Základy teórie ústavy PDF
Document Details
Uploaded by VerifiableFallingAction
Tags
Summary
This document provides a foundational overview of constitutional theory, including key concepts and ideological frameworks. It explores the historical development of constitutions, highlighting the significance of the first constitutions in both North America and Europe. The text delves into various legal and sociological approaches to defining constitutions.
Full Transcript
**[ZÁKLADY TEÓRIE ÚSTAVY]** **[Úvod do teórie ústavy, základné pojmy, základné ideové východiská ústavnej teórie]** - Zákl. pojmy: ústava, ústavodarná moc, konštitucionalizmus **Ústava** - kľúčový pojem vedy ústavného práva - pôvod: lat. *constitutio, constituere* = vo voľnom preklade...
**[ZÁKLADY TEÓRIE ÚSTAVY]** **[Úvod do teórie ústavy, základné pojmy, základné ideové východiská ústavnej teórie]** - Zákl. pojmy: ústava, ústavodarná moc, konštitucionalizmus **Ústava** - kľúčový pojem vedy ústavného práva - pôvod: lat. *constitutio, constituere* = vo voľnom preklade schopnosť zriaďovať organizovať, t.j. vytvárať organizovaný systém - prvé použitie pojmu ústava sa objavuje už v staroveku (Platón, Aristoteles), dnešné vnímanie sa formuje až v 17. a 18. stor. v spojení so vznikom teórie konštitucionalizmu a prijatím prvých ústav - ústava nie je výhradne právnicky pojem ale pojem interdisciplinárny (politológia, sociológia) - preto existujú rozdielne prístupy k pojmovému vymedzeniu - kľúčový rozdiel medzi nimi je, či sa ústava vníma ako právny dokument upravujúci najvýznamnejšie spoločenské vzťahy alebo sa za ústavu poväzuje faktické fungovanie ústavno-politického života - podľa toho rozlišujeme: - **juristický** prístup k vymedzeniu pojmu ústava - **sociologický** prístup k vymedzeniu pojmu ústava - **zmiešaný** prístup k vymedzeniu pojmu ústava **Juristický prístup** - typický pre právne vedy - dominuje v stredoeurópskej oblasti - charakterizuje vnímanie ústavy ako právneho dokumentu tvorenom ústavnými normami - existujú však odlišnosti vyplývajúce z preferencií: - *preferencia obsahovej charakteristiky* (Ústava ako základný zákon) - *preferencia právnej charakteristiky* (normatívna právna škola; právny predpis upravujúci základné spoločenské vzťahy) - z klasických autorov zohľadňuje význam ústavnej matérie **Georg Jellinek** - pre súčasné pojmové vymedzovanie je typická vyváženosť právnej a obsahovej charakteristiky ústavy **Sociologický prístup** - charakteristický pre angloamerickú právnu oblasť, ako aj pre sociológiu a politológiu - patria sem štáty, ktoré dlho nemali písanú ústavu, resp. ju nemajú ani dnes (VB) - v USA už majú dlho písanú ústavu ale jej zmysel a obsah sa nemení prostredníctvom dodatkov ale vďaka jej historickému výkladu a jej koncept sa tak prispôsobuje spoločenským potrebám - vymedzenie sociologickej definície ústavy sa pripisuje Marcidisovi a Wardovi - tento princíp je príznačný aj pre predstaviteľov socialistických myšlienkových prúdov, napr. Lassalle **Zmiešaný prístup** - usiluje sa zblížiť oba prístupy - jeho autori argumentujú, že v súčasnosti sa metódy zbližujú - je zložité odpovedať na otázku či sa dá objektívna ústavná realita skôr zistiť z toho ktorého princípu, musia vytvoriť v rovnováhu - predstaviteľ: **Loewenstein** - ten vní ma ústavu v ontologickom zmysle slova, ako súhrn pravidiel reálne upravujúcich proces fungovania a uskutočňovania moci bez ohľadu či majú právnu formu alebo nie **Pojmové vymedzenie Ústavy v domácej teórii ústavného práva** - základným východiskom je interdisciplinárny prístup - Ústava je základný zákon štátu tvorený systematicky usporiadaným súborom právnych noriem najvyššej právnej sily, kt. dominantným účelom je vymedziť hodnotovú orientáciu štátu a spoločnosti a upraviť základné spoločenské vzťahy, predovšetkým zásady vzťahov medzi štátom a jednotlivcami, ako aj jeho vzťahy k iným štátom a medzinárodnému spoločenstvu, a tiež základy organizácie a fungovania verejnej moci, formu a územno-organizačnú štruktúru štátu, vrátane vzťahov medzi štátom ako celkom a jeho jednotlivými časťami - Ústava tvorí základ právneho poriadku moderného štátu a požíva osobitnú, a pritom najvyššiu právnu ochranu; **Ústavodarná moc** - klasickí autori ako Locke a Montesquieu tento pojem nepoznali keďže teória konštitucionalizmu sa formovala neskôr - podobnosť produktov ústavodarnej a zákonodarnej moci a nie zriedka totožnosť subjektu, kt. disponuje tak ústavodarnou aj zákonodarnou mocou zvádza k ich stotožňovaniu - ústavodarná moc je vo svojom klasickom poňatí chápaná ako [autorita, ktorá je nezávislá na iných autoritách (mociach)], t. j. zákonodarnej, výkonnej a súdnej - zároveň **ide o moc, ktorá je nadradená nad ostatnými mocami, pretože je priamym prejavom vôle suveréna** - **Emanuel Joseph Sieyès** - autor klasického vymedzenia ústavodarnej moci - hovorí, že treba rozlišovať medzi: - *pouvoir constituant* (pôvodná konštituálna moc- zvrchované právo ľudu konštituovať štát prijatím ústavy) - *pouvoir constitué* (odvodená moc zahŕňajúcou inštitúcie, ktorými ľud vykonáva výkon moci - na tejto koncepcii je založená prvá francúzska ústava, kt. rozlišuje medzi: - národom ako **nositeľom suverenity**, z kt. sa odvodzujú všetky moci - národom ako **vykonávateľom suverenity** (žiadna časť ľudu ani žiadna osoba si nesmie suverenitu privlastniť) - tato ústava bola *monarchistická*, kde ľud zveril výkon suverenity v sfére zákonodarstva Národnému zhromaždeniu a vo sfére výkonnej moci kráľovi - ústavná teória rozlišuje medzi **originálnou ústavnou mocou** a **odvodenou ústavnou mocou** **Originálna ústavodarná moc** - pochádza principiálne od ľudu ako od suveréna - uplatňuje sa najmä ak neexistuje ústava, kt. by bola rešpektovaná (revolúcie, štátne prevraty) - je predovšetkým politická moc ničím neobmedzená, konštituovaním štátu sa však nevyčerpáva - vykonáva ju ľud (len virtuálne) = ľud poverí iste teleso výkonom konštitutívnej moci, zvolí si konštituantu (orgán s úlohou vytvoriť ústavu) alebo si politické teleso túto moc atrahuje a ľud to legitimizuje - prostredníctvom originálnej ústavodarnej moci sa vymedzuje podstata ústavy **Odvodená ústavodarná moc** - uplatnením originálnej ústavodarnej moci sa vymedzuje **identita** ústavy ako základného zákona štátu - odvodená ústavodarná moc je kompetentná na zmenu ústavy, nemôže však zasiahnuť do jej identity - predvídaná ústavou z hľadiska organizácie aj činnosti - rozlišovanie medzi týmito dvoma typmi ústavodarnej moci nie je v praxi jednoduché - hlavný nositeľ tohto rozlišovania je **Carl Schmitt** **Konštitucionalizmus** - z lat. *constituitio* = ústavnosť - vieme ho chápať vo viacerých významoch: 1. [vláda ľudu ako suveréna prostredníctvom ústavy a na jej základe ] - je založené na základných požiadavkách: - *ľud je zdrojom a nositeľom pôvodnej zvrchovanej moci* - *žiadna moc nemôže byť absolútna, musí byť obmedzená, t.j. podriadená istým pravidlám* - *výkon moci si nemôže nikto privlastniť, moc musí byť rozdelená podľa pravidiel ustanovených v ústave* 2. [konštitucionalizmus ako spôsob výkonu verejnej moci založený na bezvýhradnom dodržiavaní a ochrane ústavy] - stotožnené s pojmom **ústavnosť** - tento pojem je štandardnou súčasťou výrazových prostriedkov ústavodarcu (čl. 124 Ústavy SR) 3. [konštitucionalizmus ako vedný odbor = teóriu konštitucionalizmu (teória ústavy)] - jej predmetom je komplexné skúmanie ústavy ako spoločenského javu **Ideové základy teórie konštitucionalizmu** - prvé ústavy vznikajú na konci 18. stor. - najprv mal kráľ neobmedzenú moc -Ľudovít XIV. *(„Štát som ja.")* - Ideový tvorca konceptu absolútnej monarchie je **Jean Bodin** - v konfrontácii s konceptom absolútnej moci prichádza konštitucionalizmus s ideou vlády ľudu, kt. nemožno vykonávať absolútne ale len obmedzene, teda len v rámci ústavy a na jej základe **Základné ideové zdroje teórie konštitucionalizmu** - sú to myšlienkové prúdy a teoretické koncepcie formujúce sa na prahu novoveku: - *humanizmus a osvietenstvo* - *politický liberalizmus* - *prirodzeno-právna teória* - *teória spoločenskej zmluvy* - *teória suverenity ľudu* - *teória deľby moci, právny pozitivizmus* - ideový koncept konštitucionalizmu je založený na nasledovných základných tézach: - [ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a právach, tvoria „politické teleso" ] - [ľud je zdrojom a nositeľom zvrchovanej konštitučnej moci a má právo na ústavu] - [(verejná) moc slúži v prospech ľudu, nemôže byť absolútna, musí byť obmedzená, ] - [moc je podriadená pravidlám vyjadreným v ústave, ktoré zaväzujú všetkých (aj tých, ktorí moc vykonávajú), ] - [pravidlá ustanovené v Ústave sú nadradené všetkým ostatným právnym pravidlám] - [ústava vymedzuje vzťah verejnej moci k jednotlivcom a obsahuje najmä záruky ľudských práv a základných slobôd a základné pravidlá organizácie a výkonu verejnej moci ] - [ľudu patrí nielen konštitučná moc, ale aj výkon verejnej moci] - [ľud vykonáva verejnú moc na základe ústavy, a to buď priamo (priama demokracia), alebo prostredníctvom svojich zástupcov (zastupiteľská demokracia) ] - [verejná moc nemôže byť zneužitá, a preto je inštitucionálne rozdelená (princíp deľby moci)] - [verejná moc rešpektuje a chráni práva ľudské práva a základné slobody, ktoré majú prirodzený pôvod a sú deklarované v ústave alebo v inom ústavnom dokumente] **Prvé ústavy** - stále neutícha diskusia o tom, kt. dokument možno považovať za historicky prvú ústavu, diskutuje sa najmä o dokumentoch *Magna Charta Libertatum , Instrument of Goverment, Tůbigenská zmluva, charty amerických osád -- historicky prvá charta Fundamental Orders of Conecticut* - zásadný význam pre konštituovanie ústav v dnešnom ponímaní mal konkrétny spoločensko-politický vývoj vo **Francúzsku** a v **Severnej Amerike** - vo Francúzsku sa koncom 17. a v priebehu 18. storočia konštituoval absolutistický feudálny režim v najextrémnejšej podobe - v Severnej Amerike sa štát budoval „na zelenej lúke" **Severná Amerika** - väčšina autorov priznáva primát Ústave **Virgínie** z roku **1776** a jej integrálnej súčasti ***Deklarácii práv človeka na šťastie slobodu a ochranu proti tyranii*** (schválená slobodným a nezávislým zákonodarným zborom štátu Virgínia po vyhlásení Deklarácie nezávislosti Spojených štátov amerických) - následne boli schválené Ústavy v zásade vo všetkých ostatných štátov vtedajšej americkej konfederácie, - toto obdobie vyvrcholilo prijatím ***Ústavy Spojených štátov amerických*** na **Philadelphskom konvente** v roku **1787** a schválením prvých **desiatich dodatkov**, označených ako ***Listina práv*** - ide o dodnes platný, historicky najstarší ústavný dokument, ktorého zásadný význam pre rozvoj moderného konštitucionalizmu je nepopierateľný **Európa** - historické prvenstvo sa spravidla pripisuje kľúčovým ústavným dokumentom prijatým vo Francúzsku v prvej etape Veľkej francúzskej revolúcie - išlo o ***Deklaráciu práv človeka a občana*** (august 1789) , kt. tvorí aj v súčasnosti integrálnu súčasť francúzskeho ústavného zákonodarstva - ďalej ide o ***Ústavu Francúzska z 3. septembra 1791***, kt. vychádzala z princípu zvrchovanosti ľudu (národa) a fixovala model konštitučnej monarchie, v dôsledku radikálneho priebehu revolučných udalostí pôsobila veľmi krátko - z chronologického hľadiska je o niekoľko mesiacov staršia ***Ústava Republiky Poľskej koruny a Litovského veľkokniežatstva*** (máj 1791) - obsahovo porovnateľná s prvou francúzskou ústavou, ale jej význam sa marginalizuje z dôvodu, že v praxi sa v podstate neuplatnila **[Prvé ústavy a ich ďalší vývoj (ústavné generácie), Klasifikácia ústav]** **Vznik prvých ústav** - zásadný význam pre konštituovanie ústav v dnešnom ponímaní mal konkrétny spoločensko-politický vývoj vo Francúzsku a v Severnej Amerike **Ústavné generácie** - po prijatí prvých ústav v USA a vo Francúzsku sa začínajú prijímať ústavy zodpovedajúce teoretickému konceptu konštitucionalizmu v ďalších (zvlášť európskych) štátoch - medzi ústavami prijímanými v jednotlivých štátoch existujú značné rozdiely - pre ústavy prijímané v určitom historickom období sú príznačné určité spoločné znaky, preto sa v ústavnej teórii ústavy členia na tzv. **ústavné generácie:** - ***I. ústavná generácia*** (koniec 18. storočia) - ***II. ústavná generácia*** (19. storočie) - ***III. ústavná generácia*** (ústavy prijímané v prvej polovici 20. storočia -- do konca II. svetovej vojny) - ***IV. ústavná generácia*** (ústava prijímané po II. svetovej vojne) **I. ústavná generácia** - patria sem prvé francúzske **ústavy** prijaté v priebehu **Veľkej francúzskej revolúcie** (prvá francúzska Ústava, Ústava I. francúzskej republiky, tzv. Thermidorská ústava a tzv. konzulská ústava a Ústava USA z roku 1787, spolu s ústavami členských štátov americkej federácie z konca 18. storočia) - **uviedli** do reálnej spoločenskej praxe **teoretický koncept konštitucionalizmu založený na nových hodnotách** (odstránenie feudálnych privilégií, úcta k jednotlivcovi a jeho prirodzeným právam, vnímanie ľudu ako suveréna) - slúžili ako inšpiračné zdroje pre prijímanie ústav aj v ďalších krajinách, sformovalo sa nich **moderné chápanie ústavy** - to vychádza: - z myšlienky spoločenskej zmluvy medzi členmi spoločenstva tvoriacimi politické teleso (štát) - z premietnutia spoločenskej zmluvy do písomného dokumentu -- ústavy - z nadradenosti ústavy nad inými prameňmi práva - z ústavy obsahovo tvorenej katalógom ľudských práv a základných slobôd fyzických osôb a organizáciou verejnej moci založenej na deľbe moci (čl. XIV. Deklarácie práv človeka a občana) **Ústavy II. generácie** - **rôznorodé**, odraz rozporuplnosti historického vývoja (formovanie národných štátov, revolúcie a prevraty, striedanie monarchistických a republikánskych režimov) - prevládajúci ústavný model - **model konštitučnej monarchie** s určitými prvkami **parlamentnej monarchie** = výraz politického kompromisu medzi panovníkom a novo sa konštituujúcou sociálnou vrstvou (buržoáziou) - dominujúcu časť ústav II. generácie tvorila organizácia štátnej moci, menší priestor základným právam a slobodám - Ústavné vzory pre ústavy tejto generácie boli ***francúzska ústava*** z roku 1791, ***oktrojovaná** **Ústavná charta Ľudovíta XVIII*** z roku 1814, ale najmä ***Ústava Belgicka* z roku 1831** (liberálne orientovaný model parlamentnej monarchie so širokým katalógom ľudských práv) - ***„oktrojovaný"*** charakter mnohých ústav = „nanútené", resp. *„darované"* panovníkom - založený na stavovskom usporiadaní spoločnosti, na výkone verejnej moci participoval len obmedzený okruh osôb - stabilita ústav bola nízka (výnimkou boli **Ústava Nórska** z roku 1814, kt. platí dodnes alebo **Ústava Švédska** sformovaná v rokoch 1809-1812) **Ústavný vzor pre ústavy III. generácie** - ústavný model, ktorý prevládal v ústavách z obdobia 19. stor. je v zásade už prekonaný - pôvodne konštitučné monarchie sa transformovali spravidla na parlamentné monarchie - pre viacero najmä európskych ústav III. generácie však slúžila ako ústavný vzor ***Ústava III. francúzskej republiky* z roku 1875**, keďže: - prvýkrát v histórii konštitucionalizmu **fixovala parlamentný model vlády** v republikánskom rámci, - prvýkrát tiež zaviedla **voliteľnosť oboch komôr parlamentu** (Poslaneckej komory i Senátu). - tvorili ju **tri ústavné zákony**: - o organizácii Senátu (z 24. februára 1875) - o organizácii verejnej moci (z 25. februára 1875) - o vzťahoch medzi orgánmi verejnej moci (z 16. júla 1875) **Ústavy III. generácie** - vplyv kľúčových historických udalosti (I. svetová vojna, nové štátno-politické usporiadanie Európy, pád cárskeho režimu v Rusku a vznik „sovietskeho" Ruska, neskôr ZSSR, 30-te roky formovanie autoritárskych, fašistických a polofašistických režimov, ktoré predznamenali II. svetovú vojnu) - **novátorské ústavy** - ústavy štátov strednej Európy (***Weimarská ústava*** (1919), ***Ústava Rakúska*** (1920), ***Ústava ČSR*** (1920), ***Ústava Poľska*** (1921) - základné črty: - dominancia formálno-právneho prístupu ku konštrukcii Ústavy (hodnotová neutralita -- len pravidlá politickej hry) - vyššia kvalita normatívneho jazyka - výrazne širší katalóg základných práv a slobôd (len v deklaratórnej podobe), s možnosťou obmedzovania prostredníctvom bežných zákonov - prevláda **parlamentná republika**, v Nemecku modifikovaná silným postavením ríšskeho prezidenta, značný priestor pre priamu demokraciu (inštitút referenda, priama voľba ríšskeho prezidenta) - ústavná fixácia špecializovaného modelu súdnej kontroly ústavnosti (československá a rakúska ústava) **Antidemokratické línie v rámci III. generácie ústav** - prvé ústavy socialistického typu založené najprv na systéme tzv. rád - ***Ústava RSFR*** (1918), ***Ústava ZSSR*** (1922, neskôr 1936 tzv. ***Stalinská ústava***) - tento dokument bol ideovým vzorom pre ústavy štátov, kt. sa po druhej svetovej vojne dostali do sféry sovietskeho vplyvu - objavili sa aj **fašistické, polofašistické** a **autoritárske** typy ústav - prvky vodcovského modelu vlády, **korporativizmus**, uprednostnenie záujmov celku -- kolektívnych práv pred individuálnymi právami, možnosti obmedzenia politických práv, ideologizácia - medzi takéto ústavy sa zaradzuje ***Ústava Rakúska*** (1934), ***Ústava Portugalska*** (1933), ***Ústava Poľska*** (1935) a ***Ústava Slovenskej republiky*** (1939) **Ústavy IV. generácie** - vplyv politických udalostí ako II. svetová vojna a masové potláčanie ľudských práv a základných slobôd a ich odraz v texte ústav, bipolárne rozdelenie sveta, rozpad koloniálnej sústavy a konštituovanie nových nezávislých štátov v Ázii a Afrike - neskôr krach socialistického modelu štátu, rozpad socialistických federácii a formovanie nových demokracií v strednej a východnej Európe, vznik Rady Európy a schválenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - Ústavy IV. generácie zvlášť na európskom kontinente boli prijímané vo **vlnách** - *prvá vlna* (bezprostredne po II. svetovej vojne) - *druhá vlna* (70-te roky -- ***Ústava Grécka*** (1975), ***Portugalska*** (1976) a ***Španielska*** (1978), prijaté po páde autoritárskych, či diktátorských režimov) - *tretia vlna* (90-te roky -- ústavy bývalých socialistických štátov) - ústavné vzory ústav IV. generácie boli ústavy prijímané v rámci prvej vlny v štátoch, kt. mali skúsenosti s fašizmom (Nemecko, Taliansko, Japonsko) - ústavy tejto generácie charakterizuje najmä: - zvýraznenie hodnotovej orientácie (koncepcia materiálne chápaného demokratického a právneho štátu) - rozšírenie ústavnej matérie (základy vnútornej a zahraničnej politiky štátu, ústavná inštitucionalizácia politických strán, fixácia nových ústavných orgánov napr. najvyššie kontrolné úrady, ombudsmani, centrálne banky, orgány prokuratúry) - široký katalóg základných práv a slobôd, vrátane hospodárskych a sociálnych práv, resp. úloh štátu vo sfére sociálnej politiky (napr. Švédsko, ale tiež SRN) - posilnenie právnych záruk ochrany ľudských práv - formovanie nových modelov vlády (kancelársky model vlády, poloprezidentský model vlády) **Klasifikácia (typológia) ústav** - každá ústava vzniká v určitej spoločenskej realite, a preto je vzhľadom na historické obdobie, krajinu svojho pôvodu, ako aj ďalšie spoločensko-politické podmienky a okolnosti, kt. existovali v čase jej zrodu vo svojej podstate originálnym dokumentom - súbor týchto faktorov podmieňuje a predurčuje jej obsah a právnu povahu, ako aj jej reálny význam pre fungovanie ústavno-politického systému príslušného štátu - komplexná analýza týchto faktorov tvorí základné východiská pre objektívne hodnotenie a charakteristiku každej ústavy - v ústavnej teórii sa sformovali určité klasifikačné kritériá, prostredníctvom ktorých možno analyzovať a hodnotiť ústavy a zároveň ich začleňovať do skupín definovaných spoločnými znakmi - podľa najčastejšie uplatňovaných klasifikačných kritérií (spravidla majú formálno-právny charakter) možno rozlišovať: - *ústavy písané a nepísané* - \* ústavy monolegálne a polylegálne* - \* ústavy rigidne a flexibilné* - \* ústavy v materiálnom a formálnom zmysle* - \* ústavy právne a faktické* - \* ústavy reálne a fiktívne* - \* ústavy revolučné, dohodnuté a oktrojované* - \* ústavy pôvodné a odvedené* - \* ústavy demokratické a autokratické* - \* ústavy monarchistické a republikánske* - \* ústavy unitárnych štátov a ústavy zložených štátov* **Písané a nepísané ústavy** - historicky najstaršie členenie - stráca na význame, keďže drvivá väčšina štátov má už písanú ústavu - začalo uplatňovať v čase, keď celý rad štátov ešte nemal ústavnú matériu (resp. jej podstatnú časť) premietnutú do zákona, ale boli zhmotnené v iných formách práva (v ústavných zvyklostiach, precedensoch, rôznych historických dokumentoch) - o **písanej** ústave hovoríme vtedy, ak existuje v podobe jedného alebo viacerých normatívnych právnych aktov prijatých ústavodarným orgánom - o **nepísanú** ústavu ide vtedy, ak je ústavná matéria premietnutá do rôznych prameňov práva, ktoré navyše časovo i vecne na seba nadväzujú - z tradičných demokracií má v súčasnosti nepísanú ústavu už len Veľká Británia (donedávna aj Nový Zéland), k štátom s nepísanou ústavou možno zaradiť aj niekoľko štátov s autoritatívnym ústavným režimom (Bhután, Saudská Arábia, Omán) pochádzajúcich najmä z „islamského sveta" (úlohu základného zákona tradične plní predovšetkým Korán a zákony) **Ústavy monolegálne a polylegálne** - o **monolegálnu** ústavu ide vtedy, keď je ústavná matéria obsiahnutá v jednom autoritatívnom právnom dokumente, kt. je osobitným spôsobom označený (ústava, ústavná listina, základný zákon) - o **polylegálnu** ústavu ide vtedy, ak je ústavná matéria rozptýlená do viacerých právnych dokumentov ústavného charakteru, bez ohľadu na to, či je v niektorom z nich sústredená jej podstatná a určujúca časť - v súčasnosti zjavne dominujú monolegálne ústavy - najviac polylegálnych ústav je v Európe - napr. v Rakúsku, Švédsku, v Českej a Slovenskej republike alebo v Izraeli - **dôvody konštituovania polylegálnej ústavy:** - konkrétne spoločensko-politické okolnosti, za akých boli ústavné zákony prijímané (Izrael) - dlhodobé ústavne tradície (Švédsko) - kombináciou týchto dôvodov (Slovenská republika, Česká republika) - z formálno-právneho hľadiska je želateľnejší stav, keď je ústava monolegálna, keďže polylegálna sťažuje prehľadnosť ústavnej matérie, vyvoláva interpretačné problémy súvisiace s vymedzovaním vzájomných vzťahov medzi zložkami ústavného poriadku **Ústavy rigidne (tuhé) a flexibilné (pružné)** - ústava je **flexibilná** vtedy, ak sa jej zmeny a doplnky uskutočňujú rovnako ako zmeny a doplnky obyčajných zákonov - z povahy veci sú flexibilné nepísané ústavy, ale i ústavy ďalších štátov, napr. Izrael (ústavu tvorí celkom 11 základných zákonov, kt. sú síce formálne označené ako „základné", ale k ich zmenám a doplnkom sa nevyžaduje osobitná procedúra) - za **rigidnú** ústavu možno považovať takú, ku kt. zmenám sú ustanovené zložitejšie právne podmienky - rigidnú ústavu má v súčasnosti výrazná väčšina štátov, ale odlišujú sa rozdielnym stupňom rigidity - možno **rozlišovať**: - ústavy, ku ktorých zmenám „stačí" **súhlas kvalifikovanej väčšiny členov ústavodarného orgánu** (SR, ČR) - ústavy, ku ktorých zmenám sa popri kvalifikovanej väčšine poslancov vyžaduje **obligatórne** alebo **fakultatívne** ratifikačné **referendum** (Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Belgicko) - ústavy, kt. vyžadujú, aby už schválená ústavná zmena bola potvrdená v **druhom hlasovaní**, kt. sa uskutoční v ústavodarnom orgáne, kt. vzíde z nasledujúcich parlamentných volieb (Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Fínsko, Švédsko) - ústavy obsahujúce tzv. **klauzulu večnosti**, kt. sa výslovne zakazuje zmena niektorých ustanovení ústavy (SRN, Nórsko, Francúzsko, Portugalsko, ČR) - stabilita ústavy predstavuje pre každý štát mimoriadne významnú hodnotu (ak sa ústava často mení, vyvoláva objektívne potrebu ďalších zmien v právnych predpisoch nižšej právnej sily, čo negatívne vplýva na právnu istotu) - stabilita ústavy je ale podmienená aj inými **faktormi**: - povaha regulovaných spoločenských vzťahov (fundamentálne spoločenské vzťahy) - spoločenské sily, kt. za ústavou stoja - úroveň právnej a politickej kultúry - právne vlastnosti ústavy (generálny charakter a vysoký stupeň abstraktnosti) - vecný rozsah ústavnej úpravy („šírka" ústavnej matérie) - legislatívno-technickú a obsahovú kvalitu ústavy (úroveň spracovania ústavy) - interpretačnú a právno-aplikačnú činnosť najvyšších ústavných orgánov (ústavného súdu, ale k zmenám ústavy dochádza v ústavno-politickej praxi aj bez formálnej zmeny ústavného textu = tzv. **živé ústavy**) **Ústavy v materiálnom formálnom zmysle** - toto členenie ústav vychádza z pojmu **ústavná matéria** - ústavnú matériu tvorí okruh spoločenských vzťahov, kt. majú zásadný význam, a preto by mali tvoriť predmet ústavnej regulácie - o tom, čo bude tvoriť ústavnú matériu v konkrétnom prípade vždy rozhodujú tvorcovia ústavy a v konečnom dôsledku ústavodarný orgán - toto rozhodnutie je ale podmienené objektívnymi faktormi (historické obdobie, spoločensko-politické okolnosti, medzinárodná situácia, dosiahnutý stupeň teoretického poznania, ústavné tradície) ako aj subjektívnymi predstavami jej tvorcov - súčasné ústavy sa z hľadiska predmetu a rozsahu ústavnej regulácie značne odlišujú, napriek tomu možno z ich porovnávania vyvodiť typický obsah ústavnej matérie - ústavná matéria je **dynamickou kategóriou**, pričom v historickom vývoji v zásade dochádza k postupného rozširovaniu sfér ústavnej regulácie - obvyklý **predmet regulácie moderných ústav** tvorí spravidla - vymedzenie základných hodnôt a princípov, na kt. je štát založený - úprava zásad vzťahov medzi štátom a jednotlivcami, ich súčasťou je katalóg základných práv a slobôd a ústavné limity zásahov verejnej moci do práv jednotlivcov - vymedzenie vzťahov štátu k iným štátom, medzinárodnému spoločenstvu, zásady zahraničnej politiky štátu - úprava vzťahov medzi Ústavou a inými právnymi predpismi a ich vzťahov k medzinárodnému právu a právu EÚ - ustanovenie základných zásad konštituovania verejnej moci (princípy volebného práva, funkcia politických strán) a základných foriem výkonu verejnej moci (priama a zastupiteľská demokracia) a jej organizácie (právne postavenie najvyšších štátnych orgánov a ich vzájomné vzťahy) - ustanovenie základných zásad územnej organizácie štátu, vrátane vymedzenia vzťahov štátu ako celku k jeho územným častiam - vymedzenie právneho postavenia, organizácie a činnosti územnej samosprávy - ustanovenie základných zásad ústavodarného procesu (procedúry zmien a doplnkov ústavy) - vychádzajúc z vymedzenia pojmu ústavná matéria možno rozlišovať: - **ústavu v materiálnom zmysle** tvoria všetky právne pravidlá upravujúce ústavnú matériu, bez ohľadu na to, či sa nachádzajú v ústave, alebo v obyčajných zákonoch (rozhodujúci je obsah právnej regulácie) - **ústavu vo formálnom zmysle** možno chápať ako normatívny právny akt upravujúci okruh vecí, kt. tvoria predmet ústavnej matérie, a kt. sa od iných zákonov odlišuje najmä špecifickým označením (ústava, ústavná listina ústavný zákon, základný zákon), zvýšenou právnou silou, či osobitnou procedúrou zmien a doplnkov - pojem ústava vo formálnom zmysle možno v zásade obsahovo stotožniť s písanou ústavou - jedným z dôvodov zavedenia tohto členenia ústav bola skutočnosť, že ústavu majú aj štáty, v kt. neexistuje takto označený právny akt (VB) - za optimálny možno považovať stav, keď ústava vo formálnom zmysle splýva s ústavou v materiálnom zmysle, t. j. ak ústavodarca skutočne vtelí ústavu v materiálnom zmysle (ústavnú matériu) do ústavy vo formálnom zmysle **Ústavy právne a faktické** - východiskom tohto členenia je v rozdielny koncepčný prístup k pojmovému vymedzeniu ústavy - v **sociologickom zmysle** má každý štát určité mocenské usporiadanie, má určité pravidlá výkonu moci a to bez ohľadu na to, či sú vyjadrené v ústave a zákonoch, v politických dohodách (napr. koaličné zmluvy), politických zvyklostiach, etických, náboženských normách a pod., kt. určujú a ovplyvňujú správanie subjektov reálne disponujúcich mocou - k formovaniu faktickej ústavy prispieva aj vývoj judikatúry ústavných súdov (živá ústava) - o **právnu ústavu** ide vtedy, ak je mocenské usporiadanie štátu vyjadrené v ústave, príp. ďalších prameňoch práva (napr. v rozhodnutiach ústavného súdu), t.j. ak sú pravidlá mocenského usporiadania vymedzené v právnej forme - za **faktickú ústavu** (v angloamerickej právnej oblasti označovanej ako „živá" ústava) považujeme reálne sa uplatňujúce mocenské usporiadanie štátu, t. j. jeho faktické fungovanie, kt. sa môže, ale nemusí prekrývať s právnou ústavou - dosiahnutie stavu absolútneho prekrývania právnej a faktickej ústavy je nereálne (právo a politika, pôsobenie iných sociálnych noriem) **Ústavy reálne a fiktívne** - ide o klasifikáciu ústav z hľadiska **zhody** **textu** ústavy **so skutočnosťou** (v americkej právnej vede rozlišovanie medzi *law in book* a *law in action*) - ak sa právna a faktická ústava aspoň približne **zhodujú**, t. j. ak reálne fungovanie mocensko-politického systému zodpovedá tomu, čo je uvedené v ústave, hovoríme o **reálnej ústave** - ak sa reálne fungovanie mocensko-politického systému **významne odlišuje** od ústavného textu, hovoríme o **fiktívnej** **ústave** - fiktívnosť sa spravidla dotýka len určitej časti ústavy - o fiktívnu ústavu nejde, ak sa nerealizujú len jej niektoré ustanovenia ale len vtedy, ak sa nerealizuje jej **jadro** (zásadná časť z hľadiska fungovania verejnej moci) - porovnateľné je členenie Karla Loewenstiena, kt. rozlišuje: - ***ústavy normatívne*** (funkčné, reálne uplatňované „Oblek sluší a nosí sa") - ***ústavy nominalistické*** (ústavy, kt. platia, majú právnu podobu, ale ústavno-politický život ide mimo nich „Oblek visí v skrini, ak ľud dorastie, bude sa nosiť"ň - ***ústavy sémantické*** (pseudo ústavy, slúžia len záujmom držiteľa moci „Oblek nie je vôbec skutočným druhom ošatenia, len maškarádou) **Ústavy revolučné a dohodnuté** - členenie podľa mocensko-politických okolností, pri ktorých došlo k vzniku ústav - **revolučné ústavy** sú tie, kt. vznikli v priebehu mocenského prevratu (revolúcie), resp. bezprostredne po ňom - z mocenského hľadiska predstavujú spravidla **jednostranný „diktát" víťazov** (napr. ***Ústava I. francúzskej republiky***, alebo ***Ústava RSFR z*** júla 1918) - nemajú dlhodobú trvácnosť, z obsahového hľadiska je pre nich charakteristická **vnútorná nevyváženosť** a **neucelenosť** - **dohodnuté ústavy** sa prijímajú spravidla v období stabilizácie mocenských pomerov, pričom ich hlavnou charakteristickou črtou je mocensko-politický kompromis medzi kľúčovými politickými silami, resp. sociálnymi skupinami (medzi šľachtou a buržoáziou, ľavicou a pravicou, predstaviteľmi „odchádzajúcej" a „nastupujúcej\" moci) dosiahnutý po dlhodobých politických rokovaniach - z historicky starších ústav sa za dohodnutú ústavu považuje ***Ústava Belgicka*** z roku 1831, z novších ústav je príkladom dohodnutej ústavy ***Ústava Talianska*** z roku 1947 (kompromis pravicovo i ľavicovo orientovaných antifašistických politických strán), ale i ***Ústava Poľskej republiky*** z roku 1997 - dohodnuté ústavy majú vyššiu stabilitu a dlhodobú trvácnosť **Oktrojované ústavy** - fr. *„octroyer"* (udeľovať, povoľovať, poskytovať) - za oktrojované sa považujú ústavy vydané monarchom, príp. inou mocenskou autoritou - ide o **prejav suverénnej vôle monarchu**, kt. obsahom sú nielen základné pravidlá organizácie a výkonu moci, ale aj určité „ústupky" - dochádza v zásade vždy k určitému (seba)obmedzeniu moci suveréna v prospech ostatných, keďže ten sa zaväzuje vykonávať moc v rámci pravidiel ustanovených v ústave - charakteristické pre konštitučné monarchie (***Ústavná charta Ľudovíta XVIII***) **Ústavy pôvodné a odvodené** - každá ústava vo svojej podstate jedinečná a to vzhľadom na historické obdobie, krajinu svojho pôvodu, či konkrétne spoločensko-politické podmienky a okolnosti, v kt. vznikla - za **pôvodné ústavy** sa považujú také, v kt. sa uplatňuje nová (doposiaľ nevyskúšaná) ústavnoprávna doktrína, ustanovujú nové ústavné princípy a východiská, zavádzajú nové modely mocensko-politických vzťahov medzi ústavnými orgánmi, konštituujú sa nové ústavné orgány a inštitúcie, t. j. ide o ústavy, ktoré sú **inovatívne** a to jednak svojim obsahom, ako aj „duchom" - pôvodné ústavy slúžia ako **ústavné vzory**, z kt. tvorcovia iných ústav *„opisujú"* - za **odvodené ústavy** sa považujú také, kt. svoje základné koncepčné východiská a modelové riešenia vzťahov medzi adresátmi ústavných noriem „preberajú" z pôvodných ústav - väčšina súčasných moderných ústav má prevažne odvodený charakter, aj keď niektoré z nich prinášajú v niektorých svojich častiach inovatívne prvky, kt. majú dispozície k tomu, aby slúžili ako inšpiračný zdroj pre budúcich ústavodarcov **Pôvodné ústavy -- ústavné vzory** - za ústavy plniace funkciu ústavného vzoru sa považujú najmä: - ***Ústava USA*** z roku 1787 (ľud ako legitimizačný zdroj ústavy, prezidentský model vlády a v rámci neho model deľby moci rozvinutý o systém vzájomných bŕzd a protiváh, federatívne usporiadanie vzťahov medzi štátom ako celkom a jeho jednotlivými časťami) - ***Ústava Francúzska*** z roku 1791 a najmä ***Ústava Belgicka*** z roku 1831 (vzorové modely konštitučnej monarchie, v kt. je moc monarchu obmedzená ústavou) - ***Ústavu III. francúzskej republiky*** z roku 1875 (vzorový model klasickej parlamentnej republiky) - ***Ústavu V. francúzskej republiky*** z roku 1958 (vzor poloprezidentskej formy vlády) - ***Základný zákon SRN*** z roku 1949 (model sociálneho demokratického a právneho štátu, kancelársky model vlády, rozvinutý model špecializovaného typu súdnej kontroly ústavnosti, klauzula večnosti) - ***Ústavu Talianskej republiky*** z roku 1947 (vzorový model úpravy hospodárskych a sociálnych práv, t. j. práv druhej. generácie, model decentralizovaného unitárneho štátu) - ***Ústavu ZSSR*** z roku 1936 (vzorový model socialistického typu ústavy) **Ústavy demokratické a autokratické** - toto členenie má **zásadný význam**, keďže na jeho základe dochádza k rozdeleniu ústav do dvoch kvalitatívne odlišných skupín, z ktorých jedna je označená pozitívnym a druhá negatívnym prívlastkom - ide o členenie, kt. má svoje úskalia a to najmä z hľadiska hodnotiacich kritérií - hodnotiace kritériá nemajú primárne právny charakter, pre kt. je príznačný pomerne vysoký stupeň exaktnosti, ich pôvod treba hľadať v politických vedách, v rámci kt. sú predovšetkým vymedzované také pojmy ako sú *demokracia, autokracia, totalitarizmus, fašizmus* - treba brať do úvahy, že aj v novodobej ústavnej histórii sa vyskytlo mnoho prípadov, keď štát mal ústavu, kt. z formálneho hľadiska napĺňala základné charakteristické črty demokracie, ale ústavno-politický život prebiehal zjavne mimo jej rámca - pri analýze ústavného textu sa môžu objaviť demokratické i autokratické prvky, a preto môže celkové hodnotenie byť problematické a nie zriedka subjektívne (Ústava USA bola diskutovaná z hľadiska udalostí, kt. sprevádzali posledné prezidentské voľby) - za **demokratické ústavy** možno považovať také, kt. sú založené a vychádzajú z nasledujúcich základných demokratických hodnôt a ústavných princípov: - ***princíp zvrchovanosti ľudu*** - ***princíp väčšinového rozhodovania*** - ***princíp reprezentatívnej demokracie*** (v symbióze s prvkami priamej demokracie) - ***princíp obmedzenej vlády a ochrany menšín*** - ***časové obmedzenie mocenských funkcií*** („vláda na čas") - ***princíp deľby moci*** - ***princíp nedotknuteľnosti základných práv a slobôd*** - ***princíp materiálneho právneho štátu*** - **autokratické** (nedemokratické) **ústavy** sú *a contrario* také, kt. materiálne a hodnotové znaky demokratických ústav nespĺňajú - možno ich členiť na: - ***autoritárske*** (koncentrácia moci v rukách autoritárskeho vodcu -- spravidla hlavy štátu) - ***fašistické***, resp. ***polofašistické*** (popri „vodcovskom princípe", je pre nich príznačné preferovanie štátnej ideológie, popieranie liberálnych hodnôt, dešpekt k základným právam a slobodám, preferovanie záujmov štátu a národa, obmedzenie alebo zákaz politického pluralizmu, posilnenie exekutívy) - ***ústavy socialistického typu*** - autokratické ústavy nespĺňajú základný koncept teórie konštitucionalizmu, napriek tomu, možno k nim ako k ústavám pristupovať, keďže ustanovujú určitý systém pravidiel výkonu moci, ako aj vzťahov obyvateľstva k verejnej moci, kt. umožňujú ich kvalitatívne hodnotenie **Ústavy monarchistické a republikánske (ústavy z hľadiska formy vlády)** - tradičné členenie ústav podľa spôsobu ustanovovania hlavy štátu do funkcie - **monarchistické ústavy** (hlava štátu ako „privilegovaná" osoba, ktorá nastupuje do funkcie dedične a to spravidla doživotne) - **republikánske ústavy** (hlava štátu je volená buď priamo voličmi, alebo parlamentnom, či osobitným volebným grémiom na určité vopred stanovené volebné obdobie) - klasické charakteristické črty tohto členenia sa v súčasnosti stierajú, keďže poznáme monarchie, v kt. je hlava štátu **volená** (Vatikán, Kambodža), dokonca môže byť **volená** **na vymedzené volebné obdobie** (Malajzia, Spojené arabské emiráty) - aj niektoré autokratické republiky (Severná Kórea, donedávna aj Kuba), kt. pôsobia skôr ako monarchie, keďže hlava štátu vykonáva svoju funkciu spravidla **doživotne** a po jeho smrti (či dlhodobej chorobe) nastupuje do funkcie jeho potomok, alebo blízky príbuzný (uplatňuje sa komplexnejšie členenie podľa formy vlády) **Členenie ústavy z hľadiska formy vlády** - podľa formy vlády spravidla sa ústavy spravidla členia na ústavy vychádzajúce: - **z prezidentskej formy vlády** (***Ústava USA*** z roku 1787), - **z parlamentnej formy vlády** (táto forma vlády je fixovaná vo väčšine ústav európskych monarchií, ale aj v niektorých európskych republikách napr. v ***českej ústave*** z roku 1992, v niektorých ústavách sa objavuje v modifikovanej podobe ako **kancelársky model** vlády napr. ***Základný zákon SRN*** z roku 1949) - **zo systému vlády zhromaždení** (len zriedkavo, za jej príklad sa nie celkom presne z platných ústav spravidla označuje Ústava Švajčiarskej konfederácie z roku 1999) - z **hybridnej (kombinovanej) formy vlády,** kde sa kombinujú charakteristické črty parlamentnej a prezidentskej formy vlády (poloprezidentská republika, napr. ***Ústava V. francúzskej republiky*** z roku 1958), ale tiež o tzv. **parlamentný prezidencionalizmus**, kde je postavenie prezidenta ešte silnejšie (forma vlády v ***Ústave Ruskej federácie*** z roku 1992) **Ústavy unitárnych štátov a ústavy zložených štátov** - súčasť ústavnej matérie tvorí štátne zriadenie, kt. predstavuje vertikálnu organizáciu verejnej moci, zahŕňajúcu vzťahy medzi štátom ako celkom a jeho jednotlivými časťami - tieto vzťahy sú kvalitatívne iné ak niektoré časti štátu (ne)disponujú určitými znakmi charakteristickými pre štát, t. j. (ne)majú len charakter administratívno- teritoriálnych jednotiek, kt. štát vybavuje určitými mocenskými oprávneniami - z tohto hľadiska sa štáty členia na **unitárne** a **zložené štáty** (federatívne, resp. spolkové štáty), teda aj ústavy sa delia na **ústavy unitárnych** a **zložených štátov** - v zložených štátoch je rozsah tejto časti ústavnej matérie podstatne širší, keďže zahŕňa okrem iného aj problematiku rozdelenia pôsobnosti medzi štát ako celok a jeho členské štáty, vymedzenie vzťahov medzi orgánmi federácie (spolku) a orgánmi členských štátov, fixáciu právnych záruk zachovania zloženého štátu a pod. **[Nákladné právne vlastnosti ústav, špecifické črty a hierarchia ústavných noriem, materiálne jadro ústavy\ Vzťah ústavy a ústavných noriem k iným vnútroštátnym a nadnárodným prameňom práva]** **Právna charakteristika ústavy** - poznáme 4 základné funkcie ústavy = ***politická, axiologická, kultúrno-výchovná, právna*** (kľúčová) - aby mohla ústava plniť právnu funkciu musí disponovať určitými právnymi vlastnosťami - ústava je v právnom štáte v prvom rade (základný) zákon, t. j. právny predpis, kt. obsah tvoria ústavné normy - pri vymedzovaní základných právnych vlastností ústavy treba zdôrazniť, že ústava je z právneho hľadiska špecifický právny predpis odlišujúci sa špecifickými vlastnosťami - v minulosti sa ústavy považovali skôr za politické deklarácie, dnes sa považujú za bezprostredne platné a záväzné právo, z kt. nemalá časť je priamo aplikovateľná (aj keď v súčasnosti už v zásade nikto nespochybňuje túto skutočnosť, niektoré ústavy *expressis verbis* uvádzajú - napr. v čl. 5 ods. 2 Ústavy Bulharskej republiky z roku 1991 sa uvádza „Ustanovenia ústavy pôsobia priamo") **Špecifické právne vlastnosti ústav** - Ústava ako základný zákon štátu sa od iných právnych prepisov odlišuje najmä nasledovnými formálno-právnymi znakmi a právnymi vlastnosťami: - ***osobitným označením (názvom)*** - ***osobitnou vnútornou štruktúrou*** - ***vyššou (najvyššou) právnou silou*** - ***špecifickými črtami ústavných noriem*** - ***osobitnou procedúrou prijímania zmien a doplnkov*** - ***osobitnými spôsobmi aplikácie (realizácie)*** - ***najvyšším stupňom právnej ochrany *** - **osobitné označenie (názov)** plní v prvom rade ***identifikačnú funkciu*** - umožňuje aj formálne odlíšiť ústavné predpisy od iných právnych predpisov **Osobitná vnútorná štruktúra Ústavy** - znamená vnútorné usporiadanie obsahu ústavy - toto usporiadanie právneho predpisu je podmienené: - **legislatívno-technickými pravidlami** tradične uplatňovanými v tom ktorom štáte („technické" označenie štrukturálnych častí sa spravidla odlišuje od označenia častí iných právnych predpisov, čím sa tiež zvýrazňuje jej postavenie) - **subjektívnou predstavou tvorcov ústavy** o optimálnom usporiadaní jednotlivých prvkov normatívneho obsahu právneho predpisu do logicky usporiadaného celku - vnútorná štruktúra reflektuje význam a dôležitosť, kt. tvorcovia ústavy pripisujú jednotlivým ústavným normám a ústavným inštitútom (napr. lokalizáciou inštitútu základných práv a slobôd do úvodných častí ústavy sa zvýrazňuje jej demokratický charakter a zvýšený akcent na postavenie fyzických osôb v spoločnosti) - rovnako určitý spôsob zoradenia regulácie ústavného postavenia najvyšších štátnych orgánov naznačuje ich význam a signalizuje fixáciu formy vlády - vnútorné usporiadanie ústavnej matérie má z tohto hľadiska značný význam pri interpretácii ústavy (metóda systematického a historického výkladu), nie zriedka totiž výrazným spôsobom napomáha pri „rekonštrukcii" vôle tvorcov ústavy a vytvára základ pre uplatňovanie ústavy v súlade s vôľou ústavodarcu. **Vyššia (najvyššia) právna sila ústavy** - **dominantná formálno-právna vlastnosť** - prejav nadradeného vzťahu ústavy k všetkým ostatným vnútroštátnym prameňom práva - nadradenosť ústavy je logicky podmienená jej ***obsahom***, t. j. skutočnosťou, že upravuje fundamentálne spoločenské vzťahy, ale tiež tým, že ide o ***akt pôvodnej -- konštitutívnej moci*** (t.j. nadradené postavenie ústavy vyplýva zo samotnej podstaty teoretického konceptu konštitucionalizmu) - v súčasnosti sú právne poriadky všetkých štátov usporiadané hierarchicky („vynález" H. Kelsena) v podobe pomyselnej obrátenej pyramídy, na vrchole s ústavou - hierarchické usporiadanie právneho poriadku je založené na *„odstupňovaní"* jednotlivých zložiek právneho systému podľa stupňa ich právnej sily, kt. predurčuje ich postavenie v právnom poriadku príslušného štátu - **právna sila právneho predpisu** je zvláštna vlastnosť právneho predpisu, príp. iného prameňa práva, na základe ktorej mu je priznané určité miesto v hierarchickom usporiadaní prameňov práva, a tým aj vzťah nadriadenosti, resp. podriadenosti k ostatným právnym predpisom - z tohto usporiadania právnych predpisov vyplýva, že - ***právny predpis nižšieho stupňa právnej sily nesmie odporovať právnemu predpisu vyššieho stupňa právnej sily*** - ***právny predpis nižšieho stupňa právnej sily musí by v súlade s právnym predpisom vyššieho stupňa právnej sily*** - nadradené postavenie ústavy vo vzťahu k ostatným právnym predpisom je v ústavách buď výslovne zakotvené, príp. ho z ústavných noriem možno odvodiť (napr. z úpravy ústavodarného procesu, ale aj z iných ústavných noriem, napr. právomoci ústavného súdu rozhodovať o súlade právnych predpisov s ústavou = čl. 125 Ústavy SR) - vzhľadom na nadradené postavenie ústavy z nej vyplývajú zásadné požiadavky pre normotvornú i právno-aplikačnú činnosť všetkých orgánov verejnej moci: - **Zákaz vydávania právnych aktov, ktoré sú v rozpore s ústavou** (povinnosť vydávať len také NPA, kt. sú v súlade s Ústavou, porušenie tejto povinnosti môže vyvolať zrušenie, resp. pozastavenie účinnosti dotknutého NPA) - **Príkaz vydávať právne akty rozvíjajúce ustanovenia Ústavy** (Ústavy obsahujú len normy zásadného charakteru, preto je nevyhnutné ich rozvíjanie prostredníctvom bežných zákonov). Možno rozlišovať; - zákony, na kt. prijatie Ústava priamo odkazuje **blanketovými normami** - **ďalšie zákony**, bez prijatia ktorých by ústavná norma nemohla byť realizovaná - Ústava vytvára pre vydávanie zákonov právny základ, zároveň limitujúcimi klauzulami ustanovuje ich hranice **Príkaz ústavne konformnej interpretácie a aplikácie práva** - nadradené postavenie ústavy v systéme práva sa vzťahuje aj na právno-aplikačnú činnosť a koncentruje sa do požiadavky, aby tieto interpretovali a aplikovali všetky právne normy v súlade s ústavou - k tomu patrí aj povinnosť orgánov verejnej moci odmietnuť aplikáciu právnej normy, kt. nesúlad s Ústavou je evidentný a zároveň neexistuje žiadna možnosť takého jej výkladu, ktorý by zabezpečil jej konformnosť s ústavou - v niektorých štátoch Ústavy ustanovujú možnosť (resp. povinnosť) príslušného orgánu verejnej moci (spravidla súdu) prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu, kt. autoritatívne rozhodne, či sporná právna norma je, alebo nie je v súlade s ústavou - uplatňovanie metódy ústavne konformného výkladu právnych noriem má charakter *rozhodovacej doktríny* a tvorí neodmysliteľnú súčasť metodologického inštrumentária ústavných súdov **Právna charakteristika ústavných noriem** - esenciálny znak každého právneho predpisu (aj ústavy), je to, že obsahuje právne normy - právne normy tvoria základnú stavebnú súčasťou každého právneho predpisu - **právne normy** sú všeobecne záväzné pravidlá správania, vyjadrené v štátom ustanovenej alebo uznanej forme, kt. dodržiavanie je vynútiteľné štátnou mocou - od iných spoločenských noriem sa odlišujú špecifickými znakmi: - štátom ustanovená alebo uznaná forma - všeobecná záväznosť - regulatívnosť (normatívnosť) - štátne donútenie **Ústavné normy a ich špecifické znaky** - popri charakteristických črtách vlastným všetkým právnym normám disponujú ústavné normy určitými špecifickými znakmi, kt. sú vlastné len im, resp. ide o znaky, kt. nie sú pre iné právne normy štandardné - disponujú **vyššou (najvyššou) právnou silou** (vyplýva to z najvyššej právnej sily Ústavy v hierarchickej štruktúre právnych predpisov) - väčšina ústavných noriem sa vyznačuje **značným (vyšším) stupňom všeobecnosti a abstraktnosti** (implikuje to ich konkretizáciu a rozvinutie prostredníctvom noriem bežného zákonodarstva) - spravidla **neobsahujú všetky základné štrukturálne zložky právnych noriem** (mnoho ústavných noriem neobsahuje najmä sankciu, príp. ani hypotézu tzv. ***imperfektné ústavné normy***, skôr výnimočne možno v ústavách nájsť ústavné normy obsahujúce všetky základné štrukturálne zložky právnych noriem) - Ústavné normy sa výrazne odlišujú aj **špecifickým charakterom a druhom sankcií** (tieto vyplývajú jednak z predmetu a účelu ústavnej regulácie, ako aj z osobitných zodpovednostných vzťahov založených ústavou) - rozoznávame ústavnoprávnu zodpovednosť v širšom a užšom zmysle slova - Ústavnoprávna zodpovednosť je v **užšom zmysle slova** založená na **uplatnení sankcie** za porušenie konkrétnych právnych povinností ustanovených priamo Ústavou (napr. strata funkcie prezidenta za úmyselné porušenie Ústavy alebo za vlastizradu postupom podľa čl. 107 Ústavy SR) - **Ústavno-politickú zodpovednosť** (spolu tvoria ústavnoprávnu zodpovednosť v širšom zmysle slova) **Ústavno-politická zodpovednosť** - k uplatneniu sankcie môže dôjsť aj ***bez porušenia konkrétnej právnej povinnosti*** (napr. ak parlament v parlamentnej forme vlády vysloví vláde nedôveru „len z politických dôvodov", vláda musí odstúpiť) - ide tiež o špecifický druh ústavnoprávnej zodpovednosti, keďže jej uplatnenie vychádza z ústavných noriem - ide o **objektívnu právnu** **zodpovednosť**, kt. uplatnenie „predvída" právo, ale fakticky je založená na mimoprávnych (spravidla politických) faktoroch (napr. preskupenie politických síl v parlamente, dovŕšenie určitého veku, uplynutie funkčného obdobia) **Ústavné normy a ich špecifické znaky** - špecifické druhy ústavných sankcií sú najmä - *odvolanie z ústavnej (verejnej) funkcie* - *zbavenie trestnoprávnej imunity* - *rozpustenie voleného kolegiálneho orgánu (napr. parlamentu)* - *vyslovenie nedôvery vláde (spojené s jej povinnosťou podať demisiu, resp. odstúpiť)* - *pozastavenie účinnosti alebo zrušenie právneho predpisu, ktorý je v nesúlade s ústavou,* - *vyhlásenie volieb za neplatné* - existujú aj sankcie v pozitívnom zmysle, kt. spočívajú vo vyvolaní špecifického normatívneho dôsledku (napr. potvrdenie rozhodnutia parlamentu v ratifikačnom referende) - ÚN sa od iných PN líšia a vyššou frekvenciou použitia špecifických jazykových prostriedkov - obvykle sa PN vyjadrujú prostredníctvom **normatívnych operátorov**, kt. majú podobu: - ***normatívnych právnych viet*** (vety vyjadrujúce príkaz alebo zákaz) - ***permisívnych právnych viet*** (oprávňujúce vety obsahujúce „dovolenie") - v ústavách sa popri normatívnych a permisívnych právnych vetách často vyskytujú, popri rôznych patetických a slávnostným spôsobom formulovaných právnych vetách (tieto sú lokalizované najmä v preambulách), aj **deklaratórne právne vety**, kt. konštatujú určitú skutočnosť (napr. „Územie Slovenskej republiky je jednotné a nedeliteľné", alebo „Hlavným mestom Slovenskej republiky je Bratislava" -- čl. 3 ods. 1, resp. čl. 10 ods. 1 Ústavy SR) - aj deklaratórne právne vety *majú normatívny význam* a vyvolávajú významné právne dôsledky - možno ich považovať za špecifickú formu vyjadrenia ústavných noriem - takouto formou sú spravidla vyjadrované ústavné princípy - všetky ústavné normy majú verejnoprávny charakter - v Ústave dominujú kogentné ústavné normy (dispozitívne ÚN sú vzácnou výnimkou) - v ústavách sa vyskytujú osobitné druhy právnych (ústavných) noriem: - **programové ústavné normy** (vymedzujú základne smery pôsobenia štátu, resp. úlohy štátu, najčastejšie sa vyskytujú v súvislosti s úpravou hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, ustanovujú záväzný obsahový rámec normotvornej, ako aj právno-aplikačnej činnosti orgánov štátu, kt. v zásade možno podriadiť aj ústavnej kontrole) - **blanketové ústavné normy** (ústavodarca nimi splnomocňuje a zároveň zaväzuje orgán verejnej moci na vydanie právneho predpisu, kt. ešte v čase schválenia ústavy nebol vydaný) - **ústavné princípy** **Ústavné princípy** - sú integrálnou a pritom fundamentálnou súčasťou v zásade všetkých súvekých hodnotovo orientovaných Ústav - ide o regulatívne právne idey, kt. vytvárajú normatívny základ a v spojení s ďalšími ústavou chráneným hodnotami, aj hodnotový základ ústavy, a tým aj právneho poriadku príslušného štátu - sú vyjadrené buď explicitne, alebo ich možno použitím všeobecne uznávaných interpretačných pravidiel z ústavného textu implicitne vyvodiť (napr. v našej ústave princíp deľby moci), pričom požívajú najvyššiu ústavnú ochranu - explicitne sú ústavné princípy vyjadrené prostredníctvom - **deklaratórnych právnych viet** („SR je zvrchovaný, demokratický a právny štát" -- čl. 1 Ústavy SR) - **generálnych interpretačných klauzúl** („Štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon" -- čl. 2 ods. 2 Ústavy SR) **Ústavná matéria** - je to čo tvorí obsah ústavy (obvyklý okruh spoločenských vzťahov upravovaných ústavou) - líši sa v rôznych historických obdobiach a aj v rôznych štátoch, čo je podmienené historickými, právnymi a politickými tradíciami; - ústavná teória sa na základe komparatívneho výskumu pokúša o vymedzenie obvyklého okruhu týchto spoločenských vzťahov - obvyklý predmet regulácie moderných ústav tvorí spravidla: - vymedzenie základných hodnôt a princípov, na ktorých je štát založený - úprava zásad vzťahov medzi štátom (verejnou mocou) a jednotlivcami, ich súčasťou je katalóg základných práv a slobôd a ústavné limity zásahov verejnej moci do práv jednotlivcov - úprava vzťahov k iným štátom, medzinárodnému spoločenstvu, zásad zahraničnej politiky štátu - úprava vzťahov medzi Ústavou a inými právnymi predpismi, ich vzťahov k MP a právu EÚ, - ustanovenie zásad konštituovania verejnej moci (princípy volebného práva, funkcia politických strán) a základných foriem výkonu verejnej moci (priama a zastupiteľská demokracia) a jej organizácie (právne postavenie najvyšších štátnych orgánov a ich vzťahy) - ustanovenie zásad územnej organizácie štátu, vrátane vymedzenia vzťahov štátu ako celku a jeho územných častí, vymedzenie právneho postavenia, organizácie a činnosti územnej samosprávy - ustanovenie základných zásad ústavodarného procesu (procedúry zmien a doplnkov ústavy) **Materiálne jadro (ohnisko) ústav** - učenie o materiálnom jadre Ústavy sa sformovalo v medzivojnovom období zvlášť v Nemecku (Carl Schmitt, Adolf Julius Merkl, Alfred Verdrosss) - v súčasnosti ide o jednu z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich sfér ústavnoprávneho výskumu na Slovensku - **tá časť ústavy, ktorá určuje jej (podstatu) identitu** - zmena ústavných noriem tvoriacich materiálne jadro ústavy už **nie je zmenou ústavy, ale je jej nahradením novou ústavou** - diskusia o materiálnom jadre ústavy je vo svojej podstate diskusiou o materiálnom obmedzení ústavodarcu pri uskutočňovaní ústavných zmien - materiálnym jadrom ústavy je limitovaný len tzv. ***odvodený ústavodarca***, kt. bol splnomocnený na ústavné zmeny ***originálnym ústavodarcom*** - moc originálneho ústavodarcu nie je obmedzená, ale ak svojou aktivitou vybočí z rámca ústavy daného jej ohniskom, už nenovelizuje ústavu, ale prijíma novú **Identifikácia materiálneho jadra ústavy** - ak pripustíme ideu, že materiálne jadro ústavy predstavuje pre ústavodarcu neprekročiteľné limity, tak sa stáva nanajvýš aktuálnou otázka jeho identifikácie - na túto otázku v mnohých štátoch reagoval sám ústavodarca, keď priamo do ústavného textu zakomponoval tzv. **klauzulu večnosti**, v ktorej sú vymedzené ústavné ustanovenia, kt. priznáva status nezmeniteľnosti - podľa výskumu uskutočneného v roku 2011, zo 192 písaných ústav sveta 82 obsahuje nejaké nezmeniteľné ustanovenia (Česká republika, Francúzsko, SRN, Taliansko, USA) - ak ústava **obsahuje** klauzulu večnosti, tak možno hovoriť o **explicitnom vyjadrení materiálneho jadra** ústavy - obsah a forma vyjadrenia klauzuly večnosti je však veľmi rozdielna - ústavná teória sa väčšinovo zhoduje v tom, že v súčasnosti už neexistuje hodnotovo neutrálna ústava a aj preto má materiálne jadro v zásade každá ústava, bez ohľadu na to, či obsahuje klauzulu večnosti alebo nie - z každej ústavy možno vyvodiť určité ***nosné idey*** a hodnoty, ktoré určujú jej podstatu (identitu) - ak ústava **neobsahuje** klauzulu večnosti, tak môžeme hovoriť o tzv. **implicitnom jadre ústavy**, teda takom, kt. možno z ústavy vyvodiť - **neexistuje univerzálne materiálne jadro ústavy** - obsah ústavy každého štátu a teda aj jej materiálne jadro, sú podmienené konkrétnym historicko-politickým vývojom štátu, vrátane historicko-politickej situácie, v ktorej vznikla, národnostným či konfesionálnym zložením obyvateľstva atď. - v žiadnej ústave nie je jej materiálne jadro vymedzené jednoznačným spôsobom, jeho identifikácia je **ponechaná na orgány verejnej moci** (spravidla ústavné súdy) - v ústavách s klauzulou večnosti je identifikácia materiálneho jadra jednoduchšia, pretože vytvára základné normatívne vodítko pre orgán interpretujúci ústavu - ani *„nezmeniteľné ustanovenia"* však nemožno chápať rigidne, ich *„pozitívna"* zmena pri zachovaní ich podstaty môže byť nielen prejavom akceptácie dynamiky spoločensko-politického vývoja, ale aj prejavom prehĺbenia demokratického charakteru ústavy - ústavodarcovi musí byť vyhradené právo prehodnocovať a vyhodnocovať obsah a rozsah materiálneho jadra ústavy a v prípade potreby ho aj dopĺňať a prehlbovať **Hierarchia ústavných noriem** - existencia materiálneho jadra ústavy nastoľuje otázku hierarchie ústavných noriem - ústavné normy disponujú najvyššou právnou silou odvodenou z najvyššej právnej sily ústavy ako celku, možno si ale položiť otázku, či aj medzi ústavnými normami existujú hierarchické vzťahy - v prospech **existencie hierarchie** medzi ústavnými normami možno argumentovať: - ***klauzulami večnosti*** (tvoria nedotknuteľný základ ústavy, čo naznačuje, že by mali mať vyššiu právnu silu) - ***ustanoveniami ústav niektorých štátov***, ktoré pre zmenu explicitne vymedzených častí ústavy vyžadujú náročnejšiu procedúru, než je potrebná k zmene iných ustanovení ústavy (požiadavka schválenia v ratifikačnom referende) - konštrukciu právnych predpisov, v rámci ktorej existujú v určitom právnom predpise vedľa seba právne normy rozdielneho stupňa právnej sily nie je štandardná - poznáme ale výnimky, napr.: - **Spolková rakúska ústava** (1920) umožňuje, aby zákonodarca prijal obyčajný zákon obsahujúci tzv. **ústavné ustanovenia** (na rozdiel od ostatných ustanovení tohto zákona sa prijímajú ústavnou väčšinou, je im priznaná právna sila ústavného zákona, musia byť aj výslovne označené ako ústavné ustanovenia) - **Ústava Ruskej federácie** (1993) explicitne uvádza, že Ústava ako celok má najvyššiu právnu silu, zároveň z nej vyplýva, že ustanovenia I. hlavy („Základy ústavného zriadenia") majú vyššiu právnu silu než ostatné ustanovenia - rozlišovanie rôznej hierarchickej úrovne právnych predpisov je založené na ich rozlišovaní z hľadiska stupňa právnej sily, ako špecifického formálno-právneho znaku - z vyššej právnej sily určitého právnemu predpisu vyplýva kategorická požiadavka, aby právne predpisy nižšej právnej sily boli v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily, pričom ústava navyše spravidla ustanovuje ústavný orgán (spravidla ide o ústavný súd), kt. „dohliada" na súlad právnych predpisov - ak Ústava nediferencuje medzi právnou silou jednotlivých ÚN a ani (explicitne) neustanovuje ústavný orgán, kt. by mal rozhodovať o ich vzájomnom nesúlade je vhodnejšie nehovoriť o rozdielnej hierarchickej úrovni ale o vyššom stupni ústavnej ochrany niektorých ústavných noriem, príp. o materiálnej hierarchii ÚN **Materiálna hierarchia ústavných noriem** - má hodnotový charakter a prejavuje sa primárne v interpretačnej a aplikačnej rovine - naskytá sa otázka, či ústavné normy rovnakého stupňa právnej sily môžu byť vo vzťahu nadradenosti a podradenosti v dôsledku rozdielneho stupňa ich ústavnej ochrany, resp. či možno z ústavnej matérie vyčleniť niektoré ústavné normy ako normy vyššej hodnoty - v každej ústave existuje určitá vnútorná hierarchia noriem, predurčená obsahom, účelom, či charakterom jednotlivých ustanovení ústavy a zreteľne sa prejavuje pri ich výklade a aplikácii - ide o **materiálnu hierarchiu ústavných noriem**, kt. reálne existuje bez toho, aby boli ÚN rozlišované podľa rozdielnej právnej sily - to, čo platí o hierarchickom vzťahu ÚN, v zásade platí aj o vzťahu medzi ústavnými predpismi, kt. spolu tvoria polylegálnu ústavu - zjednodušuje to aj skutočnosť, že vo väčšine štátov, ktoré majú polylegálnu ústavu nie je medzi jednotlivými ústavnými predpismi rovnovážny vzťah (výnimka Izrael) - štruktúra ústavných predpisov v štátoch s polylegálnou ústavou je spravidla založená na „schéme", kt. tvorí na jednej strane samotná ústava (spravidla ide aj o akt takto označený) a na druhej strane ju tvoria ostatné ústavné predpisy väčšinou označované ako ústavné zákony - v rámci tejto štruktúry má spravidla dominantné postavenie ústava keďže: - ústava na ostatné už existujúce ústavné predpisy **odkazuje**, resp. uvádza ich výpočet vo svojom texte - ústava **prostredníctvom** ústavných **blankiet splnomocňuje** ústavodarný orgán na prijatie ďalších ústavných zákonov, či iných aktov ústavnej relevancie - na základe **lokalizácie ústavnej matérie** (v ústavách je sústredená kľúčová časť ústavnej matérie, ďalšie ústavné predpisy ju v zásade len dopĺňajú) - je ale diskutabilné tvrdiť, že ústava má formálno-právne nadradené postavenie vo vzťahu k ostatným ústavným predpisom - ide totiž o ústavné akty - *prijímané tým istým ústavodarným orgánom,* - *schvaľované (spravidla) rovnakou kvalifikovanou väčšinou,* - *nie hierarchicky odlíšené, t. j. je im priznaná rovnaká právna sila* - *ústava a ani iný ústavný predpis explicitne ústavnému súdu nepriznávajú právomoc rozhodovať o nesúlade ústavného zákona, či iného ústavného predpisu* - rovnovážny vzťah medzi ústavou a ostatnými ústavnými predpismi „skrýva" v sebe potenciál zložitých interpretačných a aplikačných problémov, zvlášť vtedy, ak - ústavodarný orgán prijíma ústavné zákony bez ústavného splnomocnenia (SR) - ak vzniknú medzi jednotlivými ústavnými predpismi, resp. ich časťami, či ich jednotlivými ustanoveniami vnútorné protirečenia - takáto situácia sa dá riešiť: - zrušením protirečivého ústavného predpisu legislatívnou cestou - riešením prostredníctvom interpretačnej činnosti príslušných ústavných orgánov - uplatnenie derogačnej právomoci ústavného súdu voči ústavnému predpisu, ktorý je v rozpore s materiálnym jadrom ústavy - v súvislosti s vymedzovaním materiálneho jadra ústavy treba rozlišovať medzi **originálnym a odvodeným ústavodarcom** - pre **odvodeného ústavodarcu** je materiálne jadro ústavy nedotknuteľné (predovšetkým preto, že od neho odvádza svoju legitimitu) - **originálny ústavodarca** je oprávnený uskutočniť kľúčové politické rozhodnutia, t. j. vymedziť podstatu (identitu) ústavy a rozhodnúť o jej zmene, resp. prijatí novej ústavy, s „novou identitou" - **nositeľom originálnej ústavodarnej moci** je suverén -- ľud - **funkciu odvodeného ústavodarcu** plní ústavný orgán, kt. je k plneniu tejto funkcie splnomocnený v ústavodarnom akte originálneho ústavodarcu - rozlišovanie medzi originálnym a odvodeným ústavodarcom je spojené aj s otázkou **„večnosti" nezmeniteľných ustanovení ústavy** - v skutočnosti materiálne jadro nie je večné, naopak predpokladá sa jeho dynamický vývoj - pre materiálne jadro ústavy nie je nebezpečenstvom jeho zmena, ale skôr jej nemožnosť - riziko absolútnej nemožnosti legálnej zmeny ústavy alebo časti tvoriacej jej materiálne jadro môže v extrémnom prípade vyústiť do revolúcie, alebo do prijatia úplne novej ústavy - absolútne vylúčenie výkonu ústavodarnej moci akéhokoľvek ústavodarcu by malo vo svojej podstate nedemokratický charakter - originálny ústavodarca **musí mať** stále možnosť nakladať s materiálnym jadrom ústavy; - originálny ústavodarca **je oprávnený obmedziť** odvodeného ústavodarca tak, že niektoré veci (ustanovenia určujúce identitu ústavy) vylúči z jeho dispozície - v rukách originálneho ústavodarcu (ľudu) však musí zostať **možnosť prehodnotiť** a nanovo nadefinovať materiálne jadro ústavy - originálny ústavodarca, teda ľud je síce večný, striedajú sa však generácie ľudu, pričom pre každú nasledujúcu ústavnú generáciu musí byť zachované právo zmeniť podstatu ústavy - z doposiaľ uvedeného vyplýva, že **večná nie je ústava, večný je nositeľ** ústavodarnej moci -- ľud - ústavná teória zmenu ústavy principiálne pripúšťa, ale právomoc meniť ústavu považuje za mimoriadnu právomoc, kt. je obmedzená - ***procedurálne*** (potreba kvalifikovaného postupu a rozhodovania ústavodarcu) - ***materiálne*** (odvodený ústavodarca nemôže vykonať akékoľvek zmeny ústavy) - treba mať na pamäti, že zmena podstatných náležitostí ústavy už nie je zmenou ústavy, ale jej nahradením novou, k čomu je oprávnený len originálny ústavodarca **Funkcie a ochrana materiálneho jadra ústavy** - materiálne jadro má dve základné funkcie: - ***ochrannú*** - ***interpretačnú*** - **ochranná funkcia** materiálneho jadra spočíva v materiálnom obmedzení (odvodeného) ústavodarcu, kt. bráni tomu, aby sa mohli v zásade legálnou cestou presadiť také ústavné zmeny, kt. by fakticky nastolili bezprávie a zasiahli do identity - **interpretačná funkcia** materiálneho jadra spočíva v tom, že všetky orgány verejnej moci zaväzuje k takej interpretácii a následnej aplikácii právnych predpisov, kt. rešpektuje a chráni základné ústavné princípy a ústavou chránené hodnoty, t.j. materiálne jadro ústavy, t.j. všetky právne predpisy musia byť interpretované tak, aby sa zachovalo a ochránilo materiálne jadro ústavy **Ochrana materiálneho jadra ústavy** - ak má materiálne jadro ústavy plniť svoje základné funkcie, musí byť rešpektované a chránené prostredníctvom z ústavy vyvoditeľných legálnych ústavných mechanizmov - ochranu materiálneho jadra ústavy môžeme rozdeliť na: - ***politickú ochranu*** (vykonávanú odvodeným ústavodarcom) - ***súdnu ochranu*** - ***politickú ochranu*** (vykonávanú originálnym ústavodarcom) **Politická ochrana** - zabezpečuje ju **parlament** ako ústavodarný orgán - podstata tejto ochrany spočíva v explicitnom alebo implicitnom obmedzení parlamentu ako ústavodarcu a politickom rešpektovaní tohto obmedzenia, t.j. parlament ako odvodený ústavodarca rešpektuje, že nie je oprávnený zasahovať do identity ústavy - parlament zároveň nesie zodpovednosť za reálny stav platnej ústavy a za jej dynamický rozvoj (pri rešpektovaní jej identity), t.j. v medziach splnomocnenia udeleného originálnym ústavodarcom je nielen oprávnený, ale aj povinný uskutočňovať žiadúce zmeny a doplnenia ústavy za účelom zabezpečenia jej modernizácie a funkčnosti **Súdna ochrana** - zabezpečujú ju **nezávislé súdne orgány**, či už špecializované alebo všeobecné - ústava spravidla nesplnomocňuje súdny orgán ochrany ústavnosti k zabezpečovaniu ochrany materiálneho jadra ústavy, ale toto „splnomocnenie" je v nej obsiahnuté, resp. v praxi si súdne orgány právomoc chrániť materiálne jadro ústavy atrahovali a ostatné orgány verejnej moci to akceptovali - z hľadiska ústavno-právnej praxe sa javí ako najefektívnejšia, z ústavno-teoretického hľadiska ju ale možno spochybňovať (deficit demokratickej legitimity -- zásah do ústavodarnej činnosti ľudom priamo splnomocneného a legitimovaného orgánu) **Politická ochrana materiálneho jadra ústavy vykonávaná ľudom** - špecifická forma politickej ochrany materiálneho jadra ústavy - primárna úloha ľudu ako originálneho ústavodarcu spočíva v prijímaní kľúčových politických rozhodnutí, kt. sú stelesnené v materiálnom jadre ústavyň - predmetom originálnej ústavodarnej moci môžeš byť v zásade čokoľvek v existujúcej ústave, ale jej výkon je skôr výnimočný - do výhradnej sféry originálneho ústavodarcu patria, resp. by mali patriť - prijatie úplne novej ústavy, - zásahy do materiálneho jadra platnej ústavy - fakultatívne aj závažnejšie zásahy do platného ústavného textu, kt. si môže vyhradiť - originálny ústavodarca si môže v ústave vyhradiť aj kontrolu ústavodarných aktivít odvodeného ústavodarcu prostredníctvom inštitútu ratifikačného referenda a jeho uplatnením príp. korigovať niektoré jeho ústavné rozhodnutia vlastnými ústavnými rozhodnutiami, vrátane tých, ktoré sa javia ako zásah do materiálneho jadra ústavy **Ústavodarný proces, realizácia ústavy** **Ústavodarný proces** - proces, kt. nám hovorí postup, kt. sa tvoria ústavy - proces smerujúci k prijatiu novej ústavy, resp. k jej zmene - môžeme ho vnímať: - ***v užšom zmysle*** ako proces právneho významu - ***v širšom zmysle*** kde ide skôr o proces v sociálnom zmysle (ľud sa zapája) - je to **vždy** proces politický, politiku od neho nejde oddeliť (čím širšie politické spektrum, tým lepšie) - veľmi sa podobá na legislatívny proces, môžeme ho aj označiť **ako osobitnú časť legislatívneho procesu** - pozostáva z určitých štádií: 1. **ústavodarná iniciatíva** - postup pre podávanie návrhov na novú ústavu, resp. jej zmenu a vymedzenie subjektov, kt. takýto akt môžu uskutočniť - touto iniciatívou vzniká povinnosť ***ústavodarného orgánu*** zaoberať sa návrhom ústavodarnej iniciatívy - tieto orgány sa líšia v každej krajine, zväčša sú však zhodné s orgánmi so zákonodarnou iniciatívou (nie vždy, napr. Slovinsko, Maďarsko, Rumunsko) - treba však sledovať aj formálne záležitosti zmeny ústavy alebo prijatia novej - pri prijatí novej ústavy sa žiada znenie preambuly, formálne členenie či jazyk novej normy 2. **prerokovanie ústavodarného návrhu** - pojem ***ústavodarný orgán*** = orgán vymedzený v ústave, kt. má moc meniť ústavu alebo prijať novú - je potrebné dbať na jeho legitimitu, tá sa zvyšuje ak prijatie (zmena) ústavy musí byť ratifikované v referende (napr. Írsko) - referendum je väčšinou **obligatórne** alebo **fakultatívne** - orgán zriadený za účelom prijatia ústavy sa nazýva ***ústavodarné zhromaždenie*** alebo ***konštituanta*** - niektoré krajiny si *ad hoc* zriaďujú orgány na prijatie (zmenu) ústavy - proces tvorby konštituanty je upravený v ústave - konštituanty rozdeľujeme na - *suverénne* (jej rozhodnutie je záväzné) - *nesuverénne* (jej rozhodnutie musí byť potvrdené v referende) - niekedy sa pre zmenu (prijatie) ústavy nezriaďuje samostatný orgán ale používa sa parlament (SR,ČR, Rusko) - orgán, kt. je ustanovený na zmenu alebo prijatie ústavy (parlament alebo konštituanta) má neskôr aj právomoc prerokovávať a meniť návrhy ústavných noriem - v rámci tohto orgánu sú dané isté pravidlá pri prerokovaní a schvaľovaní ústavných zmien - môžu nastať 2 situácie: - ústavodarný proces sa od legislatívneho líši až vo fáze schvaľovania - ústavodarný proces sa líši už vo fáze prerokovávania (väčšinou počet čítaní, špecifické dĺžky rozpravy o zmenách) 3. **schvaľovanie ústavodarného návrhu** - po prerokovaní všetkých možností a uplynutí všetkých lehôt sa začína toto štádium - proces schvaľovania sa líši od tej ktorej krajiny - oproti bežnému legislatívnemu procesu drvivá väčšina krajín určuje tzv. **kvalifikovanú väčšinu** hlasov, kt. je potrebná na schválenie (na Slovensku 3/5 hlasov) - výnimkou sú zväčša krajiny s nepísanou ústavou (VB, Izrael) - niektoré krajiny si zvyknú k tomuto hlasovaniu pripojiť nejakú ***sťaženú podmienku***, kt. by zaručovala dlhšiu faktickú platnosť ústavy (najmä krajiny s dvojkomorovým parlamentom ako SRN, Poľsko alebo **Taliansko, kde zmenu alebo prijatie ústavy musia schváliť obe komory)** - v niektorých krajinách musí od prijatia novej (zmeny) ústavy prebehnúť istý časový úsek, po ktorom sa hlasuje znova (Taliansko) - v krajinách ako Holandsko alebo Belgicko musí byť takáto ústavná zmena schválená nasledujúcim parlamentom - špecifický spôsob schvaľovania zmien ústavy je v zložených štátoch, kde existujú federálne komory parlamentu a komora jednotlivých členských štátov - typický príklad je USA, kde je parlament **(Kongres) rozdelený na dve komory (Snemovňa reprezentantov a Senát), pričom dodatok musia schváliť obe komory a potom ho musí odobriť minimálne ¾ parlamentov jednotlivých členských štátov** - ústavy niektorých krajín vylučujú zmeny ústavy do istého momentu (napr. 5 rokov), vo výnimočných časoch a pod. 4. **publikácia v oficiálnej zbierke právnych predpisov** - publikácia predpisu si vyžaduje podpis ústavných činiteľov (na Slovensku predseda vlády, predseda parlamentu a prezident) - ak navrhované zmeny podpíše prezident tak je ústavodarný proces na konci - tento predpis musí byť uverejnený v danej zbierke právnych predpisov (u nás Zbierka zákonov) - plynie taktiež **lehota na nadobudnutie účinnosti** (dlhšia ako pri legislatívnom procese) - v niektorých krajinách vie účinnosť a platnosť zmien stopnúť príslušný orgán **Realizácia ústavy** - uplatňovanie ústavy v praxi - líšia sa formy tejto realizácie, poznáme 2 línie: - ***priama realizácia ústavy*** - ***nepriama realizácia ústavy*** - o priamej realizácii hovoríme vtedy, ak priamo z ústavy vieme použiť normy aby nastal skutkový stav a nepotrebujeme na to iný zákon - priamych článkov je menej, patria medzi ne články o vyslovení nedôvery vláde, rozpustení parlamentu a pod. - o nepriamej realizácii hovoríme vtedy, ak je na realizáciu ústavy potrebný iný právny predpis - nepriama realizácia si teda vyžaduje **NPA** alebo **IPA** - napr. petičné právo (jeho realizácia predpokladá zákonnú úpravu) - nepriama realizácia ústavy môže mať viaceré formy: - ***ak je pri článku ústavy napísané „podrobnosti ustanoví zákon"*** (pomocou blanketových ústavných noriem - ***rozhodovanie ústavných sporov*** - ***konanie ústavných orgánov*** (napr. prijatie medzinárodných zmlúv) - ***činnosť súdnych orgánov alebo iných orgánov verejnej moci*** (udelenie amnestie, činnosť NKÚ) - ***výkon ľudských práv a slobôd*** - ***pôsobenie ústavných súdov*** **Základné práva a slobody** - obsahom modernej ústavy je aj upravenie vzťahu štátu a jednotlivca prostredníctvom základných práv a slobôd - základné ľudskoprávne hodnoty: - **dôstojnosť** - prirodzené právo, kt. nie je vymedzené v pozitívnoprávnych textoch - patrí každému, nedá sa zrušiť alebo odobrať - nerozlučne spojená s človekom a patrí každému v rovnakej miere bez ohľadu na rasu, národnosť atď. - **sloboda** - má 2 ***aspekty***, ***pozitívny*** dovoľuje jednotlivcovi robiť všetko čo mu nie je zakázané, ***negatívny*** mu prikazuje konať iba ak to zákon ukladá - **rovnosť** - ľudskoprávna hodnota vyjadrený vo všetkých demokratických ústavách - spojená so solidaritou, rovnosť pred zákonom - rozsah ĽP a úloha štátu pri ich reálnom napĺňaní možno vyjadriť prostredníctvom 3 typov statusových delení základných práv: - ***status negativus*** - štát má povinnosť nezasahovať do osobnej sféry jednotlivca - štát ako „nočný strážnik" má len chrániť slobodne vytvárané vzťahy medzi jednotlivcami - ***status activus*** - štát má poskytnúť možnosť aktívne sa podieľať na spoločenskom živote - pozícia jednotlivca ako kreátora štátu prostredníctvom politických práv ako volebné právo, združovanie, zhromažďovanie - ***status positivus*** - poskytnutie materiálnych predpokladov na dôstojný život - pozícia jednotlivca ako klienta štátu **Historický vývoj** - v každej etape boli ľudské práva špecificky ponímané ***Antika*** - uprednostňovanie celku pred jednotlivcom - hľadanie základných prvkov demokracie (Grécko) a kreácia súkromnoprávnych vzťahov (Rím) ***Stredovek*** - začína sa formovať individualizácia jednotlivca (stavovský obmedzená) - prvé privilégiá v dokumentoch ako ***Magna Charta Libertatum*** alebo ***Zlatá bula*** - postupné rozšírenie týchto práv v kódexoch ako ***Petition of Rights***, ***Habeas corpus act***, ***Bill of rights*** - postupné formovanie liberálnych myšlienok spojených s osvietenstvom (človek nie je podrobovaný žiadnymi obmedzeniami, okrem tých, ktoré vychádzajú z prírody - Locke) ***Novovek*** - vyvíja sa prepojenie ľudských práv so štátom - prijímajú sa aj prvé listiny ústavnej povahy: ***Deklarácia nezávislosti*** (1776), ***Deklarácia práv človeka a občana*** (1789) - taktiež prvé ústavy ako ***Ústava Belgicka*** ***Súčasnosť*** - ústavy po druhej svetovej vojne - **internacionalizácia -** vytváranie medzinárodných orgánov na ochranu ĽP - **juridizácia** - vytvorenie orgánov ochrany ústavnosti **Prirodzenoprávne poňatie základných práv a slobôd** - teórií vyjadrujúcich podstatu a pôvod prirodzených práv je mnoho (odvoditeľnosť od prírody, spoločenská povaha človeka, náboženské chápanie základných práv) - každý človek sa s ľudskými právami **rodí** - prirodzenoprávne teórie vychádzajú z podstaty a unikátnosti človeka, kt. od počiatkov predstavuje zdroj a zároveň objekt ľudských práv bez ohľadu na existenciu iných spoločenských autorít - platí princíp formálnej rovnosti všetkých ľudí bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie atď. - ľudské práva majú prirodzeno-právny charakter a existujú bez ohľadu na vôľu štátu či dokonca bez ohľadu na jeho existenciu - verejná moc tieto práva jednotlivcom neudeľuje, neposkytuje, nekonštituuje ich, iba ich existenciu uznáva, rešpektuje a zaväzuje s ich garantovať a naplňovať - tieto idey sú zakotvené v čl. 12 Ústavy SR **Klasifikácia** **Základné ľudské práva (osobné práva) a slobody** - tvrdé jadro ľudských práv (spolu s politickými právami) - vyjadrenie v prvých ľudsko-právnych dokumentoch stredoveku či prvých novovekých katalógoch práv a slobôd - vychádzajú z prirodzenoprávnej teórie - základných východiskom je rovnosť, dôstojnosť, sloboda, - podstatou osobných práv je garantovať slobodný rozvoj jednotlivca a to v dvoch úrovniach: - ***voči štátu*** (orgánom verejnej moci) - ***voči iným jednotlivcom*** - umožňujú jednotlivcovi žiť svoj život nezávisle od štátu a od druhých osôb - sú prísne individuálne, chránia najdôležitejšie prvky osobnosti jednotlivca a to život, osobná sloboda, rodina, súkromie **Politické práva a slobody** - patria do prvej generácie práv, majú prirodzenoprávnu povahu, - sú individuálne, avšak sa objavuje aj kolektívny prvok, kt. je možné chápať tak, že niektoré sa realizujú kolektívne -- združovanie, zhromažďovanie, ale subjektom je vždy jednotlivec - sú obmedziteľné - týkajú sa života jednotlivca v spoločnosti, ich obsahom je aktívne ovplyvňovať život v spoločnosti - umožňujú jednotlivcom čo najširšiu mieru participácie ľudu ako zdroja moci na výkone verejnej moci - majú komunikačnú povahu -- umožňujú komunikáciu medzi štátnymi orgánmi a predstaviteľmi štátu na strane jednej a na druhej strane osobami, kt. buď aktívne neparticipujú na verejnom živote alebo sú súčasťou občianskej spoločnosti **Sociálne, hospodárske a kultúrne práva** - práva druhej generácie, majú pozitívno-právnu povahu -- čo znamená, že ústavodarca je ich tvorcom a záleží od jeho vôle, či ich zaradí do ústavy alebo nie - ak už majú tieto práva povahu ústavných noriem, pre štát vyplýva povinnosť a pozitívny záväzok ich chrániť a zabezpečovať - tieto práva sú individuálne a subjektívne - prvé práva prenikli do zákonodarstva v Nemecku v 19. stor., počas 20. stor. najmä po 2. svetovej vojne dochádza v Európe k vytvoreniu silného sociálneho štátu - dôležité argumenty pre zakotvenie týchto práv do ústav: **1.** pravá sloboda (možnosť ne/konať) je bezcenná bez reálnej slobody **2.** štát má zabezpečovať a organizovať možnosti, aby človek mohol reálnu slobodu využívať -- zdravotná starostlivosť **3.** úzke prepojenie medzi HSK právami na jednej strane a osobnými právami na strane druhej (vzájomne sa prelínajú a navzájom súvisia) **Práva národnostných skupín** - individuálny charakter -- **patria jednotlivcom** patriacim k národnostnej menšine, **nie národnostným menšinám** - patrí sem právo na používanie ich jazyka v úradnom styku, právo na vzdelanie v ich jazyku atď. **Právo na mier a priaznivé životné prostredie** - tretia generácia - solidárne práva -- ich realizácia a zabezpečenie vyžaduje formu účasti štátu a jednotlivcov - tieto práva nie je možné vnímať individuálne, účel týchto práv presahuje záujmy jednotlivca, dokonca záujmy jednej generácie obyvateľov **Generácie základných práv a slobôd** - úloha štátu pri uplatňovaní ľudských práv nie je rovnaká pri ich jednotlivých generáciách a. **prvá generácia** - zahŕňa občianske a politické práva - týkajú sa slobody jednotlivca a jeho účasti na politickom živote - ich dodržiavanie štát zabezpečí najmä tým, že nebude jednotlivca v týchto právach obmedzovať (*status negativus*) - na realizáciu týchto práv je však nevyhnutná iniciatíva občanov (*status activus*) - práva prvej generácie boli zakotvené v deklaráciách, ústavách a zákonoch niektorých štátov (USA, Francúzsko) v priebehu 18. stor. a začiatkom 19. stor. - prvýkrát boli všeobecne deklarované vo ***Všeobecnej deklarácii ľudských práv*** (1948; čl. 3-21) - obsiahnuté aj v ***Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach*** (1966) - do tejto generácie patria najmä : - **občianske práva** (právo na život, právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, právo na osobnú slobodu, právo na ochranu ľudskej dôstojnosti, právo na súkromie, sloboda pohybu a pobytu, sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery, právo na spravodlivý proces) - **politické práva** (sloboda prejavu, právo na informácie, petičné právo, zhromažďovacie právo, volebné právo, právo na odpor) b. **druhá generácia** - hospodárske, sociálne a kultúrne práva - týkajú sa rovnakých podmienok a rovnakého zaobchádzania a súvisia s realizáciou ekonomických a sociálnych úloh štátu - o tieto práva ľudia začali bojovať v 19. stor., štáty ich začali uznávať po 1. svetovej vojne - na rozdiel od prvej generácie ľudských práv, na zabezpečenie ich dodržiavania je nevyhnutná činnosť štátu (*status positivus*) - taktiež sú upravené vo ***Všeobecnej deklarácii ľudských práv*** (čl. 22-27), ako aj v osobitom ***Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach*** (1966) - medzi práva druhej generácie možno zaradiť: - **hospodárske práva** (právo na slobodnú voľbu povolania, právo na prácu, právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, právo na štrajk, právo žien, mladistvých a osôb zdravotne postihnutých na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky) - **sociálne práva** (právo na ochranu zdravia, právo na osobitnú ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny) - **kultúrne práva** (právo na vzdelanie, právo na slobodu vedeckého bádania a umenia; právo na zákonnú ochranu tvorivej duševnej činnosti) c. **tretia generácia** - ľudské práva, o kt. realizácii sa začalo uvažovať v druhej polovici 20. stor. - tieto práva predstavujú ideály riešiace globálne problémy ľudstva a predstavuje práva prekračujúce rámec prvej a druhej generácie - zahŕňa pomerne široký okruh práv, kt. možno charakterizovať ako ***práva solidarity*** - zabezpečenie dodržiavania týchto práv si vyžaduje určitú formu účasti a spolupráce viacerých jednotlivcov a štátov - realizácia týchto práv presahuje štátne hranice a mnohokrát aj hranice regiónov či kontinentov - prekážkou zakotvenia týchto práv v medzinárodných zmluvách je však suverenita štátov, kontroverzná povaha týchto práv a rozdielne ekonomické podmienky - sú obsiahnuté iba v nezáväzných dokumentoch, ako je ***Deklarácia Konferencie Organizácie spojených národov o životnom prostredí človeka*** (Štokholmská deklarácia) a ***Deklarácia z Ria de Janeira o životnom prostredí a rozvoji*** - do tejto generácie práv možno zaradiť právo na mier, právo na priaznivé životné prostredie, právo na hospodársky a sociálny rozvoj, práva národnostných a etnických menšín, právo na prístup ku kultúrnemu dedičstvu, právo na komunikáciu **Subjekty základných ľudských práv a slobôd** - subjektom práva, kt. sa poskytuje ochrana sú predovšetkým ľudia, v právnej terminológií FO - ich ochrana priznaná ústavou nie je rovnako intenzívna, rozdeľuje sa do troch kategórií: 1. **najvšeobecnejšia kategória** - predstavuje subjekt ZPS, ktorým je každý -- každý človek bez ohľadu na vek, pohlavie, národnosť, rasu, či akúkoľvek inú vlastnosť 2. **podľa štátnej príslušnosti sa rozlišuje medzi občanmi a cudzími štátnymi príslušníkmi** - týka sa to priznania niektorých práv výlučne občanom krajiny -- napr. volebné právo NRSR, prezidenta, právo na hmotné zabezpečenie v starobe, právo na bezplatné vzdelávanie atď. 3. **rozlíšenie subjektov podľa ústavne určenej vlastnosti** - pohlavie, vek, vykonávané povolanie, zdravotné znevýhodnenie **Právnické osoby ako subjekt Základných práv a slobôd** - PO vyčnievajú z koncepcie ochrany ľudských bytostí, pretože nie sú ľudské bytosti, no ochranu pre štátom potrebujú - nepriznanie ústavnej ochrany PO neznamená vylúčenie ochrany PO, pretože v právnom poriadku každého štátu existuje podústavná ochrana pomocou zákonov, kt. PO priznávajú práva, aké z ústav majú FO - u nás sa vytvoril kompromisný režim ochrany práv PO (čl. 20 ods. 2 Ústavy SR o PO so sídlom na SR ako subjekty, ktoré môžu byť výlučným vlastníkom vecí určených zákonom) - právne postavenie PO je predmetom výslovnej ochrany čl. 24 ods. 3 (cirkev) a čl. 29 ods. 4 (politické strany) Ústavy SR **Medzinárodné poňatie základných práv a slobôd** - formálne pramene medzinárodného práva ľudských práv tvorí sústava nástrojov univerzálneho a regionálneho charakteru, kt. vznikli na základe konsenzu medzinárodného spoločenstva uznávajúceho objektívny charakter ľudských práv a slobôd a nevyhnutnosť ich kolektívneho vynucovania - boli prijaté vo forme mnohostranných **medzinárodných zmlúv, paktov, dohovorov, deklarácií** a iných dokumentov - ***Všeobecná deklarácia ľudských práv*** (1948) - právne nezáväzným dokumentom, ako každá iná deklarácia Valného Zhromaždenia OSN - jej význam je skôr v programovom charaktere inšpiratívnosti pre prijatie iných medzinárodných a ústavných dokumentov - v neposlednej miere slúži aj ako významné interpretačné pravidlo pri realizovaní konkrétnej kontroly dodržiavania ľudských práv. - ***Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach*** (1966) - garantuje tradičné liberálne ľudské práva 1. generácie -