GEOEKOLÓGIA 1.docx

GEOEKOLÓGIA Geoekológia – fyzickogeografická disciplína, ktorá skúma vzájomné vzťahy medzi prírodnými komponentmi, prvkami krajiny a hodnotí prírodné procesy na určitom území – integrovaný výskum krajiny Geoekológia = komplexná fyzická geografia = náuka o krajine Environmentalistika – interdisciplin...

GEOEKOLÓGIA Geoekológia – fyzickogeografická disciplína, ktorá skúma vzájomné vzťahy medzi prírodnými komponentmi, prvkami krajiny a hodnotí prírodné procesy na určitom území – integrovaný výskum krajiny Geoekológia = komplexná fyzická geografia = náuka o krajine Environmentalistika – interdisciplinárna náuka o ochrane a tvorbe životného prostredia; riešenie otázok životného prostredia je úloha prírodných, technických a spoločenských vied Životné prostredie – viaže sa na krajinnú sféru Zeme, s ktorou je spätý život a sociálno-ekonomické činnosti ľudskej spoločnosti KRAJINNÁ SFÉRA A GEOGRAFICKÝ VÝSKUM Zem sa skladá z koncentricky usporiadaných vrstiev – geosfér. Z hľadiska geografie sú najdôležitejšie pripovrchové geosféry: Listosféra – jej vrchnú časť tvorí zemská kôra, ktorej povrchom je georeliéf Atmosféra – jej spodnú časť tvorí troposféra Hydrosféra Biosféra – rastlinstvo a živočíšstvo so svojím prostredím Pedosféra Niektorí autori vyčleňujú i kryosféru (permafrost a ľadovce), ľadovce sa však považujú za súčasť hydrosféry. Geomorfosféra – zaberá časti všetkých geosfér, v ktorých prebiehajú geomorfologické procesy Pripovrchové geosféry sú prepojené navzájom vzťahmi → vytvárajú celostný systém – fyzickogeografickú sféru. Fyzickogeografická sféra tvorí prírodné prostredie ľudskej spoločnosti. Fyzickogeografická sféra je objektom výskumu fyzickej geografie. Vo fyzickogeografickej sfére vznikla humánnogeografická (socioekonomická) sféra (antroposféra). Humánnogeografickú sféru tvorí ľudstvo – obyvateľstvo Zeme a produkty jeho činnosti (sídla, priemyselné a poľnohospodárske závody, komunikácie atď.) Humánnogeografická sféra je objektom skúmania humánnej geografie. Fyzickogeografická a socioekonomická sféra sú prepojené vzájomnými väzbami → vytvárajú jednotný systém – krajinnú (geografickú) sféru. Geografická sféra je objektom výskumu geografie. Hranice geografickej sféry Horná a dolná hranica krajinnej sféry je totožná s hornou a dolnou hranicou fyzickogeografickej sféry. horná hranica– najviac autorov sa tradične prikláňa k názoru, že vrchnú hranicu fyzickogeografickej sféry tvorí tropopauza, t.j. hranica medzi troposférou a stratosférou – vlastnosti troposféry sú vo veľkej miere podmienené jej interakciou s hydrosférou a litosférou – vrchná hranica fyzickogeografickej sféry prebieha priemerne vo výške 10 až12 km (nad rovníkom 16 až 18 km, nad pólmi 8 až 10 km) – túto hranicu však nemožno považovať za absolútne platnú, lebo v najnižšej časti stratosféry pozorujeme ešte vplyv vertikálnych prúdení vzduchu a teoretická hranica života siaha po ozónosféru s maximálnou koncentráciou ozónu vo výškach 20 až 25 km spodná hranica- Spodnú hranicu fyzickogeografickej sféry niektorí autori stotožňujú s Mohorovičičovou plochou diskontinuity (hranica medzi zemským plášťom a zemskou kôrou) alebo až s dolnou hranicou litosféry – pohyb litosferických dosiek utvára základný tektonický rámec pre formovanie krajinnej sféry Viacerí geografi (napr. Zabelin, Isačenko, Mičian) však považujú za vhodnejšie dolnú hranicu viesť v hĺbke 4 až 5 km pod pevným povrchom Zeme, po ktorú dochádza ešte k interakciám viacerých čiastkových geosfér, ktorých výsledkom je hypergenéza – súbor procesov fyzikálnej a chemickej premeny minerálov vo vrchnej časti zemskej kôry vplyvom atmosféry, hydrosféry a živých organizmov – hlbšie chýba vzduch, voda v tekutom stave, organizmy a nastupujú pomery cudzie fyzickogeografickej sfére – za limitný parameter života v hlbinách litosféry sa udáva izoterma 122°C dolná hranica biosféry – na súši v hĺbke 2,5 až 2,7 kmvo svetovom oceáne v hĺbke 5 až 5,5 km Hlbšie časti Zeme a vyššie časti Kozmu tvoria okolie krajinnej, resp. fyzickogeografickej sféry, ktoré do objektu geografie nepatrí, ale na tento objekt vplýva – preto mu geografi musia venovať príslušnú pozornosť Najdôležitejšia časť krajinnej sféry je pri zemskom povrchu – pri georeliéfe, kde sa sústreďuje voda, vznikol pôdny pokrov, je najvyššia koncentrácia organizmov, sústreďuje sa život ľudskej spoločnosti. Krajina – ľubovoľný komplexný výrez (segment) krajinnej (geografickej) sféry, ktorý obsahuje časti všetkých jej geosfér Krajina môže byť ohraničená prírodnými hranicami (napr. nížinná, horská, lesná, stepná krajina) alebo hranicami vytvorenými človekom (napr. poľnohospodárska, priemyselná, mestská krajina). Krajinu môže ohraničovať aj politická či administratívna hranica(napr. štát, kraj, okres, obec). Namiesto termínu krajina sa často používa výraz región, oblasť, teritórium a pod. Geografická krajina je zložitý heterogénny časopriestorový systém, vyhraničený na základe (ľubovoľne) zvoleného kritéria, v ktorom interagujú horniny (spolu s georeliéfom), ovzdušie, vodstvo, pôdy, rastlinstvo, živočíšstvo, obyvateľstvo a produkty jeho aktivity v priestorových štruktúrach. Súčasná geografia – veda, ktorá sa zaoberá krajinnou sférou ako celkom, ako aj jej konkrétnymi výrezmi – krajinami (regiónmi, oblasťami zemského povrchu) Základné metódy geografického výskumu Priestorovosť – štruktúrny a regionálny prístup → uplatňujú sa hlavne horizontálne vzťahy (pozdĺž zemského povrchu) štruktúrny prístup – štúdium rozmiestnenia geografických objektov a javov na zemskom povrchu (spôsob ich usporiadania –priestorová organizácia krajiny) a ich priestorovej interakcie (vzájomného priestorového pôsobenia) regionálny prístup – štúdium geografického charakteru jednotlivých oblastí (regiónov), metóda porovnávania rôznych regiónov Syntetickosť – výskum vzájomných vzťahov medzi geosférami alebo ich časťami → uplatňujú sa hlavne vertikálne vzťahy Fyzická geografia prešla v posledných desaťročiach výrazným vnútorným vývojom. Zameranie na prostý opis prírodnej krajiny bolo nahradené hľadaním zákonitostí jej usporiadania, fungovania a prognózu jej vývoja. Centrálny záujem fyzickej geografie sa posúval od poznávania georeliéfu (geomorfológie) cez rozvíjanie ďalších analytických prístupov k vzniku dnes významovo dominantnej komplexnej fyzickej geografie – geoekológie. Tieto zmeny sa nutne odrážajú i v metódach fyzickogeografického výskumu. Systémový prístup, kvantitatívna revolúcia a vznik geografických informačných systémov umožňujú vznik progresívnych geografických modelov a prognóz, zvyšuje sa však i náročnosť na kvalitu a množstvo empirických informácií. Základné zdroje primárnych fyzickogeografických informácií – jednorázový terénny výskum, stacionárny a polostacionárny výskum, metódy diaľkového prieskumu Zeme Dva hlavné vývojové smery fyzickej geografie: 1. Stredoeurópsko-východoeurópska koncepcia – existenia centrálnej, integrálnej, komplexnej disciplíny v rámci fyzickej geografie – komplexná fyzická geografia (náuka o krajine, geografická krajinná ekológia) – geoekológia Geoekológia zaberá centerálne miesto v systéme fyzickogeografických vied, ako integrujúca, syntézová, kopmplexná disciplína tvorí jeho jadro. Na základe poznatkov parciálnych fyzickogeografických disciplín vytvára obraz o priestorovom usporiadaní a fungovaní fyzickogeografických komplexov ako celostných geosystémov, resp. krajinných ekosystémov ako celostných útvarov. 2. Anglo-americká koncepcia – v rámci fyzickej geografie neexistuje žiadna centrálna, komplexná, syntézová disciplína – viaceré disciplíny zaradené do súboru geografických vied sú už dávnejšie samostatné, sú mimo fyzickej geografie a mimo nej sa rozvíjajú (najnovšie dokonca aj geomorfológia) KRAJINNÉ SYSTÉMY Systémový prístup – nie iba analýza jednotlivých krajinných prvkov a ich vzťahov či sumačné skladanie odvetvových poznatkov do celku – systém určujú najmä procesy, jeho stavy a správanie → integrovaný pohľad na problematiku krajiny ako dynamický systém v určitom stave a s určitým správaním sa Geosystém – súbor prvkov (komponentov) geografickej sféry a ich vzájomných vzťahov každého s každým, model reálnej krajiny vytvorený na základe systémovej teórie Základné modely geosystémov: Monosystémový model – prvkami sú jednotlivé komponenty geografickej sféry, dôraz je na vertikálnych vzťahoch medzi nimi Polysystémový model – prvkami sú priestorové subsystémy zložené z prvkov geografickej sféry podľa monosystémového modelu na nižšej úrovni, dôraz je na horizontálnych vzťahoch medzi nimi KOMPONENTY A ELEMENTY FYZICKOGEOGRAFICKÉHO KOMPLEXU Materiálne komponenty – hornina / časť litosféry – vzduchová hmota (masa) / časť atmosféry – voda / časť hydrosféry – pôda / časť pedosféry – rastlinstvo / časť biosféry – živočíšstvo / časť biosféry Energetické komponenty – slnečná radiácia – vnútorná energia Zeme Komponenty (zložky) nevstupujú do interakcie „en bloc“, ale iba prostredníctvom niektorých svojich vlastností, resp. častí. Komponenty sa delia na elementy – materiálne, resp. energetické časti komponentov: – určité vrstvy, horizonty komponentu (silne zvetraný skalný podklad, pôdne horizonty a pod.) – elementy bez ohľadu na vrstvy (minerály a prvky v horninách, vode, pôde, skupiny organizmov až jedince vo fytocenóze či zoocenóze) Ekosystém – za centrálny prvok sa považuje biota (biocentrizmus a antropocentrizmus) – modifikácia všeobecného modelu geosystému, kde objek i prvky systému sú tie isté, ale študujú sa len vzťahy biozložky k ostatným zložkám Komplexy rôznej veľkosti (s plochou niekoľko desiatok až stoviek m2 , niekoľko stoviek až tisícok km2 až po celú fyzickogeografickú sféru) –podľa veľkosti (plochy) sa geosystémy delia do geografických dimenzií – v každej dimenzii sa používajú iné metódy výskumu, iné mierky máp, iné spôsoby znázorňovania atď. – v rámci jednej geografickej dimenzie sa skúmajú komplexy dobre zrovnateľné Krajinná (geografická) sféra nie je statickým útvarom –podlieha vývojovému procesu. V rámci výskumu geosystémov sa rozlišuje: – priestorová štruktúra geosystémov – vertikálna (synergetická) a horizontálna (chorologická) štruktúra – časové a časopriestorové zmeny geosystémov (chronologická štruktúra) Základné typy geosystémov podľa stupňa homogenity, resp. heterogenity Kvázi homogénne geosystémy – geosystémy topickej dimenzie Relatívne homogénne geosystémy – geosystémy chorickej a vyšších dimenzií Kontrastné, paradynamické komplexy – systémy priestorovo susediacichkontrastných jednotiek spätých horizontálnymi väzbami realizovanými tokom látok a energie DIMENZIE A PRIESTOROVÉ USPORIADANIE GEOSYSTÉMOV Päť geografických dimenzií (Neef a kol., 1973; Mičian, 2008): topická, chórická, regiónická, kontinentálna a planetárna dimenzia Vertikálna štruktúra – geosystémy topickej dimenzie Horizontálna štruktúra – geosystémy chórickej, regiónickej , kontinentálnej a planetárnej dimenzie Z rôznych geografických dimenzií vyplýva hierarchická usporiadanosť geosystémov – topická dimenzia chórická dimenzia regiónická dimenzia kontinentálna (supraregionálna, subkontinentálna) dimenzia planetárna dimenzia Vertikálna štruktúra – vzťahy medzi komponentami geografickej sféry alebo ich časťami, skúmajú sa prostredníctvom monosystémového modelu → geosystémy topickej dimenzie – najmenšie fyzickogeografické komplexy, ktoré sa považujú za geograficky i ekologicky kvázi homogénne a majú rovnakú dynamiku – predstavujú základné stavebné „bunky“ prírodného prostredia – zaberajú plochu spravidla od 0,5 ha až po niekoľko km2, môžu byť však aj menšie alebo väčšie – mapujú sa do máp veľkých mierok (1:5 000, 1: 10 000, 1:25 000) – rozlišujú sa parciálne (čiastkové) a komplexné jednotky topickej dimenzie Parciálne kvázihomogénne fyzickogeografické jednotky – litotop, morfotop, hydrotop, klimatop, pedotop a biotop – najmenšie mapovacie jednotky Litotop – areál s rovnorodým geologickým podložím Morfotop – kvázi homogénna časť georeliéfu, ktorá má na celej ploche prakticky rovnaké morfometrické vlastnosti (najmä sklon a expozíciu) a rovnakú aktuálnu morfodynamiku (napr. plošný zmyv alebo akumuláciu materiálu) Klimatop – areál s rovnorodými topoklimatickými, resp. mezoklimatickými podmienkami (do úvahy sa viac berie celkové pôsobenie klímy ako jednotlivé klimatické elementy) Hydrotop – areál s rovnorodým charakterom vodnej bilancie, najmä vodnej bilancie pôdy a povrchového odtoku Pedotop – kvázi homogénny výrez z pedosféry Fytotop – areál s rovnorodým charakterom vegetačného krytu – rovnaká prirodzená potencionálna vegetácia – rastlinné spoločenstvá (fytocenózy) Významnú úlohu pri určovaní hraníc medzi jednotlivými geosystémami má georeliéf, ktorý usmerňuje tok látok a energie v geografickej sfére. Geotopy – elementárne, najmenšie komplexné fyzickogeografické a kartografické jednotky, kvázihomogénne z hľadiska vlastností jednotlivých komponentov – prakticky rovnaký geologický podklad (rovnaká hornina), georeliéf, vodná bilancia, topoklíma, pôda a pôvodne, resp. potencionálne jedna fytocenóza, na ktorú sa viaže jedna zoocenóza Fyziotop – abiogénny a biogénny blok geotopu, nezahŕňa sociogénny blok Vzťahy medzi komponentmi a elementmi komplexu (vertikálne vzťahy) –realizujú sa prírodnými procesmi – výmenou látok a energie – meranie vlastností / parametrov komponentov, polostacionárne a stacionárne výskumy Komponenty geotopu sú navzájom späté väzbami – zmena čo len jedného z nich vedie k zmene celého komplexu Tessera – výskumný bod, resp. výskumná reprezentatívna plocha Po stanovení vertikálnych vzťahov sa určuje hranica areálu okolo tessery s rovnakým charakterom komplexu – elementárny geomer – veľmi homogénny komplex Hranice elementárnych geomerov na mapách veľkých mierok sú však často veľmi členité, areály geomerov sú často nesúvislé (prerušované plôškami iných elementárnych geomerov). Topovarianty – malé „ostrovčeky“ cudzorodých geomerov a úzke prechodné „pásiky“ k susedným geotopom Elementárne geomery nie sú vhodné mapovacie jednotky ani v mapách veľkých mierok. Najmenšie komplexné fyzickogeografické a súčasne najmenšie mapovacie jednotky musia mať menej členité hranice a musia byť teritoriálne súvislé– geotopy Haase (1980) v rámci geotopov pripúšťa obmedzený výskyt heterogénnych topovariantov v tvare drobných enkláv („ostrovčekov“) alebo prechodných zón („pásikov“) s dosť rozdielnymi hodnotami fyzickogeografických parametrov – do 15 % celkovej plochy jednotlivých geotopov Monomorfné geotopy – obsahujú iba jeden elementárny geomer Polymorfné geotopy – obsahujú do 15 % cudzorodých geomerov a prechodných pásikov V kultúrnej krajine sú geotopy viac-menej pozmenené až silne pretvorené človekom – prípady, keď rôzne využitie zeme človekom v rámci jedného geotopu spôsobilo vznik určitých antropogénne podmienených rozdielov –antropogénne topovarianty (napr. orná pôda, vinice, dubový les, zastavaná plocha a dvory) Členenie geotopov podľa ich miery homogenity: Prísne monomorfné geotopy – úplne homogénne areály obsahujúce iba jeden geomer, ktorý predstavuje elementárny homogénny areál s rovnakým charakterom geokomplexu – pre značnú členitosť hraníc a rozdrobenosť, nesúvislosť areálov elementárne geomery nie sú vhodné mapovacie jednotky Monomorfné geotopy – okrem dominantného geomeru obsahujú aj jeden alebo niekoľko úzkych prechodných pásikov (ekotonov) k susedným geotopom Polopolymorfné geotopy – skladajú sa z plošne výrazne dominujúceho geomeru a malých plôšok iných geomerov Polymorfné geotopy – okrem dominujúceho geomeru obsahujú väčšiu plochu iných geomerov ako polopolymorfné geotopy Postupy veľkomierkovej geoeokologickej regionalizácie– kroky vedúce k vyhraničeniu elementárnych geoekologických jednotiek: – naloženie máp parciálnych geokomplexov – na základe autonómne vytvorených máp parciálnych geokomplexov – diferenciálna analýza – geoekologické profilovanie (metóda krokovej sondáže) – vytvorenie reprezentatívneho informačného bodového poľa, v ktorom možno dostatočne presnú polohu hranice hľadať postupmi jednoduchej interpolácie medzi výskumnými bodmi – využitie georeliéfu a krajinnej pokrývky ako hranicotvorných faktorov regionalizácie – na základe predpokladu, že jednoducho identifikovateľné hranice foriem georeliéfu a rôznych areálov krajinnej, najmä vegetačnej pokrývky sú zároveň aj hranicami geokomplexov – metóda vedúceho faktora Spravidla kombinované použitie týchto krokov s rôznou mierou dôrazu na jednotlivé kroky GEOLOGICKÉ JEDNOTKY UTVORENÉ NALOŽENÍM MÁP VYHRANIČENIE GEOLOGICKEJ JEDNOTKY METÓDOU GEOLOGICKÉHO PROFILOVANIA Z menších územných jednotiek rozdielnej vertikálnej štruktúry sa skladajú väčšie územné celky – vzťahy medzi nimi tvoria horizontálnu štruktúru –skúma sa prostredníctvom polysystémového modelu → geosystémy chórickej dimenzie Jednotky chórickej dimenzie – vzhľadom na plochu zemského povrchu pomerne malé fyzickogeografické komplexy, ktoré sú zložené zo zákonite usporiadanejskupiny, resp. skupín jednotiek topickej dimenzie – geotopov – sú homogénne len relatívne – podľa určitého kritéria, v realite sú priestorovo geograficky i ekologicky diferencované – zložené sú z rôznych, často veľmi kontrastných geotopov či typov geotopov – plocha jednotiek chorickej dimenzie je rádovo v rozpätí od niekoľkých hektárov až po niekoľko tisíc km2 – mapujú sa do máp veľkých až stredných mierok – výskum sa sústreďuje na horizontálne vzťahy medzi geotopmi a ich skupinami, ktoré sa realizujú tokom povrchovej a podzemnej vody, zvetralín alebo iného materiálu, vzduchových más, pohybom živočíchov a pod. Pri výskume sa ďalej sleduje: – zloženie jednotky chórickej dimenzie – z akých geotopov a typov geotopov sa skladá (tzv. inventár) – vedúce geotopy (dominantné), sprievodné geotopy (zaberajú relatívne malé plochy, ale sú dôležité pre celkovú charakteristiku geochory) a singulárne geotopy (ojedinelé, môžu výrazne rozšíriť obsahovú heterogenitu) – priestorová štruktúra – spôsob teritoriálneho usporiadania menších jednotiek v rámci väčších – súčasná dynamika, genéza a pod. Geografická heterogenita – označenie vnútornej diferenciácie geochory – obsahová (inventárová) heterogenita – je tým väčšia, čím viac typov geotopov sa nachádza v geochore a čím väčšie rozdiely, čiže kontrasty sú medzi charakterom typov geotopov (kontrastnosť – stupeň rozdielnosti) – priestorová heterogenita – daná veľkosťou, tvarom a charakterom usporiadania geotopov v geochóre – vzor usporiadania, resp. mozaika usporiadania Rozdrobenosť – je daná množstvom geotopov na zvolenej plošnej jednotke Kontrastnosť – je daná stupeňom rozdielu v charaktere susedných geotopov Zložitosť – určuje sa integráciou rozdrobenosti a kontrastnosti, ako aj pestrosti inventára V súvislosti so štúdiom horizontálnych vzťahov sa rozlišujú: Intrakomunikujúce geotopy – ich väzby sú orientovamé predovšetkým vertikálne (medzi komponetmi) Extrakomunikujúce geotopy – majú silné horizontálne väzby so susednými geotopmi a sú nimi výrazne ovplyvňované(napr. geotopy v strednej a dolnej časti svahu) Komplexy chórickej i topickej dimenzie sa v krajine často opakujú – na dostatočne veľkom území sa nachádzajú areály rovnakéhocharakteru, t. j. jedného typu. Geosystémy chórickej dimenzie– nanochóra, mikrochóra, mezochóra a makrochóra Nanochóra – základná chórická štruktúra, ktorá sa skladá z viacerých geneticky veľmi podobných alebo funkčne sa doplňujúcich fyziotopov, zákonite sú usporiadané do skupín ako dôsledok pôsobenia vzájomných vzťahov krajinných procesov Mikrochóra – súbor nanochór vytvorený na základe určitých kritérií (svah, plošina a pod.) Mezochóra – súbor mikrochór vytvorený na základe určitého kritéria Makrochóra – súbor mezochór Regiónická dimenzia – obsahuje pomerne veľké fyzickogeografické komplexy, ktoré sa neštudujú na základe geotopov či skupín geotopov –z množstva znakov komplexu sa „vyfiltrujú“ tie, ktoré sú faktormi relatívnej rovnorodosti (faktorová homogenita) Jednotky regiónickej dimenzie – relatívne rovnorodé na základe charakteru georeliéfu (Podunajská pahorkatina odlišná vzhľadom na Západné Karpaty a Podunajskú rovinu), horninového podložia (Slovenský kras odlišný voči okolitým nekrasovým územím), pôdy, vegetačného krytu a pod. Komplexy regiónickej dimenzie sa v území už tak výrazne „neopakujú“ ako jednotky topickej a chórickej dimenzie – majú výrazný individuálny charakter – spravidla majú vlastné názvy (napr. Západné Karpaty, Hornomoravský úval, Šumava) Komplexy regiónickej dimenzie – hoci majú výrazný individuálny charakter, možno ich aj typizovať (Malé Karpaty, Považský Inovec a Tríbeč sú jednotkami regiónickej dimenzie, možno ich zlúčiť do typu nízkych pohorí Západných Karpát) Komplexy regiónickej dimenzie – mapujú sa do máp stredných až malých mierok, ktoré si vyžadujú vysoký stupeň zovšeobecnenia a generalizácie Komplexy regiónickej dimenzie – majú spravidla jadro a vonkajšiu oblasť, ktorá je pre komplex menej typická ako jadro (jadro – etalón komplexu) Hranice komplexu na mape – javia sa ako línie alebo pásy V hraničnom páse sa prejavujú vplyvy oboch kontaktujúcich sa komplexov – pásovitá hranica sa považuje za ekotón, t. j. prechodný pás medzi susednými komplexami Jednotky regiónickej dimenzie sú vhodné pre aplikáciu geografických a ekologických poznatkov v praxi na väčších územiach (napr. Podunajská nížina, Tatry, Alpy a iné). Kontinentálna (supraregionálna, subplanetárna) dimenzia – jednotky kontinentálnej dimenzie sa mapujú do máp malých mierok – za jednotky kontinentálnej dimenzie sa považujú veľké horské pásma (napr. Kordilery, Alpsko-himalájsky horský pás), rozsiahle nižiny (napr. Západosibírska nížina, Amazonská nížina), veľké ostrovy (napr. Grónsko), jednotlivé kontinenty alebo ich veľké časti (napr. Indický subkontinent) Jednotky planetárnej dimenzie – najväčšie fyzickogeografické komplexy na súši a mimo súše (fyzickogeografické pásma a ich časti ) Súšové komplexy sú zložené z jednotiek kontinentálnej dimenzie. Jednotky planetárnej dimenzie sú podmienené solárnymi a telurickými činiteľmi (telurický – vzťahujúci sa na Zem) – fyzickogeografické pásma a ich časti – zobrazujú sa na mapách veľmi malých mierok alebo na glóbusoch – hlavné metódy ich poznávania spočívajú v zostavovaní a štúdiu modelov bilancií Problémy týkajúce sa celej krajinnej sféry (znečisťovania oceánov, ničenia tropického lesa, následkov ozónovej diery a iné) si vyžadujú prácu s jednotkami kontinentálnej až planetárnej dimenzie PARADYNAMICKÉ KOMPLEXY Kontrastné, paradynamické komplexy – priestorové systémy susediacich kontrastných jednotiek spätých horizontálnymi väzbami realizovanými tokom látky a energie – vyhraničujú sa na základe procesov, ktoré spájajú do jedného celku časti veľmi rozdielnych, kontrastných komplexov (okraj pevniny a oceánu, časť pohoria a priľahlú časť nížiny a pod.) – vytvorené sú tým výraznejšie, čím sú kontrastnejšie ich členy Paragenetické komplexy – variant paradynamických komplexov, jednotlivé členy vznikli súčasne alebo postupne za sebou – majúgenetickú následnosť – výmoľovo-balkový fluviálny komplex: úvalina → balka → výmoľ → náplavový kužeľ – ľadovcový komplex: kar → ľadovcová dolina (tróg) → morény → glaciofluviálne kužele Paradynamickým komplexom je blízky pojem katéna (lat. „catena“ – reťaz) Katéna – zákonite usporiadaný rad fyzickogeografických jednotiek, spravidla geotopov, prepojených horizontálnymi vzťahmi v smeregravitácie od vrcholu až po úpätie svahu – nemusí byť vytvorená na rovnakej hornine, charakteristická je predovšetkým laterálnymi, jednosmerne smerujúcimi procesmi medzi jednotlivými členmi katény – neuplatňuje sa zonálnosť – prevažná časť katénotvorných procesov je viazaná na tzv. geodermu – na priestor pôdy a prízemnú vrstvu atmosféry – katény sa sledujú najmä v rámci nanochor a mikrochor – reliktná katéna – bývalé prírodné procesy aktuálna katéna – súčasné prírodné procesy MORFOLOGICKÁ ŠTRUKTÚRA FYZICKOGEOGRAFICKEJ KRAJINY Morfologická štruktúra – spôsob usporiadania menších fyzickogeografických komplexov v rámci väčších, najlepšie možno sledovať na mape (horizontálna, teritoriálna štruktúra) Základné typy morfologickej štruktúry krajiny: – škvrnitý typ (závrty na krasovej plošine) – pásovitý typ bez opakovania (predhorská zonálnosť pôd) – pásovitý typ s opakovaním (rovnaké pásy po oboch stranách vodného toku až po vyššie časti svahu doliny) – koncentrický typ (jadro a kruhovité pásma na vyvýšenine alebo zníženine) ŠKVRNITÝ TYP (závrty na krasovej plošine) PÁSOVITÝ TYP BEZ OPAKOVANIA (predhorská zonálnosť pôd) PÁSOVITÝ TYP S OPAKOVANÍM (rovnaké pásy po oboch stranách vodného toku až po vyššie časti doliny) KONCENTRICKÝ TYP (jadro a kruhovité pásma na vyvýšenine) KONCENTRICKÝ TYP (jadro a kruhovité pásma v zníženine) ČASOVÉ A ČASOPRIESTOROVÉ ZMENY GEOSYSTÉMOV Fyzickogeografické komplexy nie sú statické útvary, neustále sa vyvíjajú a menia, avšak v rôznych časových mierkach. Správanie geosystému – súbor navzájom súvisiacich činností, ktoré sú reakciou na súbor vonkajších a vnútorných vplyvov pôsobiacich na geosystém Pre každý geosystém je charakteristický istý okamžitý stav, ktorý sa vyjadruje stavovými veličinami. Správanie geosystému – zákonitý prechod z jedného stavu do druhého, spôsobený súborom vonkajších a vnútorných vplyvov V rámci správania sa geosystémov sa rozlišuje:  rytmika /režim  sukcesívna dynamika  evolúcia (vývoj) I. Fungovanie geosystému – stála postupnosť ustavične pôsobiacich procesov odovzdávania hmoty a energie v geosystéme, ktorá zachováva jeho stav príznačný pre daný časový úsek– počas dňa alebo roka Rytmickosť – jeden z režimov fungovania geosystémov, predstavuje zmeny stavov komplexu podmienené striedaním ročných období– zmeny biotických komponentov, zmeny prietokov a hladiny podzemnej vody, akumulácia a miznutie snehovej pokrývky a pod. Etocykly – trajektórie zákonitých cyklických zmien počas roka (v rámci sezónnej rytmiky geosystémov)– najčastejšie sú zviazané so zmenou teplotných a vlhkostných podmienok, resp. niválnych podmienok SPELEOKLIMATICKÝ REŽIM V DEMÄNOVSKEJ ĽADOVEJ JASKYNI II. Sukcesívna dynamika geosystémov – zmeny geosystémov pozostávajúce zo série stavov, ktoré súvisia s úsilím dosiahnuť ich rovnováhu v závislosti na zmenu invariantu Geoekologický invariant – konštantná štruktúra materiálnych komponentov a procesov pri všetkých variabilných stavoch, určuje základné vlastnosti komplexu vzťahujúce sa na všetky premenlivé stavy – k zmene relatívne stabilného invariantu dochádza v dôsledku klimatických zmien alebo geologicko-geomorfologického vývoja územia Sukcesia geosystému – zákonité striedanie série stavov geosystému v časovom slede od jednoduchého k zložitému geosystému a kulminuje pri dosiahnutí ekvifinálneho stavu (klimaxu) v stave rovnováhy geosystému. Ekvifinálny stav komplexu – stav, ktorý je v dynamickej rovnováhe s prostredím, komplex v ekvifinálnom stave (klimaxový komplex) predstavuje zavŕšenie príslušného sukcesného radu ZAĽADNENIE DOBŠINSKEJ ĽADOVEJ JASKYNE III. Evolúcia (vývoj) geosystémov – zmeny geosystémov, v rámci ktorých došlo k zmene invariantov a následnej zmene priestorovej štruktúry geosystémov (striedajúce sa invarianty predstavujú etapy evolučného procesu) – vývojový proces v geologických časových mierkach JASKYNNÉ ÚROVNE V DEMÄNOVSKEJ DOLINE