ktorej cieľom nie je hľadanie pravdy, ale stanovenie pravidiel ľudských činov, ktoré by mali viesť k blaženosti ▪ náuka o znakoch predovšetkým o slova ktoré mi slovo používa aby chápala veci alebo aby predávala svoje poznanie 2. Bol odporcom telesných trestov a to hlavne u starších detí, lebo vedú k odporu k ich vychovávateľom. Inak bola zástancom puritánskej výchovy, ktorá prostredníctvom kázne a odriekavania vedie k individuálnej iniciatíve, skromnosti a k úsiliu. 17 Čo sa týka vzťahu medzi mužmi a ženami a ich postaveniu – tiež ešte vnímal muža, ako nadradenú bytosť žene. Muža považoval za silnejšieho a schopnejšieho. 3.2.4 George Berkeley (1685* – 1753†) pôsobil ako filozof a protopsychológ a svoje miesto histórií si získal najmä vďaka svojím trom knihám. Jeho prvá pozoruhodná kniha vyšla v roku 1709 pod názvom Esej o novej teórii videnia (An Essay Towards a New Theory of Vision). Berkeleyho inšpirovala krátka pasáž v Lockovi, ktorý si kládol otázku, či by človek, ktorý sa narodil slepý a neskôr získal zrak bol schopný samotným zrakom rozoznať kocku od gule. Lock usudzoval, že v žiadnom prípade a Berkeley s ním súhlasil ale podnietilo ho to, aby daný problém ďalej študoval a založil svoju analýzu na asociatívnej psychológií. Vyvodzoval, že samotný zrak nedáva novorodencovi žiadnu predstavu vzdialenosti, tvaru, veľkosti alebo relatívneho umiestnenia. Je to dané opakovanou skúsenosťou – dotykom, natiahnutím ruky, chôdzou sa deti učia priestorovo vnímať. Táto poučka je nesporná a predstavuje skutočný príspevok k teórii vnímania. Jeho analýza zdanlivo jednoduchých zážitkov vnímania vo vzťahu k zásadnejším skúsenostiam naviac predpovedala a viedla k molekulárnemu prístupu v neskoršej psychológií a k úsiliu rozložiť všetky prežitky na ich najjednoduchšie súčasti. Ďalšia významná kniha vyšla v roku 1710 pod názvom Pojednávanie o princípoch ľudského poznania (The Principles of Human Knowledge). Jeho tretie významne dielo napísal v roku 1713 a bolo formulované argumentovaním, že byť vnímaný znamená byť a to čo nie je vnímané možno neexistuje. Napriek mnohým sporom, ktoré jeho dielo vyvolalo jeho názor sa znovu objavuje v modernej dobe ako je fenomenologická psychológia. Berkeley sa zároveň v otázkach existencie sveta odvolával na Boha, večnému pozorovateľovi, ktorý všetko vidí neustále a preto svet neprestáva existovať aj keď my ho prestaneme pozorovať. 18 3.3 Asocianizmus 3.3.1 David Hume (1711* – 1776†) vyrastal v Škótsku počas osvietenstva. Pôvodne študoval právo, no nakoniec sa z neho stal významný filozof a psychológ. Aj napriek skromnému začiatku svojej kariéry, napísal dielo o ľudskej prirodzenosti, ktoré ho nevzrušilo verejne, ale neskôr upútalo väčšiu pozornosť Jeho prístup k psychológii bol empirický; skúmal ľudské vášne a ich pôvod prostredníctvom introspekcie a pozorovania vlastnej mysle. Aj keď využíval prácu iných, jeho dôležitý prínos bol v spojení myšlienok na základe troch vlastností: podobnosť, časová a miestna blízkosť a vzťah príčiny a následku. neskôr výrazne oslaboval význam príčiny a následku, tvrdil, že nevieme presne, čo to je a že naša viera v ne, vychádza skôr zo zvyku mysle, než z presvedčenia o ich existencii. Jeho útok na príčinnosť mal historický význam a po ňom už nikto nesnažil objavovať zákony duševnej kauzality. Na jeho práce nadviazali ďalší filozofi a psychológovia, ktorí sa snažili riešiť nedostatky jeho teórie. 3.3.2 David Hartley (1705* – 1757†) Tento erudovaný lekár, inšpirovaný Lockeovým dielom, napísal rozsiahlu štúdiu o asocianizme s názvom Pozorovanie človeka (Observations of Man, 1749). Hoci neprišiel s ničím úplne novým, jeho analýza o tomto téme bola usporiadaná a systematická, čo podčiarkol významný historik psychológie Edwin G. Boring, keď uviedol, že z nej vytvoril "školu". bol ako lekár dobre oboznámený so skutočnosťou, že Locke zanedbával fyziológiu duševných procesov. Snažil sa vytvoriť komplexnejšiu psychológiu, ktorá by skúmala javy nielen z hľadiska duševného, ale aj fyziologického. Jeho dielo ponúka pokus o vysvetlenie duševných procesov na základe neurofyziológie, hoci táto oblasť bola v jeho dobe prevažne neznámou. Tvorba tohto lekára bola v zásade len jeho predstava, ktorá mala pomerne malú spojitú spojitosť s realitou. Napriek tomu však zanechal významnú stopu v psychologickej histórii a vývinu myslenia o duševných procesoch. 19 3.3.3 Thomas Reid (1710* – 1792†), Dugald Stewart (1753* – 1828†) a Thomas Brown (1778* – 1820†) snažili sa modifikovať asociacionizmus tak, aby bol prijateľnejší pre veriacich. Ich pohľad bol, že Locke a Hume mechanisticky redukovali ľudské hodnoty a vyjadrovali skeptické názory, ktoré boli v rozpore so zdravým rozumom a presvedčením väčšiny ľudí. Títo myslitelia sa snažili odstrániť nedostatky Lockeovho a Humeovho výkladu, podčiarkujúc dôležitosť zdravého rozumu a presvedčenia v existenciu vonkajšieho sveta. Ich úprava asociacionizmu sa sústredila na vyvrátenie subjektívneho pohľadu a skepticismu prostredníctvom zdravého rozumu. Ich úsilie o zmenu asociacionizmu sa zameriavalo na posilnenie viery v existenciu vonkajšieho sveta a vzťah príčiny a následku na základe zdravého rozumu a presvedčenia väčšiny ľudí. Týmto spôsobom upravený asociacionizmus sa snažil odstrániť nedostatky Lockeovho a Humeovho výkladu, pričom sa opieral o presvedčenie a zdravý rozum. Táto snaha o úpravu asociacionizmu mala za cieľ zdôrazniť existenciu vonkajšieho sveta a princípu príčiny a následku z pohľadu zdravého rozumu a presvedčenia. Jej zámerom bolo vyvrátiť subjektívne a skeptické názory, ktoré Locke a Hume prezentovali, a nahradiť ich silným presvedčením a zdravým rozumom. Tak sa teda ukazuje, že vývoj asociacionizmu nebol len lineárny, ale prešiel niekoľkými úpravami a interpretáciami v priebehu času, ktoré sa snažili vyriešiť jeho nedostatky a zdôrazniť jeho dôležité aspekty. 3.3.4 Voltaire (1694* – 1778†) Odmietal rovnosť v spoločnosti. Tvrdil, že rozdelenie na bohatých a chudobných je neprípustné. Najlepšou formou vlády je republika. Ostro vystupoval proti náboženstvu, najmä proti katolíckej cirkvi. Považoval Boha za zakladateľa okolitého sveta, ktorý je spojivom pre všetko existujúce, ale zároveň pevne veril, že žiadna prax ani teória, nepomôžu nepriamo dokázať jeho existenciu ani neexistenciu. Čo sa týka poznania sveta, zastával kombináciu racionalizmu a empirizmu, pričom dával prednosť empirizmu. Filozof bol na strane ľudského prístupu k bežnému ľudu a zastával rešpektovanie jeho práv. Ideálom štátu považoval absolutistickú monarchiu na čele s osvieteným vládcom. Presadzoval spravodlivé súdnictvo, v ktorom by určite mali byť zúčastnení právnici. Mučenie a prísne tresty odmietal kategoricky. V otázke náboženstva mal Voltaire svoj názor. Vystupoval proti katolíckej cirkvi, proti duchovenstvu a fanatizmu. Smelo a dôrazne požadoval zrušenie nespravodlivých 20 rozsudkov vynesených cirkevnými súdmi a dosiahnutie rehabilitácie nevinných obvinených obetí cirkvou. V mnohých článkoch kritizoval náboženské predstavy kresťanskej cirkvi, náboženskej morálky a odkrýval zločiny spáchané kresťanskou cirkvou. Avšak Voltaire napriek tomu považoval náboženstvo za prostriedok udržania más v poslušnosti a považoval jeho zachovanie za nevyhnutné ako uzdu pre ľud. Sú známe jeho slová: „Ak by nebol Boh, bol by treba ho vymyslieť.“ Požadoval zrušenie výsad duchovenstva, zrušenie špeciálnych cirkevných súdov, ktoré fungovali vo Francúzsku. 3.3.5 Julien Offray de La Mettrie (1709* – 1751†) Jeden z prvých materialistov vo Francúzsku, ktorý vychádzal z mechanických teórií Kartéziovcov, empirickej doktríny Locka a vplyvu Hobbesa. Jeho materializmus bol skôr psychologický, zameriaval sa na vplyv organických stavov na pocity a myslenie. Veril, že poznatky získavame cez zmysly a duša je to, čo umožňuje nervom cítiť a mozgu myslieť. Jeho myšlienky sa zakladali na pozorovaní vplyvu organických stavov na pocity, čo podľa neho potvrdzovalo materiálnu povahu pocitov. Popieral potrebu existencie samostatného nemateriálneho začiatku, ako je duša, tvrdil, že človek sa podstatne nelíši od iných živých tvorov, najmä od zvierat. Jeho filozofia výrazne prispela k materialistickej mysli, prekonávajúc tradičné predstavy o povaha pocitov a myslenia. V svojom diele "Človek ako stroj" LaMettrie vyjadruje radikálnejšie materialistické názory. Podporuje len materiálny začiatok, tvrdiac, že poznatky o človeku treba hľadať výhradne v medicíne. Kritizuje filozofické snahy o riešenie otázok "na krídlach ducha", považuje ich za neplodné. Zdôrazňuje vplyv fyzických podmienok na psychický život človeka, spája ich s chorobami, stravou a látkami ako ópium a víno. V svojich úvahách o morálke odmieta náboženské základy a hovorí o možnosti ateistickej morálky. Predstavuje nesmrteľnosť ako nesmrteľnosť látky a jej pohybov, neuznáva nič okrem látky a pohybu. V ďalších dielach ako "Umenie rozkoše" podporuje etiku založenú na sebavedomí a rozkoši, uznanie vyšších potešení spojených s rozmýšľaním. 3.3.6 Jean-Jacques Rousseau (1712* – 1778†) Vyrastal bez matky, preto ho od malička dali do učenia. Jean-Jacques takmer celý čas trávil s knihami, čo ho u mnohých zdiskreditovalo. Jean-Jacques Rousseau bol prvý, kto klasifikoval nerovnosť z hľadiska spoločenského, identifikoval niekoľko foriem. Považoval všetkých ľudí za prirodzené bytosti a na nerovnosť 21 vplývali vznikajúce materiálne hodnoty. Tieto hodnoty sa neskôr nerovnomerne rozdelili v spoločnosti, pretože niektorí dostali všetko, zatiaľ čo iní zostali s prázdnymi rukami. Snažil sa riešiť tento spoločenský konflikt a dokonca vytvoril súbor myšlienok nazývaný "spoločenská zmluva" s podporou skupiny rovnako zmýšľajúcich jedincov. Pohľady Rousseaua: Rousseauova filozofia predpokladala úplnú slobodu ľudstva a odmietnutie zotročenia. Avšak kvôli negramotnosti ľudí k zotročeniu napriek tomu došlo. Potom sa Jean-Jacques rozhodol bojovať proti nerovnosti a jeho hlavnou myšlienkou sa stalo usmerňovanie ľudí, aby sa vrátili k životu na dedine. Kľúčovou koncepciou jeho teórie bolo, že deti je potrebné vychovávať v prírodnom prostredí ďaleko od spoločnosti, pričom treba zohľadňovať individuálne vlastnosti a záujmy. S rozvojom civilizácie sa ľudia stali viac zlosťou, a Rousseauove pokusy vyrovnať ľudí a urobiť ich slobodnými nepriniesli žiadne ovocie. S túžbou po šťastnej budúcnosti Jean- Jacques vyhlásil nezávislosť spoločnosti. V súčasnosti sú politické názory Rousseaua absolútnym štandardom. Russoizmus: Rousseauovo svetonázor týkajúci sa slobody človeka nadobudol názov russoizmus. Jean-Jacques Rousseau bol stúpcom deizmu a veril, že spoločnosť začala degradovať s rozvojom kultúry. Hlavným problémom pre Rousseaua bolo nerovnosť medzi ľuďmi, a preto jeho cieľom v živote bolo toto napraviť. V priebehu jeho aktívnej práce vznikol program transformácie populácie - národohospodárstvo. Filozofovo predstavenie o živote sa charakterizovalo úvahami o vyvodení ľudí z bezmorálnosti a správne spoločenstvo malo mať morálnu osvedčenosť. Život Rousseaua a jeho filozofia: Napriek mnohým prednáškam a dielam, skutočný život Rousseaua bol úplne protichodný jeho názorom. Podľa Rousseauovej filozofie: - Vo všetkom v živote je Božia vôľa. - Rozum je v Bohu. - Látka, ktorá nebola vytvorená niekým, môže existovať naveky. - Telo človeka je smrteľné, duša naopak je nesmrteľná. - Sveta pre človeka nemôže byť úplne pochopený. - Hlavnou príčinou konfliktov v spoločnosti je súkromné vlastníctvo a nerovnosť. - Moc sa formuje účasťou občanov na zhromaždeniach. - V ideálnom štáte by mali byť deti v špeciálnych vzdelávacích zariadeniach a chránené pred okolitým svetom. 22 3.4 Nemecká filozofia – nemecký nativizmus V 18 a 19 storočí zaznamenala mimoriadny rozvoj nemecká filozofia. Ďalší vývoj psychológie ovplyvnil hlavne Kant, Herbart, Schopenhauer a Nietszche. 3.4.1. Immanuel Kant (1724 – 1778) Narodil sa v Rusku v KrálovcI ( kde pôsobil a prežil celý život) ako štvrté z deviatich detí. V ôsmich rokoch bol odoslaný na cirkevnú školu. V 16 rokoch zahájil univerzitné štúdium filozofie, prírodných vied a matematiky, ktoré ukončil, keď mal 22 rokov. Niekoľko rokov pracoval ako súkromný učiteľ v domácnostiach. Miesto na univerzite získal ako súkromný docent keď mal 31 rokov. Neskôr bol menovaný profesorom na univerzite v Královci. Tu prestal pôsobiť až keď mal 73 rokov - keď jeho schopností začali ochabovať a zomrel keď mal 80 rokov. Jeho posledné slová boli - je to dobré. Žil veľmi stabilný život s nemennou rutinou, nikdy sa nevzďaľoval zo svojho rodného mesta a aj preto, aby ochránil svoje chatrné zdravie. Nemal rád hluk a akýkoľvek zásah do jeho dennej rutiny. Domnievame sa, že jeho suchopárny spôsob života mu zrejme umožňoval maximálne sústredenie na vnútorný duchovný život. Podľa svedectiev bol vnímaný ako vyrovnaný človek, často v radostnej nálade. Bol vynikajúci učiteľ. Na univerzite v Královci prednášal nielen filozofiu a logiku ale tiež matematiku, fyziku, estetiku a etiku. Dielo, v ktorom predložil hypotézu o vzniku slnečnej sústavy z rozptýlených častíc hmoty publikoval v spise Všeobecné dejiny prírody a teórie nebies. Bol nasledovníkom Leibniza, pokiaľ sa nezoznámil s dielom Davida Humeho. Jeho dielo ho podnietilo k vytvoreniu prepracovanej gnozeologickej teórie. Túto teóriu Kant uverejnil v jeho najvýznamnejšom diele – Kritika čistého rozumu. Jeho ďalšie významné dielo je Prolegomena ku každej ďalšej metafyzike - v tomto diele vyložil svoje myšlienky relatívne zrozumiteľnou formou. A spomeňme aj dielo: Základy metafyziky mravov. Kantov prínos je zaujímavý tým, že sa snažil o vytvorenie teóriu poznania, ktorá je syntézou empirizmu a racionalizmu. Podľa jeho názoru sú senzorické dojmy surovinou pre poznanie, ktorá je ďalej spracovávaná ľudským rozumom. Kant rozlišuje poznanie a priori, ktoré je čiastočne, alebo úplne nezávislé na skúsenosti a poznanie a posteriori, ktoré má svoj hlavný zdroj v skúsenosti. Kant nepopisuje ľudskú myseľ ako substanciu, ale skôr ako súbor mentálnych procesov. V rámci svojej terminológie myseľ označuje - ako transcendentálnu syntetickú jednotu. Termínom transcendentálny myslí Kant to, že myseľ môže presiahnuť 23 zmyslovú skúsenosť a poznávať apriorne. Všetko poznanie sa vzťahuje k: ja myslím. Jednota vedomia je objektívna a je podmienkou všetkého poznania. Kant taktiež rozlišuje svet: na fenomenálny (svet javov) a na svet noumenálny (svet vecí). Kant vo svoj gnozeológii upozornil na to, že všetko ľudské poznanie - závisí na kognitívnych schopnostiach mysliaceho pozorovateľa a teda že je do značnej miery jeho výtvorom. Teda pokiaľ poznávame určitý objekt iba rozumovo(apriórne) tak potom o ňom poznávame len to, čo do neho sami vkladáme. Kantova etika: Kant predpokladá, že morálka nie je človeku daná. Podľa neho človek mravne zásady získava ako dieťa - pri procese výchovy. Vodíkom etického jednania nemôže byť dosahovanie osobného šťastia, ale za mravné konanie pokladá len také, keď sa berie do úvahy aj blaho ostatných ľudí. Jeho etický zákon takzvaný kategorický imperatív, čo znamená, že máme jednať na maximum tak, ako chceme aby tento zákon platiť obecne pre všetkých. Zdôrazňuje, že pravá mravnosť vyplýva z vedomia základnej ľudské povinnosti a pokiaľ robíme niečo zo záľuby potom nejde o prejav mravnosti aj keď sa zhoduje s etickým pravidlom. 3.4.2. Johann Friedrich Herbart (1776-1841) Na prianie otca sa zapísal na právo, ale viac sa zaujímal o filozofiu a prírodovedu. Vyučoval filozofiu a pedagogiku na univerzite v Gottingene. Neskôr bol už ako uznávaný autor zavolaný na univerzitu v Královci. Po smrti Kanta prevzal opustenú katedru filozofie. Bol ženatý a bezdetný. Miloval hudbu, bol skôr konzervatívny vážny a nad všetko dával svoje povinnosti. Prednášal predovšetkým filozofiu. Najviac sa preslávil svojimi názormi ktoré boli z oblasti pedagogiky a psychológie. Taktiež ho zaujímala etika v ktorej sa považoval za Kantovho nástupcu. Jeho prínos bol 5 praktických ideí ktoré mali slúžiť ako regulatívy mravného života jednotlivca aj celej spoločnosti: 1. idea vnútornej slobody - súhlas vôle so svedomím; 2. idea dokonalosti - dávame prednosť odvahe pred zbabelosťou vytrvalosti pred nestálosťou a sústredenosti pred rozptýlenosťou; 3. idea blaho vôle - súlad medzi vlastnou a predpokladanou cudzou vôľou; 4. idea práva - spor v nás vyvoláva neľúbosť; 5. idea odplaty - snaha o odstránenie a vyrovnanie sporu. 24 Vonkajší svet skladá z večných substancií takzvaných reálov. Tie predstavujú skutočnú realitu. Ďalej uvádza, že duša je jednoduchá substancia - teda reál a je obdarená túžbou po sebazáchove, ktorá citlivo reaguje na vplyv iných reálov. Ak na ľudskú dušu pôsobí vonkajšia substancia ktorá sa javí ako hmotná, vznikajú vnemy. Za najväčší prínos Herbartovej psychológie je jeho poňatie predstáv ako dynamických síl, ktoré sa môžu rôznymi spôsobmi vzájomne ovplyvňovať. Predstavy, ktoré nie sú v rozpore sa môžu združovať či splývať a naopak rozporné predstavy sa vzájomne rušia alebo tlmia. A menej významné predstavy, sú nútené klesnúť pod prah vedomia, ale z ľudskej duše tým nezmiznú. Ak je predstava utlmená, prežívame to ako cit. Predstava potlačená - pod prah vedomia, trvá ďalej, ako snaha pôsobiaca istým tlakom na vedomé predstavy (tu môžeme vnímať už popisovanie nevedomia – základy psychoanalýzy). Vyučoval aj matematiku a jeho názor bol - že sa dá presne aj matematickými rovnicami popísať aká časť predstavy je potlačená pod prahom vedomia, pretože tento vzťah potlačeného je vždy v určitom proporcionálnom vzťahu k obsahom vedomia. Aj keď toto jeho tvrdenie sa považuje za špekulatívne, podnietil rozvoj psychologického merania a využitia kvantitatívnych metód v psychológii. Taktiež jeho dôležitým názorom bol - že vnímanie nových podnetov je silne ovplyvnené už skôr získanými predstavami teda skúsenosťou. Pojem apercepci považoval za proces prepojovania nových predstáv s masou starých. Jeho predstava bola, že ak v duši existuje väčšie množstvo predstáv v najrôznejších vzájomných kombináciách, potom každý nový akt percepcie spôsobí že časť pôvodných predstáv je potlačená a časť je vyvolávaná do popredia a zosilnená. Nové predstavy sú podľa neho teda rôznymi spôsobmi začlenené do masy starých predstáv, ktoré sú vzhľadom k vzájomným kombináciám oveľa silnejšie ako ktorákoľvek novo pridaná predstava. Svoje psychologické názory sformuloval v dielach: Učebnica psychológie a Psychológia ako veda založená na skúsenosti, matafyzike a matematike. Herbart sa svojou teóriou prahu vedomia stal vplyvným myšlienkovým predchodcom psychoanalýzy. 3.4.3. Arthur Schopenhauer (1788 – 1860) Narodil sa v Gdaňsku (Poľsko) v rodine obchodníka, jeho otec očakával, že prevezme rodinnú firmu. Po nečakanej smrti otca, kedy mal Arthur 17 rokov, sa rozhodol opustiť obchodnícke zamestnanie a plne sa venoval štúdiu. Na univerzite v Berlíne sa plne venoval filozofii. Neskôr sa zoznámil aj s Indickými spismi ktoré sa stali vedľa Kantových a 25 Platónových učení jedny z dôležitých zdrojov jeho filozofie. Dlho počas svojho života nebol tak úspešný, ako si predstavoval, vydal knihu Svet ako vôľa a predstava ktoré bolo prijaté spoločnosťou ľahostajne. Čo sa ho dotklo, neskôr zahájil akademickú kariéru ako súkromný docent na univerzite V Berlíne zámerne naplánoval svoje prednášky tak, aby sa prekrývali s Hegelovými. Čo ale pre neho dopadlo katastrofálne, keďže na jeho prednášky nikto nechodil. Po odchode z Berlínskej univerzity sa stiahol do súkromia a následne veľa cestoval. Prežil niekoľko vášnivých milostných vzťahov a až do svojej smrti žil pomerne osamelo vo Frankfurte nad Mohanom. Jeho životnými spoločníkmi boli obľúbení domáci psi. Svojej slávy sa dočkal až posledných 10 rokov pred smrťou - kedy sa prebudil záujem o jeho učenie. Filozof tak zomrel zmierený so sebou aj so svetom. Jeho hlavné dielo bolo už spomínané: Svet ako vôľa a predstava. Neskôr už napísal menšie diela, ako napríklad Psychologické poznámky, alebo O výchove, alebo Metafyzika pohlavnej lásky. Veľký záujem z jeho filozofických textov vzbudila stať o ženách. Filozof tu vyjadruje otvorene svoje presvedčenie že ženy sú v porovnaní s mužmi nižšie druhoradé bytosti. Za pestúnky a vychovávateľky detí sa hodia práve preto, že sú sami detinské a majú obmedzenejší rozhľad ako muži, sú medzi stupienkom medzi dieťaťom a mužom. Zároveň prehlasuje že ženy sú predurčené k poslušnosti pretože pokiaľ sa stanú nezávislé hneď sa musia pripojiť k nejakému mužovi, od ktorého sa opäť nechajú viesť a ovládať, pretože potrebujú pána. Podľa Schopenhauera sú nevesty skutočnými ľudskými obeťami na oltári monogamie. Ženám ale uznáva, že môžu vidieť veci triezvo a bezprostredne a dávajú najavo viac (ako muži) súcitu a lásky k blížnemu. Ale opäť dopĺňa - chýba im zmysel pre spravodlivosť v ktorej muži naopak vynikajú. Taktiež považuje ženy za schopné, dobre sa pretvarovať. Niektoré vlastnosti predstierajú, aby naplnili svoju túžbu páči sa druhým. Taktiež popisuje že muž má od prírody sklon k nestálosti v láske a žena k stálosti. Muž môže za rok splodiť aj 100 potomkov, ak bude mať dostatok žien, ale žena môže splodiť len jedno (okrem dvojičiek). Žena lipne na jednom mužovi, pretože jej príroda inštinktívne hovorí, že potrebné si udržať živiteľa a ochrancu potomkov. Muž sa ale preto stále obhliada po iných ženách, a každá ho dráždi viac, ako tá, ktorú už má. Muž túži po zmene. Dielo Svet ako vôľa a predstava tvrdí, že človek dedí svoju morálku a charakter, a ďalšie sklony a srdce po otcovi, zatiaľ čo povahu a zameranie inteligencie po matke. Vo svojom diele nadväzuje na Kanta, a taktiež zastáva názor, že človek žije v subjektívnom svete javov sprostredkovaných jeho poznávacími schopnosťami. Podľa neho aj zvieratá žijú vo svete svojich predstáv, ale rozdiel medzi človekom a zvieraťom je taký, že jedine človek si je toho 26 vedomý. Zdôrazňuje, že vôľa pôsobí v živej i neživej prírode. V neživej sa prejavuje ako pružnosť, elektricita a magnetizmus. V oblasti živej prírody má povahu slepej vôle k životu, ktorá môže pôsobiť i tam, kde nie je žiadne poznanie (respektíve vedomie). Dôkazom je inštinktívne chovanie rôznych živočíchov (napríklad pavúk tká sieť, bez vedomia toho, že ju tká pre korisť). Nevedomá vôľa - je svojím pudením temná, nerozumná a bezdôvodná. Za najsilnejší prejav nevedomej vôle považuje pohlavný pud, ktorý je v službách zachovania druhu a niekedy je silnejší ako individuálny pud seba zachovania. Genitálie považuje za protikladný pól mozgu. Genitálie zabezpečujú večný tok času a života, ale naproti tomu poznanie poskytuje možnosť zrušiť chcenie a spasiť sa slobodou. Lásku považuje za ilúziu a pomocou nej, sa len príroda stará o zachovanie rodu. Teda milostná vášeň je len určité zaslepenie, čo je výhodné pre druh ako taký. Akonáhle je zabezpečené rozmnožovanie - ilúzia sa rozplynie. Podľa neho manželstvo uzatvárané z lásky spravidla končí nešťastne, pretože sa prostredníctvom neho stará o budúcu generáciu na úkor terajšej. Poukazuje na to, že človek je často ovládaný silami ktoré sa vymykajú jeho vedomej kontrole a pocit slobodnej vôle môže byť iba ilúziou. Na záver by sme mohli povedať že Schopenhauer bol bystrý pozorovateľ ľudských slabostí. 3.4.4. Friedrich Wilhelm Nietzsche (1844 – 1900) Narodil sa ako najstarší syn v rodine luteránskeho farára. Jeho otec zomrel, keď mal Friedrich 5 rokov. Vyrastal obklopený ženami – matkou, babičkou, tetami a sestrou. Už v prvých rokoch jeho školskej dochádzky, sa prejavilo jeho nadanie. Keď bol starší, začal sa zaujímať o antickú, grécku a latinskú literatúru. V Bone študoval teológiu a klasickú filológiu a neskôr pokračoval na univerzite v Lipsku. Schopenhauerova filozofia ho hlboko ovplyvnila. Neskôr ho silné bolesti hlavy a očí - prinútili aby sa profesúry vzdal. Od tohto času žil zo skromného dôchodku, neustále na cestách, hľadajúc podnebie, ktoré by vyhovovalo jeho zdraviu a umožnilo by mu ďalej písať. Bol sklamaný tým, že jeho diela nevyvolali žiadnu odozvu. Niekoľko rokov pred smrťou sa psychicky zrútil a fyzicky taktiež na tom nebol dobre. Žil ešte 11 rokov - najprv ho ošetrovala matka potom sestra. K jeho najvýznamnejším knihám patrí Radostná veda, Genealógia morálky a taktiež Tak vravel Zarathusa. Práve v poslednom spomínanom diele vložil do úst starej ženy známu radu: “Ideš k ženám? Nezabudni si bič!” Taktiež vyjadroval vo svojich spisoch (podobne ako Schopenhauer) veľmi nepriateľské postoje voči ženám. Písal, že ženy nepoznajú priateľstvo a poznajú iba lásku. A zároveň sú slepé, k všetkému, čo milujú. Z psychologického hľadiska je jeho 27 hostilita voči ženám zrozumiteľná, ako snaha vymedziť svoju neistú mužskú identitu voči ženskému živlu, ktorý v jeho rodine prevládal. Miestami ale predsa prejavuje aj veľké pochopenie pre ženskú psychiku. Nietzsche rovnako Schopenhauer odmietol filozofiu rozumu a predpokladal, že podstatou života je vôľa v moci. Vnímal ju ako podvedomú tendenciu, ktorá sa prejavuje v širšom spoločenstve ako aj v intímnych vzťahoch. A je prirodzeným dôsledkom ľudskej nerovnosti. Podľa neho každý človek usiluje o dosiahnutie a udržanie si nadradeného postavenia pričom si potvrdzuje svoju osobnú silu. Svoju moc voči druhým uplatňujeme nielen tým, že druhým ubližujeme aj tým, že im pomáhame. Základnou skutočnosťou ľudskej existencie je boj o moc. Za taktiku žien považoval aj ich tendenciu preháňať svoju vlastnú slabosť, aby mužovi pripomenuli jeho hrubosť a tak zaťažili jeho svedomie. Uvedené postrehy svedčia o jeho psychologickom nadaní a bystrom pozorovateľskom talente. Taktiež zdieľa svoj úvahy o podstate ľudského vedomia. Podľa neho vedomie je najneskorším vývojovým článkom organickej ríše a teda je to niečím čo je najmenej hotové a tým pádom najslabšie. Zamýšľal sa aj nad tým, z akého dôvodu uvedomovanie si seba samého vôbec vzniklo. Domnieva sa, že vzniklo iba preto, aby sme sa vzájomne mohli dorozumievať. Človeka vníma ako najohrozenejší živočíšny druh, ktorý potreboval pomoc a ochranu a k tomu potreboval vedomie, aby si uvedomil, čo mu chýba. A v čom potrebuje pomoc. Vývoj vedomia a vývoj jazyka ide v ruka v ruke. Taktiež sa vo svojich knihách pokúsil rozbiť mnohé mravné hodnoty, hlavne tie, ktoré nastolilo kresťanstvo. Podľa neho sú etické hodnoty pochybné. Existuje totiž morálka pánov a morálka otrokov. Podľa jeho teórie existuje slovo dobrý - čo podľa neho znamená - vznešený, ušľachtilý a duševne vybraný. A jeho protipólom je sprostý a prostý plebejský a obyčajný alebo nízky a zlý. Upozorňuje aj na to, že existuje potreba viery, ktorá človeku umožňuje držať sa niečoho pevného, nájsť istotu a oporu. Nietzsche označoval ako nihilistickú, pretože neexistuje žiadna absolútna pravda a všetky etické merítka sú pochybné a náboženstvo sa nedá brať vážne, ale zároveň uvažuje nad tým, či poprieť ideu Boha nie je pre ľudstvo nebezpečné. Predpokladal následné zrútenie Európskej morálky. Nietzsche zdôrazňovaním vôle k moci odhalil jeden zo základných motívov ľudského správania a súčasne predchádzal niektorými myšlienkami individuálnu psychológiu Alfreda Adlera. Pravdepodobne jeho dielo silne zapôsobilo aj na Sigmunda Freuda, ale Freud si zakladal na svojej originalite a nepriznávala sa k tomuto tvrdeniu. 28