GEOEKOLÓGIA 2.docx

ZÁKONITOSTI PRIESTOROVEJ DIFERENCIÁCIE FYZICKOGEOGRAFICKEJ SFÉRY, FYZICKOGEOGRAFICKÝCH KOMPLEXOV Priestorová diferenciácia fyzickogeografických komplexov, resp. fyzickogeografickej sféry – rozšírenie jednotlivých typov komplexov, ktoré nie je náhodné – chaotické, ale riadi sa určitými pravidlami –zá...

ZÁKONITOSTI PRIESTOROVEJ DIFERENCIÁCIE FYZICKOGEOGRAFICKEJ SFÉRY, FYZICKOGEOGRAFICKÝCH KOMPLEXOV Priestorová diferenciácia fyzickogeografických komplexov, resp. fyzickogeografickej sféry – rozšírenie jednotlivých typov komplexov, ktoré nie je náhodné – chaotické, ale riadi sa určitými pravidlami –zákonitosťami Planetárna pásmovitosť – horizontálna zonálnosť I. rádu Vlastná horizontálna zonálnosť – zonálnosť II. rádu Vertikálna / výšková zonálnosť (pásmovitosť, stupňovitosť) Predhorská zonálnosť Vnútrohorská zonálnosť Poznanie pôsobenia zákonitostí priestorovej diferenciácie fyzickogeografickej sféry je základom fyzickogeografickej regionalizácie. 1.PLANETÁRNA PÁSMOVITOSŤ – HORIZONTÁLNA ZONÁLNOSŤ I. RÁDU Planetárna pásmovitosť – zákonité rozčlenenie fyzickogeografickej sféry na fyzickogeografické pásma tiahnuce sa Z – V smerom, ktoré súvisle obtáčajú zemeguľu a prechádzajú cez oceány i kontinenty –na kontinentoch prechádzajú cez horské sústavy i nížiny Fyzickogeografické pásma sa priestorovo zhodujú s termickými, resp. radiačnými klimatickými pásmami Vznik fyzickogeografických pásiem je spätý s nerovnomerným príchodom slnečnej radiácie na guľovitý povrch Zeme so zákonitým zmenšovaním sa množstva slnečnej radiácie od rovníka k pólom. Severné polárne pásmo – arktické Severné subpolárne pásmo – subarktické Severné mierne pásmo Severné subtropické pásmo Tropické pásmo Južné subtropické pásmo Južné mierne pásmo Južné subpolárne pásmo – subantarktické Južné polárne pásmo – antarktické Jednotlivé súšové časti fyzickogeografických pásiem majú v mimohorských územiach horizontálne zóny (horizontálna zonálnosť II. rádu), v pohoriach vertikálne zóny (vertikálna zonálnosť). 2.VLASTNÁ HORIZONTÁLNA ZONÁLNOSŤ – ZONÁLNOSŤ II. RÁDU Horizontálna zonálnosť (vlastná) – zákonité rozčlenenie dostatočne veľkého mimohorského teritória na fyzickogeografické zóny prebiehajúce v rôznom smere Základnou príčinou vzniku je priestorová zmena makroklimatických podmienok – najmä zmena pomeru tepla a vlhkosti podmienená zmenou zemepisnej šírky, resp. dĺžky Horizontálne zóny prebiehajú v rôznych smeroch, podľa smeru pozdĺžnych osí horizontálnych zón sa rozlišujú: šírkové zóny Z – V smeru (šírková zonálnosť) – Východoeurópska nížina, Západosibírska nížina, severná polovica Afriky šikmé zóny SZ – JV smeru (diagonálna zonálnosť) – severná časť Kanady poludníkové zóny S – J smeru (meridionálna zonálnosť) – mierne pásmo Severnej Ameriky 3.VERTIKÁLNA / VÝŠKOVÁ ZONÁLNOSŤ Vertikálna zonálnosť – zákonité rozčlenenie pohoria alebo horskej sústavy na vertikálne fyzickogeografické zóny (pásma), prejavuje sa ako zákonité usporiadanie rôznych fyzickogeografických zón od úpätia pohoria až k jeho vrcholom. Základnou príčinou vertikálnej zonálnosti je zmena klimatických podmienok s narastaním nadmorskej výšky – zmena tepelnej bilancie s výškou – intenzita slnečnej radiácie s výškou pribúda, ale vyžarovanie dlhovlnnej radiácie vzrastá ešte rýchlejšie → pokles teplôt smerom nahor, súčasne vplyvom horských bariér pribúda množstvo zrážok (avšak iba do 2 000 až 3 000 m n.m., miestami do 4 000 m n.m., vyššie sa množstvo zrážok s výškou zmenšuje v dôsledku vyčerpania zásob vodných pár) Zákonitý rad vertikálnych fyzickogeografických zón na silikátových horninách v pohoriach strednej Európy: lesná zóna s podzónami: – kambizeme nasýtené a nenasýtené, spoločenstvá dubového stupňa – kambizeme nasýtené a nenasýtené, spoločenstvá bukového stupňa – kambizeme podzolované až podzolové, spoločenstvá smrekového stupňa zóna kosodreviny s podzolovými pôdami, na príliš skeletnatých lokalitách s podzolovými rankrami až kamennými moriami zóna alpínskych lúk s alpínskymi regozemami (mačinovými pôdami), v rámci ktorých sú aj alpínske rankre, areály skalných stien a kamenné moria zóna vysokohorských púští, miestami alpínske litozeme (surové pôdy), prevažne skalné steny 4.PREDHORSKÁ ZONÁLNOSŤ Predhorská (prihorská, bariérna) zonálnosť – zákonité rozčlenenie okrajových, predhorských častí mimohorských území na fyzickogeografické zóny vytvorené bezprostredným klimatickým vplyvom priľahlých pohorí. Základnou príčinou vzniku predhorskej zonálnosti je rast humídnosti podnebia smerom k pohoriu, ktorý je podmienený klimatickým vplyvom horského územia (bariérový efekt). Predhorská zonálnosť z rôznych oblastí strednej Európy: najvzdialenejšie územia od pohorí, najsuchšie a najteplejšie – černozeme, suchomilné dubové lesy bližšie k pohoriam, humídnejšie podmienky – hnedozeme, dubové a cerovo-dubové lesy pri pohoriach, najhumídnejšie podmienky – luvizeme až pseudogleje, dubovo-hrabové lesy 5.VNÚTROHORSKÁ ZONÁLNOSŤ Zákonitosť priestorovej diferenciácie vegetačnej pokrývky, ktorá sa odráža v celom prírodnom komplexe – prejavuje sa v horských sústavách, ktoré majú dostatočne rozsiahly a „široko oválny“ pôdorys – najlepším príkladom sú Alpy, ale táto zákonitosť sa prejavuje aj v Západných Karpatoch Vzduchové masy prenikajúce od Atlantika sa v týchto pohoriach silne transformujú: zrážky vo zvýšenej miere padajú v okrajových náveterných polohách (na Slovensku– Kysuce, Orava, severné úbočia Tatier), na záveterných svahoch zrážok ubúda,zvyšuje sa dĺžka slnečného svitu a insolácia, najmä vo vysokých polohách – klíma nadobúda určité rysy kontinentality. odzrkadľuje sa aj vo vegetácii v smere od okraja dovnútra horskej sústavy Vnútrohorská zonálnosť v Západných Karpatoch – v okrajových pohoriach vznikla dubová zóna, ktorú smerom dovnútra obklopuje zóna buková Najvyššia, centrálna časť Západných Karpát následkom zvýšenej kontinentality predstavuje vnútornú ihličnatú zónu (Plesník, 1995) AZONÁLNOSŤ Azonálnosť – opak zonálnosti, zákonité rozdiferencovanie fyzickogeografickej sféry (krajiny) predovšetkým v dôsledku nerovnorodosti geologickogeomorfologických pomerov, ktorá je podmienená pohybmi zemskej kôry Azonálnosť je podmienená vertikálnymi (neotektonickými ) pohybmi zemskej kôry, spravidla je skomplikovaná zonálnym členením – v pohoriach vertikálnou zonálnosťou, v predhorských častiach nížin predhorskou zonálnosťou – prvotná príčina azonálnosti spočíva v rozdiferencovaní endogénnych procesov Azonálnosť podmienená detailnou diferenciáciou geologicko-geomorfologických pomerov, ktorá je prevažne výsledkom exogénnych procesov – detailná priestorová diferenciácia prírodných terestrických komplexov na malých územiach je úzko spätá s mezoreliéfom až mikroreliéfom, s rôznou hĺbkou hladiny podzemnej vody, s petrochemickým a zrnitostným zložením substrátov či so spôsobom zásahu človeka PROVINCIONÁLNOSŤ A SEKTOROVOSŤ Provincionálnosť – zákonité rozdiferencovanie horizontálnych zón na provincie (oblasti) v dôsledku nejednotnosti klimatických, substrátovo-geomorfologických a iných pomerov Rozčlenenie zóny vysokotrávnych stepí s černozemami v bývalom ZSSR Klimaticky sa delí na dve oblasti: 1. atlanticko-kontinentálnu stepnú oblasť na Východoeurópskej nížine 2. kontinentálnu stepnú Sibírsko-Kazachstanskú oblasť Z pôdnogeografického hľadiska sa delí na provincie: Ukrajinskú, Volžsko-donskú, Severokaukazskú, Zavolžsko-uralskú, Sibírskoaltajskú, Severo-kazachstanskú a Stredosibírsku Sektorovosť – podobná provincionálnosti, týka sa horizontálnych pásiem –zákonité rozdiferencovanie pásiem na úseky (sektory) najmä v dôsledkurozdiferencovania klímy (rôzny stupeň oceanity či kontinentality). Stredná Európa – leží v oceánicko-kontinentálnom (prechodnom) sektore euroázijskej časti severného mierneho pásma ZÁKLADY FYZICKOGEOGRAFICKEJ REGIONALIZÁCIE A REGIONÁLNEJ TAXONÓMIE Tri základné spôsoby usporiadania vedeckých poznatkov a informácií: 1. Periodizácia – usporiadanie v čase 2. Regionalizácia (regionálna taxonómia) – usporiadanie v priestore, vyjadruje sa najmä kartograficky 3. Klasifikácia – usporiadanie mimo času i priestoru, proces rozkladu nejakej množiny alebo triedy indivíduí na podmnožiny alebo podtriedy na základe zvolených kritérií V geografii sa požívajú všetky tri základné spôsoby usporiadania poznatkov a informácií, dominuje však regionalizácia – geografia je priestorová veda. Podstata fyzickogeografickej regionalizácie spočíva v odhalení existujúcich prírodných teritoriálnych jednotiek, ktoré sa navzájom líšia genézou a krajinnou štruktúrou. Fyzickogeografická regionalizácia – vyčleňovanie teritoriálnych alebo akvatoriálnych jednotiek, pre ktoré platí nejaký spoločný znak –regionalizačné kritérium, a ich oddeľovanie od teritórií alebo akvatórií, pre ktoré uvedený znak neplatí. Regionalizácia ako proces – vyčleňovania rozličných regiónov na mape Regionalizácia ako stav – mapa regiónov ako výsledok procesu regionalizácie Fyzickogeografické regióny sa definujú ako časti fyzickogeografickej sféry vyčlenené na základe nejakého znaku vybraného z vlastností fyzickogeografickej sféry Regióny – navzájom sa líšiace časti zemského povrchu (fyzickogeografickej alebo geografickej sféry). Región – časť zemského povrchu vyhraničená na základe zvoleného kritéria, areál platnosti zvoleného kritéria OBSAH A FORMY REGIONALIZÁCIE A REGIONÁLNEJ TAXONÓMIE Podľa obsahu sa rozlišuje fyzickogeografická regionalizácia: odvetvová (komponentná) regionalizácia – kritériá len z jedného komponenta fyzickogegrafickej sféry (pedogeografická, klimageografická, biogeografická regionalizácia a pod.). komplexná regionalizácia – obsahom komplexnej fyzickogeografickej regionalizácie sú fyzickogeografické komplexy Podľa formy sa rozlišuje niekoľko dvojíc regionalizácií a regionálnych taxonómií: individuálna a typologická regionalizácia individuálna regionalizácia – regionalizácia – vyhraničenie a individuálna charakteristika areálov na zemskom povrchu typologická regionalizácia – regionálna typizácia – grupovanie areálov do skupín – typov podľa podobnosti (bez ohľadu na ich vzájomné susedstvo) jednostupňová a viacstupňová regionalizácia jednostupňová regionalizácia – nehierarchická regionálna taxonómia viacstupňová regionalizácia – hierarchická regionálna taxonómia formálna a funkčná regionálna taxonómia formálne regióny – relatívne alebo kvázi homogénne regióny (vyčleňujú sa na základe podobnosti vnútorných vlastností grupovaných priestorových jednotiek) funkčné regióny – paradynamické regióny (vyčleňujú sa na základe horizontálnych väzieb medzi regiónmi) Individuálna regionalizácia – každý areál na mape má v texte svoju osobitnú individuálnu charakteristiku, jedna vysvetlivka v legende mapy sa vzťahuje len na jeden areál, individuálne fyzickogeografické regióny majú spravidla vlastné mená Typologická regionalizácia (regionálna typizácia) – jedna charakteristika sa vzťahuje na viac areálov na mape Individuálnu regionalizáciu možno premeniť na typologickú a opačne. Jednostupňová regionalizácia / nehierarchická regionálna taxonómia – dané územie delíme iba raz na jednotky I. rádu Viacstupňová regionalizácia / hierarchická regionálna texonómia – dané územie delíme viackrát, jednotky I. rádu (oblasti) delíme na jednotky II. rádu (podoblasti) atď. Zonálna regionalizácia – vyčleňujú sa jednotky podmienené bioklimaticky, t. j. zonálne (horizontálne, predhorské alebo vertikálne zóny) Nezonálna regionalizácia – vyčleňujú sa jednotky podmienené hydrologickosubstrátovo-geomorfologicky, t. j. nezonálne Jednoduchá regionalizácia – vzniká použitím jedného typu kritériá, napr. len zonálna alebo len azonálna regionalizácia – jednostupňová regionálna taxonómia Zložená regionalizácia – vzniká kombináciou, zlúčením viacerých typov kritérií do jedného systému, napr. kombinácia zonálnej a azonálnej regionalizácie –viacstupňová regionálna taxonómia LOGICKÉ PRAVIDLÁ KLASIFIKÁCIE APLIKOVANÉ NA TYPOLOGICKÚ REGIONALIZÁCIU (REGIONÁLNU TYPIZÁCIU) 1. Suma vydelených tried sa musí rovnať obsahu klasifikovaného pojmu. 2. V rámci jedného stupňa danej klasifikácie (regionálnej typizácie) sa musí zachovať jeden klasifikačný znak, t. j. kritérium delenia. 3. V klasifikácii (typizácii) sa nesmú vynechávať logické stupne. LOGICKÉ PRAVIDLÁ VO VZŤAHU K INDIVIDUÁLNEJ REGIONALIZÁCII 1. Suma plôch vyčlenených regiónov sa musí rovnať ploche územia, ktoré sa delí na regióny. 2. ... pri individuálnej regionalizácii sa neuplatňuje ........ 3. V individuálnej regionalizácii sa nesmú vynechávať logické stupne. 4. Na jednom a tom istom stupni delenia sa nesmie kombinovať typologická regionalizácia (typizácia) s individuálnou regionalizáciou. ZÁKLADNÉ POSTUPY FYZICKOGEOGRAFICKEJ REGIONALIZÁCIE Regionalizácia sa vykonáva dvoma postupmi: 1. induktívnym postupom – „zdola nahor“, t. j. grupovaním, spájaním menších jednotiek do väčších celkov na základe ich podobnosti či funkčnej viazanosti – logicky dôsledný postup založený na podrobnom geoekologickom výskume, mimoriadne náročný na priestorovú kvalitu (hustotu) podstatných geoekologických informácií 2. deduktívnym postupom – „zhora nadol“, t. j. delením väčších jednotiek na menšie, hierarchicky nižšie jednotky s cieľom hľadať elementárne jednotky pre každú novú hierarchickú úroveň – tento postup zdôvodňuje potreba vykonať geoekologickú regionalizáciu aj v tých územiach, v ktorých sa neuskutočnil podrobný geoekologický výskum Často je vhodné použiť oba postupy – najskôr rozdelíme väčšie územie na regióny nižších rádov, v rámci hraníc takto vymedzených regiónov najnižšieho rádu potom vyčleňujeme jednotky induktívnym postupom, t. j. grupovaním geotopov alebo geochór Induktívne metódy metóda členenia územia na základe typizácie – na základe typologických máp fyzickogeografických komplexov jednotlivé typy komplexov grupujeme (spájame) do väčších celkov, napr. geotopy do geochor rôznych taxonomických úrovní Základný postup: 1. skúmanie tessery ; 1.1. diferenciálna analýza – skúmajú sa všetky komponenty diferencovane / osobitne, výsledkom sú primárne informácie získané terénnym výskumom ; 1.2. komplexná analýza – skúmajú sa vzťahy medzi jednotlivými komponentmi, ktoré sa realizujú rôznymi procesmi; 1.3. syntéza – typizácia tesser 2. extrapolácia tessery do priestoru – vymedzenie geotopu v priestore i na mape 3. grupovanie geotopov do geochór – metóda založená na využití množstva údajov a poznatkov potrebných pri tvorbe typologických máp fyzickogeografických komplexov → podrobnejšie a presnejšie výsledky ako v prípade deduktívnych metód Deduktívne metódy metóda superpozície, „naloženia“ máp (overlay map analysis) –naloženie čiastkových fyzickogeografických regionalizácií – v miestach, kde hranice viacerých čiastkových regiónov alebo aspoň ich úsekov sa prekrývajú, resp. prebiehajú prakticky rovnako, vymedzuje sa hranica fyzickogeografického komplexu, resp. komplexného fyzickogeografického regiónu – nepresnosti sa riešia terénnym výskumom metóda vedúceho faktora – v rámci jedného kroku sa stanoví jeden vedúci faktor, podľa ktorého sa územie delí – na nižších taxonomických stupňoch delenia sa spravidla vedúce faktory menia FYZICKOGEOGRAFICKÉ HRANICE Regióny nemôžu existovať bez svojich hraníc.Na hranici sa končí (ale vyznieva) platnosť zvoleného regionalizačného kritéria a začína sa platnosť iného regionalizačného kritéria. Na hranici sa viac či menej mení charakter prírodného prostredia. Stanovenie hraníc fyzickogeografických komplexov alebo regiónov je nevyhnutný prvok analýzy priestorovej diferenciácie fyzickogeografickej sféry, resp. fyzickogeografických komplexov. Fyzickogeografické hranice sú (v projekcii na plochu) línie alebo prechodné pásy oddeľujúce susedné prírodnopriestorové (teritoriálne, resp. akvatoriálne) komplexy, ktoré sa navzájom odlišujú hoci len jedným podstatným znakom. Hranice medzi regiónmi sa delia podľa obsahu (geomorfologické, pedogeografické, biogeografické, komplexné hranice a pod.), významnosti(v závislosti od veľkosti zmien sledovaných charakteristík geosystémov pri prechode hranicou), miery ostrosti (ostré, zreteľné, neostré a nejasné, resp. splývajúce hranice) a formy (líniové a prechodné hranice). Delenie hraníc na ostré a neostré môže byť relatívne a záleží od mierky mapy (neostrá hranica v mierke 1:10 000 sa bude v mierke 1:1 000 000 javiť ako ostrá línia). ostré hranice – podmienené sú hlavne azonálnymi faktormi, najmä geologickými a geomorfologickými neostré hranice – podmienené sú hlavne zonálne – hranice medzi pôdnymi a vegetačnými zónami často majú podobu širokých prechodných pásov, najviac neostré sú makroklimatické hranice (klimatické parametre sa v priestore menia kontinuálne) V ekológii sa pre prechodné pásy používa termín ekoton. Hranica ako prechodný pás sa vyznačuje tým, že v nej postupne vyznievajú znaky jedného regiónu a postupne sa prejavujú znaky susedného regiónu. Pri zmenšení mierky sa hranica môže viesť ako línia stredom pásu. Keď je prechodný pás vzhľadom k použitej mierke mapy dostatočne široký, môže sa považovať za samostatný región. Podľa miery stability sa rozlišujú relatívne stabilné a pohyblivé hranice. relatívne stabilné hranice – geologické, geomorfologické relatívne labilné hranice – klimatické, vegetačné, zoogeografické Podľa charakteru styku susedných regiónov sa rozlišujú: hranice kontaktu – neprekážajú vzájomným vzťahom, kontaktom či procesom medzi regiónmi bariérové hranice – prekážajú vzájomným vzťahom, kontaktom – pre niektoré procesy sú ťažko prekonateľné až neprekonateľné Podľa základného charakteru a fungovania ohraničujúcich fyzickogeografických komplexov (regiónov): hranice kvázi homogénnych a relatívne homogénnych fyzickogeografických komplexov (regiónov) – na takýchto hraniciach sa viac alebo menej výrazne mení charakter prírodného prostredia hranice paradynamických, resp. kontrastných fyzickogeorafických komplexov – súvisia s procesmi – prebiehajú tam, kde sa nejaký proces začína a kde sa končí Podľa miery syntézy využitej na vyhraničenie regiónov: hranice čiastkových regiónov hranice komplexných regiónov VŠEOBECNOVEDNÁ A APLIKOVANÁ FYZICKOGEOGRAFICKÁ REGIONALIZÁCIA Mapy všeobecnovednej regionalizácie – najčastejšie odrážajú minulosť, zachytávajú rekonštruované fyzickogeografické komplexy (geneticky rovnorodé) a často nekoncentrujú pozornosť na to, čo tieto komplexy predstavujú v súčasnosti – objektom skúmania je fyzickogeografický komplex Mapy aplikovanej fyzickogeografickej regionalizácie – zamerané sú do budúcnosti – odrážajú nielen súčasný stav komplexov, ale aj ich budúci stav a správanie, ktoré bude určované nielen prírodnými procesmi, ale aj charakterom interakcie s určitým druhom ľudskej aktivity – objektom skúmania je systém: fyzickogeografický komplex – druh činnosti alebo fyzickogeografický komplex – technické dielo Mapy aplikovanej fyzickogeografickej typizácie a individuálnej regionalizácie tvoria významné spojivko medzi komplexnou fyzickou georafiou (geoekoógiou, náukou o fyzickogeografickej krajine a jej aplikáciou v praxi– súčasti podkladov pre územné plánovanie KULTÚRNA KRAJINA A PRÍRODNO-TECHNICKÉ SYSTÉMY Kultúrna krajina – geosystém, ktorý vznikol dlhodobým ovplyvňovaním až pretváraním a využívaním pôvodnej fyzickogeografickej krajiny a formovaním sa socioekonomických systémov Kultúrna krajina je hospodárskou činnosťou človeka premenená prírodná krajina. Od prírodnej krajiny sa odlišuje svojimi vlastnosťami a štruktúrami. V kultúrnej krajine sa vyskytujú: prírodné geosystémy technické systémy socioekonomické systémy Stupne premeny prírodnej krajiny Nezmenená krajina – hospodárska činnosť človeka ju bezprostredne nezasiahla, chránené územia (arktické a vysokohorské pustatiny, ťažbou nedotknuté lesy, prírodné rezervácie) Slabo zmenená krajina – hospodárska činnosť človeka zmenila vzhľad krajiny, ale prirodzené väzby medzi prírodnými zložkami krajiny sa nenarušili (racionálne využívané lesy, prírodné lúky a pasienky, národné parky) Narušená krajina – vznikla neracionálnym využívaním prírodných zdrojov (napr. druhotné, menej hodnotné lesy) Silne narušená krajina – vznikla neracionálnym využívaním prírodných zdrojov v podmienkach neustálej nerovnováhy prírodných procesov (druhotne zasoľované pôdy, opustené odvaly) Pretvorená krajina – prírodné väzby sú cieľavedome pozmenené (polia, sady, plantáže, parky, oázy, vysušené močiare, plochy získané z mora) Umelá krajina – utvorená človekom na určitej prírodnej základni, prirodzené väzby medzi prírodnými komponentmi sú potlačené a rozrušené (zastavané plochy – sídla, priemyselné závody, komunikácie, priehrady, povrchové bane) Formy využitia zeme Zastavané plochy, poľnohospodársky a lesohospodársky využívané plochy (orná pôda, trvalé kultúry, lúky, pasienky, lesy), vodné plochy a ostatné plochy predstavujú rôzne formy využitia zeme. Z priestorového hľadiska ich možno vnímať ako uzly, siete a povrchy. Uzly – sídla, priemyselné závody a pod. Siete – spojnice medzi uzlami (cesty, železnice a pod.) Povrchy – plošné útvary, ktorých využitie je rozdielne (poľnohospodárske plochy – orná pôda, lúky, pasienky; lesy – na ťažbu dreva, na ochranu vodných zdrojov) Uzly, siete a povrchy ako priestorové štruktúry foriem využitia zeme sú základom pre pochopenie skladby a organizácie kultúrnej krajiny. Regióny kultúrnej krajiny Regióny kultúrnej krajiny sú územia vyhraničené na základe určitého kritéria vybratého zo socioekonomickej sféry. Homogénne regióny – rovnorodé podľa zvoleného kritéria na celom vyhraničenom území (napr. obilninárske, vinohradnícke, priemyselné a pod.) Individuálne regióny – neopakovateľná kriteriálna vlastnosť a individualita, neopakovateľnosť územia (vinohradnícky región Malé Karpaty) Typologické regióny – typ územia podľa opakujúcej sa kriteriálnej vlastnosti alebo typu vlastností (vinohradnícke regióny bez ohľadu na polohu) Nodálne (uzlové) regióny – môžu mať rôzne podoby; najčastejšie predstavujú rôzne druhy spádových území, v jadre ktorých je uzol (nodus). Uzol príťažlivo pôsobí v okolí na ďalšie uzly, ktoré tvoria jeho zázemie. Vyjadruje vzťahy územného jadra k jeho zázemiu. Mestá ako uzly v regióne skladbou priemyselných odvetví a službami podstatne určujú charakter väzieb so svojím zázemím a rozvojové tendencie regiónu. Vyčleňovanie homogénnych a nodálnych regiónov a ich skúmanie je veľmi dôležité a má veľký význam pre činnosť človeka. Vyčlenené regióny so svojím potenciálom a jeho poznaním poskytujú pre riadiacu sféru podklady, aby ich hospodársky rozvoj bol spätý s racionálnym využívaním prírodných zdrojov a ochranou prírody a krajiny.Podľa regiónov sa usmerňuje hospodársky rozvoj územia. Z hľadiska štátu je dôležité, aby všetky regióny boli rozvinuté, ekonomicky sa doplňovali a odstraňovali negatívne vplyvy na životné prostredie. ŠTRUKTÚRA KRAJINY AKO GEOSYSTÉMU V rámci krajiny sa rozlišujú tri subštruktúry: Prvotná (pôvodná) štruktúra – tvoria ju prevažne fyzicko-geografické prvky Druhotná (súčasná) štruktúra – tvoria ju prvky využitia zeme (land-use) a materiálne výrobky človeka, najmä technické objekty (land cover) Terciérna štruktúra – súbor nehmotných prvkov a socioekonomických javov charakteru záujmov, prejavov a dôsledkov činností spoločnosti a jednotlivých odvetví v krajine – sú priestorovým vyjadrením záujmov spoločnosti v krajine (regulujúce, vylučujúce alebo podporujúce nehmotné prvky geosystémov –snahy o vlastnenie, výlučné využívanie, rozšírenie/obmedzenie ostatných užívateľov krajiny, nároky, tlaky a regulačné vzťahy v priestore, napr. ochranné zóny, rekreačná zóna, chránené územie a pod.) Prírodno-technické systémy – samostatný typ systémov kultúrnej krajiny, ktoré sú zložené z prírodnej, technickej a riadiacej časti (priehrady s hydroelektrárňami, regulované toky, kanály, prieplavy, zavlažovacie kanály a pod.) Prírodno-technické systémy predstavujú prechod medzi prírodnými a socioekonomickými systémami. Vyznačujú sa veľmi tesnými väzbami medzi prírodnými, technickými a riadiacimi subsystémami. Priehradný geosystém – zložený z technického diela (priehradná hrádza), ktorá ale udržuje prírodnú zložku – vodu v priehradnom jazere, ktorého úroveň určuje riadiaci element (človek a jeho potreby) prírodná zložka – voda v priehradnom jazere technické dielo – priehradná hrádza riadiaci element – človek udržuje výšku vody v jazere a využíva ju podľa potreby Typy prírodno-technických systémov (PTS): ťažobné PTS – slúžia na dobývanie prírodných materiálov alebo energie (bane, lomy, pieskoviská a pod.) transportné PTS – zaisťujú prepravu materiálov s využitím prírodných zložiek (plavebné kanály, prieplavy, mosty, tunely, akvadukty, ropovody, plynovody) skladovacie PTS – zaisťujú skladovanie prírodných materiálov v podzemných rezervoároch (podzemné zásobníky plynov) regulačné PTS – umožňujú udržiavať určité vlastnosti kultúrnej krajiny na úrovni žiaducej pre ľudskú spoločnosť (priehrady, regulované vodné toky, zavlažovacie a odvodňovacie kanály) obohacujúce PTS – dochádza v nich ku koncentrácii určitých prírodných látok (saliny – odparovaním vody sa získava soľ) Štruktúru prírodno-technických systémov možno znázorniť dvoma modelmi: Odvetvový model – rozlišuje prírodné zložky (fyzickogeografické komplexy v povodí rieky až po priehradný profil – neovplyvnené výstavbou, komplexy ovplyvnené výstavbou priehradnej hrádze nad i pod hrádzou), technické dielo (priehradná hrádza, hydroelektráreň) a riadenie(riadiace centrum s regulačnou a informačnou technikou, obsluhujúci personál) Územný (teritoriálny) model – jadro PTS (priehradná hrádza, hydrocentrála, riadiace centrum a priehradné jazero), plochy majúce vplyv na priehradu (povodie rieky nad priehradou), plochy ovplyvňované PTS (rekreačné pásmo pozdĺž priehradného jazera, vodný tok pod priehradou) Väzby meniace sa v priestore i čase majú veľký vplyv i vo väzbách prírodno-technických systémov s inými fyzickogeografickými komplexami (pred priehradou – rúbanie lesa, zmena odtoku vody, splaveniny / za priehradou – regulácia prietoku riek vplýva na rast lužných lesov na nivách)