Prednáška Zelená logistika PDF
You are viewing a limited preview. Upgrade to access the full document.
Upgrade NowDocument Details
Uploaded by TerrificGoshenite7645
Tags
Summary
This document provides a lecture on Green Logistics. It covers the fundamentals of logistics, outlining key concepts, the relationship between logistics & the environment, and business applications.
Full Transcript
Zelená logistika Podmienky absolvovania predmetu 1. účasť na cvičeniach – povinná účasť – možná absencia 3 hodiny 2. odovzdanie a prezentovanie semestrálnej práce na určenú/zvolenú tému (max. 30 b, min. 16 b) 3. absolvovanie skúšky – formou testu (min. počet bodov 36,...
Zelená logistika Podmienky absolvovania predmetu 1. účasť na cvičeniach – povinná účasť – možná absencia 3 hodiny 2. odovzdanie a prezentovanie semestrálnej práce na určenú/zvolenú tému (max. 30 b, min. 16 b) 3. absolvovanie skúšky – formou testu (min. počet bodov 36, max. 70 b) Osnova predmetu 1. Logistika – základné pojmy 2. Aplikačné oblasti logistiky – eko-logistika (reverzná logistika, zelená logistika) 3. Zelená logistika – vymedzenie pojmu 4. Nástroje zelenej logistiky 5. TUR 6. Posudzovanie vplyvov na ŽP 7. Environmentálna politika 8. Environmentálny monitoring a riziká 9. Ekobilancia 10. EMS 11. Ekodizajn, environmentálne označovanie výrobkov 12. Environmentálne hodnotenie životného cyklu výrobku 1. Logistika – základné pojmy 1. 1. Pojem logistika Pojem logistika bol použitý už za doby Leona IV., byzantského cisára (865-912). Slovo ”Logistik” je z etymologického pohl'adu slovo gréckeho pôvodu. Logizmus - (výpočet, úvaha, plán), logistikos (vypočítaný, logicky mysliaci), logos (súdnosť), logo (myslieť). Termín "logistika" ako odborný výraz použil v práci “Náčrt vojenského umenia” v roku 1837 švajčiarsky generál N.Jomini. Logistiku chápe ako vedu o riadení pohybu, zásobovaní a ubytovaní bojujúcich jednotiek. Definícia Logistiky - logistika ako veda o riadení tokov a reťazcov. Logistika - je taký spôsob riadenia, pri ktorom uplatníme : systémový prístup koordináciu plánovitost' algoritmické myslenie globálnu optimalizáciu. Systémový prístup uplatníme tak, že na procesy a objekty, ktoré riadime, pozeráme ako na “systémy”. t.j. berieme do úvahy všetky prvky (elementárne procesy) a vzťahy medzi nimi. Určíme vzťahy na ostatné procesy (systémy) a definujeme cieľ riadenia. Systémový prístup tiež znamená uplatnenie metodiky : dekompozícia - analýza - cieľ- syntéza. Princíp koordinácie je v logistike nevyhnutný, ak na proces uplatníme systémový prístup. Pretože väčšina procesov je vytvorená z viacerých prvkov (procesov, zariadení, výrobných úsekov, závodov...) ich lokálne ciele je potrebné zosúladit' z globálnym cieľom celého systému. Preto logistické systémy majú hierarchickú štruktúru riadenia Vzhľadom na prevažne časové kritéria pre ovplyvnenie nákladov využíva logistika princípy prognózovania, plánovania, programovania cieľov a priebehu jednotlivých elementárnych procesov, ktoré sa realizujú s algoritmickou dôslednosťou na všetkých úrovniach. Princíp algoritmického myslenia využíva princíp z vytvárania programových algoritmov, kde každá vetva algoritmu musí byť dôsledne realizovaná, uzavretá, nič sa nemôže nechať na náhodu, neuzavreté. Plánovitosť, systémový prístup a koordinácia procesov musí byť zastrešená globálnou optimalizáciou preto snahou operatívneho plánovania je formovať skupiny. Z uvedeného vyplýva, že lokálne kritéria optimalizácie musia sa prispôsobiť nadradenému globálnemu kritériu, napr. max. zisku, minimálna spotreba energie, dodržanie termínov a podobne. 1. 2. Usporiadanie logistiky Priestorom skúmania sú otázky materiálových tokov, tokov energií a informácií z hľadiska priestoru, času, skladovania. Predmetom skúmania je nákup materiálu, sklady, výroba, manipulačné a dopravné prostriedky, informačný systém, predaj a dodávky odberateľom. Pri uplatňovaní logistiky sa vždy zaoberáme predmetom (čo), miestom (kde), časom (kedy), vlastnosťami, parametrami, kvalitou (aké) a odberateľom (komu). Priestor logistiky začína od zákazníka, jeho záujmu a nášho marketingového pôsobenia cez realizáciu jeho požiadaviek vo forme výrobku resp. služieb po odovzdanie tovaru zákazníkovi, záručný a pozáručný servis. V priestore zákazník - firma - zákazník prebieha : tok materiálový (od zákazníka suroviny, polotovary, náhradné diely a pod. k firme, vo firme výrobný proces, k zákazníkovi vyrobený tovar), tok informačný (dopyt, objednávka, vo firme plánovanie, bilancovanie, kalkulácie a pod. k zákazníkovi zmluva o dodaní tovaru, cestu dopravy tovaru do bodu preberania ), tok finančný (z firmy k zákazníkovi, platby za suroviny, faktúry za výrobky a opačne faktúry za suroviny a platby za výrobky, cestu a spôsob realizácie platieb). 1. 3. Podniková logistika Podniková logistika sa člení : finančnú ( nákupnú ) logistiku obchodnú ( distribučnú ) logistiku výrobnú logistiku personálnu , skladovú logistiku Logistika výroby a obchodu sa nazýva priemyselná logistika. 1.4. Výrobná logistika Výrobná logistika je systémová veda, ktorej predmetom skúmania sú materiálové toky. Jej úlohou je vytvárať väzbu medzi jednotlivými prvkami podniku ako je riadenie z hľadiska času, kvality pri zabezpečovaní zisku. 3. Výrobný proces Výrobný proces a jeho klasifikácia Výroba - systém výrobných procesov a ich zabezpečenie na určitej organizačnej jednotke podniku Kritéria na riadenie: ekonomické, (zisk, náklady, produktivita, cena... ) Výrobné procesy - systém výrobných, dopravných, manipulačných a skladovacích operácií súvisiacich s výrobou určitého výrobku. Kritéria na riadenie: ekonomicko-technologické (technické parametre ) Technologické procesy - fyzikálne, ekonomické procesy nad materiálmi, ktoré účelovo menia parametre spracovávaného materiálu. Kritéria na riadenie: technologické. Výsledkom výrobného procesu je výrobok. Výrobok môže byť surovina, polotovar, súčiastka alebo finálny výrobok. Dôležité vlastnosti výrobku nazývame parametre výrobku. B. Klasifikácia výrobných procesov Podľa sortimentu Podľa sortimentu výstupov výrobného procesu rozdeľujeme procesy na homogénne (úzky sortiment) nehomogénne..(široký sortiment) Podľa zmeny v čase Zmena dynamického stavu výrobného procesu v čase sa môže uskutočniť : spojité ( tepelné, hutnícke... ) diskrétne ( elektro, strojár...) kombinované Podľa toku materiálu Materiál nemusí cez linku stále pretekať priamo ale môže sa do nej po dokončení jednej operácii vrátiť. Preto procesy rozdeľujeme na : dopredné zaväzbené Výrobková stratégia Z hľadiska početnosti vyrábaných výrobkov môžme ich rozdeliť do troch skupín: a) výrobky vyrábané na objednávku Špeciálne navrhovaného pre daného zákazníka, podľa jeho priania a požiadaviek. Takýto výrobok nie je bežný na trhu. Jeho charakteristiky sú : - jedinečnosť - čas dodania - vysoká kvalita Náklady a cena sú menej dôležité faktory b) štandardizované výrobky výrobok je bežne k dosiahnutiu na trhu Jeho charakteristiky sú : - dôležitá je cena - malé rozdiely medzi výrobkami rôznych výrobcov - kvalita je dôležitá, nie rozhodujúca c) stredná kategória množstvo výrobkov je dostupných na trhu, mnohé je možné objednať u výrobcu s malými úpravami Životný cyklus výrobku je čas počas ktorého je výrobok na trhu je závislý od výrobnej stratégie Životný cyklus výrobku má obyčajne štyri fázy : Nábeh - malé predané množstvá, vstup na trh Rast - stále rastúce množstvo predavých výrobkov (znakom je veľká kladná derivácia krivky života) Vrchol - šláger na trhu, najväčšie predané množstva (derivácia krivky sa blíži k nule) Pokles - ústup výrobku z trhu, klesajúce predané množstva (záporná derivácia krivky) Typy výrobných systémov Procesne orientované výrobné procesy : Výrobný proces - pre výrobu výrobkov na objednávku, musí byť vysoko pružný a adaptívny. Musí byť schopný vyrábať podľa špecifikácie a požiadaviek zákazníka. Tok položky (výrobku) cez výrobný úsek je definovaný individuálnymi požiadavkami jednotlivých komponentov, takže cesty pohybu výrobkov sú rôzne. Majú diskrétny charakter. Ich zobrazenie má sieťovú štruktúru. Výrobkovo orientované výrobné procesy : Výrobkovo orientované výrobné procesy podporujú veľké množstvá štandardných výrobkov majú väčšinou spojitý charakter, ako napr. petrochémia, hutníctvo, banícka výroba z homogénnych procesov a automobilový, elektrotechnický priemysel z nehomogénnych procesov. Výrobné stroje, pracoviská sú väčšinou usporiadané do linky v postupnosti výrobných operácií, uskutočňovaných na výrobku podľa technologického postupu. Logistický reťazec Logistický reťazec Logistický reťazec (ďalej len LR) je možné definovať ako súhrn organizačných jednotiek, agentúr, alebo inštitúcii vo vnútro firmy alebo mimo nej, ktoré vykonávajú funkciu podporujúcu marketing daného produktu. Marketingové funkcie sú obsiahnuté v rôznych činnostiach, ako sú: nákup, predaj, preprava, skladovanie, triedenie, financovanie, preberanie trhového rizika, poskytovanie marketingových informácií. Každá organizačná jednotka, inštitúcia alebo agentúra, ktorá vykonáva jednu alebo viac marketingových funkcií sa stáva článkom LR s cieľom realizovať distribučný tok. Štruktúru LR určujú logistické funkcie, respektíve činnosti, ktoré jednotlivé články LR vykonávajú. Štruktúru LR ovplyvňuje: - miera kontroly nad jednotlivými článkami reťazca, - výkonnosť jednotlivých funkcií – ako je rýchlosť dodávky tovaru, rýchlosť komunikácie a tiež náklady na prevádzku daného LR. LR delíme na: 1. priamy LR – od výrobcu rovno ku konečnému užívateľovi, spotrebiteľovi. Poskytuje najvyššiu mieru kontroly nad výkonnosťou marketingových funkcií, náklady na distribúciu sú v tomto prípade oveľa vyššie, takže firmy musia týmto spôsobom realizovať buď veľké objemy predaja alebo musí ísť o veľkú koncentráciu trhu. 2. nepriamy LR – je charakterizovaný tým, že značnú časť nákladov a rizík preberajú externé inštitúcie, respektíve tzv. sprostredkovatelia (napríklad dopravcovia, verejné skladové zariadenia, veľkoobchodné firmy a pod.), takže výrobca dostane za predanú jednotku menšiu tržbu. Medzi rozhodujúce faktory vzniku LR patria: 1. do procesu zmeny sa zapájajú sprostredkovatelia, ktorí sú schopní zvýšiť výkonnosť distribučného reťazca formou pridanej hodnoty času, miesta a vlastníctva, 2. sprostredkovatelia sú schopní vyrovnávať nesúlad sortimentu výrobcu tým, že uskutočňujú triedenie a združovanie tovaru podľa požiadaviek trhu, 3. obchodné firmy majú k dispozícii také štruktúry, kde dochádza k rutinným transakciám, 4. logistický distribučný reťazec uľahčuje spotrebiteľom orientáciu na trhu a tým ľahšie vyhľadávanie tovaru. Základným cieľom LR je poskytovať konečnému spotrebiteľovi žiadanú kombináciu výstupov, a to pri minimálnych nákladoch. Základnú štruktúru LR vytvárajú samotní spotrebitelia tým, že vyžadujú (odoberajú, kupujú) len určité kombinácie ponúkaných výstupov. Optimálna štruktúra LR nastane vtedy, keď žiadna iná skupina organizácii (obchodných firiem), nevytvára väčší objem zisku alebo vyššiu spokojnosť zákazníkov v prepočte na peňažnú jednotku výrobných nákladov na daný výrobok. Teória štruktúry LR je založená na koncepciách odkladu a špekulácie. Koncepcia odkladu Podľa koncepcie odkladu je možné znížiť náklady tým, že: - zmeny v podobe a v identite konečného produktu sa posunú (odložia) až na posledné možné miesto v rámci LR, - umiestnenie zásob sa posunie až na posledný možný okamih, pretože náklady spojené s rizikami a neistotou sa zvyšujú tým, ako rastie špecifičnosť výrobku. Výsledkom koncepcie odkladu sú úspory, pretože odklad presúva diferenciáciu výrobku bližšie k okamžiku nákupu, teda do doby, keď je ľahšie predpovedať dopyt. Koncepcia špekulácie Špekulácia znamená opak metódy odkladu. Firmy zapojené do LR riziko nepresúvajú, ale naopak ho na seba zámerne berú. Špekulácia tak znižuje náklady formou: - úspor vzniknutých zavedením veľkovýroby, - podávaním veľkých objednávok, čo znižuje náklady na vybavovanie objednávok a na dopravu, - znižuje počet situácií, kedy dôjde k vyčerpaniu zásob a s tým spojenýcj nákladov, - znižuje neistotu. Návrhom LR by sa mala firma začať zaoberať vždy, keď vstupuje na trh s novým výrobkom alebo keď existujúci výrobok nespĺňa stanovené výkonnostné ciele. Proces návrhu LR sa skladá z nasledovných krokov: 1. stanovenie cieľov, 2. vytvorenie stratégií, 3. zistenie alternatívnej štruktúry LR, 4. ohodnotenie alternatívnej štruktúry, 5. výber štruktúry, 6. zistenie alternatív pre jednotlivé články LR, 7. ohodnotenie a výber jednotlivých článkov, 8. meranie a hodnotenie výkonu LR, 9. nové ohodnotenie alternatívy v prípade: - neplnenia stanovených cieľov, - ak sa objaví nová atraktívna možnosť. Manažment by mal pri návrhu LR zvažovať tieto charakteristiky: - hodnota výrobku, - technická zložitosť výrobku, - miera prijímania výrobným trhom, - možnosť nahradenia výrobku, - hmotnosť a objem produktu, - trvanlivosť výrobku, - stupeň koncentrácie trhu, - serióznosť, - šírka sortimentu. Charakteristika SCM (Supply Chain Management) Definícia SCM krátkodobým cieľom SCM je zvýšenie produktivity, zníženie zásob a priebežných dôb výroby, zatiaľ čo dlhodobý cieľom je zvýšiť spokojnosť zákazníka, trhový podiel a zisk všetkých členov LR. Medzi hladné dôvody zavedenia SCM patria: zníženie nákladov, zásob a priebežných dôb výroby, zvýšenie kvality, zvýšenie dodávok a spoľahlivosť – služby zákazníkom, využitie zdrojov, ktoré nie sú k dispozícii interne alebo prístup k novej technológii, narastanie produktivity, vstup na nové trhy, zvýšenie trhového podielu, udržanie dostatočnej flexibility na meniace sa trhové podmienky, efektívne využitie ľudských zdrojov, uvoľnenie kapitálových zdrojov pre ziskovejšie operácie, zameranie sa na kľúčové kompetencie a ziskovosť, získať výhodu na konkurencii. Pre realizáciu SCM sú najdôležitejšie nasledovné princípy: integrované chovanie medzi zákazníkmi a dodávateľmi, zdieľanie informácii na všetkých stupňoch LR, spolupráca v celom reťazci, jasné ciele a očakávania od všetkých partnerov, integrácia procesov v reťazci. Medzi hlavné znaky SCM patrí: riadenie zásob v rámci celého LR, efektívnosť nákladov v celom LR, dlhodobý časový horizont, spoločné plánovanie a vzájomné zdieľanie informácii a monitoring, koordinácia v niekoľkých úrovniach LR, zdieľanie vízie a kompatibilná podniková kultúra, menší počet dodávateľov a zameranie sa na rozvoj vzťahov s kľúčovými dodávateľmi, korektné zdieľanie rizík a odmien. ZELENÁ LOGISTIKA Vyučujúci: doc. Ing. Nikoleta Mikušová, PhD. nikoleta.mikusova@tuke.sk OBSAH PREDNÁŠKY 1. Pojem zelená logistika – definícia, pojmy ekológia, environmentalistika, ekologické a environmentálne zákony 2. Vplyv výroby a spotreby na ŽP 3. Environmentálna politika 4. Environmentálna politika a organizácia ZELENÁ LOGISTIKA Ekologická logistika, environmentálna logistika ZL = aplikačná oblasť logistiky, ktorá študuje a minimalizuje dopady logistiky na životné prostredie 1.1 Ekológia Autorom pojmu a termínu ekológia je nemecký zoológ a filozof Ernst Haeckel, ktorý v roku 1886 vyčlenil v rámci zoológie ekológiu ako „vedu o vzájomných vzťahoch organizmov k ich anorganickému a organickému prostrediu“, neskôr ako „ekonómiu prírody“. O sto rokov neskôr Odum (1966) definuje ekológiu ako vedu o štruktúre a funkcii prírody. Z celého radu ďalších funkcií vyplýva, že ekológia je veda, ktorá skúma a vysvetľuje vzťahy medzi organizmami navzájom a medzi organizmami a ich prostredím. Objektom skúmania ekológie nie je organizmus alebo zložky prostredia, ale vzťahy a procesy. Prostredie tvorí súbor fyzikálnych, chemických a biologických činiteľov (faktorov), ktoré priamo alebo nepriamo vplývajú na životné procesy organizmu. Z praktických dôvodov sa rozlišuje: Všeobecnej prostredie ako miesto rastu a života organizmu – makroprostredie, Bezprostredné (životné) prostredie organizmu – mikroprostredie. Zložky prostredia organizmov sa rozdeľujú podľa rôznych kritérií. Najčastejšie sa delia na: – Neživé (abiotické – vzduch, voda, pôda a pod.), – Živé (biotické). Organizmus a prostredie Vo všeobecnosti medzi organizmami a ich prostredím existujú určité vzťahy (interakcie). Je to výmena látok, energie, informácií a pod. Organizmus vníma podnety a reaguje na ne. V prirodzenom prostredí na organizmus pôsobí súčasne komplex podmienok prostredia, ktoré sa často menia celkom nezávisle od seba. Každý organizmus musí preto vnímať zmeny vo svojom prostredí a odpovedať na ne spôsobmi, ktoré mu zabezpečia prežitie. Na vzťah medzi organizmom a jeho prostredím existujú dve predstavy: 1. podľa koncepcie ekologického optima organizmus môže existovať, rozmnožovať sa a rásť v určitých, viac alebo menej priaznivých (optimálnych) podmienkach prostredia, t.j. v rozmedzí určitých hraníc podmienok prostredia. Hranice prostredia sa nazývajú aj obmedzujúce podmienky – limitujúce faktory. Optimálne podmienky sú medzi týmito hranicami (limitmi). 2. podľa koncepcie ekologického stresu nepriaznivé podmienky prostredia vyvolávajú v organizme odpovede (reakcie) alebo napätie, ktoré sa prejaví obmedzenou tvorbou organickej hmoty, obmedzením a zastavením rastu a nakoniec smrťou. Ekosystém je základná stavebná a funkčná jednotka prírody. Každý ekosystém sa vyznačuje schopnosťou: autoregulácie – schopnosťou do určitej miery vyrovnávať rozdiely podmienené vonkajšími vplyvmi, udržiavať rovnováhu (stabilitu, homeostázu), regenerácie narušených častí alebo funkcií ekosystému. 1.2 Environmentalistika Environmentalistika je interdisciplinárna náuka o životnom prostredí človeka a environmentalista je človek, ktorý skúma životné prostredie človeka a zameriava sa na udržanie zdravého životného prostredia. Environmentalistika obsahovo zodpovedá ochrane a tvorbe životného prostredia, resp. starostlivosti o životné prostredie. Zákon o životnom prostredí – Zákon č. 17/1992 Z.z. Životným prostredím je všetko, čo vytvára prirodzené podmienky existencie organizmov včítane človeka a je predpokladom ich ďalšieho vývoja. Jeho zložkami sú najmä ovzdušie, voda, horniny, pôda, organizmy, ekosystémy a energia. Životné prostredie rozdeľujeme: 1. podľa vzniku jeho zložiek na: prírodné (voda, vzduch, pôda, flóra, fauna, nerastné suroviny), umelé (zložky životného prostredia, ktoré vznikli ako užitočný alebo neužitočný výsledok ľudskej činnosti), 2. podľa činnosti človeka na: pracovné, obytné, rekreačné, liečebné a pod. 3. podľa jeho rozsahu na: životné prostredie jednotlivca, skupiny ľudí a celého ľudstva. Starostlivosťou o životné prostredie rozumieme trvalý a priebežne uplatňovaný proces uskutočňovania opatrené, ktorými sa spoločnosť snaží odstraňovať negatívne dôsledky, ktoré na životnom prostredí spôsobil predchádzajúci vývoj (nedostatočne akceptujúci potreby ochrany životného prostredia) a ďalej opatrenia a činnosti, ktorými spoločnosť predchádza tomu, aby k týmto negatívnym dopadom nedochádzalo aj v budúcnosti. Starostlivosť o životné prostredie je prepojením dvoch relatívne samostatných druhov činností: 1. Ochrana životného prostredia – zdôrazňuje predovšetkým konzerváciu existujúcich hodnôt pre život a budúcnosť človeka, pripúšťa iba také zásahy do prírody, ktoré nenarušujú ekologickú rovnováhu a zabraňujú negatívnym dopadom ľudskej činnosti na životné prostredie. 2. Tvorba životného prostredia predstavuje cieľavedomé pretváranie životného prostredia podľa potrieb človeka, na základe rešpektovania komplexných zreteľov starostlivosti o životné prostredie. 1.3 Ekologické a environmentálne zákony Ekologické zákony sú prírodné (biologické) zákony – zákony, ktoré odrážajú dianie v prírode, v ekosystémoch a existujú nezávisle od vôle človeka, spoločenského a štátneho zriadenia. Človek ich môže spoznávať, rešpektovať, využívať, ale nemôže ich meniť. Environmentálne zákony sú spoločenské zákony, týkajúce sa problematiky životného prostredia. To znamená, že sa jedná o zákony, ktoré sa môžu v závislosti od spoločenského zriadenia alebo polohy a charakteru štátu meniť. Závisia od spoločenských faktorov, politických a ekonomických podmienok, životnej a kultúrnej úrovne obyvateľstva, miery vzdelanosti a podobne. Človek ich môže a niekedy, v závislosti od meniacich sa podmienok a úrovne poznania, aj musí, meniť. 2. Vplyv výroby a spotreby na ŽP Všeobecne je možné konštatovať, že bezprostrednou príčinou, ktorá vedie k znehodnocovaniu ŽP je narušovanie rovnováhy prírodných ekosystémov. K tomuto narušovaniu môže dochádzať najrôznejšími spôsobmi, tak prírodnými (rôzne prírodné katastrofy), ako aj antropogénnymi (t.j. spôsobené človekom). Tieto príčiny môžeme rozdeliť do troch skupín: 1. Neprimeraný (nadmerný) odber látok a energií z prírodných ekosystémov. 2. Neprimerané vnášanie (vypúšťanie a únik) látok a energií do prírodných ekosystémov, t.j. znečisťovanie životného prostredia. 3. Zložité kombinácie oboch spôsobov, ktoré vedú k zmenám prírodných ekosystémov. My sa budeme zaoberať predovšetkým spôsobmi antropogénneho pôvodu, ktorých hlavným zdrojom je ekonomický reprodukčný proces – t.j. výroba a spotreba určitého výrobku alebo služby, vrátane sprievodných procesov (napríklad distribúcia, skladovanie, doprava a podobne). Ekonomický reprodukčný proces, ktorým sa človek líši od iných živých organizmov, nie je samostatnou jednotkou, oddelenou od prírodných dejov, ale je pevne spojený s látkovými a energetickými tokmi, t.j. vstupmi a výstupmi. Medzi vstupy patria prírodné zdroje – suroviny, voda, vzduch, energie a podobne. Výstupmi sú emisie do ovzdušia, odpadové vody, odpadové teplo, odpady a tiež tzv. straty – neželané úniky látok a energií v dôsledku zlého manažovania, práce zariadenia a pod. 2.1 Prístup organizácii k ochrane životného prostredia Prístup organizácii k problematike životného prostredia je veľmi dôležitý, pretože určuje stratégiu ochrany ŽP, ktorú bude organizácia v praxi uskutočňovať. Celkovo je možné konštatovať, že dnes poznáme štyri základné prístupy k ochrane životného prostredia: 1. pasívny, 2. reaktívny, 3. preventívny, 4. proaktívny. 2.1.1 Pasívny prístup organizácie k ochrane životného prostredia Podstatou pasívneho prístupu sú predpoklady, ktoré sa všeobecne prijímali v nedávnej minulosti, ale o ktorých je už dnes známe, že neplatia. Jedná sa predovšetkým o tieto: odpady sú nutným sprievodným javom výrobného procesu, príroda má veľkú asimilačnú kapacitu a vypúšťané odpady je schopná zneškodňovať. Keďže pri uvedenom prístupe sa organizácia prakticky o problematiku ŽP nezaujíma, nemôže tento prístup sám o sebe byť podstatou stratégie na ochranu životného prostredia. 2.1.2 Reaktívny prístup k ochrane ŽP Reaktívny prístup je reakciou na rozvoj legislatívy ochrany ŽP v druhej polovici 20. storočia. Hlavné charakteristické znaky tohto prístupu sú: - organizácia rieši problémy životného prostredia len z dôvodu, aby sa dostala do súladu so zákonmi a nariadeniami, - organizácia sama aktívne nehľadá cesty ako zabrániť negatívnemu pôsobeniu na ŽP svojimi aktivitami, - parametre výroby sú určované charakterom výrobku, vplyv na životné prostredie sa rieši dodatočne, nezvažuje sa súčasne s voľbou výrobku, - vedenie organizácie sa o problematiku ŽP nezaujíma, pretože táto problematika nepatrí v danej dobe medzi faktory, ovplyvňujúce postavenie organizácie na trhu. 2.1.3 Preventívny prístup organizácie k ochrane ŽP Je založený na troch základných princípoch: 1. princíp prevencie 2. princíp opatrnosti 3. princíp integrácie. Princíp prevencie – predchádzať vzniku znečisťovania ŽP je oveľa lacnejší a účinnejší, než dodatočne ho odstraňovať, prípadne znášať jeho dôsledky. Princíp opatrnosti – je nutné predchádzať vzniku nielen nebezpečných a toxických odpadov, ale všetkým odpadom vôbec. Princíp integrácie – stratégia prevencie sa musí aplikovať na posudzovaný (skúmaný) proces integrálne – vo všetkých štádiách a vplyvy všetkých dopadov na ŽP sa musia posudzovať neoddelene. 2.1.4 Proaktívny prístup organizácie k ochrane ŽP Znamená tú skutočnosť, že organizácia sama aktívne hľadá cesty, ktorými sa dopad svojich činností na životné prostredie neustále znižovala. Vedie k zavádzaniu environmentálnych manažérskych systémov (EMS), ktorých podstatou je zavedenie aspektov ochrany životného prostredia do existujúceho riadiaceho systému organizácie na jej všetkých úrovniach. 3. Environmentálna politika Základ environmentálne orientovaného konania celej spoločnosti vytvára environmentálna politika a súčasne sa stáva platformou na realizáciu strategických cieľov a vývoja konkrétnych environmentálnych cieľov a programov. Východiskovými dokumentmi, ktoré sa zaoberajú environmentálnou politikou EÚ a jej celkovým smerovaním, sú environmentálne akčné programy. Hlavná úloha týchto programov spočíva v interpretácia základnej filozofie prístupu k riešeniu problémov týkajúcich sa životného prostredia v danom období a zároveň vytvárajú podklad pre tvorbu príslušných právnych predpisov. Prvý environmentálny akčný program (1974 – 1977) Bol odozvou na závery prvej celosvetovej konferencie Organizácie spojených národov (OSN) o životnom prostredí (Štokholm 1972) a znamenal začiatok samostatnej environmentálnej politiky Európskeho spoločenstva (ES). Stanovil jej prvé zásady a priority a zaoberal sa potrebami posilnenia odbornej a vedeckej bázy pre hodnotenie vplyvov na životné prostredie. Druhý environmentálny akčný program (1977 – 1981) Potvrdil princípy a ciele predchádzajúceho programu, avšak jeho ekonomický kontext, s ohľadom na ropnú krízu bol rozdielny. Odporúča nahradiť prístupy zamerané na odstraňovanie následkov znečistenia prístupmi zameranými na prevenciu a racionálne využívanie prírodných zdrojov. Tretí environmentálny akčný program (1982 – 1986) Jeho cieľom bola hlavne stabilizácia environmentálnej politiky ES v súlade s vývojom v jednotlivých členských štátoch. Štvrtý environmentálny akčný program (1987 – 1992) Týkal sa účinnej implementácie platného práva Spoločenstva, regulácie všetkých vplyvov a zdrojov znečisťovania životného prostredia. Piaty environmentálny akčný program: K trvalej udržateľnosti (1993 – 2000) Zadefinoval sedem tematických okruhov, na ktoré je potrebné zamerať pozornosť vzhľadom na ochranu prírodných zdrojov: - klimatické zmeny, - okysľovanie a znečistenie ovzdušia, - mestské životné prostredie, - pobrežné zóny, - odpadové hospodárstvo, - hospodárenie s vodnými zdrojmi, - ochrana prírody a biodiverzity. Šiesty environmentálny akčný program: Životné prostredie 2010: Naša budúcnosť, naša voľba (2001 – 2010) Navrhuje 3 spôsoby na realizáciu strategických zámerov na dosiahnutie cieľov v oblasti životného prostredia: - zlepšenie implementácie súčasných právnych predpisov v oblasti životného prostredia, - integráciu ochrany životného prostredia do rozhodovacích procesov v rámci ostatných politík, - posilnenie úlohy jednotlivcov a pomoc pri zmene modelov ich správania. 7. environmentálny akčný program s podtitulom Dobrý život v rámci možností našej planéty Je súčasťou dlhodobej vízie a stratégie smerovania EÚ v oblasti ochrany životného prostredia a klímy do roku 2050. Cieľom EÚ je, aby sme v roku 2050 žili v súlade s ekologickými limitmi planéty. Naša prosperita a zdravé životné prostredia by malo vychádzať z kruhovej ekonomiky, kde nič nie je odpadom, prírodné zdroje sú využívané trvalo udržateľným spôsobom, čo so sebou prinesie zdravšiu, udržateľnú spoločnosť, ktorá produkuje minimum skleníkových plynov. Súčasný 7. environmentálny akčný program pokrýva obdobie do roku 2020. Program sa skladá z 9 prioritných cieľov: 1. Ochrana a zlepšenie prírodného kapitálu EÚ 2. Zvýšenie efektivity využívania zdrojov, podpora zeleného, konkurencieschopného a nízkouhlíkového hospodárstva 3. Ochrana zdravia občanov EÚ pred nepriaznivými vplyvmi, rizikami a tlakmi spojenými s kvalitou životného prostredia 4. Zabezpečenie lepšieho vykonávania právnych predpisov EÚ v oblasti životného prostredia 5. Zabezpečenie využívania najmodernejších poznatkov vedy pri tvorbe environmentálnej politiky 6. Zabezpečenie dostatočných zdrojov a investícií na podporu politiky v oblasti ochrany životného prostredia a klímy 7. Zlepšenie previazanosti environmentálnej legislatívy s ostatnou legislatívou 8. Posilnenie trvalej udržateľnosti miest v EÚ 9. Zlepšenie efektivity EÚ pri riešení regionálnych a globálnych problémov súvisiacich so životným prostredím a zmenou klímy Legislatíva EÚ v oblasti životného prostredia Európska legislatíva v oblasti životného prostredia, ktorá sa vyvíjala viac ako 30 rokov, pozostáva z vyše 300 právnych dokumentov a môžeme ju rozdeliť na horizontálnu a špecifickú. Horizontálna legislatíva - Upravuje všeobecné aspekty ochrany životného prostredia. Zaraďujú sa sem najmä právne predpisy zamerané na: 1. posudzovanie vplyvov na životné prostredie, 2. systém environmentálneho riadenia a audit, 3. integrovanú prevenciu a kontrolu znečisťovania. Špecifická legislatíva Zameriava sa na jednotlivé zložky životného prostredia a upravuje nasledovné oblasti environmentálnej politiky: 1. ochrana vôd, 2. ochrana ovzdušia, 3. nakladanie s odpadmi, 4. ochrana prírody, 5. chemické látky a riziká priemyselnej činnosti, 6. biotechnológie, 7. hluk. Formovanie environmentálnej politiky SR Vznik environmentálnej politiky Slovenskej republiky je priamo spojený s konferenciou OSN o životnom prostredí a udržateľnom rozvoji v Rio de Janeiro v roku 1992, kedy bol prijatý Rámcový dohovor OSN o zmene klímy, ktorý predstavoval základný medzinárodný právny nástroj na ochranu globálnej klímy. Konečným cieľom Dohovoru je dosiahnuť stabilizáciu koncentrácii skleníkových plynov v atmosfére na úrovni, ktorá ešte nevyvoláva nebezpečné interferencie s klimatickým systémom. Dohovor o zmene klímy v SR vstúpil do platnosti 23. novembra 1994. Prvá Stratégia, zásady a priority štátnej environmentálnej politiky a prvá Správa o životnom prostredí v Slovenskej republike boli vypracované v roku 1993. V roku 1996 nasledovalo prijatie Národného environmentálneho akčného programu, ktorý obsahoval viac ako tisíc realizačných opatrení na roky 1998 – 2000 s výhľadom do roku 2010 s cieľom zlepšiť životné prostredie na úroveň porovnateľnú s vyspelými európskymi štátmi. 4. Environmentálna politika a organizácia Je prehlásenie organizácie o jej zámeroch a zásadách vzťahujúcich sa k jej celkovému environmentálnemu profilu, ktorá poskytuje rámec na stanovenie a preskúmanie environmentálnych cieľov. Je to dokument, vypracovaný samotnou organizáciou. EP umožňuje organizácii ujasniť si smerovanie a preukazuje záväzok zodpovedne spravovať svoje záležitosti, týkajúce sa ŽP. EP musí byť schválená vedením organizácie a musí byť verejne dostupná. Ako vypracovať EP? Základné východiská postupu vypracovania EP: 1. Predprípravná fáza 2. Zdroje informácií pre prípravu EP. 3. Pokyny o forme, štýle a obsahu EP, 4. Šírenie EP. 5. Uplatňovanie EP: 1. Predprípravná fáza Jej súčasťou je tzv. prípravné environmentálne hodnotenie. Význam tohto hodnotenia je v tom, že zisťuje skutkový stav organizácie v oblasti ŽP. Hodnotenie sa má venovať minimálne nasledujúcim činnostiam: 1. identifikácia relevantných environmentálnych právnych a iných požiadaviek. 2. identifikácii a hodnoteniu environmentálnych aspektov a vplyvov. Pri tom je potrebné zohľadniť aspekty a vplyvy, ktoré vznikajú: - za bežných podmienok, - za mimoriadnych podmienok, - za havarijných podmienok, - z plánovaných a budúcich činností. 3. preskúmanie existujúcich environmentálnych praktík a postupov najmä vo vzťahu k: - efektívnemu využívaniu zdrojov energie, materiálov a surovín, - riadeniu a vypúšťaniu znečisťujúcich látok do ovzdušia a vôd, - hospodárenia s odpadmi. 2. Zdroje informácií pre prípravu EP Hlavným zdrojom informácii pre prípravu EP sú výsledky tzv. prípravného environmentálneho hodnotenia. Okrem toho existuje množstvo zdrojov užitočných informácií, ktoré je možné využiť pri príprave EP: - environmentálne politiky iných organizácií, - nápady a invencia vlastných zamestnancov, - iné zainteresované strany, - schémy systému environmentálneho manažérstva. 3. Pokyny o forme, štýle a obsahu Pri písaní EP sa odporúča mať na zreteli nasledujúce znaky: - stručnosť – EP má rozpracovať ciele a zámery ohľadom ŽP, nemá to byť detailný akčný plán, - uváženie, čo má byť povedané – EP budú čítať najrôznejší ľudia, takže by mala byť napísaná tak, aby jej každý ľahko porozumel. Odporúča sa vyhýbať technickým a špeciálnym výrazom. - najlepším riešením je oddeliť vyhlásenie o dlhodobých cieľoch a zámeroch od špecifických opatrení, potrebných na ich uskutočnenie. - je potrebné získať istotu, že EP hovorí o danej organizácii. Je potrebné dbať o to, aby EP nebola príliš špecifická, nesmie byť ani príliš všeobecná. 4. Šírenie EP V prípade, že je EP vypracovaná, je dôležité zabezpečiť aby sa dostala k hlavným partnerom organizácie. Medzi nimi môžu byť zákazníci, dodávatelia, akcionári a iné kľúčové osoby podnikania, ale aj miestne organizácie. Organizácia musí byť pripravená poskytnúť (poslať) výtačok svojej EP komukoľvek, kto o ňu požiada. EP je možné zverejniť vo výročnej správe, prípadne v správe o ŽP. Výtlačok EP musí dostať každý zo zamestnancov a vrcholový manažment sa musí presvedčiť o tom, že zamestnanci EP rozumejú a chápu svoje úlohy pri jej uplatňovaní. 5. Uplatňovanie EP EP je potrebné reálne uplatňovať – konať kroky, potrebné na dosiahnutie stanovených cieľov a zámerov. Ak sa teda EP má stať realitou, je potrebné: - dôverne poznať tie aktivity, produkty a služby organizácie, ktoré nepriaznivo vplývajú na ŽP, - stanoviť si špecifické úlohy a ciele, týkajúce sa týchto prvkov, predovšetkým tých, ktoré majú alebo by mohli mať významný dopad na ŽP. - merať environmentálny profil organizácie s cieľom zistiť, či boli ciele a cieľové hodnoty dosiahnuté. ZADANIE Č. 1 Témy: 1. Volkswagen Slovakia 2. Kia Motors Slovakia 3. U.S.Steel Košice 4. Continental Matador Rubber 5. Slovenské elektrárne – jadrová elektráreň Mochovce 6. Slovenské elektrárne – tepelná elektráreň Nováky, Vojany 7. Mondi SCP, a.s. ZADANIE Č. 1 Témy: 8. Duslo, a.s. 9. Slovalco, a.s. 10. Železiarne Podbrezová, a.s. ZADANIE Č. 1 Vypracovať zadanie podľa určených tém. Predbežná osnova zadaní: 1. Úvod 2. Opis a charakteristika spoločnosti (predmet činnosti...) 3. Základné environmentálne opatrenia v spoločnosti (environmentálna politika, EMS....) 4. Záver Rozsah zadania cca 25 strán, úprava v šablóne. Príprava prezentácie v PP. Zelená logistika 7.11.2024 Environmentálny audit Environmentálny audit Na čo slúži EA? Základné pojmy spojené s EA Predmet auditu Obsah auditu Kritérií auditu Zistenie auditu Záver auditu Dôkazy auditu Audítorský tím Druhy auditu Prvostupňové audity Druhostupňové audity Audit primeranej starostlivosti Združené audity ŽP Základné kroky auditu 1. Určenie rozsahu auditu 2. Príprava auditu 3. Vykonanie auditu 4. Správy z auditu 5. Ukončenie auditu Základné požiadavky na realizáciu EA 1. Všeobecné požiadavky auditu 2. Ciele auditu 3. Rozsah auditu 4. Organizácie a zdroje 5. Plánovanie a príprava auditu 6. Činnosti pri audite 7. Správa o zisteniach auditu 8. Opatrenia pri audite 9. Frekvencia auditu Hodnotenie environmentálneho správania 1. Oblasť prevádzky 2. Oblasť manažérstva Oblasti EI 3. Oblasť ŽP 1. Absolútne indikátory Typy indikátorov environmentálneho profilu 2. Relatívne indikátory 3. Agregované indikátory 4. Indexované indikátory 1. Akceptovanie legislatívy Ako realizovať výber EI? 2. Obraz o EP organizácie 3. Akcent na všetky EI 4. Rešpektovanie zainteresovaných strán 5. Rešpektovanie koncových užívateľov 1. ŠB EI prevádzkového profilu Štartovací balíček EI 2. ŠB EI manažérskeho profilu Typológia EI 1. Typ A – popisné EI 2. Typ B – EI profilu 3. Typ C – EI efektivity 4. Typ D – EI celkovej prosperity Environmentálne manažérstvo Čo označuje pojem EM? Čo je environmentálny vplyv? Čo je cieľ EM? Dôvody pre riadenie podnikov s dôrazom na EM SEM – normy ISO radu 14 00X Zásada 1 Zásady pre EZ a EV Zásada 2 Zásada 3 Zásada 4 Zásada 5 Zásada 6 Všeobecný cieľ EZaV Zelená logistika Environmentálna správa Čo prezentuje environmentálna správa? Hlavný prostriedok oboznamovania okolia o environmentálnych záležitostiach I. 1 Prečo vydávať ES? A) Dôvody pre informovanie verejnosti o vlastnej environmentálnej situácii - Zainteresované strany - Zákonné požiadavky B) Výhody publikovania ES - Proaktívny prístup organizácie k ŽP I. 2 Ako vypracovať ES? 1. Definovanie cieľov správy a adresátov 2. Určenie obsahu ES 3. Identifikácia zdrojov informácií 4. Vypracovanie správy 5. Štandardizácia procesu prípravy správ 6. Reakcie adresátov I. 3 Definovanie cieľov správy a adresátov I. 4 Určenie obsahu ES 1. Profil spoločnosti 2. Environmentálna politika 3. Systém environmentálneho manažérstva 4. Plnenie zákonných požiadaviek 5. Vstupy 6. Výstupy 7. Environmentálne ciele a cieľové hodnoty 8. Environmentálne výdavky organizácie 9. Environmentálne záväzky I. 5 Identifikácia zdrojov informácií informačné systémy organizácie ďalšie sprostredkovanie informácií I. 6 Vypracovanie ES Štýl správy; Kvantitatívne údaje; Grafická prezentácia; I. 7 Vyhodnotenie reakcií adresátov Reaktívny prístup hodnotenia Proaktívny prístup hodnotenia Kontrolný zoznam pre prípravu ES Zelená logistika 21.11.2024 Ekobilancia Poskytuje záznamy o fyzických vstupoch, zásobách a výstupoch organizácie. vstupy výstup Hlavné kategórie ekobilancie pôda Kontaminovaá Budovy pôda Tri typy ekobilancií Stroje a Budovy zariadenia Stroje a Ekobilancia procesu Materiál pre zariadenia Ekobilancia výrobku výrobu výrobky a tuhé Energie odpady Ekobilancia organizácie Voda emisie z energetiky Vzduch Dôvody, prečo robiť ekobilanciu odpadová voda emisie do ovzdušia Environmentálne značky a vyhlásenia Čo je EZaV? Ako sa definuje pojem environmentálny aspekt? Spoločné charakteristiky pre EZ a EV stanovenie environmentálnych kritérií dobrovoľnosť značky majú zákonne chránený symbol alebo logo široko koncipované komisie prístupnosť periodické prehodnotenie Zásada 1 Zásady pre EZ a EV Zásada 2 Zásada 3 Zásada 4 Zásada 5 Zásada 6 Všeobecný cieľ EZaV Zelená logistika 24.11.2024 Environmentálna správa Čo prezentuje environmentálna správa? Hlavný prostriedok oboznamovania okolia o environmentálnych záležitostiach I. 1 Prečo vydávať ES? A) Dôvody pre informovanie verejnosti o vlastnej environmentálnej situácii - Zainteresované strany - Zákonné požiadavky B) Výhody publikovania ES - Proaktívny prístup organizácie k ŽP I. 2 Ako vypracovať ES? 1. Definovanie cieľov správy a adresátov 2. Určenie obsahu ES 3. Identifikácia zdrojov informácií 4. Vypracovanie správy 5. Štandardizácia procesu prípravy správ 6. Reakcie adresátov I. 3 Definovanie cieľov správy a adresátov I. 4 Určenie obsahu ES 1. Profil spoločnosti 2. Environmentálna politika 3. Systém environmentálneho manažérstva 4. Plnenie zákonných požiadaviek 5. Vstupy 6. Výstupy 7. Environmentálne ciele a cieľové hodnoty 8. Environmentálne výdavky organizácie 9. Environmentálne záväzky I. 5 Identifikácia zdrojov informácií informačné systémy organizácie ďalšie sprostredkovanie informácií I. 6 Vypracovanie ES Štýl správy; Kvantitatívne údaje; Grafická prezentácia; I. 7 Vyhodnotenie reakcií adresátov Reaktívny prístup hodnotenia Proaktívny prístup hodnotenia Kontrolný zoznam pre prípravu ES