Socialna nauka Cirkvi - stupeň Bc.docx

SOCIÁLNA NÁUKA CIRKVI Stupeň "Bc." 1. Definícia a kompetencie katolíckej sociálnej náuky 1.1 Definície troch odlišných „sociálnych vied“ „Sociológia je empiricko-deskriptívna veda, skúmajúca konkrétne spoločnosti.“ „Sociálna filozofia sa zaoberá ontologickými základmi sociálneho – spoločenského - ži...

SOCIÁLNA NÁUKA CIRKVI Stupeň "Bc." 1. Definícia a kompetencie katolíckej sociálnej náuky 1.1 Definície troch odlišných „sociálnych vied“ „Sociológia je empiricko-deskriptívna veda, skúmajúca konkrétne spoločnosti.“ „Sociálna filozofia sa zaoberá ontologickými základmi sociálneho – spoločenského - života, pričom formuluje uzávery, ktoré sa vzťahujú na každé správne fungujúce spoločenstvo ľudí.“ „Katolícka sociálna náuka je Učiteľským úradom Cirkvi potvrdená aplikácia kresťanských noriem viery a správania na (spoločnosť) spoločenské vzťahy, ktorej výsledkom je dynamický súhrn princípov myslenia, kritérií hodnotenia a smerníc konania. Jej cieľom je ľudskejšia spoločnosť.“ (Zachovať dôstojnosť človeka) Cirkev má v sociálnej oblasti tri základné úlohy: 1.Formovať svedomie ľudí v povedomí sociálnej zodpovednosti 2. Morálne zhodnotiť sociálne doktríny a systémy 3. Varovať pred zavádzajúcimi názormi a postojmi Osvedčená metóda Katolíckej sociálnej náuky sa zakladá na troch krokoch: 1. Vidieť (dôkladne spoznať situáciu) 2. Zhodnotiť (analyzovať danú situáciu vo svetle princípov Katolíckej sociálnej náuky) 3. Konať (uviesť do praxe všetko, čo v danej situácii je možné) 2. Filozofické teórie sociálneho života 2.1 Jednotlivec a spoločnosť Niekedy sa možno stretnúť s názorom, že teologická koncepcia človeka (tvrdiaca, že človek sa ako Božie stvorenie rodí „ľudský“) protirečí sociologickej koncepcii človeka (tvrdiacej, že jednotlivec získava „človečenstvo” až vďaka životu v spoločnosti). Na čom sa zakladá na prvý pohľad divná sociologická koncepcia človeka? Zakladá sa na prípadoch tzv. vlčích deti: Rôzne prípady zo života, kedy zviera vychovávalo dieťa a ono sa správalo podľa neho... Analyzujúc prípady tzv. vlčích ľudí sa často prichádza k nesprávnemu uzáveru, že človek sa nerodí „ľudský“, ale stáva sa „ľudským“ až vďaka životu v spoločnosti. O čom skutočne svedčia prípady tzv. vlčích ľudí? Svedčia predovšetkým o tom, že človek sa rodí „ľudským“, pretože tzv. vlčie deti – hoci napodobňujú obyčaje zvierat pri jedle, pohybe či spánku – po návrate do ľudskej spoločnosti v sebe rozvíjajú črty a vlastnosti človeka. Príklady vyrastania detí mimo ľudského spoločenstva však poukazujú aj na druhú pravdu – že ľudská osoba až prostredníctvom života v ľudskej spoločnosti môže naplno rozvinúť vlastné „človečenstvo“. Záver: Človek sa rodí ľudský, avšak plnosť svojho rozvoja dosahuje až vďaka životu v spoločenstve. Všetkými stránkami svojej ľudskej prirodzenosti je človek nerozlučne spojený so spoločnosťou. Svoje ciele dosahuje prostredníctvom rôznych foriem sociálneho života. Pod hrozbou degradácie vlastnej osoby človek nemôže žiť mimo spoločenstva. Výrečným a smutným príkladom tejto pravdy sú práve prípady tzv. vlčích detí, žijúcich mimo sociálneho prostredia. 2.2 Filozofické teórie spoločnosti Berúc do úvahy problematiku vzťahu „jednotlivec – spoločnosť“ sa zvyčajne uvádzajú tri teórie: Kolektivizmus, Individualizmus,   Personalizmus. A. Kolektivizmus: Považuje spoločnosť za prvú, prvotnú a vyššiu vo vzťahu k jednotlivcovi. Spoločnosť vníma ako jeden organizmus (určitý celok) a jednotlivca ako časť tohto celku. (problém: napr. vznik totalitných systémov) Predstavitelia: Platón, H. Spencer, K. Marx, F. Engels. B. Individualizmus: Považuje jednotlivca za prvého, prvotného a vyššieho vo vzťahu k spoločnosti. Tvrdí, že v skutočnosti jestvujú jedine jednotlivci, kým spoločnosť ako taká v reálnom svete nejestvuje. „Jednotlivec je od prirodzenosti sebecký- štát má iba zabezpečiť ochranu individuálnych záujmov a nie nejaké spoločné dobro.“ Neprihliada na dobro celej spoločnosti. Predstavitelia: Anaxagoras, Demokritos, T. Hobbes, J. Locke. C. Personalizmus: Podľa personalizmu je potrebné prijať, že: Spoločnosť je niečo čo reálne existuje a tvoria ju jednotlivci, ktorí sa majú usilovať o spoločné dobro. Vyvažuje predchádzajúce pohľady. Vo vzťahu jednotlivca a spoločnosti tu platia nasledovné zásady: 1. Nie človek je pre spoločnosť, ale spoločnosť má slúžiť a pomáhať cieľom ľudskej osoby. 2. Spoločnosť má právo vyžadovať konkrétne činnosti od jednotlivcov – preto, aby mohla splniť svoj cieľ, ktorým je realizácia spoločného dobra. (Diaľnica cez súkromnú záhradu.) Možno uzavrieť, že jednotlivec je v istej oblasti autonómny a vyrastá ponad spoločnosť, kým v inej je podriadený spoločnosti. Tak v teórii ako i praxi jedine ľudské práva umožňujú bližšie opísať kde sa podriadiť a kde nie spoločnosti. 3. „Prehistória“ a okolnosti vzniku systematickej Katolíckej sociálnej náuky 3.1 „Prehistória” Katolíckej sociálnej náuky Pôvod Katolíckej sociálnej náuky je potrebné hľadať v sociálnej praxi, ktorá sprevádzala dejiny kresťanstva od jeho počiatku. Prvotní kresťania sa líšili od svojich súčasníkov aj špecifickými postojmi a prejavmi sociálnej solidarity, čo bolo pre vtedajší svet čímsi novým. Veľký vplyv na prvých i ďalších kresťanov malo Ježišovo učenie o činnej láske (Mt 25,40). (Čokoľvek ste urobili...) Skutočne už od prvých kresťanských spoločenstiev celé dejiny kresťanstva sú popretkávané dielami ľudskej solidarity a lásky k blížnemu. Je známe, že práve v lone kresťanstva vznikli najprv spontánne a neskôr aj inštitucionalizované formy starostlivosti o človeka, ktoré dali pôvod školstvu, zdravotníctvu, sociálnym službám či sociálnej práci. V novovekej situácii si Cirkev postupne stále viac uvedomovala, že jej úloha v spoločnosti nie je politického, ekonomického a mocenského charakteru, ale duchovného, a najmä morálneho. Viaceré sociálne javy si vyžadovali zaujať osobitný prístup – už nešlo len o činnú lásku ku konkrétnemu blížnemu, ale k tzv. „blížnemu v spoločnosti“. Vlastne spoločnosť ako taká bola tým „blížnym“, na ktorého sa mali vzťahovať požiadavky lásky formulované v evanjeliu. A to viedlo aj k vyjadreniu týchto noriem v soc. učení. 3.2 Príčiny vzniku systematickej Katolíckej sociálnej náuky Bezbrehý liberalizmus v ranokapitalistickej industrializovanej spoločnosti uvrhol obrovskú väčšinu obyvateľstva do neznesiteľnej situácie. To nahrávalo šíreniu socializmu, ktorý ponúkal radikálne riešenie konfliktu medzi kapitalistami a proletariátom. Tým riešením mala byť proletárska revolúcia, ktorá mala vytvoriť tzv. beztriednu spoločnosť. 1. Liberalizmus: (prehananý individuaizmus – každý žije ako chce.) Veľké technické objavy osvietenstva priniesli so sebou tzv. priemyselnú revolúciu, ktorá bezprostredne spôsobovala rozvoj industrializácie a urbanizácie. Ľudia sa sťahovali z vidieka do miest, kde sa postupom času začína prejavovať prebytok pracovných síl. To umožnilo tlačiť cenu práce nadol, čo následne spôsobilo, že obrovské množstvo ľudí bolo nútených žiť vo veľmi zlých životných podmienkach. Kapitalisti (vlastníci kapitálu) sa stali takmer neobmedzenými pánmi svojich zamestnancov. 2. Socializmus: (Prehnaný kolektivizmus-všetko spoločné) Negatívny stav ranokapitalistickej spoločnosti vyvolal reakciu v podobe učenia anglického sociológa nemeckého pôvodu K. Marxa. K. Marx prišiel k presvedčeniu, že skutočný problém spoločnosti je v ekonomickej rovine, konkrétnejšie v existencii súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov. Preto riešením tejto negatívnej situácie musí byť odstránenie súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov – čiže tzv. kolektivizácia. V danej situácii sa „žiadalo“ povedať zásadné slovo, ktoré by robotníkom ukázalo jednak skutočný postoj Cirkvi k danej situácii, a najmä poukázalo na skutočné riešenie problému, ktoré by bolo alternatívou tak k liberálnemu ponechaniu vecí voľnému priebehu, ako i k socialistickej revolúcii. A tak prichádza – 1 sociálna encyklika 3.3 Rerum Novarum (prvá tzv. sociálna encyklika) a jej posolstvo Pápež Lev XIII. vydal 15. mája 1891 encykliku „o robotníckej otázke“ pod názvom Rerum Novarum, ktorá sa stala počiatkom systematickej katolíckej sociálnej náuky. Tento dokument je považovaný nielen za „počiatok“, ale aj za „základ“ sociálneho učenia Cirkvi. V úvode je vykreslený stav vtedajšieho sveta so zreteľom na sociálnu otázku – priepastné nerovnosti medzi kapitalistami a proletariátom. V prvej časti pápež zdôrazňuje, že kolektivizácia je nespravodlivá, pretože je proti prirodzenému právu človeka na súkromné vlastníctvo. (Máme rozdielne schopnosti, vytrvalosť – lenivosť, teda nemôžeme vlastniť rovnako. Nedá sa, aby mali všetci rovnako – no povzbudiť k solidarite je nutné. Nie je dobré stavať do opozície Kapitalistov a robotníkov – ako to chcela revolúcia – jedny druhých potrebujú a mali by si pomáhať.) (Cudzie veci často človek nespravuje tak ako svoje.) V úvode je vykreslený stav vtedajšieho sveta so zreteľom na sociálnu otázku – priepastné nerovnosti medzi kapitalistami a proletariátom. V prvej časti pápež zdôrazňuje, že kolektivizácia je nespravodlivá, pretože je proti prirodzenému právu človeka na súkromné vlastníctvo. V druhej časti pápež pripomína, že celkové odstránenie sociálnych nerovností je nemožné. Ďalej podčiarkuje, že treba rozlišovať oprávnené vlastníctvo a jeho oprávnené používanie. Človek má používať svoje dobrá ako spoločné a s láskou dávať núdznym z nadbytku. V tretej časti sa encyklika venuje poslaniu štátu. Pritom zdôrazňuje, že zmyslom fungovania štátu je starosť o spoločné dobro. Múdrym spravovaním a tvorbou zákonov štát spĺňa túto funkciu. (Štát by mal dbať o dobro všetkých – pracujúcich i zamestnávateľov.) Vo štvrtej časti sa pápež venuje dôstojnosti ľudskej osoby a rozoberá niektoré základné práva robotníkov (na spravodlivú mzdu, na odpočinok...). (Už rozdielna mzda – vytvára rozdiely vo vlastníctve, schopnosť ušetriť a pod...) V poslednej – piatej časti sa encyklika venuje problematike odborov, ktoré môžu v značnej miere prispieť k vyriešeniu robotníckej otázky. Štát ich nemá právo zakazovať. Právo na združovanie sa je prirodzeným právom človeka. Pravý liek spočíva v tom, že sa každý zodpovedne zhostí svojej úlohy – Cirkev, štát, kapitalisti aj robotníci.   4. Hlavné sociálne encykliky a ich posolstvo 4.1 Sociálne encykliky Pia XI. - Quadragesimo anno (o obnovení spoločenského poriadku podľa evanjelia) – 1931. Z hlavných bodov tejto encykliky možno spomenúť: 1) potvrdenie dvojakého charakteru vlastníctva (súkromné a spoločné) 2) formulácia princípu subsidiarity (čo môže vykonať nižšie zoskupenie, nech nekoná vyššie) 3) výzva na morálnu reformu spoločnosti (nemožno šíriť nenávisť) Divini Redemptoris (o bezbožníckom komunizme) – 1937 Hlavnou myšlienkou je láska k tým, ktorí trpia pod jarmom komunizmu a varovanie ostatných, aby nepodľahli jeho propagande. (Komunizmus upiera človeku slobodu a dôstojnosť a z jednotlivca robí len čiastku spoločnosti, neuznáva autoritu (ani Boha) autoritou je iba kolektív tzn. Vlastne vládnuca strana.)  Mit brennender Sorge (o postavení Katolíckej cirkvi v Nemecku) – 1937 Obsahom je otcovské upozornenie na rastúce otvorené či skryté prenasledovanie Katolíckej cirkvi v Nemecku. A upozornenie, že nie každý kto hovorí o Bohu, zastáva kresťanské hodnoty. 4.2 Sociálne encykliky Jána XXIII. Mater et Magistra (o novšom vývoji sociálnej otázky vo svetle kresťanského učenia) – 1961 Ján XXIII. si tu všíma viaceré „novšie” sociálne problémy, spomedzi ktorých možno spomenúť najmä prehlbovanie rozdielov medzi ľuďmi a rastúcu medzinárodnú závislosť. V súvislosti s touto situáciou Ján XXIII. vyzýva všetkých k zodpovednosti za spoločné dobro – za rovnomerný a integrálny rozvoj všetkých ľudí. (Nie je možné, aby bol medzi národmi mier – ak je medzi nimi obrovský nepomer v ekonomických a soc. podmienkach.) Pacem in Terris (o pokoji medzi všetkými národmi založenom na pravde, spravodlivosti, láske a slobode) – 1963 Táto encyklika býva niekedy označovaná aj ako Katalóg ľudských práv a povinností. Pápež zdôrazňuje, že v tom istom človeku sú práva a povinnosti nerozlučne prepojené. Vo vzťahu k iným právo jedného znamená povinnosť ostatných to rešpektovať. (napr. právo na život – preto potrat je neprípustný) 4.3 Pavol VI. a encyklika Populorum progressio Populorum progressio (o rozvoji národov) – 1967 Pavol VI. pripomína dvojaký rozmer rozvoja, ktorým je „integrálny rozvoj človeka“ a „solidárny rozvoj ľudstva“. Rozvoj, ak má byť skutočný a trváci, sa musí dotýkať celého človeka a všetkých ľudí. Skutočný rozvoj znamená „pre každého a pre všetkých prechod od menej ľudských podmienok k ľudskejším podmienkam“. 4.4 Sociálne encykliky Jána Pavla II. Zdôrazňoval, že pravdou o človekovi je jeho povolanie k láske, ktorá má svoj vertikálny i horizontálny rozmer (láska k Bohu a k blížnym). Pritom láska k Bohu sa prejavuje láskou k blížnemu, s ktorým sa Boh stotožňuje (Mt 25,40). Laborem exercens (o ľudskej práci) – 1981 Pápež tu zdôrazňuje predovšetkým prednosť subjektívneho rozmeru ľudskej práce (je to činnosť človeka! osoby!) pred objektívnym (iba produkty práce za ktoré je zisk). Zároveň uvádza dôležitú zásadu: „Práca je pre človeka a nie človek pre prácu.“ Za prácou stojí konkrétny človek. Tiež pripomína – morálnu povinnosť pracovať. Solicitudo rei socialis (o aktuálnych problémoch rozvoja ľudí a národov) – 1987 Zaoberá sa predovšetkým priepastnými rozdielmi medzi ľuďmi a národmi, medzi tzv. prvým, druhým, tretím a štvrtým svetom, a zároveň poukazuje na spôsob riešenia tejto nepriaznivej situácie, ktorým je integrálny rozvoj a solidarita medzi ľuďmi. Človek je napriek tomu, že má veľa nespokojný – ak jeho vnútorné túžby nemajú naplnenie. Je rozdiel medzi „byť“ a „mať“. Centesimus annus (o poklade sociálneho učenia Cirkvi) – 1991 Pápež poukazuje na prorockú hodnotu encykliky Rerum novarum, o ktorej svedčí najmä skúsenosť sveta s komunizmom, s dvomi svetovými vojnami, a pod. Encyklika opätovne podčiarkuje právo jednotlivca na súkromné vlastníctvo, ale zároveň zdôrazňuje všeobecné určenie dobier. 4.5 Benedikt XVI. a encyklika Caritas in veritate Caritas in veritate (o integrálnom ľudskom rozvoji v láske a v pravde) – 2009 Pápež podčiarkuje potrebu integrálneho ľudského rozvoja (tzn. rozvoja celého a každého človeka), ktorého hybnou silou je láska v pravde. Pravda o rozvoji spočíva v jeho celistvosti: ak sa netýka každého človeka a celého človeka, rozvoj nie je pravým rozvojom. (Nestačí materiálny rozvoj – treba aj morálny.) (A okrem pravdy a spravodlivosti treba aj lásku. Lebo sociálny svet nerastie len cez práva a povinnosti, ale aj cez solidaritu a lásku.) 4.6 František a encyklika Laudato si Laudato si (o starostlivosti o náš spoločný domov) – 2015 Pápež v nej podčiarkol a osvetlil základné témy o ochrane životného prostredia. (Stav životného prostredia, klimatické zmeny, prístup k pitnej vode, znečisťovanie ovzdušia...) Hovorí tu aj o novom spoločenskom princípe tzv. trvalej udržateľnosti Ide o stabilné zabezpečenie ekosystému a prirodzenú regeneráciu pozemských zdrojov. Aby sa dalo človeku dôstojne žiť na planéte ZEM a akú zem necháme ďalším generáciam. 5. Princípy a hodnoty Katolíckej sociálnej náuky Stále platné princípy resp. zásady Katolíckej sociálnej náuky vytvárajú opravdivé a charakteristické základy tohto učenia. Ide o štyri základné princípy: 1) princíp ľudskej dôstojnosti 2) princíp spoločného dobra 3) princíp subsidiarity 4) princíp solidarity Okrem týchto zásad Katolícka sociálna náuka definuje aj svoje základné hodnoty. Opäť ide o štyri základné hodnoty: 1) pravda 2) sloboda 3) spravodlivosť 4) láska Medzi princípmi a hodnotami Katolíckej sociálnej náuky je úzky vzájomný vzťah, pretože hodnoty sú vlastne ciele, ktoré chcú princípy dosiahnuť. 5.1 Princíp ľudskej dôstojnosti Cirkev vidí v človeku, v každom človeku, živý obraz samého Boha. Možno povedať, že celý sociálny život je zameraný na ľudskú osobu a jej dôstojnosť. „Čokoľvek ste urobili...“ O ľudskej dôstojnosti rozhoduje ľudská prirodzenosť tzn. sme obdarený - rozumom - slobodnou vôľou - schopnosťou milovať To sú typické vlastnosti ľudskej prirodzenosti. Človek nemôže byť zredukovaný na predmet. Pozor: aby sme ľudí nehodnotili podľa „užitočnosti“ pre nás... Spravodlivá spoločnosť sa môže budovať jedine vtedy, ak zachová úctu k transcendentálnej dôstojnosti ľudskej osoby. (Sme povolaní pre večný život.) Cirkev vo svojom učení veľmi zdôrazňuje aj rovnosť v dôstojnosti všetkých osôb. Odlišnosť, ktorá jestvuje medzi ľuďmi, nenarúša ich rovnosť. (Muž a žena rovnaká dôstojnosť – no prirodzená rozdielnosť.) Princíp dôstojnosti ľudskej osoby možno predstaviť v nasledujúcej definícii: „Jednotliví ľudia sú a musia byť základom, cieľom i subjektmi všetkých ustanovizní, v ktorých sa prejavuje a uskutočňuje spoločenský život. Ľudská osoba nemôže byť podriadená žiadnemu „vyššiemu“ cieľu, lebo práve ona je tým najvyšším cieľom všetkých spoločenských štruktúr.“ 5.2 Princíp spoločného dobra (bonum comunae) Spoločné dobro znamená vytváranie takých podmienok sociálneho života, aby sa jednotlivci a rodiny (organizácie) mohli plnšie a ľahšie rozvíjať. A tak dosiahli im vlastnú dokonalosť. V tomto spočíva aj dôvod jestvovania spoločnosti (štátu) – aby každému jednotlivcovi umožnila rozvinúť osobné potenciály (podľa jeho možností, záujmov a individuálnej práce). (Ide o legislatívne úpravy – pokiaľ vieme zo svojho oboru upozorniť na možnosť zlepšenia – treba tak urobiť. Ale aj v bežných veciach máme podiel na spol. dobre napr. či hádžem odpadky na zem, šetrím vodu...) Spoločné dobro: Nie je súčet jednotlivých dobier jednotlivcov. Je to skôr vytváranie životného priestoru, podmienok, princípov... pre život. Majúc na zreteli slovné spojenie „bonum comunae” je potrebné zdôrazniť „spoločný charakter” tohto spoločného dobra. Len také dobro, ktoré je skutočným dobrom celej spoločnosti a zároveň každého človeka žijúceho v tejto spoločnosti, možno nazvať spoločným. Pre celú spoločnosť i pre každého jedného človeka je skutočným dobrom čoraz plnšia aktualizácia svojich možností, takých, ako napr.: poznania, lásky, tvorivosti atď. Zásady sv. Tomáša Akvinského dotýkajúce sa spoločného dobra: 1. Spoločné dobro má prednosť pred privátnym dobrom - ak ide o dobrá toho istého druhu. (Má to pravidlá – nemôžeme napr. nespravodlivo chcieť odkúpiť pôdu, ktorá má hodnotu 50€ za 1m2 za 10€ len preto, lebo je to pre spoločné dobro.) 2. Dobro duše nemožno podriadiť inému dobru. 5.3 Princíp subsidiarity (Formuloval Pius XI. Quadragesimo anno) „Organizačne vyššie spoločenstvo nemá zasahovať do kompetencií nižšieho spoločenstva (preberať ich), ale má mu umožniť naplnenie svojich kompetencií. V prípade zlyhania má vypomôcť (pomôcť k svojpomoci), avšak len dovtedy a do tej miery, kým príslušné spoločenstvo nebude schopné danú kompetenciu realizovať.“ Na druhej strane jednotlivec alebo organizačne nižšie spoločenstvo nemá prenášať kompetencie, ktoré mu prislúchajú na vyššie spoločenstvo, ale v plnej zodpovednosti za ne ich má realizovať vlastnými silami. Dôstojnosť ľudskej osoby nemožno podporovať, ak sa nepreukazuje starostlivosť o rodinu, skupiny či združenia, do ktorých sa osoby spontánne zapájajú a ktoré umožňujú ich účinný sociálny rast. Štát môže vo výnimočných prípadoch vykonávať zástupnú funkciu – napr. ak rodina nie je schopná plniť svoje poslanie, v prípade vážnej nerovnováhy a sociálnej nespravodlivosti. Charakteristickým dôsledkom subsidiarity je účasť a aktivita ľudí na živote spoločnosti – vo voľbách, vo verejnom a spoločenskom živote a pod. 5.4 Princíp solidarity Nakoniec prichádzame k štvrtému princípu Sociálnej náuky Cirkvi, ktorý však bol výslovne definovaný ako prvý – v encyklike Leva XIII. Rerum novarum v roku 1891. Je ním princíp solidarity. „Princíp solidarity je povedomie spoluzodpovednosti a vzájomnej závislosti medzi členmi spoločenstva a povinnosť ´silnejších´ členov postarať sa o ´slabších´ členov.“ Solidarita neznamená lacnú toleranciu hriechu, ale bratskú pomoc, ktorú preukazujú silnejší slabším. Klasickým príkladom solidarity medzi ľuďmi je vzťah „rodičia a dieťa“. Dieťaťa nakŕmim, prebalím, ale potom samo má prebrať na seba tieto úlohy. A aj práce v domácnosti – má pomáhať v rámci schopností – prispieva k dobru domácnosti – nie len, že nech sa rodičia starajú stále o mňa. Ak zomrú rodičia – postarať sa majú príbuzní – a ak oni nie – až tak ústav. /Tu je aj subsidiarita./ Solidarita je pevné a dôsledné rozhodnutie angažovať sa za spoločné dobro: za dobro všetkých a každého jedného, pretože všetci sme naozaj zodpovední za všetkých. 5.5 Hodnoty Katolíckej sociálnej náuky Všetky sociálne hodnoty resp. hodnoty Katolíckej sociálnej náuky (pravda, sloboda, spravodlivosť a láska) sa vzťahujú na dôstojnosť ľudskej osoby a podporujú jej pravý rozvoj. 1) Pravda: Ľudia sú povinní osobitným spôsobom nepretržite smerovať k pravde, rešpektovať ju a zodpovedne o nej svedčiť. 2) Sloboda: Sloboda človeka je presvedčivým dôkazom o tom, že je stvorený na Boží obraz, a preto je aj znamením vznešenej dôstojnosti ľudskej osoby. Sloboda znamená schopnosť podriadiť sa pravde, a nie pravdu podriadiť sebe, svojím túžbam a chúťkam. (Sloboda – nie je robím si čo chcem. Ale volím dobro a zavrhujem zlo. Kresťan rozlišuje dobro a zlo v DESATORE.) 3) Spravodlivosť: Spočíva v stálej a pevnej vôli dať Bohu a blížnemu to, čo im patrí. Je „prvou cestou lásky“ – je jej akoby minimálnou mierou. (Som neužitočný sluha - urobil som, čo som bol povinní urobiť.) 4) Láska: Láska predpokladá a presahuje spravodlivosť: spravodlivosť „musí nájsť svoj doplnok v láske“. Láska prevyšuje spravodlivosť, pretože milovať znamená dávať – ponúknuť „moje“ niekomu inému. (Žiadnemu zákonodarstvu sa nepodarí – bez lásky – presvedčiť ľudí, aby žili v pokoji medzi sebou.) Milovať blížneho na sociálnej úrovni znamená využiť všetky možné sociálne prostriedky na zlepšenie jeho života, alebo odstrániť sociálne faktory, ktoré zapríčiňujú jeho núdzu.